Ján Hollý, významný slovenský básnik a kňaz, sa narodil 24. marca 1785 v Borskom Mikuláši. Jeho život a dielo zohrali kľúčovú úlohu v slovenskej literatúre a národnom obrodení.
„Ján Hollý narodil sa z otca Vavrinca a matky Alžbety Blečáčky na Búroch sv. Mikuláša, dedine slávnej Prešporskej stolice neďaleko Šaštína ležiacej, roku 1785 dňa 24. marca pred svitaním.“ Takto opisuje narodenie veľkého slovenského básnika Jána Hollého jeho obdivovateľ Jozef Petrovič (1814 - 1843), kaplán v Ujlaku, dnešnom Veľkom Záluží.
Detstvo a štúdium
Ján Hollý sa narodil ako tretie dieťa manželom Vavrincovi Hollému (1755 - 1830) a Alžbete, rodenej Blečákovej (1757 - 1814). Pochádzal zo skromnej rodiny, ktorá sa živila roľníctvom a bola zaraďovaná ako želiarska rodina. Mal troch súrodencov. Ľudové školy vychodil Hollý v rodnom Borskom Mikuláši, študoval na gymnáziách v Skalici, v Bratislave a Trnave, kde v mariánskom seminári absolvoval aj teológiu.
Literárne začiatky
Najskôr písal verše v latinčine, neskôr z nej prekladal - a nie hocikoho, ale samého starorímskeho básnika Vergília - a potom sa pokúsil aj o vlastnú tvorbu v slovenčine. V tomto období píše báseň Podzbúdzáňí Ňemňislava - abi sa na skládáňí slovenskích básňí oďevzdal. Je to v istom zmysle autobiografická báseň, v ktorej sa Ján Hollý rozhoduje písať v rodnom jazyku a vysvetľuje dôvody, ktoré ho k tomu viedli.
Pôsobenie v Maduniciach
V roku 1808 Jána Hollého vysvätili za kňaza. Madunice boli v tom čase len neveľkou obcou. Vlastivedný slovník obcí uvádza, že v roku 1828, čiže v dobe, keď tu Ján Hollý pôsobil už štrnásty rok, v Maduniciach v 127 domoch žilo 890 obyvateľov. Hollý najradšej tvoril vo voľnej prírode. V povestnom háji Mlíč písal rozsiahle eposy z našej národnej histórie, selanky a príležitostné básne. Tu pod starým dubom vysedával, líhaval, ba neraz dokonca dlho do noci tam prebdel, privolávajúc Umku. A tak vznikali jeho veľkolepé diela.
Vďaka Friedrichovi Kaiserovi vieme aj to, v akom skromnom príbytku Hollý žil. „Zaviedol nás do svojej spálne a zároveň aj pracovne… Pri stene stála jednoduchá posteľ, nad ňou viselo niekoľko jazdeckých pištolí a jedna husárska šabľa, ostatné tri steny boli obstavené dubovými skriňami na knihy siahajúcimi až do povaly a medzi nimi do medi vyryté podobizne Danteho, Tassa, Petrarcu a Vergilia. Ani jeden svätý obraz, ba ani jednoduchý kríž nebolo vidieť v tejto izbe katolíckeho farára; v skriniach tiež neboli nijaké teologické knihy, ale napospol iba klasické diela. Zvláštne bolo aj to, že sa nechcel dať portrétovať v kňazskom rúchu.,Namaľuj ma, ako sa maľujú básnici,´ povedal a pri tom ukázal na Vergiliov obraz, ktorý tohto básnika predstavoval v rímskom odeve.
