Marek Vávra pochádza z Radošoviec pri Skalici a je tretí rok v kňazskom seminári. Spolu s ďalšími seminaristami, Martinom Mosným a Šimonom Rábarom, poskytli rozhovor o živote v seminári a o pohľade na klerické obliekanie. Článok sa zameriava na ich skúsenosti, pravidlá obliekania v seminári a symboliku kňazského odevu.
Podobne ako civilná móda, aj tá klerická môže vyjadrovať názory a postoje nositeľa. Ale tiež nemusí. Tak ako hamburger z MacDonaldu môže byť pre niekoho politickým symbolom globalizácie, ale pre iného len jedlom.
Autori nedávno vydanej knihy Radosť evanjelia na Slovensku, ktorá kriticky hodnotí niektoré aspekty cirkevného života na Slovensku a vyvolala veľkú diskusiu, uvádzajú aj obliekanie niektorých kňazov a bohoslovcov ako príklad uzavretosti našej Cirkvi. Autori v jednej z kapitol napríklad píšu:„Podľa vonkajších znakov (seminárny poriadok, obliekanie, organizácia štúdia a voľného času a pod.) sú diecézne semináre na Slovensku v súčasnosti vedené v uzavretejšom duchovnom, ideovom a sociálnom režime ako rehoľné noviciáty.
Martin Mosný pochádza z Bratislavy. Je študentom 6. ročníka, diakon. V júni prijme kňazskú vysviacku. Marek Vávra je z Radošoviec pri Skalici. V kňazskom seminári je tretí rok. Stretli sme sa v centre Bratislavy. Martin a Marek majú na sebe košele s kolárikom, Šimon je druhák, takže na kolárik ešte nemá nárok. Vonku v čase voľna nemusia byť takto oblečení, mohli prísť pokojne aj v tričkách.
Štandard v seminári
Inak je to v seminároch, ktoré majú pre obliekanie svoje vnútorné pravidlá. Medzi jednotlivými seminármi sa môžu líšiť. V prípade bratislavského seminára platí, že od tretieho ročníka sa nosí reverenda a kolár.
„Do tretieho ročníka chodíme oblečení v civile, ale slušne,“ hovorí druhák Šimon.
Na začiatku tretieho ročníka býva požehnanie reverend. Študenti si vtedy prvýkrát oblečú reverendu. „Väčšina je rada a teší sa, lebo je to aj určitý symbol postupu bližšie k vysviacke,“ vysvetľuje diakon Martin Mosný.
Čierna farba reverendy symbolizuje odovzdanie sa Kristovi, odpútanie sa od sveta. Biela farba kolára zase symbolizuje čistotu a samotný kolárik poslušnosť. Taktiež cingulum, ktorým je reverenda opásaná, znamená pás čistoty a zdržanlivosti.
Obliekanie mimo seminára, vo voľnom čase, je už individiálna vec. „Keď ide niekto do potravín, nebude si predsa dávať kolárik, aby zbytočne budil pozornosť,“ zhodujú sa seminaristi.
Zľava: diakon Martin Mosný, druhák Šimon Rábara a tretiak Marek Vávra
Biret ako nadštandard
Zopár seminaristov vlastní aj biret, teda hranatnú pokrývku hlavy s brmbolcom. Práve ona je pre mnohých symbolom tradicionalizmu v kňazskom obliekaní. Ako je to však reálne s nosením biretu?
Dostáva sa nám vysvetlenia, že biret je akýsi nadštandard. Nie je podstatou kňazského odevu ani súčasťou oblečenia bohoslovca. Skôr je to zriedkavý doplnok, ktorý sa bežne ani nenosí.
Potvrdzuje to aj kniha Caeremoniale Episcoporum (Biskupský ceremoniál), čo je najnovší cirkevný dokument k tejto téme vypracovaný podľa dekrétu II. vatikánskeho koncilu. Podľa knihy sa môže biret používať len s chórovým alebo liturgickým rúchom, nie ako bežná pokrývka hlavy. Dá sa povedať, že časť študentov bratislavského seminára má k obliekaniu vzťah a neberie ho len ako povinnú jazdu. Títo bohoslovci si dávajú záležať, či sú oblečení dôstojne a vkusne. Podľa ich slov však nejde o módne maniere ani ideológiu, ale úctu k oblečeniu, ktoré symbolizuje kňazstvo.
„V tradícii platilo, že dávame Bohu to najlepšie. Preto sa ľudové remeslá a ozdoby prejavovali v liturgických odevoch. Dnes sme viac ovplyvnení funkcionalizmom a pragmatizmom, a tak Bohu nedávame to najkrajšie, ale len to, čo stačí a splní úlohu,“ konštatuje Vávra.
Biret (foto: wikipedia)
Štábna kultúra musí byť
Cirkevný právnik Ján Duda si spomína, že v 80. rokoch minulého storočia, keď študoval v seminári, museli reverendu nosiť celý deň. S výnimkou vychádzok alebo športu. Hoci to bolo trochu nepohodlné, s odstupom času to hodnotí ako dobrý zvyk.
