Mária Valtorta bola talianska spisovateľka a mystička, ktorej dielo Evanjelium, ako mi bolo odhalené, sa stalo predmetom záujmu a kontroverzií. Toto dielo, publikované v desiatich zväzkoch, podrobne opisuje život Ježiša Krista a Panny Márie, pričom sa zameriava na krajinu, prostredie, osoby a udalosti s vynikajúcou schopnosťou pozorovania a vykresľovania vnútorného sveta postáv.
Dielo informuje o zvykoch, obradoch a kultúre vtedajších čias a je strhujúcim rozprávaním o pozemskom živote Vykupiteľa, bohatom na jeho reči a dialógy, čím približuje náuku kresťanstva v súlade s pravou katolíckou vierou.
Napriek tomu, Dikastérium pre náuku viery uvádza, že predpokladané ‚vízie‘, ‚zjavenia‘ a ‚posolstvá‘ obsiahnuté v dielach Márie Valtorty alebo jej pripisované nemožno považovať za nadprirodzeného pôvodu.
Viera, Boh a pochybnosti
Sú pochybnosti hriechom proti Bohu? Človek je tvor pochybujúci. Viac alebo menej má tendenciu pochybovať o svojej práci, vzťahoch, o spoločnosti, o politike. Tento skeptickejší rozmer ľudskej prirodzenosti sa nevyhýba ani náboženskej oblasti. Sú pochybnosti zlé či vari hriechom? Nie je pochybnosť prejavom slabej viery? Alebo dokonca žiadnej? Má veriaci proti svojim pochybnostiam bojovať? Popierať ich?
Katechizmus Katolíckej Cirkvi vysvetľuje, že "viera je predovšetkým osobným primknutím sa človeka k Bohu; súčasne a neoddeliteľne je slobodným súhlasom s celou pravdou, ktorú Boh zjavil.
Keďže kresťanská viera je osobným primknutím sa k Bohu a súhlasom s pravdou, ktorú zjavil, líši sa od viery v človeka." Ďalej katechizmus definuje vieru ako "teologálnu čnosť" alebo vieru ako "Boží dar."
Pochybnosť sa javí trochu ako dvojsečný meč. Pochybnosť môže byť nástroj k hľadaniu pravdy alebo k hlbšiemu prežívaniu duchovného života.
Niečo iné je, ak pochybnosť vedie k odmietnutiu alebo k popieraniu Boha. Z tohto pohľadu pochybnosť prerastá k systematickému skepticizmu, ktorý je akoby "dogmou otočenou hore nohami."
Veriaci človek je v istom zmysle dokonca oprávnený pochybovať o Bohu, o jeho kráse, o jeho zázrakoch, o otázke zla, o jeho vôli, o pôsobení v konkrétnom ľudskom živote. Toto skúmanie môže priviesť k lepšiemu poznávaniu Boha, hoci na strane druhej, hľadajúci skôr či neskôr dôjde k skutočnosti, že "Boh je studňa, ktorá nemá dno."
Viera, ktorá nepozná pochybnosti, priestor na tajomstvo alebo "temnú noc" je skôr ideologickým presvedčením. Človek, ktorý nie je kresťanom môže mať o veriacich predstavu, že sú si istí "svojou pravdou." No príklady zo života svätcov, hrdinov viery ukazujú oveľa zložitejší obraz.
Matka Tereza, považovaná mnohými za ukážkový príklad svätého života písala svojmu spovedníkovi toto: "Nemysli si, že môj duchovný život je prechádzka ružovou záhradou. Ruža je kvetina, ktorú na svojej ceste málokedy nájdem. Mojim najčastejším spoločníkom je temnota."
Samota a jej prežívanie
Samota má v našom živote dôležité miesto a naozaj ju potrebujeme. Keď sme osamote, môžeme v pokoji premýšľať, spracovať veci, čo sa udiali, odpočívať, či budovať osobný vzťah s Bohom. Dodáva nám to silu a prináša pokoj, a preto skutočne má význam tráviť v našich životoch čas osamote.
Pocit osamelosti je definovaný ako nepríjemný pocit, ktorý pretrváva dlhšie ako týždeň a často vedie k sociálnej izolácii, nervozite, ba môže viesť až k psychickým, či zdravotným problémom. Neriešená samota môže dokonca vyústiť do depresie. Ľudia, ktorí prežívajú samotu sa často cítia nechcení, nepochopení, nepotrební a prázdni.
