Tajomné chlpaté tvory v posteli: Sen, ktorý neveští nič dobré

Obloha bola sfarbená do veľmi tmavého odtieňa modrej farby. Nad obzorom bolo už vidieť hviezdy, ale krvavé slnko stále viselo pár centimetrov nad jazerom. Vidiek bol zvlášť v tomto ročnom období nádherným miestom. Obrovské zelené plochy trávy vyzerali v oranžovo červenom svetle ako nekonečný koberec.

Reyan to až tak krásne nevnímal, pracoval v jeho malej záhrade skoro od rána a stále nestihol všetko čo mal v pláne. Podopieral sa o nástroj podobný rýľu a utieral si spotenú tvár. Ešte raz sa pozrel na nedokončenú záhradu, pokrútil nespokojne hlavou a otočil hlavu k slnku ktoré sa medzitým začalo ponárať do blízkeho jazera. Evidentne si stále nevšímal krásu tohto prírodného úkazu a hlavu mal istotne plnú iných myšlienok. Jeho tvár, tak ako všetko navôkol, vyzerala v svetle zapadajúceho slnka trochu neprirodzene, ale napriek tomu veľmi krásne. Vlasy mal tmavé, siahali mu skoro po plecia, a aj tie sa v tomto svetle nádherne leskli. Oblečený mal akýsi pracovný odev, ale tak ako všetko, aj tento vyzeral v utíchajúcom svetle úžasne.

Reyan nebol vlastne úplne vôbec šťastný a ako sa neskôr ukáže ani nemal byť prečo. Keď zapadlo slnko ukázalo sa, že to nebola nedokončená záhrada čo ho v tejto chvíli trápilo. Nad obzorom sa okrem tisícov drobných žltých hviezdičiek (ktoré taktiež vyzerali veľmi nádherne, ale netreba to už opisovať, pretože aj tak každý pochopil, že všetko tu vyzeralo úžasne ako z nejakej rozprávky) vznášala jedna krvavo červená hviezda, a aj človek s dvojciferným IQ by pochopil, že je tam navyše. Visela nad obzorom už asi piaty deň a neveštila nič dobré.

Nebol jediný kto si túto hviezdu všimol a hviezdne laboratória po celej planéte skúmali o čo sa vlastne jedná. To čo už Reyan ani žiadny iný bežný smrteľník nemohol vedieť bolo, že hviezda vlastne žiadnou hviezdou nebola. Tým vedcov na čele s Tenielom práve sledovali najväčším teleskopom na planéte, v Czsoilkowskeho hvezdáriu, o čo sa presne jedná. (Teniel bol úplne obyčajná postavička a nemá zmysel ho bližšie opisovať, pretože aj tak sa už ďalej v texte o ňom nezmienime. Omnoho dôležitejší je opis toho, čo vlastne ono červené teleso bolo) Hneď prvá vec ktorá pri detailnom pohľade na neznámý objekt všetkých prekvapila bolo to, že vôbec nebol červený ako sa zdalo. Bol z akéhosi lesklého kovu s jemným nádychom hnedofialovej farby. To čo spôsobovalo jeho červenú farbu bol iba odraz slnka, ktoré vytváralo na ploche lesklej skoro ako zrkadlo dojem toho, že neznáme teleso akýmsi spôsobom žiari.

Druhá, omnoho zarážajúcejšia skutočnosť bol fakt, že teleso vôbec nebolo také malé a už vôbec nie tak vzdialené ako sa pozorovateľovi na zemi zdalo. Bola to obrovská guľa s priemerom niečo viac ako 100 metrov, a čo bolo horšie, bolo od planéty vzdielené ani nie pol milióna kilometrov, a veľmi lenivo sa pohybovalo smerom k planéte. Celá guľa bola dokonale hladká a iba v strede po obvode mala niekoľko výčnelkov, symetricky usporiadaných.

Do izby vošla vyššia žena, vlastne bolo to čosi medzi ženou a dievčaťom, vyzerala staršia, ale jej tvár bola krásne opálená, symetrická s noštekom presne tak veľkým ako na Boticceliho obrazoch. Vlasy mala úplne čiernej farby, ba občas sa zdalo že majú úplne jemný tmavomodrý nádych. Jej postava iba dopĺňala prirodzenú krásu jej tváre. To čo bolo však na nej najzvláštnejšie boli oči. Boli to tie najhlbšie zelené oči aké ste kedy mohli vidieť. Stačilo sa na ňu pár sekúnd zadívať, a človek sa cítil ako zhypnotizovaný.

