Katolícka cirkev, s jej bohatou históriou a globálnym vplyvom, je organizácia s komplexnou štruktúrou a manažmentom. Tento článok sa zameriava na objasnenie tejto štruktúry, jej pôvod, poslanie a hierarchické usporiadanie.
Hierarchická štruktúra Katolíckej cirkvi.
Pôvod, Založenie a Poslanie Cirkvi
Cirkev sa vo Svätom písme označuje ako „ekklesia“, čo znamená „zvolanie“ (zhromaždenie). Označuje zhromaždenie ľudu, zvyčajne náboženskej povahy.
V kresťanskej terminológii sa Cirkev definuje ako ľud, ktorý Boh zhromažďuje po celom svete. Jestvuje v miestnych spoločenstvách a uskutočňuje sa ako liturgické, najmä eucharistické zhromaždenie.
Vzdialená príprava na zhromažďovanie Božieho ľudu sa začína povolaním Abraháma, ktorému Boh sľubuje, že sa stane otcom veľkého národa. Bezprostredná príprava sa začína vyvolením Izraela za Boží ľud. Tento národ má byť znamením budúceho zhromaždenia všetkých národov. Proroci ohlasujú novú a večnú zmluvu, ktorú uzavrel Ježiš Kristus.
Pán Ježiš položil základy svojej Cirkvi vo chvíli, keď ohlasoval radostnú zvesť; príchod Božieho kráľovstva. Ježiš dal svojmu spoločenstvu štruktúru. Ustanovil Dvanástich s Petrom ako ich hlavou. Oni majú účasť na Kristovom poslaní, moci, ale aj na jeho údele. Týmto všetkým Ježiš pripravuje svoju Cirkev. Cirkev sa zrodila na kríži, keď z Kristovho boku vyšla krv a voda.
V deň Turíc bol zoslaný Duch Svätý, aby ustavične posväcoval Cirkev. Vtedy bola Cirkev verejne zjavená pred ľuďmi a kázaním sa začalo šírenie evanjelia medzi národmi, preto hovoríme, že Cirkev je svojou povahou misionárska; je posielaná ku všetkým národom, aby z nich urobila učeníkov.
Dogmatická konštitúcia Lumen gentium z 2. Vatikánskeho koncilu hovorí: "Cirkev bude zavŕšená až v nebeskej sláve."; to znamená pri Kristovom druhom príchode.
Tajomstvo Cirkvi sa vyznačuje tým, že je zároveň božská i ľudská. To, že je božská, znamená, že ju založil a jej hlavou je Ježiš Kristus; že je ľudská, znamená, že ju tvoria ľudia so svojimi chybami a pokleskami.
2. vatikánsky koncil hovorí o Cirkvi ako o sviatosti. Prvým cieľom Cirkvi je byť sviatosťou dôverného zjednotenia ľudí s Bohom. Druhým cieľom je byť sviatosťou jednoty ľudského pokolenia. Čím viac je človek zjednotený s Bohom, tým väčšia jednota je medzi ľuďmi navzájom.
Sv. Pavol v 1Kor 12, 12-29 hovorí o Cirkvi ako o tajomnom tele Kristovom, kde má každý svoje miesto a každý je dôležitý. Hlavou tohto tela je Ježiš Kristus. Údy Cirkvi tvoria všetci, ktorí sa do nej začlenia sviatosťou krstu. Základným zákonom je prikázanie lásky. Poslaním Cirkvi je byť soľou zeme a svetlom sveta. Cieľom Cirkvi je Božie kráľovstvo, ktoré začal na zemi Boh, ale ktoré sa má šíriť až do konca sveta.
Charakteristiky Cirkvi: Jedna, Svätá, Katolícka, Apoštolská
Cirkev je:
- Jedna: lebo má jedného zakladateľa Ježiša Krista; lebo vyznáva jednu vieru prijatú od apoštolov; lebo má spoločné slávenie Božieho kultu, predovšetkým sviatostí; lebo má apoštolskú postupnosť.