To, že sa niekedy cítime sami, je v niečom prirodzené a normálne. Problém však nastáva, keď tento pocit samoty pretrváva dlhodobo, a dokonca sa nemení ani pri zmene okolností, resp. keď samotu prežívame, hoci sme uprostred milujúcich blízkych.
V Božom slove už v úvodnej knihe Genezis, Boh hovorí, že nie je dobré byť človeku samému (Gn 2,18), teda Boh stvoril človeka pre vzťahy. Avšak na mnohých miestach aj v Biblii nachádzame ľudí, ktorí prežívali samotu, hoci poznali a nasledovali Boha - Jozef Egyptský, Jób, Noemi, Eliáš, Dávid, Jeremiáš, Jonáš…
Dokonca aj Ježiš prežíval chvíle, keď sa cítil opustený a sám - v Getsemanskej záhrade (Mt 26,40), či na kríži (Mt 27,46). Keď teda aj Ježiš, hoci bol Boh, prežíval chvíle osamelosti, prečo by sme sa mali diviť, že ich prežívame my?
Prežívanie samoty, bez ohľadu na príčinu, či okolnosti, je často živnou pôdou pre klamstvá a domýšľanie. K pocitom osamelosti sa tak ľahko pridali ďalšie pocity, ako neistota, pocit zlyhania, výčitky, pochybnosti, hanba, znechutenie, únava.
Z takého stavu sa potom ľahko skĺzne k rôznym falošným útočiskám (internet, hry, seriály, jedlo, pitie, závislosti) či nesprávnym a prehnaným reakciám (výbušnosť, sarkazmus, obviňovanie, zhadzovanie seba či druhých). Tento stav nás v podstate paralyzuje od nášho vlastného napredovania, zastavuje a oddeľuje nás od nášho poslania, a tak postupne strácame zmysel všetkého.
Prosím, NEVZDÁVAJ TO S BOHOM, SO SEBOU, ANI S ĽUĎMI! Neprestaň volať, neprestaň kráčať, neprestaň veriť! Volaj o pomoc, nielen Boha, ale aj ľudí (stretko, spoločenstvo, odborníka), NEUTOP SA VO SVOJICH POCITOCH!
V prvom rade je to modlitba - úprimná, autentická, živá a najmä každodenná. Nejde o výkon, ale o vzťah. Nehľadaj správny spôsob modlitby, hľadaj Jeho. Určite tiež nechcem upustiť ani od premeny mojej mysle Božím slovom. Chcem sa ním sýtiť, učiť sa ho naspamäť, spievať ho, rozjímať a nechať sa ním premieňať, dvíhať, inšpirovať.
Ďalším dôležitým pilierom je spoločenstvo, stretko, priatelia, resp. ľudia, s ktorými sa môžem zdieľať otvorene, čo žijem a prežívam. Vedia ma konfrontovať, usmerniť, podoprieť, povzbudiť…. a to je veľmi veľmi dobré a navyše potrebné.
Dôležitým postojom, ktorý chcem mať v každej ťažkej chvíli (tak mi Pane pomáhaj), je odpustenie. Neustále, dokola, sebe, druhým, Bohu, zas a znova. Je to proste životný štýl, čo vedie do slobody a radosti. Služba druhým je zas zaručeným spôsobom, ako nemyslieť len na seba.
Poslednou, ale nie menej dôležitou, je trpezlivosť s vlastnými zlyhaniami a slabosťami. Proste to nevzdať ani po x-tom nezdare, byť so sebou milosrdný tak, ako je aj Boh milosrdný k nám.
Smrť a večný život
Smrťou sa život neodníma, iba mení… Hoci je prirodzené smútiť a žialiť, keď nám zomrie blízky človek, už svätý apoštol Pavol napomínal veriacich, aby sa nezarmucovali príliš ako tí, ktorí nemajú nádej, lebo ak veríme, že Ježiš zomrel a vstal z mŕtvych, tak Boh aj tých, čo zomreli, skrze Ježiša privedie s ním (porov. 1 Sol 4, 13-14).
