Ak sa takto pýtam dieťaťa na základnej škole, tak odpoveď je jednoznačná: Maminka. A po maminke: Ocko. No stáva sa, že niekedy je to aj obrátene.
Matka má lásku, ale ona nie je láska. Naši rodičia majú lásku, ale oni nie sú láska. Tak, kto je potom láska? Boh je láska. Zdrojom lásky je Boh. Prečo. Lebo od Boha prichádzame a k Bohu sa vraciame.
Človek je stvorený z lásky. Boh nás stvoril, pretože nás miluje. Ak by nás nemiloval, nebol by nás predsa stvoril. Alebo máte iný názor. My sme povolaný žiť život na zemi v tejto láske. Každý človek môže poznať, že je Bohom milovaný. Boh vložil lásku do našich bytostných štruktúr. Vieme to z toho, že milujeme a túžime byť milovaný. Naši rodičia tiež dostali lásku a vedia o tom, že lásku majú. Boh ich spojil v jedno telo a požehnal ich manželskú lásku, ktorá má tiež pôvod v Bohu. V tejto láske sme sa im narodili my deti. Boh nás chcel, dal nám lásku, dal nám rodičov.
Múdra a veriaca matka vie, čo Pán Ježiš hovoril o láske k nemu: Kto miluje otca alebo matku viac ako mňa, nie je ma hoden. Už chápem, prečo mi Ježiš hovorí, že jeho mám milovať viac ako matku a otca. Boha mám milovať nadovšetko. My všetci žijeme z Božej lásky. Rodičia a aj my deti. Mali by sme si to uvedomovať a ďakovať za lásku. Dať Boha na prvé miesto v živote a milovať ho nadovšetko by malo byť vlastné každému človeku.
Žijeme však vo svete v ktorom sú pravé hodnoty dôstojné človeka prevrátené na ruby. Kto to spôsobil? Ten, kto klame od počiatku. Ten, kto nemá v sebe žiadne pozitívne hodnoty a je plný závisti. Hovorím o padlom anjelovi - diablovi. On ťahá človeka preč od Božej lásky. On nemiluje a svoje semiačko (kúkoľ) zasieva v podobe vzbury proti Bohu. Ak niekto odíde od Boha, od jeho prikázaní, tak sa to začne prejavovať aj na jeho živote. Vychladne v ňom tá skutočná láska. Jeho srdce začne napĺňať svet a všetky tie pôžitky, ktoré svet ponúka.
Bol čas, keď som vôbec nemyslel na Boha a odišiel som od jeho lásky. Trošku to poznám aj ja. Ako svetský človek som dokázal milovať len tých, ktorých som jednak len sám chcel milovať, lebo sa mi páčili a tých, ktorí aj mňa milovali. Tento svet nikomu z nás nemôže dať lásku v tom pravom význame. Pretože to všetko hmotné, materiálne čo vidíme nie je zdrojom lásky. Ak muž pozerá na ženu len ako na príťažlivý predmet a na nejaký čas sa do nej aj zaľúbi, no tak ako to prišlo, to môže aj veľmi rýchlo odísť. Lebo uvidí iný príťažlivý predmet v podobe inej ženy. Dieťa, keď je malé odpovedá pohotovo, že maminka ho najviac ľúbi. A opätuje túto lásku mamičke. V deň sobáša novomanželia pred oltárom dostávajú veľa lásky od Ježiša Krista, aby spolu vytrvali do konca života. Ježiš je jediný, ktorý dokáže manželov podporiť a podržať aj v tých ťažkých situáciách, ktoré na nich budú doliehať.
Sám diabol závidel lásku Adamovi a Eve v raji a pokúšal ich. Musíme tiež vedieť, že každá pravá láska má aj veľa nepriateľov. Ak sa zanedbáva modlitba a vynecháva sa aj pristupovanie k sviatostiam ich vzájomná láska sa oslabuje a aj príťažlivosť k sebe navzájom. Za každým rozpadnutým manželstvom však nemôžeme vidieť iba diabla. Priatelia prosme Ježiša, aby nás nič neodlúčilo od jeho lásky. Ťažkosti jednoducho musia prísť, ale čo je dôležité, aby sme ich riešili spolu s Ježišom, ktorý nás miluje ako nikto iný, pretože on je Boh . A Boh je láska.
