Tento článok sa zaoberá duchovným významom otvorených dverí, ikonami Zvestovania Pána a pôsobením Ducha Svätého v živote človeka. V modlitebnej prosbe pred ikonou si veriaci uvedomujú, že sa nemôžu sami zbaviť hriechov, proti závislostiam nemajú síl, boja sa súdu Pána a žiadajú Matku Božiu o príhovor u svojho Syna.
Najčastejšie pred ikonou Zvestovania prosia veriaci o ochranu pred nepriateľom, o odpustenie hriechov, o uzdravovanie duše a tela, o oslobodenie z ohovárania a útlaku, o ochranu a potechu, o pomoc pri zbavovaní sa závislostí. Pravoslávni chvália Matku Božiu za ochranu Spasiteľovho sveta, ďakujú jej za prijatie Slova a prosia o sprostredkovanie Božej blahodate (posväcujúcej milosti).
Sväté dvere a ich symbolika
Sväté dvere sú bránou, ktorá sa nachádza uprostred ikonostasu a vedie k prestolu. Volajú sa aj svätý vchod alebo cárska (kráľovská) brána, ktorou je vnášané Evanjelium do oltárnej časti chrámu. Cez ňu vychádza kňaz, aby toto Evanjelium čítal ľudu, cez ňu sú vnášané sväté dary na oltár a po ich premenení na Telo a Krv Kristovu sú vynášané k pričastiu (svätému prijímaniu).
Cez kráľovské dvere sám Pán - Kráľ slávy, prichádza k veriacim. „Zdvihnite, brány, svoje hlavice a vyvýšte sa, brány prastaré, lebo má vstúpiť Kráľ slávy. Kto je ten Kráľ slávy? Pán silný a mocný, Pán mocný v boji. Zdvihnite, brány, svoje hlavice a vyvýšte sa, brány prastaré, lebo má vstúpiť Kráľ slávy. Kto je ten Kráľ slávy? Pán zástupov, to je ten Kráľ slávy.“ (Ž 24, 7 - 10) Cez nevchádza a vychádza biskup i kňaz, aby požehnali ľudu.
V byzantskej ríši vcházal cez kráľovské dvere cisár, aby prijal sväté Tajiny (sväté prijímanie) v oltárnej časti chrámu spolu s kňazmi a biskupmi. Túto výsadu mal cisár preto, lebo nosil titul „ochranca Cirkvi“. Otváranie kráľovských dvier symbolizuje otvorenie Božieho kráľovstva. Božie kráľovstvo je nám zjavené prostredníctvom Evanjelia, preto je téma zvestovania prítomná aj na Kráľovských dverách. Cez zvestovanie sa otvorili brány do všetkých tajomstiev spásy a do Nebeského kráľovstva.
Kráľovské dvere sa otvárajú len v určitých situáciách. Počas Svätého (Veľkonočného) týždňa sa nezatvárajú celý týždeň ako znamenie, že Ježiš Kristus otvoril brány Nebeského Kráľovstva.
Počas svätej Liturgie sa Kráľovské dvere zväčša otvárajú takto:
- pre Malý vchod s Evanjeliom - ako pripomienka na zjavenie Pána kvôli hlásaniu evanjelia (po prečítaní evanjelia sa zatvárajú);
- pre Veľký vchod - keď sa prinášajú Sväté dary zo žertvenníka na prestol; potom sú uzavreté, čo pripomína zostúpenie Spasiteľa do pekla;
- počas prenášania Svätých darov pre spoločenstvo ľudí - počas podávania svätého prijímania, čo predstavuje zjavenie Pána svojim učeníkom po zmŕtvychvstaní, nanebovstúpenie a otvorenie Nebeského kráľovstva.