- Svätá: Jej svätosť má pôvod vo svätosti zakladateľa Ježiša Krista. Cirkev je teda "svätý Boží ľud" a jej členovia sa volajú "svätí".
- Katolícka: Slovo "katolícky" znamená "všeobecný". Cirkev je katolícka preto, lebo ju Kristus posiela k celému ľudskému pokoleniu; náuka Evanjelia je určená pre všetkých ľudí.
- Apoštolská: Lebo je založená na apoštoloch, ktorých si vyvolil Ježiš Kristus a poveril ich misijným ohlasovaním; vďaka nim bolo odovzdávané Ježišovo učenie ďalej a je odovzdávané až do dnešnej doby prostredníctvom tých, ktorí sa stali nástupcami apoštolov - biskupov a kňazov.
Hierarchické Zriadenie Cirkvi
Katolícka cirkev má svoje poslanie; má ohlasovať Božie kráľovstvo. Apoštoli si ho neprivlastnili sami, ale dostali toto poslanie, aj silu k jeho naplneniu od Ježiša Krista.
Každý veriaci v Krista, ktorý je pokrstený, a tým začlenený do Cirkvi, má podľa svojho povolania (kňazstvo, manželstvo, zasvätený život) účasť na ohlasovaní Božieho kráľovstva.
Biskupi a kňazi vykonávajú v Cirkvi sviatostnú službu a vykonávajú ju v spoločenstve, ktorému hovoríme kolégium. Každý biskup vykonáva svoju službu v rámci biskupského kolégia. Kňazi vykonávajú svoju službu pod vedením svojho biskupa.
Biskupské Kolégium a Jeho Hlava, Rímsky Biskup
Keď Kristus ustanovil Dvanástich, ustanovil ich na spôsob kolégia, na čelo ktorého postavil Petra, vyvoleného spomedzi nich. Tak ako svätý Peter a ostatní apoštoli tvoria z Pánovho ustanovenia jediné apoštolské kolégium, takisto sú navzájom spojení rímsky pápež a biskupi. On má z Kristovho poverenia najvyššiu a univerzálnu moc nad Cirkvou, ktorú môže slobodne vykonávať.
Kolégium biskupov má autoritu, iba ak sa chápe spolu s rímskym pápežom, vtedy má aj najvyššiu moc, ktorú môže vykonávať iba so súhlasom pápeža. Kolégium biskupov vykonáva moc nad celou Cirkvou slávnostným spôsobom na ekumenickom koncile.
Koncil nie je nikdy ekumenický, ak ho ako taký nepotvrdil alebo aspoň neprijal pápež.
Jednotliví biskupi sú základom jednoty vo svojich partikulárnych cirkvách. Tu spravujú ľud, ktorý im bol zverený za pomoci kňazov a diakonov. Ale keďže sú členmi biskupského kolégia, každý z nich má podiel na starostlivosti celej Cirkvi.
Poslania Biskupov a Kňazov
- Poslanie učiť: Prvou úlohou biskupov a kňazov je ohlasovanie evanjelia. Na čistotu viery a nebezpečenstvá rôznych heréz dáva pozor Učiteľský úrad Cirkvi (Magistérium Cirkvi). Aby duchovní pastieri mohli vykonávať toto poslanie, Kristus ich obdaroval charizmou neomylnosti vo veciach viery a mravov.
- Poslanie posväcovať: Biskup dostáva pri vysviacke plnosť kňazskej moci. On je ten, ktorý predsedá liturgickému zhromaždeniu, čiže na sv. omši. Pretože nemôže byť všade, slávenie Eucharistie sa vykonáva aj prostredníctvom jeho spolupracovníkov - kňazov. Biskup a kňazi posväcujú Cirkev svojou modlitbou, prácou, službou slova, vysluhovaním sviatostí.
- Poslanie spravovať: Biskupi spravujú partikulárne cirkvi radami, odporúčaniami, príkladom, ale aj autoritou. Biskup si má byť vedomý svojich vlastných slabostí, a to mu má pomáhať byť súcitným s blúdiacimi.