Možno, že by boli ochotní za mňa aj zomrieť, ale Ježiš to už dávno urobil. Aj po štyridsiatke môžem dnes povedať, že z ľudí ma najviac milujú mama s otcom. Ja zakusujem Ježišovu lásku vo svojom živote a v tejto láske sa mi odpúšťajú všetky moje hriechy. Je mi veľmi ľúto takých rodín, kde vychladla láska k Ježišovi. Otcovia a matky zapredali svoj život hriechu. Milujú tento svet a všetky tie svetské pôžitky im zaslepujú zrak duše. Nie sú to len rodiny, ktorým vychádza biznis a majú dostatok peňazí, ale žiaľ aj veľa chudobných rodičov odišlo od Ježišovej lásky. Dnes ich chodí mnoho po žobraní, ale nepôjdu Krista prosiť o pomoc. Ježiš čaká v Bohostánku na každého človeka, ale kto má dnes pre neho čas. Toho, kto je láskou obchádzame a viac sa spoliehame na človeka. Dúfame však, že v poslednej chvíli nás láska, ktorú sme obchádzali zachráni. Zamyslime sa nad svojim životom a začnime milovať svojho Záchrancu. On, aby nás zachránil, obetoval svoj život. Je to veľká trúfalosť, keď človek na to nepamätá. Nepriateľ našej spásy chce oklamať človeka a zničiť jeho život. Ježiš nás miluje najviac. Viac ako naši rodičia a ktokoľvek iný. Ježiš je Boží Syn. Ježiš je láska. Čerpajme z jeho lásky a budeme naveky šťastní.
Čo z toho vyplýva? Boh vie perfektne obdarovať a on sám je dokonalým darom. Človek v sebe nosí túžby a nenaplnené potreby. Môže mať on sám v sebe predstavu o dare, ktorý by ho najviac potešil. Deti niekedy píšu Ježiškovi, aký dar by chceli pod stromček. Dar, ktorý si takto určíme, nám môže pomôcť cielene podľa našich predstáv. Tým môžeme dosiahnuť to, že sa nám splní osobná túžba, ale zároveň riskujeme, že nedostaneme to, čo by nám niekto iný chcel darovať, ale o jeho túžbe nevieme. Sú však aj dary, ktoré môžeš prijať bez určenej konkrétnosti. Môže to byť nepredvídaný dar - prekvapenie alebo dlho očakávaný na dosiahnutie určitého cieľa.
Sme jednoznačne presvedčení, že Boh veľmi túži človeka obdarovať. Dokonca nás on sám povzbudzuje slovami: „Proste a dostanete“ (Mt 7, 7). Niektoré dary si môžeme vymodliť, ale môžeme byť tiež obdarovaní aj darmi, o ktorých sa nám ani nesnívalo. Často spoznáme, že Boh je štedrejší, ako si myslíme, vie, čo potrebujeme, dáva viac, ako prosíme. Je darca, a preto on sám rozhoduje, akým spôsobom nás obdaruje. Jeho predstava o dare pre nás môže byť úplne iná. Modlitba nás formuje predovšetkým k prijímaniu darov. To znamená, že nás pripravuje, aby sme vedeli prijať od Boha viac ako očakávame. Svätý Pavol píše: „Všetko smiem, ale nie všetko osoží“ (1 Kor 6, 12). Boh dobre vie, čo nám osoží, a nechce nás oklamať ani okradnúť o naše dary. Možno nerozumieme tejto Božej logike a stojíme si na svojom, a tým blokujeme milosť, ktorá mohla v nás pôsobiť a priniesť veľké požehnanie.
Ježišu ďakujeme Ti za tvoju lásku a za rodičov, ktorí učia svoje deti milovať Teba. Amen. Daj prosíme, aby všetci ľudia zakúsili tvoju lásku a začali z tohto žriedla živej vody čerpať milosti potrebné pre svoj život. Chcem, aby všetci ľudia boli šťastní. Daj mi lásku Pane Ježišu, ktorá dokáže prelomiť aj tie najväčšie ľady v srdciach ľudí. Tú zimu a ten chlad. Tvoja láska dokáže roztopiť ešte väčšiu biedu a oživiť chladné srdce človeka.