Najprv si Hollý vyskúšal svoje básnické sily, ale aj možnosti bernolákovčiny na preklade klenotu starorímskej literatúry, Vergiliovej Eneidy. Po jej úspešnom pretlmočení sa podujal, ako o tom píše z 29. septembra 1827 v liste Martinovi Hamuljakovi, vytvoriť skutočný pôvodný hrdinský epos z veľkomoravských dejín: „Toto leto dal som sa na ťažkú a veľkú prácu slovenský epos alebo epopeju skladať, tak ako je Vergiliova Eneida, aspoň na tú módu a nótu a to pod menom týmto: Svatopluk, hrdinská báseň, obetoval som ju a pripísal pánu veľkomožnému. Ostatne tuto je psota, zbožia málo. O tri roky neskôr píše Hollý Jurovi Palkovičovi: „Z epopeje Svatopluk jedenásť spevov už hotových je a skoro polovička z dvanásteho.
Požiar v Maduniciach a odchod do Dobrej Vody
Do Hollého života zasiahol ničivý požiar v Maduniciach v roku 1843, ktorý zničil takmer celú dedinu. O tejto tragédii o niekoľko dní napísal Martinovi Hamuljakovi: „3-ho kvetna okolo pol jedenástej pred obedom strašlivý oheň celú našu dedinu na popol obrátil. Chytil sa u suseda a porád na nás prehodilo. Rechtor s jedným človekom vyniesli ma na stolici pred kostol. Tam som sedel, až začala druhá strana horieť. Odtiaľ zaniesli ma do kostola, keď ale sa veža chytila, pribehli do vnútra židia a títo ma von vytiahli, tu by som sa bol snáď aj zadusil, keby verešvársky rajtársky kapitán nebol na vojakov skríkol, aby ma von z dediny vyniesli; ale ešte pri kostole oheň mi ruku opálil; ktorá je rozkvasená.
Po hroznom požiari a ťažkom zranení sa napokon Ján Hollý vzdal kňazského úradu a o mesiac 7. júna požiadal o penzionovanie. Rozhodol sa usadiť v Dobrej Vode, kde ho prichýlil jeho dávny spolužiak a priateľ, miestny farár a dekan Martin Lackovič. Básnik sa sem presťahoval začiatkom júla 1843.
Zdravotný stav v Dobrej Vode
Hollý v Dobrej Vode bol už len svojím tieňom. Bol ťažko chorý a sem prišiel vlastne už len zomrieť. Pri požiari v Maduniciach utrpel ťažké popáleniny na rukách a na tvári a takmer oslepol, takže nemohol ani čítať, ani písať. „Ja už dokonca nič nemôžem prečítať, čo by boli litery veľké ako palce. Je to bieda nado všetky biedy. Ale i zle chodím, na trochu nerovnejšej ceste padám. Teraz priam začína ma v nohe trhať. Či bude z toho naozaj nasledovať lámka či nie, ešte neviem, nemalo by.
Najvýznamnejšou udalosťou pobytu Jána Hollého v Dobrej Vode bola návšteva Ľudovíta Štúra, Jozefa Miloslava Hurbana a Michala Miloslava Hodžu 17. júla 1843. Prišli sa sem poradiť s Hollým ako s významnou autoritou pred závažným krokom - kodifikáciou slovenského jazyka na základe stredoslovenského nárečia.
Túto schôdzku vo svojej spomienkovej próze Ľudovít Štúr opisuje jeden z účastníkov stretnutia, Jozef Miloslav Hurban, takto: „… tu zišli sa u mňa v Hlbokom Hodža a Štúr a ustálili sme činnosť i bez novín zahájiť zriadením spolku pre vydávanie kníh k vzdelaniu národa smerujúcich. Vtedy sme i my spoločný výlet podnikli k majstrovi poetov slovenských, k Hollému na Dobrú Vodu, cieľom vzdania mu úcty osobnej a podania mu výkladu úchylky svojej od jeho spôsobu písania v podrečí trnavskom a rozvinutia pred ním dôvodov svojich za centrálne, čisté slovenské nárečie. Tam sme boli od pána domu, priateľa mladosti Hollého verného, dekana Lackoviča, pohostinne prijatí a od barda starého, postavy vznešenej, vysokej, veľkých svetlých očí, vlasov strieborných, od Jána Hollého zuľúbaní a slzami radosti uvítaní. On nielenže nič nemal proti čistej slovenčine, ale práve vyhováral sa, že za jeho časov nebolo možnosti na Slovensku inou slovenčinou knihy písať ako tou, v ktorej už nebohý priateľ jeho Bernolák bol gramatiku spísal. ,Aj,´ povedá, ,moje metrum dalo sa výborne v tejto to reči užiť. Už tie národné piesne najkrajšie znejú v tej hornoslovenskej reči.´ To bol náhľad Hollého, s ktorým, rozumie sa, my sme úplne súhlasili.