Veriaci Laici
Pod názvom "laici" sa rozumejú všetci pokrstení veriaci, ktorí krstom získali účasť na Kristovom kňazskom, prorockom a kráľovskom úrade, okrem tých, ktorí prijali kňazskú vysviacku a okrem tých, ktorí patria do rehoľného stavu.
Iniciatíva kresťanských laikov je veľmi potrebná. Pápež Pius XII. povedal, že "laici stoja v prvej línii života Cirkvi." Oni sú tí, ktorí majú do bežného života prinášať evanjeliové zásady.
Ak laici majú potrebné vlastnosti, môžu byť natrvalo prijatí do služby lektorov (čítanie Božieho slova) a akolytov (mimoriadny rozdávateľ sv. prijímania). Kde to vyžaduje potreba Cirkvi a je nedostatok kňazov, môžu viesť bohoslužbu slova, liturgické modlitby, udeľovať krst a rozdávať sv. prijímanie podľa platných predpisov. Týmto spôsobom majú účasť na Kristovom kňazskom úrade.
Kristus vykonáva svoj prorocký úrad aj prostredníctvom laikov, ktorí toto svoje poslanie plnia aj evanjelizáciou - čiže hlásaním Krista svedectvom života, ako aj slovom. U laikov nadobúda evanjelizácia špecifický ráz, lebo sa vykonáva v bežných životných podmienkach. Podľa svojich vedomostí a odbornosti majú laici právo a niekedy aj povinnosť povedať kňazom svoju mienku o tom, čo sa vzťahuje na dobro Cirkvi, pričom majú zachovať neporušenosť viery a mravov a úctu voči kňazom.
Laici majú účasť aj na Kristovom kráľovskom úrade. Sv. Ambróz hovorí, že kráľom je každý, kto dokáže byť pánom nad sebou samým a nedovolí, aby mu telesné vášne rozbúrili dušu. Keď sa vie ovládať a je pánom seba samého, nedá sa strhnúť do otroctva hriechu. Takéhoto kráľovského ducha majú prinášať laici do prostredia, v ktorom žijú a pôsobia.
Tradícia Cirkvi
Ježiš Kristus prikázal apoštolom, aby hlásali evanjelium všetkým bez rozdielu postavenia, či rasy a apoštoli to začali po zoslaní Ducha Svätého hneď plniť. Aby bola zachovaná čistota viery, apoštoli túto úlohu ohlasovať evanjelium zverili svojim nástupcom - biskupom.
Najprv bolo evanjelium ohlasované ústne, neskôr, niektorí inšpirovaní Duchom Svätým, ho šírili aj písomne cez Sväté písmo.
Toto živé odovzdávanie, vykonávané v Duchu Svätom sa volá Tradícia, pretože sa líši od Svätého písma, i keď je s ním úzko spojená. Tradícia teda pochádza z čias apoštolských a v súčasnej Cirkvi sa zveľaďuje. Medzi Tradíciou a Svätým písmom je veľmi úzky vzťah. Môžeme hovoriť o Tradíci v širšom slova zmysle - tu ide o celé Božie zjavenie, ktoré sa ohlasuje prostredníctvom Cirkvi.
Tu platí, že aj Sväté písmo je súčasťou Tradície; v užšom slova zmysle - tu ide o tú časť Božieho slova, ktorá nebola písomne ...
História cirkvi za (približne) 15 minút
Ekumenická Rada Cirkví v Slovenskej Republike (ERCSR)
Vznik ERC SR bol dôsledkom rozdelenia Československa a vzniku samostatnej Slovenskej republiky v roku 1993. Ekumenická spolupráca na Slovensku pokračovala v novej organizačnej forme a nových politicko-spoločenských podmienkach.
Skutočnosť, že spolupráca cirkví na Slovensku nebola otrasená rozdelením Československa, že prirodzene pokračovala ďalej na platforme Ekumenickej rady cirkví v SR, možno s odstupom rokov hodnotiť ako zrelosť kresťanských cirkví na Slovensku v ich vzájomných vzťahoch. Vznik ERCSR však neznamenal ani ochabnutie vzťahu s kresťanskými cirkvami v Čechách.