Milovať budeš blížneho ako seba samého
Láska mamy: Neoceniteľný dar
Mama by mala najviac milovať svoje dieťa. Neviem si predstaviť život bez slovka od teba, mami. Pamätám si zvuk tvojej reči dodnes, vynára sa mi v srdci. Čokoľvek si mi povedala - od tých prvých riekaniek cez vysvetľovanie písania písmeniek po povzbudenia pred ťažkými rozhodnutiami, ba aj vtedy, keď si musela byť prísna a pravdivá - bolo to láskavé. Z tvojich viet vždy sálalo teplo prijatia, istota, že som milovaná. Tvoje slová nešli do vetra, neboli klebetné, neboli zbytočné. Ďakujem ti, moja drahá mama, že neprestávaš byť nástrojom evanjelia a nevzdávaš svoju úlohu, ktorú ti zveril Boh.
Vedela si a vieš množstvo tajomstiev! Tých, ktoré zachytí mamino citlivé srdce, stráži si ich a premýšľa o nich tak ako Mária. Tých, ktoré si vnímala, keď si ma ešte len nosila pod srdcom. Tých, ktorým rozumieš dodnes iba ty a vďaka ktorým vieš prorocky pomenovať, kam mám smerovať. Tých tajomstiev, ktoré sú ti zverené v tichých rozhovoroch medzi štyrmi očami. Si encyklopédia, vedecká knižnica poznania môjho „ja“. Málokto ma pozná tak, ako ty - v rôznych situáciách, s genézou rastu tela, srdca, duše.
Tvoja viera je iná ako to, čo vidím okolo. Nie je to pobláznené, nerozumné chvastanie sa. Nie je to prehnané sebavedomie a predvádzanie sa. Nie je to vykalkulované špekulovanie. Nie je to chladné racionálne uvažovanie o tom, že sa niečo na 100 % podarí. Tvoja viera pramení z úžasu nad tým, kým si, kým som ja a kým je Boh, ktorý ti zveril úlohu mamy. Tvoja viera má srdce jemné ako páperie, a pritom je pevná ako skala. Tvoja viera hladí, drží, nesie, inšpiruje, pomáha, lieči, objíma, prijíma. Tvoja viera v Boha, v tvoje schopnosti byť mamou, v moje schopnosti byť dobrým človekom vydrží všetko. Napriek „nelogickosti“, napriek nepochopeniu, napriek neprijatiu či odmietaniu aj od svojich.
Mamy by mali byť ministerkami sociálnych vecí. Aspoň ty určite! Ako si vždy vedela, čo kto potrebuje? Nielen ja, nielen my doma? Nielen naši kamaráti, blízki, susedia? Dávala si aj vtedy, keď sa zdalo, že nie je z čoho, a tak, že to nezahanbovalo. Vieš, niektorí dávajú tak, aby to bolo vidieť a počuť, no aby aj im dosť ostalo. Na to si ty nikdy nepozerala. Tvoje dávanie bolo jednoduché a hrejivé ako perina pre uzimených - dala si vždy všetko, nerobila si si poistku. Naučila si ma dávať biblicky - s dôverou v Božiu starostlivosť. V tomto stále na teba nemám: máš náskok v čnosti, ktorá z teba robí ženu kráľovskej hodnosti.