Hollého na Dobrej Vode navštevovali aj obdivovatelia jeho diela - najmä mladí básnici Janko Kráľ, Janko Francisci, Pavol Dobšinský, vydavateľ a publicista Jozef Karol Viktorin a český lekár Jan Helcelet.
Záver života a odkaz
Ján Hollý mal v Dobrej Vode tvorivý zenit za sebou. Rovnako aj zlý zdravotný stav zapríčinil, že básnik sa literárne takmer odmlčal. Dlhé chvíle si však krátil prepisovaním Katolíckeho spevníka, ktorý sa mu vôbec nepáčil: „Biedne, ale ozaj biedne, sú naše náboženské pesničky, aj tie, čo Knapp zozbieral a povedal, že ich zložil v rýmoch, ako keby na svine trúbil.“ Hollý myslel viac na prozodicko-vokálne nedostatky piesní než na textové. Na jar roku 1846 zavŕšil svoju prácu - 262 piesní, ktoré zhudobnil Martin Eliáš, učiteľ spevu a hre na organe na učiteľskej preparandii v Ostrihome.
Zdravotný stav Jána Hollého sa neustále zhoršoval a 6. októbra 1848 diktuje Hollý svoju poslednú vôľu. Ján Hollý zomrel v búrlivom období roku 1849, presne 14. apríla. Na pohrebe sa zúčastnilo iba niekoľko katolíckych farárov a jeho najbližších priateľov. Len Slovenský pozorník, aj to s veľkým oneskorením, priniesol správu o jeho smrti.
Pamätník v Dobrej Vode
Slovenskí národovci akoby chceli napraviť svoju neúčasť na Hollého pohrebe, rozhodli sa odhaliť mu v Dobrej Vode pamätník. Podnet na to dal Jozef Ščasný, podporovateľ slovenského hnutia, rodák z Borského Mikuláša, Prevolaním k národu slovenskému, ktoré uverejnili Slovenské noviny 8. Presne v deň výročia Hollého smrti, 14. apríla 1850, sa zišli v Dobrej Vode siedmi slovenskí národovci, medzi ktorými boli Jozef Miloslav Hurban a Jozef Karol Viktorin. Rozhodli sa zostaviť výbor na postavenie pomníka a pri básnikovom hrobe vysadili štyri lipky.
Pomník zjednotil vtedy na tri tábory jazykovo rozdelené Slovensko. Prispeli naň prívrženci štúrovčiny, bernolákovčiny i staroslovenčiny. Z najvýznamnejších donátorov treba spomenúť: Ľudovíta Štúra, Jozefa Miloslava Hurbana, Michala Miloslava Hodžu, Jozefa Karola Viktorina, Jána Palárika, Andreja Radlinského, Jonáša Záborského, Daniela Gabriela Licharda, Martina Hamuljaka, Rudolfa Ňáriho. Ale obrazne by sa dalo povedať, že sa skladal celý slovenský národ; kto mohol, dal grajciar, kto mohol, dal zlatku. Výbor zveril tvorbu pomníka významnému sochárovi Ladislavovi Dunajskému. Pomník odhalili 11. mája 1854. Na slávnosti prehovorili Jozef Karol Viktorin a Ján Palárik a účastníci zaspievali piesne, ktorých texty zložili Jozef Emanuel a Ľudovít Štúr.
Na Hollého básnický odkaz nadväzovali celé básnické generácie, mnohí spisovatelia mu vo svojich dielach vzdali hold.