Ovocie, ktoré táto spolupráca priniesla možno rozdeliť do niekoľkých skupín:
- Hľadanie Znakov Viditeľnej Jednoty Cirkví:
- Ekumenický kontext na Slovensku.
- Budovanie vzťahov medzi cirkvami.
- Ekumenické bohoslužby - týždeň modlitieb za jednotu kresťanov.
- Vyhlásenia ERCSR.
- Vzťah cirkví a štátu.
- Jednota s Cirkvami vo Svete:
- ERCSR v medzinárodných organizáciách a spolupráca na medzinárodnej úrovni.
Medzi dôležité ekumenické úlohy patrí budovanie vzťahov aj medzi tzv. slobodnými a tradičnými cirkvami. Väčšina slobodných cirkví sa na Slovensku etablovala medzi prvou a druhou svetovou vojnou, resp. po druhej svetovej vojne. Tým je súčasne povedané, že prvá generácia členstva týchto cirkví pochádzala z tradičných cirkví.
Na tomto mieste treba spomenúť ešte jeden fenomén ekumenickej scény a tým je charizmatické hnutie, ktoré sa šíri naprieč cirkvami, či sú malé, či veľké, staré alebo nové. O situácii na Slovensku možno povedať, že čím je cirkev menšia, tým je pre ňu ťažšie sa vyrovnať s charizmatickým hnutím. Zatiaľ čo rímskokatolícka cirkev je v stave charizmatickú spiritualitu skoro úplne prijať do svojich štruktúr, zaznamenávajú slobodné cirkvi často až cirkevný rozkol.
Najvýraznejším viditeľným znakom jednoty cirkví sú bohoslužobné stretnutia. Tradícia ústredných ekumenických bohoslužieb v SR sa začína 19. januára 1997, keď sa vo Veľkom kostole Evanjelickej cirkvi a. v. zišli k spoločným modlitbám predstavitelia cirkví združených v ERCSR s predstaviteľmi Rímskokatolíckej cirkvi.
ERCSR slúžila ako prostredie, v ktorom sa takéto stanoviská tvorili. Predstavitelia ERCSR zaujali stanovisko k vnútropolitickej situácii a verejnosti adresovali výzvu k upokojeniu spoločenskej situácie v júni 1995. ERCSR spoločne s Evanjelickou cirkvou vydala vyhlásenie a požiadala o stiahnutie učebnice dejepisu Milana Ďuricu „Dejiny Slovenska a Slovákov“ zo zoznamu učebníc odporúčaných ministerstvom školstva SR.
Všeobecné Direktórium pre Katechizáciu
Druhý vatikánsky koncil nariadil vypracovať „direktórium pre katechetickú výuku kresťanského ľudu“.1 Aby Kongregácia pre klerikov mohla splniť túto úlohu Koncilu, použila služby zvláštnej komisie odborníkov a konzultovala s biskupskými konferenciami celého sveta, ktoré jej potom zaslali mnohé podnety a pripomienky týkajúce sa tejto otázky. Pripravený text prezrela teologická komisia ad hoc a Kongregácia pre náuku viery. 18. marca 1971 ho definitívne schválil Pavol VI. a 11.
Magistérium (Učiteľský úrad) Cirkvi v týchto rokoch neprestalo zameriavať svoju pastoračnú starostlivosť v prospech katechézy. Mnohí biskupi a konferencie biskupov na všetkých kontinentoch dali katechizácii významný impulz vydaním kvalitných katechizmov a pastoračných usmernení, ako aj napomáhaním formácie odborníkov a katechetického výskumu. Tieto snahy boli plodné a priaznivo ovplyvnili katechetickú prax partikulárnych cirkví.
