Svätý Jur, mesto s bohatou históriou, pulzuje životom aj v súčasnosti. Od športových podujatí, cez úspešné poisťovne, až po očakávanie Vianoc, Svätý Jur ponúka pestrú paletu udalostí a aktivít.
Futbalový turnaj starých pánov
ŠK Svätý Jur, futbalové mužstvo starých pánov, usporiadalo 5. ročník halového futbalového turnaja Memoriál Milana Paliatku. Turnaj sa konal v basketbalovej hale v Pezinku za účasti štyroch mužstiev starších futbalistov, hralo sa systémom každý s každým, dvakrát 20 minút. Zápasy rozhodovali rozhodcovia Slovenského futbalového zväzu.
Futbal je šport, ktorému každý rozumie. A skoro všetci, čo si to o sebe myslia, sa mýlia. Nerozumejú mu mnohí, ktorí by ho mali mať v malíčku. Jednoduchosť jeho pravidiel je ako hrubý plášť, pod ktorým sa skrýva množstvo prekvapujúcich detailov historicky siahajúcich až k samým počiatkom tejto peknej, obľúbenej a po celom svete rozšírenej hry.
Z veľkého futbalu na stometrových ihriskách s jedenástimi hráčmi po výstavbe množstva hál s rozmermi okolo štyridsaťkrát dvadsať vzniklo aj niekoľko variácií malého futbalu.
Pamätáte si na lenivú loptu? Futbalová myšlienka v sebe skrýva veľkú variabilitu: môže sa hrať od dvojíc bez brankára, dokonca dvaja proti jednému do ľubovoľného počtu hráčov vysoko prekračujúc aj pravidlami vymedzenú jedenástku. Ide to aj tak a všetko závisí od potrieb, tvorivosti a prispôsobivosti tých, čo si chcú práve zahrať.
Nech by puristicky založený slovenčinár namietal ako chcel, slovu plácek sa nevyhneme. Môžeme ho poopraviť na plácok, ale toto mechanické poslovenčenie, mi ani ten blb počítač neuznal za spisovné slovo. Viem to. Jednako slovo plácek alebo plácok sa nedá ničím nahradiť. Vlastne všetci niekdajší futbalisti vyrástli na pláckoch práve tak ako najlepší Brazílčania robili svoje prvé futbalové kroky na plážach.
Predsieňou veľkého futbalu je malý futbal. No nie je len predsieňou. Všetci futbalisti sa k nemu vracajú, aj keď hrajú svoje súťaže a aj keď zavesia kopačky na klinec. Nie je to len pre nostalgiu spomienok, ale preto, že futbal ich opantal, na veľký sú pohodlní, ale malí sa dá hrať aj s najvyšším nasadením, aj s nasadením pohodlných dobrých technikov.
Vracajú sa k nemu aj najžiarivejšie hviezdy na tréningu veľkého futbalu. Niektorí sa k nemu nemusia vracať. Mnohí hrajú len malý futbal a stačí im to.
Raz v sobotu na sklonku novembra sa hral na hádzanárskom ihrisku tretí ročník futbalového turnaja neregistrovaných hráčov o Pohár predsedu Spolku vyslúžilých vojakov. Hralo sa za chladného, ale inak prijateľného počasia a divákov bolo len o trošku menej, ako keď sa na veľkom ihrisku hrá tretia liga.
Keby sme teraz pridali výsledky, polčasy, rozhodcov, strelcov a tabuľku, už by sme aj mohli skončiť. Ale neskončíme, lebo ak aj výsledky nepôjdu do sveta, nech ide do Jura odkaz niekoľkých pekných myšlienok z turnaja.
Hráči VŠ sedeli po zápase pri čaji a rozprávali sa o tom, ako hrali. Jeden z nich povedal, ako neubránil hráča vo vyloženej gólovej príležitosti, lebo už nemohol urobiť nič iné, len ho zoťať. Keby bol mladší, možno by som to aj skúsil, ale ten mal na krku už pomaly päťdesiatku, obhajoval sa.