Lebo trpezlivosť - to je láska, ktorá neprestáva čakať, dávať šancu, zľutúvať sa, podávať ruku, dvíhať, povzbudzovať… Trpezlivosť je viera, že všetko sa raz dobre skončí: s tebou, so mnou, s nami, so svetom. Ak by si nebola trpezlivá so mnou, mami, aký by bol dnes môj príbeh, môj život? Som reklamou na tvoju trpezlivosť - a ty vieš, čo si si len so mnou prešla. Dávať dobro je asi životným poslaním mamy, ale ja viem, že to neplatí pri všetkých. Ty si však často dávala oveľa viac ako len dobro - dávala si to najlepšie, čo si v tej chvíli vedela, mohla, mala, dokázala. Ba niekedy toho bolo viac, ako sa dalo vôbec predstaviť. Dodnes netuším, kedy a odkiaľ si to vyťahovala ako kúzelník: sily navyše, keď bolo treba pomôcť. Čas, keď si po nociach zachraňovala moju reputáciu, aj keď išlo len o žehlenie nových šiat. Možnosti, keď sme všetci už boli v koncoch - a ty si zrazu povedala: „Bude sa to dať!“ Zdvihla si telefón a bez toho, aby si ty či ostatní zúčastnení za to niečo chceli, zariadila si s manželom kamoškinej sestry v okamihu to, čo nás skladalo do kolien. Popri tom všetkom si ostala - iba mama. Dopriala si nám a stále nám dopraješ aj to, o čom si v našom veku márne snívala a neškrie ťa to. Nerobíš sa dôležitou preto, lebo by si toho vedela a mohla viac ako my, tvoje deti. Máš teraz viac času, viac skúseností, viac rozvahy… Všetkého dôležitého máš viac. Teraz úplne vážne uvažujem, kedy si ty myslela na seba: dala si nám vždy všetko. Aj to, čo by podľa spravodlivosti malo byť tvoje: čas, financie, oddych, príležitosti. Vždy si myslela viac na iných, seba si nechávala na koniec. Možno aj práve preto som sa za teba nikdy nemusela hanbiť: skôr naopak. Neviem zabudnúť na toľko vecí, ktoré mám vďaka tebe, toľko situácií, ktoré vďaka tebe dopadli dobre! Aké bolo a je nádherné hrdo a pravdivo povedať: „To mám od mamy…! To moja mama…!“ Vieš, najkrajší pamätník mamám sa stavia z ich nezištnej lásky.
Lekcie z pravdy boli u teba vždy náročné: všetkých nás zaboleli. Teba preto, lebo si v láske videla, že bez pravdy sa život tvojich detí skôr či neskôr zrúti a ublíži v konečnom dôsledku aj tebe. Pre nás preto, lebo sa nám zdalo jednoduchšie a príjemnejšie tú pravdu obísť. Musela si byť preto pevná v postojoch, ktoré si sama žila a ktoré si rovnakou mierou vyžadovala aj od nás. Aj keď šlo „len“ o priznanie, kto z nás vlastne rozbil sklenenú výplň na dverách izby. Nekompromisnosť, s akou si odmietla rešpektovať akúkoľvek lož, nám ukázala v zrkadle tvojho života aj prameň radosti z pravdy. Mať čisté, upratané srdce bez lži a podvodu znamená žiť v pokoji. Preto si sa zastávala tých, ktorým bolo ublížené, preto sa nám to niekedy zdalo ťažké, ak si zasiahla. Vždy si myslela viac na iných, seba si nechávala na koniec. Niekedy sme sa ako deti pýtali, na aké baterky vlastne tá naša mama funguje. Vstávala si prvá, kedy si si ľahla, netušíme. Zrejme toho času na spánok nebolo nejako závratne veľa. Tvoj denný výkon mysle, rúk, srdca, slov, intuície a času by nedokázala nahradiť žiadna umelá inteligencia, zrejme by jej vyhodilo poistky, prehriali by sa káble či zadrel motor. Prežila si toľko ťažkostí s každým z nás, že by to zabilo aj slona - ale ty si tu! Nikdy si nestratila nádej, že zajtra bude lepšie a že všetko má svoj zmysel.
Láska nikdy nezanikne. Proroctvá prestanú, jazyky zamĺknu a poznanie pominie. Lebo poznávame len sčasti a len sčasti prorokujeme. Táto istota je nádherná: že nás, svoje deti, nikdy neprestaneš milovať. Nikdy nebudeme pre teba tak ďaleko, nikdy nevyvedieme nič také, čo by vzalo či oslabilo tvoju lásku k nám. Čas odveje množstvo múdrych slov, možno aj proroctiev. Možno bude viac ticha ako rozprávania. No nakoniec nebude podstatné to, čo poznáme, čo vieme, čo sme sa naučili, vyštudovali, čo sme dokázali. Podstatné pre nás je a bude len to, ako sme milovaní. Láska mamy je tou najdokonalejšou formou prejavu Božej lásky. A preto si neskromne myslíme, že každá dobrá mama - a ty ňou si - bude celá vzatá do slávy k nemu.