Rozhodujúcim míľnikom pre katechézu bolo uvažovanie z príležitosti generálneho zhromaždenia synody biskupov o evanjelizácii v súčasnom svete, ktoré sa konalo v októbri 1974. Propozície tohto zasadania predložili pápežovi Pavlovi VI., ktorý 8. decembra 1975 vydal apoštolskú exhortáciu Evangelii nuntiandi. Tento dokument medziiným predkladá princíp osobitnej závažnosti, keď hovorí o katechéze ako o evanjelizačnom pôsobení v rámci veľkého poslania Cirkvi. Aj posledné zhromaždenie synody, ktoré zvolal Pavol VI. v októbri 1977, si za tému svojho uvažovania a analyzovania zvolilo katechézu.
Ján Pavol II. v roku 1978 prevzal toto dedičstvo a svoje prvé usmernenie sformuloval v apoštolskej exhortácii Catechesi tradendae s dátumom 16. októbra 1979. Ján Pavol II. počas svojho pontifikátu podáva trvalé učenie vysokej katechetickej hodnoty. Medzi prejavmi, listami a písomným učením sa vyníma dvanásť encyklík: od Redemptor hominis po Ut unum sint.
Aj z iného hľadiska mali riadne a mimoriadne generálne zhromaždenia synody biskupov osobitný vplyv na oblasť katechézy. Pre ich mimoriadnu dôležitosť treba upozorniť na synodálne zhromaždenia v rokoch 1980 a 1987, týkajúce sa poslania rodiny a povolania pokrstených laikov. Po skončení zasadaní každej zo synod vyšli apoštolské exhortácie Jána Pavla II. - po prvej Familiaris consortio (22. novembra 1981) a Christifideles laici (30. decembra 1988). Táto biskupská synoda z roku 1987 takisto rozhodujúcim spôsobom ovplyvnila prítomnosť a budúcnosť katechézy v dnešných časoch. Pri tejto príležitosti sa po dvadsiatich rokoch uplatňovania Druhého vatikánskeho koncilu bilancovalo - a synodálni Otcovia Svätému Otcovi navrhli vypracovanie univerzálneho katechizmu pre Katolícku cirkev.
Keď sa skončil časovo náročný a zložitý proces tvorby Katechizmu Katolíckej cirkvi, Svätý Otec ho odovzdal biskupom a partikulárnym cirkvám prostredníctvom apoštolskej konštitúcie Fidei depositum z 11.
Z udalosti takého hlbokého významu, ako aj zo súhrnu predtým spomenutých činov a zásahov Magistéria, vyplynula povinnosť zrevidovať Všeobecné katechetické direktórium, aby sa táto vzácna teologickopastoračná pomôcka prispôsobila novej situácii a novým potrebám. O prepracovanie Všeobecného direktória pre katechizáciu sa za pomoci Kongregácie pre klerikov zaslúžila skupina biskupov a odborníkov z oblasti teológie a katechézy.
Cieľ tohto Direktória je, samozrejme, ten istý, aký sledoval text z roku 1971. Chce totiž poskytnúť základné teologicko-pastoračné zásady, inšpirované Magistériom Cirkvi, najmä Druhým vatikánskym koncilom, ktorými by sa mohla lepšie usmerňovať a koordinovať pastoračná služba slova“9, a konkrétne katechéza.
Samozrejme, nie všetky časti Direktória sú rovnako dôležité. Tie, ktoré hovoria o Božom zjavení, o povahe katechézy, o kritériách, akými sa riadi kresťanské ohlasovanie, majú hodnotu pre všetkých.
Adresátmi Direktória sú predovšetkým biskupi, konferencie biskupov a vo všeobecnosti tí, čo pod ich vedením a z ich poverenia majú zodpovednosť v oblasti katechézy. Jedným z najbezprostrednejších cieľov Direktória je pomôcť vytvoriť katechetické direktóriá a katechizmy.
Keďže Direktórium je adresované partikulárnym cirkvám, ktorých pastoračné situácie a potreby sú veľmi odlišné, je zrejmé, že bolo treba vziať do úvahy iba spoločné alebo intermediálne situácie. To isté platí o opise organizácie katechézy na rôznych úrovniach. Pri používaní Direktória treba mať na pamäti túto pripomienku.