Gól z toho našťastie nepadol. Chlapi, ktorí ho počúvali, len prikyvovali, a nikto mu nepovedal, že zoťať v gólovej šanci musíš, že to je povinnosť, a až potom sa môžeš pozrieť, aký je starý. Keby to bol jediný príklad ohľaduplnosti, znášanlivosti, ústretovosti a akéhosi v tomto prípade hádam trošku svojrázneho fair-play, stačila by na to malá gloska. Ale ten turnaj sa v takomto duchu niesol celý.
Keď som prišiel, už sa hralo. Najprv som si myslel, že sa hrá bez rozhodcov a až neskôr som si všimol, že pri plote sa pohybuje chlapík ako ostatní vo vetrovke a ešte neskôr som si uvedomil, že občas nesmelo zapíska. Všetci rozhodcovia boli takí a všetci rovnakí. Ani jeden si neliečil komplexy zbytočným pískaním maličkostí, kúskovaním hry a sekírovaním hráčov. Takúto sortu rozhodcov zaručene poznáte.
Pre nich sú hráči len na to, aby počúvali píšťalku a sledovali a poslúchali rozhodcov. Za odmenu si potom môžu občas aj kopnúť do lopty. Pri takých rozhodcoch je na ihrisku väčšinou poriadok, ale z na drobno nasekaných kúskov hry neurobia futbal ani umelci. Títo naši pískali väčšinou auty, začiatok a koniec a sem-tam niečo medzi tým. A stačilo to.
Fauly pískali len zriedka, lebo ich bolo málo. Stalo sa aj, že faulujúci aj faulovaný bez slova prestali hrať, faulovaný vzal loptu do rúk a zahral trestný kop prv, ako rozhodca zapískal, a súper to obvykle uznal, ešte aj na udobrenie napriahol pravicu, ktorú faulujúci prijal. Nezastávam sa takéhoto prístupu vo všetkých prípadoch. Bez rozhodcov to nejde.
Ale v tomto ojedinelom prípade turnaja, desiatich zápasov a piatich mužstiev to bolo tak správne, lebo táto nálada a tieto postoje všetkých aktérov sa vykryštalizovali hneď v prvom zápase a niesli sa v tomto duchu až do posledného hvizdu posledného zápasu. Mohlo sa stať, že by sa tak odohralo deväť z desiatich zápasov a na desiaty by nestačili ani dvaja rozhodcovia pískajúci už aj náznak nie že nedovoleného zákroku, ale obyčajnej ruky. Keď je dobrá vôľa, rozhodcov netreba, keď hráči vidia všetko podfarbené červeným, nestačil by ani na každého hráča jeden rozhodca.
Kto dávno nebol na ihrisku, mal by si pozrieť hádzanárske ihrisko, a hneď by ľahko pochopil prístup hráčov k súperovi, lopte, zápasom a turnaju. Ihrisko je asfaltové, aké vyrástli ako huby po daždi, keď niekedy v sedemdesiatych rokoch Československý hádzanársky zväz vydal bezduchý príkaz hrať I. a II. ligu na tvrdých plochách, čím zlikvidoval všetky antukové, škvarové a trávnaté ihriská a ihriská z uvalcovanej zeme. Betónové s náterom u nás boli vtedy neznáme, a tak sa pojem ihrisko s tvrdým povrchom zúžil na asfaltové. Len čo si kluby ihriská nastavali, poslali ligu do hál. Oboje, aj tvrdý povrch, aj haly mali zachytiť svetový trend, lebo vo svete sa už dávno hralo v halách, ale nezachytili nič. Naši hádzanári na antuke vedeli dobre strieľať v páde, ale asfalt im to za prvý ročník na tvrdom povrchu vytĺkol z hláv a na mäkších a klzkejších parketách sa to už znovu nenaučili.