Čakalo by sa, že tak dokonalá bytosť teraz určite spraví niečo veľkolepé, ale ona namiesto toho iba podišla k Reyanovi a podala mu tanier (v skutočnosti to bol vlastne iba akýsi kovový kruh) s jedlom zloženým prevažne zo zeleniny súdiac podľa sýtozelenej farby, ktorú porcia na tanieri mala. Obaja sa na seba usmiali ako keby si práve povedali "dobrú chuť" a "ďakujem". Teela si sadla oproti nemu a začala jesť presne to isté čo mal muž oproti nej. Občas sa na seba pozreli a usmiali sa. Po pár minútach však obaja zvážneli a aj celková atmosféra v izbe bola zrazu nejaká pochmúrnejšia. Keby hrala v pozadí nejaká hudba určite by teraz prešla do takej tej vážnej hudby z talianskych mafiánskych filmov. Žiadna hudba tu však nehrala a v izbe, až na štrnganie príborov bolo úplné ticho. Obyčajný divák sledujúci túto scénu by sa asi cítil ako na dosť slabom predstavení mímov, keby však onen divák mal aspoň minimálne psionické cítenie dokázal by skoro presne vycítiť o čom ich "rozhovor" bol. "Nie je to len hviezda, cítim, že TO myslí.

Telepati sú dosť podobní obyčajným ľuďom. Keď je obyčajný človek nejak podráždený, začne hovoriť hlasnejšie alebo kričať. Keď nahneváte telepata začne rozprávať... Teela bola zjavne nespokojná, že jej Reyan neverí. Žili spolu už pekných pár rokov, a boli utešený párik. Rozumeli si prakticky vo všetkom a im prieteľom sa to zdalo až divné. Reyan ju spoznal už na akadémii. Bol o necelé dva roky starší. On študoval históriu a právo, ona, vďaka svojim schopnostiam, trénovala na Tretej planetárnej Psi Akadémii. Je všeobecne známe, že psionické schopnosti sú u žien rozvinutejšie ako u mužov a detí, ale Teela bola aj tak výnimočná. Už v puberte sa u nej objavili isté schopnosti a testy ukázali, že zodpovedali úrovni epsilon. Po absolvovaní 6 ročného tréningu sa tieto schopnosti prehĺbili ešte viac. Vlastne - bola medzi 10timi psionicky najvyspelejšími bytosťami planéty a ak nerátame zvieratá tak bola druhou najvyspelejšou humanoidnou formou života na celej planéte. Ministerstvo jej ponúkalo doživotnú skutočne veľmi výhodnú zmluvu v službách armády, ale ona si ktovie prečo zvolila radšej pokojný život na vidieku.

"Chcel by som veriť, že je to len hviezda, ale aj ja mám z nej zlý pocit. Čo sa ti však snažím vysvetliť je to, že šanca aby to bolo živé je naozaj mizivá. O veciach ako táto hviezda čítali obaja už dávno. Najma Reyan. Ešte pred veľkou vojnou, pred vyše 1800 rokmi, sa podobné úkazy objavovali na mnohých miestach planéty. Texty z obdobia pred vojnou sú veľmi nejasné, ale ľudia tieto objekty nazývali UFO a najčastejšie sa objavovali na území miest nazývaných Rusko a Nevada, Nová Amerika. Mimochodom - Veľká vojna. Je zvláštne, že každý vedel o veľkej vojne, vedeli kedy približne nastala, ale to bolo asi všetko čo sa o nej vedelo. Kto a prečo na koho útočil, ako vojna skončila, proste všetky dôležité informácie sa nejak stratili... V knižnici nájdete informácie od roku 12 po veľkej vojne, nájdete tam možno aj pár skromných informácií z obdobia pred veľkou vojnou ale o vojne sa nedočítate vôbec nič.

V Johnsonovom kozmickom stredisku v Houstone vládla veľmi rušná atmosféra. Prípravy na štart práve vrcholili. Pri obrovskej rampe stál vztýčený ešte obrovskejší raketoplán, celý kovovo sivý, jedinou ozdobou bol malý nápis Titan 8 na ľavom krídle. Predošlých 7 Titanov sa samozrejme nestratilo a aj tie sa pripravovali s rovnakou veľkoleposťou na svoju misiu. Boli to najväčšie kozmické lode aké ľudstvo za posledných 100 rokov vypustilo do vesmíru. (Prívlastok najväčší, nebolo až tak ťažké získať, pretože za posledných 100 rokov vypustilo ľudstvo akurát tak sériu sond Phobos smerom k hviezde Orion Nebula, inú sériu malých ťažobných lodí na Mars, a dve kolonizačné lode na Mesiac. Kolonizácia Mesiaca skončila neúspechom, ale to v tejto chvíli nie je dôležité.)