Popis ikony Zvestovania
Na pravom krídle je sprítomnený archanjel Gabriel, ako zvestuje Panne Márii správu o tom, že počne a porodí Božieho Syna. Je oblečený do zlatého plášťa symbolizujúceho nebeského posla. Pravou rukou odovzdáva Panne požehnanie, ktoré prijal od Boha Otca pre ňu a v ľavej drží pútnickú palicu. Za ním sú hradby Nebeského Jeruzalema. Na hradbách nad hlavou archanjela Gabriela sedí kráľ Dávid. V pravej ruke drží zvitok so Žalmami a ľavou požehnáva Panne. Nad kráľom Dávidom je za oblakmi nebo, kde sa rodí predvečný Syn.
Ľavé krídlo dverí sprítomňuje Pannu Máriu, ktorá ukončila prácu, v ľavej ruke drží tkáčsky čĺnok, a pravou rukou prijíma požehnanie od posla so slovami: „Hľa, služobnica Pána, nech sa mi stane podľa tvojho slova.“ (Lk 1, 38) Je zahalená do kráľovského purpuru, akoby sa obliekla do Krista. Za Pannou je tkáčsky stav, na ktorom tkala nezošívaný spodný odev Kristovi. (porov. Jn 19, 23) V rukách má červenú niť symbol, že vo svojich útrobách utkala Kristovo Telo.
Na ramenách a na čele má Panna Mária hviezdy, ktoré symbolizujú Svätú Trojicu a jej neporušenosť - panenstvo pred, počas a po pôrode. Nad ňou jej z hradieb Nebeského Jeruzalema požehnáva múdrosťou kráľ Šalamún. Z neba na Pannu zostupuje Duch Svätý. Predvečné Slovo sa stáva človekom. „Duch Svätý zostúpi na teba a zatôni ťa moc Najvyššieho, a preto aj dieťa bude sväté a bude sa volať Božím Synom.“ (Lk 1, 35)
Ikona Zvestovania presvätej Bohorodičky (Grécko, 18. storočie):
Rozmery ikony: 103,3 x 60,5 cm. Sviatok ikony: 25. marec, sviatok Zvestovania Pána.
Duchovný odkaz
Hľa, Ženích prichádza o polnoci, blažený je sluha, ktorého nájde bdieť, nehodný je však, koho nájde lenivieť. Dávaj pozor, moja duša, aby si neoťažela spánkom a nebola vydaná smrti a ostala vyhodená z kráľovstva, ale vzpriam sa a volaj: Svätý, Svätý, Svätý si, Bože, skrze Bohorodičku zmiluj sa nad nami.
„Pri poslednej večeri Ježiš začal pripravovať svojich učeníkov na prijatie Ducha Svätého. Hovoril o Zástancovi, Tešiteľovi, Radcovi, Pomocníkovi, Príhovorcovi, Posilňovateľovi alebo Učiteľovi. On od nich odchádza, ale Duch Svätý zostane s nimi navždy. Po svojom vzkriesení sa Ježiš stretol so svojimi učeníkmi keď sa skrývali v hornej sieni. Dýchol na nich a oni dostali Ducha Svätého. Mohli povedať, že na nich zostúpil Duch Svätý? Zdalo sa, že tam neboli žiadne očividné znamenia. Až do Turíc na nich nezostúpila sila Ducha Svätého.
Prijali ste Ducha Svätého? Možno neregistrujete žiadne očividné znamenie. Ale existuje spôsob ako vám povedať, či máte Ducha Svätého. Je to jednoduché. Môžete povedať z celého srdca ‘Ježiš je môj Pán’? Iným spôsobom ako to potvrdiť, je ak dokážeme vysloviť ‘Abba Otče’, pretože Duch nás prijíma do Rodiny. Sme Božími deťmi s nádherným dedičstvom, ale radosť z tohto dedičstva je v tom, že ho dostávame práve tu a práve teraz. Sme posadení v nebeských sférach so všetkým nebeským duchovným požehnaním (Efezanom 1,3). Duch Svätý prichádza s darmi.