Toto rozprávanie nemá byť o hádzanej, ale o futbale. O problémoch prechodu z antuky na tvrdé povrchy ostalo veľa nedopovedaného, ale hádzaná má s našim turnajom spoločné len asfaltové ihrisko. Mám dojem, že toto je už druhá vrstva asfaltu, do ktorej ktovie prečo pridali kamennú drvinu. Drvina je vynikajúca na vozovku, lebo jej drsnosť zabraňuje šmykom. Prečo u nás nedokážeme urobiť plochu čo len niekoľkých metrov štvorcových asfaltu bez vyvýšenín a preliačin? A je celkom jedno, či ide o ihrisko, vozovku, alebo chodník.
V deň turnaja bolo zrána hmlisto so slabučkým dažďom a voda urobila dve veľké kaluže asi päť až sedem metrov pred bránou bližšou k tribúne. Voda loptu radikálne pribrzďovala, v kalužiach robila lopta, čo chcela, a čo nechceli hráči. Tam stroskotávala taktika, tam sa muselo hrať len po krídlach. Kto chcel útočiť stredom, musel sa natlačiť do bezprostrednej blízkosti bránky a brankára.
A v tej tlačenici priveľa nôh dočahovalo loptu, takže niekedy namiesto lopty zasiahol prihorlivý hráč nohu. Medzi dvoma kalužami, brankárom a bránkou, na tých pár metroch štvorcových bolo aj najviac nedovolených zákrokov, z ktorých nemôže viniť nikto nikoho. Všade inde povrch podľa slov hráčov kĺzal len trošku, sklzom zrejme zabraňovala kritizovaná a zatracovaná drvina.
Na to prišli aj hráči, ktorí ihrisko nepoznali, hneď v prvých minútach zápasu. No neodbavme vec takto rýchlo. Mohlo by sa to mnohých dotknúť. Mnohí rekreační futbalisti vedia a chcú hrať tak, aby neubližovali súperovi, a aby sami ani súperi nekončili zápas a turnaj krivkajúc, nedajbože s nohou v gypse.
Preto aj mnohí nikdy nehrali futbal súťažne, lebo pravidlá dnes dovoľujú priveľa hry tela na telo a kde je málo miesta, tam je živná pôda pre nedovolené zákroky, zákernosti a surovosti. Fauly sú osobitná kapitola futbalu. Len málokto vrátane faulujúcich hráčov si uvedomuje, že k mnohým nevoleným zákrokom bez zlého úmyslu príde len preto, že hráč má pomalé nohy a je celkovo málo a zle trénovaný. Čo nestačí vyšliapať, to nahradí dočahovaním.
Čím je v bezprostrednom okolí viac nôh, tým viac vzrastá nádej niektorú dočiahnuť, niekedy silno a bolestivo. Často sa aj zabúda na odlišný prístup mladých a starých. Mladému, trénovanému a zdatnému je svet gombička a more po kolená a fúzatejší, pohodlnejší a pomalší sú opatrnejší. Mladé kone z prebytkov síl a roztopašnosti aj oje dolámu. Mladí hráči len tak z pasie provokujú súboje na hranici regulárnosti a teší ich, ak súpera zlikvidujú, no sú aj šťastím celí bez seba, keď súper zlikviduje ich.
Tvrdé súboje vidia ako súboje celých a tvrdých mužov, ako niečo chlapské, ako dôkaz toho, že vedia rozdávať aj prijímať. Nasledujúci pád, či už vlastný, alebo súperov je len veľká sranda. Starší a menej pohybliví by najradšej odohrali celý zápas aj turnaj pevne na oboch nohách. Tesne brániť a hrať tvrdo na telo môže byť na šmirgľovo drsnom povrchu nebezpečné. Preto aj sa bránilo dosť voľne.
Pádov bolo len zopár a najmenej jeden priam ukážkový, ako má hráč spadnúť a kotúľom rozmeniť všetky sily pôsobiace proti nemu na drobné a neškodné. Ale aj tak to nebolo nič, čo by chceli ostatní nasledovať.
Neviem s koľkými loptami sa vlastne hralo. Jedna celkom nová si drsný povrch celkom odskákala. Podľa regulí mohli hrať neregistrovaní hráči starší ako dvadsaťpäť rokov bez obmedzenia veku.