Napokon, napomína nás aj sám Pán Ježiš, náš Boh, počas dialógu s Martou tesne po smrti jej brata Lazára, ktorého potom vzkriesil: "Ja som vzkriesenie a život. Kto verí vo mňa, bude žiť, aj keď umrie. A nik, kto žije a verí vo mňa, neumrie naveky. Veríš tomu?" (Jn 11, 25-26)
Ak veríme v Krista, dôverujeme jeho slovám a sľubom, že neumrieme naveky, ale smrťou vstúpime do nesmrteľnosti. Večný život dosiahneme, keď sa skončí náš pozemský život. Smrť nie je odchod do ničoty, ale prechod do večnosti, premeneného a milosťou pretvoreného života podľa Kristovej podoby a nádhery milosti, ako to pripomína svätý Pavol.
V našej skutočnej vlasti, v nebi, nás očakáva veľa našich drahých a blízkych, ktorí sú si už istí svojou večnosťou, ale starajú sa o našu spásu. Mnohí musia prejsť očistcom, aby si očistili dušu aj od najmenšej škvrny hriechu a mohli vstúpiť do spoločenstva svätých v nebi v bieloskvúcom rúchu čistoty, kde môžu neustále nazerať na oblažujúcu Božiu tvár.
Taliansky kňaz don Dolindo Ruotolo výstižne prirovnáva chvíľu smrti tomuto obrazu: "Duša je úplne duchovná a opúšťa telo v plnosti života ducha ako húsenica priadky morušovej, ktorá vychádza zo svojej kukly… a ako raketa vypustená do vesmíru, tiahne len k Bohu, svojmu jedinému cieľu. Duša však nie je taká, ako keď ju Boh stvoril a vložil do tela, ani taká, ako ju Ježiš vykúpil, ale má v sebe previnenia a tie sa ukážu v momente odlúčenia od tela v žiarivom svetle večnej Pravdy."
Očistec - miesto nádeje a lásky
Posmrtná realita väčšiny ľudí je očistec - čo je to? Očistec je miesto nádeje a lásky, predsieňou neba, takto ho definuje Mons. Marián Gavenda. Je to súboj lásky, môžeme doplniť slovami kňaza Dolinda Ruotola, lebo Boh, ktorý dušu miluje, očisťuje ju z lásky a duša, ktorá Boha miluje a tiahne k nemu, je rada, že sa očisťuje, aj keď pritom kruto trpí.
Kľúčové pravdy o očistci podáva Katechizmus Katolíckej cirkvi slovami: "Tí, čo zomierajú v Božej milosti a v priateľstve s Bohom, ale nie sú dokonale očistení, hoci sú si istí svojou večnou spásou, podstupujú po svojej smrti očisťovanie, aby dosiahli svätosť potrebnú na to, aby vošli do nebeskej radosti.
Toto konečné očisťovanie vyvolených, ktoré je úplne odlišné od trestu zatratených, nazýva Cirkev očistcom. Učenie viery o očistci formulovala Cirkev najmä na Florentskom a Tridentskom koncile… Toto učenie sa opiera aj o prax modliť sa za zosnulých, o ktorej hovorí už Sväté Písmo: "Preto [Júda Machabejský] nariadil… zmiernu obetu za mŕtvych, aby boli zbavení hriechu" (2 Mach 12, 46). Cirkev už od prvotných čias uctievala pamiatku zosnulých a obetovala za nich prosby, najmä eucharistickú obetu, aby boli očistení a mohli dosiahnuť oblažujúce videnie Boha.
Očistec je prechodný stav duše, ktorá nedospela počas svojho pozemského života k dokonalému zjednoteniu sa s Bohom, čo sa deje s väčšinou ľudí. Na túto otázku jasne odpovedá pápež Benedikt XVI. v encyklike Spe Salvi: "Niektorí súčasní teológovia zastávajú názor, že oheň, ktorý horí a zároveň zachraňuje, je samotný Kristus, Sudca a Spasiteľ. Stretnutie s ním je rozhodujúcim aktom súdu. Pred jeho pohľadom vyjde najavo každá faloš."
Tabuľka: Kľúčové pravdy o očistci
Pravda Popis Očisťovanie Proces, ktorým prechádzajú duše po smrti, aby dosiahli svätosť Odlišnosť od trestu zatratených Očistec nie je trestom, ale očisťovaním pre vstup do neba Modlitby za zosnulých Prax, ktorá pomáha dušiam v očistci
Tak ako môžeme svojimi modlitbami a obetami vyprosiť milosti či uzdravenie živým, môžeme sa modliť a konať skutky odčinenia aj v prospech duší v očistci. Pritom treba splniť tri podmienky: konať ich z lásky k Bohu, v stave milosti, t. j. bez ťažkého hriechu.