Prvým očividným darom bolo hovorenie v jazykoch. To sa deje aj dnes. Robert raz hovoril perfektnou češtinou (aj keď nevedel, čo povedal). Možno tvoj dar jazykov by mohol byť Otcovou špeciálnou správou pre niekoho v inom jazyku. Môj dar jazykov je jazyk lásky, ktorý používam pri modlitbe, rozhovore s Bohom a pri jeho uctievaní. Pri čítaní Skutkov sme počas týchto posledných mesiacov videli aj iné dary; dary uvedené Prvom liste Korinťanom 12: dar uzdravovania, múdrosti, poznania, viery, schopnosti robiť zázraky a rozlišovania duchov. Tieto dary rozdeľuje, aktivuje a riadi Duch Svätý. Rozliční ľudia dostávajú rozličné dary pre spoločné dobro.
A napokon, ovocie Ducha Svätého je vymenované v Liste Galaťanom 5,22-23: láska, radosť, pokoj, zhovievavosť, láskavosť, dobrota, vernosť, miernosť a zdržanlivosť. Duch Svätý je jemný a dobrý. A tak ťa povzbudzujem, aby si ho pozval hlbšie do svojho života.
Ježiš Kristus nemyslí na pôst obžerstvom, opilstvom a starosťami o tento život. Dnešné čítanie je o nádeji. Všimnime si, na čo v skutočnosti dáva Ježiš dôraz: Dávajte si pozor, aby vaše srdcia neoťaželi. Bdejte celý čas. Modlite sa, aby ste mohli uniknúť pred tým, čo má prísť a postaviť sa pred Syna Človeka (Lk 21, 34 - 36).
Ježiš pokračuje v svojej dvojakej reči: Na jednej strane hovorí učeníkom o spustošení Jeruzalema (Lk 21, 5 - 28); na strane druhej je to Ježišova eschatologická reč (Lk 21, 5 - 36) - hovorí o posledných veciach, o konci života každého jedného kresťana, aj o konci sveta. To nám napovedá prvé čítanie, ktoré tiež hovorí o posledných veciach (Dan 7, 15 - 27). Prorokovi Danielovi sa hovorí vysvetlenie jeho videnia nasledovne: „Vláda moc a sláva všetkých kráľovstiev pod nebom bude odovzdaná ľudu svätých Najvyššieho.“ (Dan 7, 27a)
Apoštoli, svätopisci i prví kresťania spolu s nimi sami seba nazývali svätými Najvyššieho (1 Pt 2, 9) (Kol 3, 12). Aj my kresťania dnešných čias, ak máme osobný vzťah s Kristom a v Ňom s Bohom Otcom prostredníctvom Ducha Svätého (Ef 2, 18), úplne oprávnene môžeme o sebe hovoriť ako o svätých Najvyššieho. Prichádzame do spoločenstva Cirkvi, aby sme slávili vykupiteľské dielo nášho Pána Ježiša a prijali Jeho samého - Živého Boha. Stávame sa Boho-stánkami Živého Boha (1 Kor 3, 16 - 17) a teda sme svätými Najvyššieho. Znamená to, že nehrešíme? Nie. Znamená to, že môžeme slobodne hrešiť? Nie. Ježiš nám hovorí bdejte.
Ak nám totiž oťažie srdce starosťami, potom nemôžeme bdieť (Mt 26, 43) . Ak nemôžeme bdieť, nemôžeme sa ani modliť (Lk 22, 45) (Mt 26, 40 - 41). Ak sa nemôžeme modliť, ako môžeme očakávať stretnutie s Ježišom? Boh je Pánom a Kráľom môjho života, môj stvoriteľ, je v mojom srdci a vie úplne presne, čo potrebujem. Smiem Mu dôverovať tak, ako verí malé dieťa svojej mame. (Ž 131, 2) (Oz 11, 1. 3- 4 8e - 9) Dokonca ma k tomu sám vyzýva! (Mt 18, 3) (Lk 18, 17) A preto sa pýtam slovami samotného Ježiša: „Môžeš si pridať starosťami čo i len jediný deň života?“ (Mt 6, 27) „Azda sa milujúci Boh nepostará o svoje deti?“ (Mt 7, 9 - 11) (Lk 11, 11 - 13) Zaraz sa postará (Lk 18, 7 - 8), ba už sa stará (Ž 40, 18) (1 Pt 5, 7). Veríme tomu? Verme tomu!