Najstarší bol brankár VŠ šesťdesiatročný bývalý primátor Ing. Stanislav Fronc, z hráčov v poli prednosta mestského úradu päťdesiatsedemročný Vladimír Pažitný. Mestský dom lámal rekordy vysokého veku. Hráčov blízko päťdesiatky bolo viac a všetci šli do súbojov skôr opatrnejšie, s čím ich spoluhráči museli a súperi mali rátať.
Šport je krásna vec, no ak to v tvrdosti preženiete, nie je žiadna pasia chodiť po turnaji mesiac o barlách a s nohou v sadre. Zvíťazil najmä duch rytierstva, gavalierstva, gentlemanstva a fair-play. Tie slová sú, čo sa týka športu, synonymá. Všetky smerujú k hre a sú namierené proti kazisvetom. Tieto pojmy sú súčasťou morálnej výbavy každého hráča. A tento duch sa rozprestrel aj nad obecenstvom. Ani raz ste nezačuli obľúbený fanúšikovský pokrik zotni ho.
Diváci fandili tomu, že hoci rozhodca nepískal, faulovaný hráč zastal a kopal trestný kop, lebo to videli ako akt spravodlivosti a diváci tiež. Slabý potlesk zaznel, aj keď si faulujúci a faulovaný podali ruky a naozaj bolo všetko v poriadku, lebo ani jeden faulovaný neoplácal. Potlesk bol slabý, lebo fanúšikovia mali dlane skrehnuté a tých dlaní bolo primálo.
Nebolo by od veci, keby sa takto hral aj veľký futbal v jedenástkach a v špičkových súťažiach. Príklad každému futbalistovi ukázali štyri mužstvá Juranov a mužstvo Boldogu. Keď sme už pri ňom, o jeho hráčoch sa medzi obecenstvom hovorilo ako o Maďaroch, lebo niektorí, nie všetci, si pýtali prihrávky a ponúkali ich spoluhráčom v rodnej maďarčine. Boldog je dedina pri Senci a tam je Maďarov dosť. Ale slovo Maďar neznelo nepriateľsky alebo pohŕdavo ako z úst ultranacionalistov. Diváci si ich iba potrebovali nejako pomenovať a meno dediny im tak prirodzene nešlo na jazyk ako slovo Maďar a z mena Boldog sa nešikovne tvoria odvodeniny. Keby tu bol hral napríklad Hertogenbosch, boli by ich pomenovali Flámi a flám, to neznie nesympaticky, ak je jeho odvodenina flámovať.
Mnohí si pri pohľade na hru starých pánov zaspomínali na ich slávne časy. Starým pánom pribudli kilá a podľa veku sa vytratila sila a vitalita. Ale boli tu. V ich hre sa občas vykresala iskra spomienky na ich slávne časy. Behali pomalšie a ich myslenie viditeľne predbiehalo ich nohy. Herné myslenie je najstabilnejším prvkom z výbavy hráča. Keby sa dala hra zrekonštruovať podľa neho, to by bol futbal.
Vyhrali všetky zápasy, pohár získali s prevahou a po dobrých výkonoch. Prehrali jediný polčas s FC ČOČO 0:2, s mužstvom, ktoré dalo len štyri góly a s jedným bodom skončilo posledné. Po prehratom polčase sa spamätali, v druhom dali päť gólov a vyhrali 5:2. Bol to turnaj, ktorý sa oplatilo vidieť.