Vydaním tohto dokumentu, ktorý je novým dôkazom starostlivosti Apoštolskej stolice o katechizáciu, vyjadrujeme túžbu, aby ho všetci prijali a starostlivo študovali z hľadiska pastoračných potrieb každej partikulárnej cirkvi.
Tento úvod má podnietiť pastierov a tých, čo pracujú v katechéze, aby si uvedomili potrebu vždy zameriavať pohľad na pole, na ktoré sa seje, a robiť tak z perspektívy viery a milosrdenstva.
Toto podobenstvo je inšpiračným zdrojom pre evanjelizáciu. „Semeno je Božie slovo“ (Lk 8,11). Rozsievač je Ježiš Kristus. On ohlasoval evanjelium v Palestíne pred dvetisíc rokmi a svojich učeníkov poslal, aby ho šírili. Kvalita pôdy je stále veľmi rôznorodá. Evanjelium padá „na kraj cesty“ (Mk 4, 4), keď nie je skutočne vypočuté; padá „na skalnatú pôdu“ (Mk 4, 5) bez toho, že by preniklo hlbšie do zeme; alebo „do tŕnia“ (Mk 4, 7) a hneď sa udusí v srdciach ľudí, zaneprázdnených mnohými starosťami. Ježiš v podobenstve oznamuje radostnú zvesť, že Božie kráľovstvo prichádza napriek ťažkostiam terénu, napätiam, konfliktom a problémom sveta. Semeno evanjelia zúrodňuje ľudské dejiny a predpovedá bohatú žatvu.
Cirkev naďalej zasieva Ježišovo evanjelium na veľkú Božiu roľu. Kresťania, začlenení do najrozličnejších spoločenských prostredí, pozerajú na svet tými istými očami, ktorými Ježiš videl spoločnosť svojej doby. Učeník Ježiša Krista má totiž zvnútra účasť na „radostiach a nádejach, žalostiach a úzkostiach ľudí dnešnej doby,“12 hľadí na ľudské dejiny a zúčastňuje sa na nich nielen rozumom, ale aj vierou. Pohľad na svet, ktorý by nebral do úvahy jeden z týchto troch aspektov, nebol by autenticky kresťanský.
Keď Cirkev analyzuje roľu sveta, je veľmi vnímavá na všetko, čo uráža dôstojnosť človeka. Vie, že z tejto dôstojnosti pramenia ľudské práva,20 trvalý predmet starostlivosti a angažovanosti kresťana. Jej pohľad sa neupriamuje preto len na ekonomické a sociálne ukazovatele21, ale predovšetkým na kultúrne a náboženské ukazovatele. Cirkev s radosťou oznamuje, že „blahodarný prúd tečie a preniká všetky národy sveta, ktoré sú si stále viac vedomé dôstojnosti človeka“.23 Toto vedomie je vyjadrené v živej starostlivosti o rešpektovanie ľudských práv a v rozhodnom odmietaní násilia.
Na niektorých miestach sa však ľudské práva v zjavnom protiklade s citlivosťou na dôstojnosť človeka jasne porušujú.24 Tak sa živia iné formy chudoby, ktoré nie sú na materiálnej úrovni. Ide o chudobu kultúrnu a náboženskú, ktorá rovnako znepokojuje cirkevné spoločenstvo. Evanjelizačné dielo Cirkvi má na tomto širokom poli ľudských práv úlohu, ktorej sa nemôže zrieknuť: odhaľovať nenarušiteľnú dôstojnosť každého človeka.
Konštitúcia Gaudium et spes podčiarkuje veľkú dôležitosť vedy a techniky v ovplyvňovaní a vývoji modernej kultúry. Vedecká mentalita, ktorá sa z nich šíri, „stvárňuje inak než voľakedy kultúrne dianie a spôsob myslenia“28, má veľký ľudský a náboženský vplyv. I keď vedomie tohto typu racionality nie je schopné všetko vysvetliť, získava dnes stále väčší priestor.