Je to Duch vo vás, čo vás otvára voči tomu, čo je transcendentné, iné a vždycky väčšie - čo nazývame Bohom. Duch svätý vo vás hľadá Ducha svätého v Bohu ako nejaký poštový holub. Vnútorná Božia prítomnosť je ako zabudovaný kompas, váš magnetický stred, ktorý vás priťahuje k pravde, láske a životu. Ide o vnútorné zrkadlenie, ktoré vás neustále pobáda a utvára vo vašom najhlbšom a najpravejšom ja. Aby človek zaprel alebo sa vyhol vnútornému poznaniu, že toto zrkadlenie pôsobí vždycky v jeho prospech, to už skutočne stojí hodne driny.
Vysvetlenie ikonostasu (obrazovky s ikonami)
Model viacgeneračnej rodiny nachádzame vo sv. Písme. Izraeliti žili a cestovali v skupinách viacgeneračných rodín. Fyzický svet možno považovať za viditeľné znázornenie neviditeľného duchovného sveta. A my žijeme vo viacgeneračnom duchovnom svete. Koniec koncov, Boh je náš Otec, ktorý žije v nás. Mojžiš je otcom svojho ľudu a Boh je Mojžišovým Otcom. Hovoril s Mojžišom z tváre do tváre. Dal Mojžišovi autoritu viesť Izraelitov a zveril mu múdrosť tým, že mu zjavil svoje prikázania. Mojžiš zasa vychovával svoje „deti“ a súčasne sa za ne u Boha prihováral, keď zhrešili.
A Boh ich netrestal tak, ako by si pre svoje hriechy zaslúžili, ale čakal a čakal. Dnes máme ešte lepšiu osobu, ktorá je naším obhajcom pred Bohom. Je to Ježiš. Z lásky k nám zaplatil za všetky naše hriechy, aby v Bohu už nič nevzbudilo ničivý hnev. Starí rodičia požehnávajú nové generácie. Rodičia požehnávajú svoje deti. Majú na to duchovnú autoritu. Deti však majú mať v úcte rodičov a starých rodičov. Pre jedných je silno odporúčané budovať atmosféru lásky, pre druhých je odporúčaná úcta.
Keltské kresťanstvo a otvorené nebo
V niektorých častiach Británie sa kresťanstvo praktizuje osobitnou formou. Ide o tzv. keltské kresťanstvo, ktoré je rozšírené najmä vo Walese, Škótsku a na severe Anglicka. Jednou z jeho myšlienok je, že na určitých miestach a v určitých obdobiach je rozdelenie medzi nebom a zemou slabšie, alebo úplne zaniká. Tam, kde existuje „otvorené nebo“, aktivizuje sa viera, znamenia a zázraky, zjavenia, proroctvá, atď.
Pre mňa je zážitkom „otvoreného neba“ adorácia pred najsvätejšou sviatosťou. Viem, že Boh je všade, ale na niektorých miestach a v určitých chvíľach sa pri ňom cítim byť oveľa bližšie. Cítim osobitnú duchovnú atmosféru, vzrušenie a očakávanie spôsobujú teplé mravčenie na mojom krku a pleciach. Keď Pavol prišiel do Filíp, išiel k rieke - na miesto modlitby - a tam stretol Lýdiu. Boh otvoril Lýdiino srdce, a tak uverila ona i celá jej domácnosť a všetci sa dali pokrstiť. Tam, kde Boh otvára srdcia, stretáva sa nebo so zemou.