Výsledky minifutbalového turnaja o putovný Pohár predsedu Spolku vyslúžilých vojakov
- generála M. R. Vš - Šúr 0:1
- Bagita, Čočo - Starí páni 2:5
- M. Kočnár 2 - Tomaškovič 2, Koník, Petrakovič, Ščepánek
- VŠ - Boldog 3:1
- Macháček, Peťko, Busch - Vidra
- Starí páni - Šúr 4:1
- Tomaškovič 4 - Križan
- Čočo - Boldog 1:1
- P. Kočnár - Šándor
- VŠ - Starí páni 0:3
- Gašparovič, Koník, Petrakovič
- Čočo - Šúr 1:4
- P. Kočnár - Križan 3, Sasko
- Starí páni - Boldog 5:0
- Ščepánek 2, Koník, Tomaškovič, Pažitný
- VŠ - Čočo 5:0
- J. Bláha 2, D. Bláha, Turcsány, Busch
- Šúr - Boldog 2:1
- M.
Tabuľka
- 1.
- 2.
- 3.
- 4.
- 5.
7 NAJDRAMATICKEJŠÍCH finále v histórii futbalu
Za najlepšieho hráča vyhlásili Jána Ščepánka z ŠK Starí páni Svätý Jur, za najlepšieho brankára Štefana Šulana z FC Šúr, najlepším strelcom sa stal Vladimír Tomaškovič z ŠK Svätý Jur Starí páni so siedmimi gólmi a cenu fair-play získal FC Boldog.
Vianočný šachový turnaj
Spolok vyslúžilých vojakov generála Milana Rastislava Štefánika pozýva všetkých milovníkov šachu na Vianočný šachový turnaj v miestnosti spolku v starej škole. Vklad je 100 korún.
KOOPERATIVA poisťovňa, a.s.
KOOPERATIVA poisťovňa, a.s., je prvou a najväčšou súkromnou poisťovňou na slovenskom poistnom trhu. Vznikla v roku 1990 ako univerzálna poisťovňa nového typu a jej poisťovacie služby boli od začiatku prispôsobené európskemu poistnému štandardu.
Počas desiatich rokov svojho pôsobenia na trhu si vybudovala pozíciu stabilnej a úspešnej poisťovne a napriek stále rastúcej konkurencii dokázala trvalo zvyšovať svoj podiel na poistnom trhu. V súčasnosti ponúka občanom, fyzickým a právnickým osobám vyše 60 produktov životného a neživotného poistenia, ktoré zahŕňajú variabilnú ponuku poistení pre každého. Všetky ponúkané produkty a ich všeobecné poistné podmienky zodpovedajú európskemu štandardu.
Pre zvýšenie dostupnosti svojich služieb a komfortu svojich klientov KOOPERATIVA poisťovňa, a.s., postupne vybudovala obchodnú sieť zloženú z 8 agentúr, 57 kancelárií a obchodných miest a 317 reprezentácií na celom území Slovenska.
Svoje služby zároveň poskytuje aj prostredníctvom siete poisťovacích poradcov a poisťovacích maklérov, vrátane vlastných maklérskych spoločností. KOOPERATIVA poisťovňa, a.s., je členom významnej európskej finančnej skupiny Bank Austria Creditanstalt a poisťovacej skupiny Wiener Städtische, do ktorej patria ďalšie silné rakúske poisťovacie a zahraničné dcérske spoločnosti pôsobiace v štátoch strednej a východnej Európy.
Vianočná atmosféra
V polovici novembra sa zdalo, že Vianoce sú v nedohľadne. Deťom bol Ježiško v ešte vzdialenejšej budúcnosti, až za horizontom ich nedočkavosti. Na dospelých nadchádzajúce sviatky už v prvých adventných dňoch položili na bedrá celú ťarchu povinnosti a zodpovednosti. Začalo sa to Mikulášom a darčekmi dobrého svätca. Mikuláš bol aj na novom námestí v deň jeho slávnostného otvorenia.
Meteorológovia v dlhodobých predpovediach nepotešili, predpovedali na tretiu dekádu decembra nevianočné teplá bez snehu, pripustili nanajvýš pár poletujúcich vločiek, ktoré už dopadnú na zem ako voda a vytvoria pľušť. Vianoce sú pre kresťanov s výnimkou pravoslávnych všade od 24. do 26. decembra, výnimke nepodliehajú ani tropické oblasti. Viete si, deti, predstaviť, že niekde sú Vianoce vždy bez snehu?