Dobývanie vesmíru už nebolo tým čo pred veľkou vojnou. Veľká vojna zničila prakticky všetky technické vedomosti ľudstva, a začínalo sa úplne od znova. Ak uvážime fakt, že tomu "pôvodnému ľudstvu" pred veľkou vojnou trvalo asi tak 10000 rokov kým sa dostalo do vesmíru, tak ľudstvo bolo v tomto okamihu na dosť vysokej úrovni. Ľudstvo proste akosi zlenivelo, a už sa mu do vesmíru nechcelo. Tentokrát to však bolo čosi iné. Séria lodí Titan naložených všetkými možnými zbraňovými systémami sa pripravovala na svoju púť. Na celom pracovisku vládol čulý ruch. Väčšina ľudí, ktorí prvdepodobne zodpovedali za štart raketoplánov, mala na svojich obrazovkách zobrazené obrysy lodí triedy Titan a okolo behalo neuveriteľné množstvo dát. Iná skupina ľudí mala na obrazovkách detailný záber onej zvláštnej červenej hviezdy a tak isto analyzovali množstvo dát pravdepodobne prichádzajúcich od tejto "hviezdy".

Údaje prichádzajúce z hviezdy analyzovali aj kdesi inde. V Normanovom observatóriu, ani nie 20 kilometrov od Czsoilkowskeho hvezdária, začali všetky analyzátory súčasne pískať. Zdalo sa, že počítač práve našiel v zdanlivo nezmyselných vzorcoch signálu prichádzajúcich z červenej hviezdy nejaký zmysel. Podobná situácia tu za posledných 5 hodín nastala už trikrát, ale tentokrát to bolo naozaj čosi iné. Počítač konečne analyzoval spektrum príchodzieho signálu, a objavil nosnú frekvenciu signálu. Mohlo by sa zdať, že nejaká Fourierova analýza neznámeho signálu je otázkou pár sekúnd, avšak súčasní obyvatelia sa natoľko spoliehali na komunikáciu založenú na základoch psí, že teória signálov bola v tejto chvíli okrajovou vednou disciplínou asi tak ako povedzme psychotronika v časoch pred veľkou vojnou...

12,342 MHz - na tejto frekvencii vykazoval signál najväčšie množstvo energie. Ešte stále nebolo jasné, či tento signál skutočne obsahuje nejakú informáciu, alebo je to len rušenie z motorov neznámeho telesa. Trvalo asi ďalšie tri hodiny, kým počítač odhalil spôsob kódovania tohoto signálu, potom nasledovala ďalšia séria analýz, až nakoniec, keď počítač po nespočetnom množstve hodín svojej prevádzky odhalil, že sa jedná o obyčajný rádiový prenos aký sa používal ešte dávno pred veľkou vojnou, zistil obsah správy prichádzajúcej od červeného objektu. Koniec, jasné a stručné posolstvo.

Zem vyzerala stále úžasne. Po toľkých rokoch používania civilizáciou si stále zachovala svoju krásnu tvár. Slnko akúrat vychádzalo nad obzorom, a začínalo osvetľovať veľké zelené plochy lesov obklopené modrými plochami oceánov. Nad južnou poľoguľou vtedy nebolo asi ani mráčika, a ak bolo tak z tej výšky ho aj tak nebolo možné vidieť. Z tejto výšky nebolo vidieť ani veľa ďalšej špiny, a bolo to asi aj lepšie.

Toto pokojné "ráno" narušil prelet prvej z lodí. Titan 4 si razil svoju cestu naprieč temným vesmírom. Pár sekúnd za ním sa objavili ďalšie dve lode, a potom ďalšie. Vytvárali akúsi zvláštnu formáciu a pĺavali si úplne pokojne temnotou ako keby sa nebolo kam ponáhľať. Pravda však bola taká, že meškali už asi 20 rokov. Presne pred 20timi rokmi si totiž zopár ľudí na vyšších miestach uvedomilo, ako to s našou planétou v skutočnosti vyzerá. Populácia síce dosť v obodbí veľkej vojny klesla, avšak ľudstvo bolo natoľko šikovné, aby to rýchlo dobehlo. Boje na planéte taktiež zamorili veľkú časť pitnej vody a zmenili časť krajiny na nehostinnú púšť. Hladina morí sa síce nezvýšila toľko ako sa predpokladalo, ale väčšia polovica morí bola aj tak mŕtva...