Na zaplnenom Námestí sv. Petra Svätý Otec František vo svojej katechéze venovanej tajomstvu smrti a vzkriesenia z mŕtvych, sa zameral na tajomstvo vzťahu Kristovho a nášho vzkriesenia. V závere generálnej audiencie predniesol mimoriadnu výzvu k modlitbe za oslobodenie rehoľných sestier unesených v Sýrii.
Sväté písmo samo osebe obsahuje cestu smerom k plnej viere vo vzkriesenie mŕtvych. Táto viera sa prejavuje ako viera v Boha, stvoriteľa celého človeka - duše i tela -, a potom ako Boha osloboditeľa, Boha, ktorý je verný zmluve so svojím ľudom.
Ježiš v Novom zákone uskutočňuje naplnenie tejto vízie, prepája ju s vierou v zmŕtvychvstanie vo svojej vlastnej osobe a hovorí: „Ja som vzkriesenie a život“ (Jn 11,25). Bude to práve Ježiš, Pán, ktorý vzkriesi v posledný deň tých, ktorí v neho uverili. Ježiš prišiel medzi nás, stal sa človekom ako my vo všetkom okrem hriechu, a týmto spôsobom nás zobral so sebou na cestu návratu k Otcovi. On, vtelené Slovo, ktoré pre nás umrelo a vstalo z mŕtvych, dáva svojim učeníkom Ducha Svätého ako preddavok plného spoločenstva v jeho slávnom Kráľovstve, ktoré bdelo očakávame. Toto očakávanie je prameňom a dôvodom našej nádeje.
Vzkriesenie - zmŕtvychvstanie nás všetkých - sa uskutoční v posledný deň, na konci sveta, všemohúcim pôsobením Boha, ktorý navráti život nášmu telu spojac ho s dušou v sile Ježišovho zmŕtvychvstania. Pretože Ježiš vstal z mŕtvych, aj my budeme vzkriesení. Máme nádej vo vzkriesenie, pretože on nám otvoril dvere, otvoril nám dvere vzkriesenia. A táto premena v očakávaní prichádzajúceho vzkriesenia, toto premenenie nášho tela, sa pripravuje v tomto živote prostredníctvom vzťahu s Ježišom vo sviatostiach, osobitne v Eucharistii.
Tak, ako je Ježiš vzkriesený so svojím telom, no nevrátil sa do pozemského života, tak budeme vzkriesení s našimi telami, ktoré budú premenené na telá oslávené, duchovné. Už v tomto živote máme účasť na Kristovom zmŕtvychvstaní. Ak je pravda, že Ježiš nás vzkriesi na konci čias, je pravda aj to, že v istom zmysle sme s ním už vzkriesení. Večný život sa začína už v tejto chvíli! Začína počas tohto života, smerujúc k momentu konečného vzkriesenia. Vskutku, prostredníctvom krstu sme ponorení do Kristovej smrti a zmŕtvychvstania a máme účasť na novom živote, ktorý je jeho životom. Práve preto máme pri očakávaní posledného dňa v sebe semienko vzkriesenia ako závdavok plného zmŕtvychvstania, ktoré dostaneme ako dedičstvo.
Večný Otče, svoju lásku k človeku najviac prejavuješ vo svojom Synovi, ktorého si poslal, aby za nás vydal svoj život na kríži a svojím zmŕtvychvstaním nám otvoril cestu k životu s tebou; otvor naše mysle i srdcia, aby sme poznávali jeho tvár v slovách Písma, a v sile Ducha o ňom vydávali vierohodné svedectvo. Ó to ťa prosíme skrze Krista, nášho Pána.