„Biret sme nenosili, ale to nebolo nutné a nevyžadovalo sa to,“ vraví Duda s tým, že najmä pri bohoslužbách mimo kostola je používanie biretu dobré, lebo chráni hlavu pred nepriazňou počasia.
Poľa Dudu istý odev patrí k „štábnej kultúre“, k určitej kňazskej etikete. „Ak je kňaz nevhodne oblečený napríklad pri spovedaní alebo pri vysluhovaní svätenín, mali by veriaci mať odvahu a poprosiť ho, aby sa šiel slušne obliecť s poznámkou, že ho s trpezlivosťou počkajú,“ hovorí Duda.
Predpisy súvisace s obliekaním kňazov sú zapísané v Rímskom misáli alebo iných liturgických knihách. Pápež Benedikt XVI. dovolil za presne vymedzených okolností predkoncilovú, takzvanú tridentskú liturgiu z roku 1962. „Pokiaľ ide o niektoré čipkované alebo inak zdobené liturgické rúcha, ktoré niektorí kňazi používajú aj po liturgickej reforme Pavla VI., tak to je v poriadku, takého rúcha je možné používať.
„Seminár predstavuje čas a priestor pre formáciu byť kňazmi. Seminaristi odmietajú reči o tom, že sú izolovaní. Dôkazom je podľa nich veľa aktivít, ktoré smerujú aj mimo seminára. Napríklad v rámci praxe 5. ročníka sa chodí pomáhať do farností. Pedagogická prax zase zahŕňa vyučovanie náboženstva, seminaristi chodia do nemocnice rozdávať sv. Okrem toho seminaristi pripravujú letné tábory pre miništrantov Minfa a vydávajú vlastný časopis Adsum. „Nie sme individualisti, ale práve v spoločenstve sa formujú prirodzené ľudské vlastnosti a čnosti. V spoločenstve v kaplnke spolu s kňazmi tvoríme jednotu. V kontakte s biskupmi sme každý týždeň, keď nám slúžia svätú omšu,“ dopĺňa Š.
Deň v seminári sa začína vstávaním o 5.30. Bohoslovci absolvujú ranné chvály a svätú omšu. Hoci ide o vysokú školu, vyučovanie prebieha od 8.00 do 13.00. „Po škole máme krátke modlitby, obed a potom vychádzku. Môžeme ísť kamkoľvek v rámci Bratislavy. Ak chceme ísť mimo mesta, treba sa spýtať rektora (hlavný predstavený seminára, pozn. Po vychádzke nasleduje samoštúdium, v izbe alebo študovni. Voľno po večeri trávia bohoslovci v seminári alebo v blízkom okolí, na Kapitulskej ulici. „Dá sa ísť aj mimo, ale treba sa spýtať predstavených. Po poslednej modlitbe dňa nasleduje silencium. „Je to čas, keď sa už medzi sebou nerozprávame a sme v tichu. Je to vzácny čas, ktorý bežne vo svete ťažko nájsť. Trvá až do rannej omše. Vtedy človek nepoužíva telefón ani počítač. Cez víkend majú seminaristi voľnejší program, vstáva sa neskôr.
Bohoslovci vnímajú, že v seminári majú rozvíjať svoje schopnosti v rámci univerzálnej prípravy na kňazstvo. Podľa Mosného predstavení berú individuálne dary do úvahy. „Keď je niekto nadaný na štúdium, tak môže ísť za predstaveným a poprosiť ho, že ho láka tento smer.
„Neplatí, že do seminára chodia len ľudia, ktorí sú k tomu vychovávaní alebo sú zo silne náboženského prostredia. Podľa Šimona Rábaru predstavení chcú, aby boli bohoslovci aktuálni a blízki ľuďom. „Keď sme doma na prázdninách, naším predstaveným je vtedy najčastejšie miestny farár. Naši traja seminaristi tvrdia, že v seminári necítiť pretláčanie konkrétnej spirituality. „Necítim zvláštny vplyv nikoho, ani saleziánov, ani verbistov či Opus Dei.
Každý, kto sa hlási do seminára, musí absolvovať psychologické vyšetrenia. Druhý raz sa robia psychotesty pred vysviackou. Zloženie bohoslovcov tiež nie je jednoliate. „Neplatí, že do seminára chodia len ľudia, ktorí sú k tomu vychovávaní alebo sú zo silne náboženského prostredia.
Pomerne novinkou je tzv. pastoračný ročník, ktorý sa týka bratislavských bohoslovcov. Určený je študentom po absolvovaní tretieho ročníka. „Pastoračný ročník nastáva v polovici formácie, keď už človek má niečo za sebou z duchovného aj intelektuálneho života a môže si nadobudnuté veci konfrontovať vo svete.
„Idem do jednej farnosti na sever Čiech. Budem tam učiť katechizmus malých Čechov a tiež pomáhať na fare,“ dodáva.