Úloha bola teda jasná - ľudia museli násť novú planétu ktorú by mohli využiť (prípadne zneužiť ako to mali vo zvyku). Vesmír je však pomerne veľké miesto na objavovanie, a ľudstvo nebolo v situácii aby mohlo vyslať kolonizačné lode len tak naslepo. To chce predsa plán, kolonizácia planét nie je tak jednoduchou záležitosťou ako povedzme hra šachu. Nie, to si treba premyslieť. Ako prvá bola vypustená séria kolonizačných lodí na Mesiac. Kolonizácia dopadla neúspešne, najmä preto, že ľudstvo nebolo dostatočne technicky pripravené na tak zložitú operáciu. Nevhodná atmosféra, gravitácia, nedostatok nerastných surovín a absencia vody Mesiac vyradili z možných kandidátov na náš nový domov. Prišiel jednoduchý nápad, nájdime si planétu ktorá, je presne podľa našich predstáv a nebude treba na nej nič meniť. Vesmír je plný hviezd a planét a tak by to s dostatkom času nemal byť problém. Séria prieskumných sond sa vydala do oblasti vesmíru, ktorý predpokladal existenciu takejto planéty a iba pred niekoľkými mesiacmi Zem dostala od jednej zo sond správu, že práve takúto planétu našla. Sonda neskôr pokračovala v detailnejšom prieskume a objavila jednu nepríjemnú skutočnosť, a síce, že je planéta už obývaná. Humanoidné formy života na technicky nižšej úrovni ako sme MY. Ďalší plán nebolo veľmi ťažké vymyslieť.

V tejto chvíli Vám už je možno jasnejších pár vecí, ale ešte je tu stále niekoľko otázok ktoré treba zodpovedať. "Čo to cítila 2há najlepšia telepatka planéty, prichádzať z hviezdy... Alebo sa len mýlila?", "Ako to, že obyvatelia vzdialenej planéty rozumeli jazyku, v ktorom správa prišla?", "Čo to vlastne bola tá Veľká vojna?", a možno mnohé ďalšie...

Teela s Reyanom prežili dosť nepokojnú noc. Noc bola síce úplne nádherná, tichá a nebo plné hviezd, ale trápilo ich čosi iné. Celú noc sa iba prehadzovali, a keď sa tesne nadránom podarilo aspoň Teele zaspať, mala zvláštny sen. Tisícky čudných malých zvierat obkľúčili ich dom. Boli to iba nejaké malé chlpaté guľe so svietacimi zelenými očami. Vydávali akési zvláštne mraučanie, znelo to ako keby sa dohadovali na ďalšom pláne. Vyzerali ako keby sa už už každú chvíľu mali vydať do útoku a zničiť celú ich zádradu, dom, a potom si proste násť nejakú ďalšiu zábavku. Oni však nezaútočili. Len tak nespokojne vrneli ako keby to boli oni ktorý sa bránia a Teela s Reyanom boli tí čo ich chceli všetkých do jedného vyhubiť.

Po pár minútach, počas ktorých nenastala žiadna zmena, podiešiel jeden z tvorov bližšie k domu. Teela poodtiahla záves na okne a pozorne sledovala čo sa ide diať. Bolo isté, že to bude nejaká dôležitá správa, ktorá vnesie do celého tohoto zamotaného príbehu nové svetlo, ale nanešťastie práve v tej chvíli sa Teela zobudila. "Dobré ráno miláčik... Tebe sa podarilo nakoniec zaspať" spýtal sa Reyan hlasom ako keby bol najmilšia osoba na svete. Teela mu chcela povedať niečo o tom sne a ako ju prerušil v tom najdôležitejšom, asi chela byť na ňho aj trochu nepríjemná, ale pri pohľade na jeho unavenú tvár sa radšej iba usmiala, vtisla mu na líce malý bozk a odvetila mu: "Dnes je nádherné ráno, dáme si poriadne veľké raňajky, súhlasíš?" A vyskočila rýchlo z postele a odbehla niekam preč. Reyan nechápal ako môže byť taká šťastná v situácii ako je táto.

Teela popri tom ako robila nejaký ovocný šalát, rozmýšľala o udalostiach ktoré sa udiali v posledných dňoch. Rozmýšľala o tom zvláštnom sne, napádalo ju že možno možno tie zvláštne chlpaté tvory prichádzaju z tej hviezdy, a súdiac podľa toho snu, nič zlé sa snáď nestane. Pozrela sa cez okno smerom na nebo. Hviezda tam nebola. Teda asi vlastne bola, ale ona ju v slnečnom svetle nedokázala vidieť. Aj keď ju na obzore nikde nemohla vidieť, stále cítila niečo odtiaľ prichádzať.

Posádka sondy Phobos 17 skutočne mala len také neutrálne pocity. Nezaujímala sa veľmi o to čo sa deje dole na planéte, a radosť z toho, že našli nový domov už dávno vyprchala pred pár mesiacmi keď planétu prvý krát objavili. Mohlo by sa zdať zvláštne prečo má sonda posádku, ale konštruktérom sondy prišlo úplne normálne, že sonda by mala mať stále kohosi, kto by na ňu v tých nedoziernych diaľkach vesmíru stále dohliadal. Na sonde sa nachádzali presne 14ti členovia posádky, z toho 5 žien a v tejto chvíli b...

V nasledujúcej tabuľke sú uvedené dôležité postavy a udalosti, ktoré sa spomínajú v texte:

tags: #male #chlpate #nachadzaju #sa #v #posteli