Jánovo videnie Božej nádhery posilňuje našu vieru v Boha Stvoriteľa a tiež nádej, že jemu patrí celý svet, v ktorom zvíťazil nad silami zla. Sme pozvaní, aby sme duchovným zrakom uvideli otvorené dvere na nebi. Nebo, ktoré predstavuje vesmírnu hranicu medzi nadprirodzeným a prirodzeným svetom, je zrazu otvorené. Dvere sú otvorené natrvalo. Dvere otvoril zmŕtvychvstalý Kristus; dozvedáme sa to z textu veršov 7 a 8 z 3. kapitoly Zjavenia: „Svätý, Pravdivý, ktorý má Dávidov kľúč; keď on otvára, nik nezavrie, a keď zatvára, nik neotvorí… Hľa, nechal som pred tebou otvorené dvere, ktoré nik nemôže zavrieť.“ Otvorené dvere neba sú dielom Krista. Otvoril ich svojím zmŕtvychvstaním a nanebovstúpením.
Trón je znakom výkonu Božej moci a vlády nad ľudskými dejinami. Opis sediaceho Boha na tróne prostredníctvom drahocenných kameňov poukazuje na neopísateľnú intenzívnu krásu Boha; jaspis a sardion sú kamene červenej farby. Dúha resp. žiara slávy okolo trónu sa ponášala na zelený smaragd. Dúha symbolizuje Božiu zmluvu medzi Bohom a ľuďmi, ktorú Pán Boh uzavrel s Noemom po potope (porov. Gn 9,17).
Okolo trónu stálo 24 trónov, na ktorých sedelo 24 starcov v bielych odevoch so zlatými korunami na hlave. Postavy starcov sú prítomné v Knihe zjavenia pri viacerých videniach, celkovo sú v knihe spomenutý až 12 razy. Koho však predstavujú starci v Apokalypse? Ich identitu odhaľujú symbolické charakteristiky: tróny, na ktorých sedia, poukazujú na aktívnu účasť starcov na výkone Božej moci v dejinách spásy. Biele odevy starcov naznačujú ich účasť na víťazstve zmŕtvychvstalého Krista a ich pobyt v nadprirodzenom svete. Koruny poukazujú na dovŕšené víťazstvo a ich kráľovskú pozíciu.
Všimnime si teraz obraz bleskov, hrmotu a hromov, ktoré vychádzajú z Božieho trónu. Blesky, hromy, prípadne krupobitie, či zemetrasenie sú obvykle javy, ktoré sprevádzajú zjavenie Pána Boha v Starom zákone (porov. More pred trónom je obraz, ktorý rozvíja posolstvo knihy Genezis o stvorení, keď na druhý deň stvorenia prichádza k oddeleniu spodných a horných vôd oblohou (porov. Gn 1,7). Obráťme teraz našu pozornosť k novým aktérom videnia, k štyrom bytostiam. Počet bytostí súvisí so symbolom univerza, so štyrmi svetovými stranami a štyrmi zemskými živlami. Bytosti zahŕňajú v sebe celú pozemskú skutočnosť. Funkciu štyroch bytostí zdôrazňuje šesť krídel, ale ešte viac veľký počet očí, ktorým nič neujde. Štyri bytosti nikdy nespia a ich úlohou je, aby dňom i nocou spievali chválospev na Božiu slávu.
V ich speve sa objavuje nová formulácia, osobitá práve pre knihu Zjavenia, že Pán je oslavovaný ako všemohúci Boh, ktorý bol, ktorý je a ktorý príde (porov. Zjv 4,8). Ku chválospevu štyroch bytostí sa pridáva 24 starcov. Tí, ktorí sú okolo Božieho trónu v knihe Zjavenia, chcú sa spoločne Bohu klaňať a Boha chváliť. Starci si skladajú svoje víťazné vence pred trónom, ukazujú, že sú vo svojom postavení úplné závislí a že iba Bohu patrí moc a sláva. V týchto slovách sa skrývala a skrýva kritika vtedajších ale aj súčasných mocipánov. Nie rímsky cisár, alebo iná svetská vrchnosť, ale iba Boh môže byť právom nazývaný „Pán a náš Boh“.
Formulácia „si hoden“ je známa z cisárskych ceremoniálov, používala sa predovšetkým pri slávnostných zvolaniach na slávu cisárovi. Pre kresťanov však slová zo Zjavenia znamenali výraz pevného presvedčenia: Pán stvorenia a dejín má pevne vo svojich rukách všetky udalosti a nikto ho nemôže pozbaviť jeho moci.
Text nám pomáha chápať význam liturgie. V našom texte sme videli práve v 24 starcoch a 4 bytostiach symbolické vzory, cez ktoré celé stvorenie oslavuje stvoriteľskú a spásnu aktivitu Boha. Každá bohoslužba je predsieňou neba, cez gestá a slová sa spájame s Božím svetom. Liturgia je anticipáciou, preddavkom, nebeskej liturgie. Kristu otvoril dvere neba a tieto dvere zostávajú otvorené navždy, modlitby, ktoré prednášame pri bohoslužbe, sú pozdvihnuté a spájajú sa s nebeskou liturgiou. Zaraďujeme sa ňou do celého spoločenstva celej Cirkvi, čo naznačuje 24 starcov a tiež aj do spoločenstva svätých. My sa v nej pripájame k chóru vzývajúcich. Vieme, že nie sme sami, ale že sa pridávame k spevu iných a že hranica medzi nebom a zemou sa naozaj stiera.
Text nám pomáha pochopiť, že neviditeľný Boh dáva hlboký zmysel celému svetu a neviditeľný svet je výsostnou skutočnosťou. Viera v jediného stvoriteľa, žijúceho na veky vekov je spôsob, akým človek zaujíma postoj k celej skutočnosti. Viera v Boha nie je iba poznanie, ale je to dávanie zmyslu, bez ktorého je človek a stvorenie nepochopiteľné. Viera ako dávanie zmyslu predchádza ľudské hodnotenie a konanie. Z tohto Božieho zmyslu, slov a lásky všetko žije. Bez neho sa nedá žiť, aj keď má človek všetko pohodlie a dostatok. Zmysel celého stvorenia a vesmíru je daný Bohom, zmysel teda nepochádza z poznania. Človek si ho nemôže utvoriť, môže ho iba od Boha prijať. Prijatie tohto zmyslu stojí na pozadí našej oslavy Boha. Veriť znamená odovzdať sa tomuto zmyslu, ktorý podopiera mňa i svet. Veriť znamená chápať našu existenciu ako odpoveď na to, čo robí Boh, keď podopiera a udržiava všetky veci.
Pane Ježišu, uvedomujem si s vierou, že otvorené dvere na nebi znamenajú pre mňa radostnú nádej mnohorakým spôsobom. Nebo má otvorené dvere, tými dverami si Ty sám, veď si povedal: „Ja som brána. Pane, Ty si moja nenahraditeľná brána. Cez Teba som vstúpil pred Boží trón a dostal som dar byť ponorený do mora, ktoré je pred Božím trónom. Aj mne si pri krste a potom aj pri každom odpustení hriechov povedal a znova mi hovoríš: Vystúp sem. (porov. Zjv 4,1). Poď vyššie. Pri krste si ma pozval a znova ma pozývaš, aby som hľadal to, čo je hore, aby som myslel na to, čo je hore, nie na to, čo je na zemi. Pane Ježišu, ďakujem Ti, že ma pozývaš k pravdivému pohľadu na seba samého. Uznali, že za všetko vďačia Tebe (porov. Primasio, Commento allʼApocalisse 1, 4, 248-266). Aj ja za všetko v poriadku prirodzenom a v poriadku nadprirodzenom vďačím Tebe. Starci skladajú svoje vence, uctievajú si Božie rozhodnutia, tak aj v modlitbe a aj v skutkoch chcem skladať veniec pred Bohom: Otče, buď Tvoja vôľa ako v nebi tak i na zemi (porov.