Anjel Skazy v Biblii: Význam a Kontext

Dnes začíname cyklus zamyslení na tému „Duch a Nevesta“, kde nevesta je Cirkev. „Duch Svätý vedie Boží ľud k Ježišovi, našej nádeji“. Prejdeme tromi veľkými etapami dejín spásy: Starým zákonom, Novým zákonom a obdobím Cirkvi. V týchto prvých katechézach o Duchu v Starom zákone nebudeme praktizovať „biblickú archeológiu“.

Namiesto toho budeme objavovať, že to, čo je v Starom zákone dané ako prísľub, sa v plnej miere uskutočnilo v Kristovi.

Michelangelovo Stvorenie Slnka a Mesiaca ako symbol Ducha Svätého, ktorý premieňa chaos na harmóniu.

Duch Svätý v Starom Zákone

Začíname prvými dvoma veršami z celej Biblie: Prvé dva verše zo Svätého písma hovoria takto: „Na počiatku stvoril Boh nebo a zem. Zem bola pustá a prázdna, tma bola nad priepasťou a Duch Boží sa vznášal nad vodami“ (Gn 1, 1 - 2). Boží Duch sa nám javí ako tajomná sila, ktorá posúva svet z pôvodného prázdneho, pustého a pochmúrneho stavu do stavu usporiadaného a harmonického.

Pretože, Duch svätý vytvára harmóniu, súlad v živote, harmóniu vo svete. Inými slovami, je to on, kto spôsobuje, že svet prechádza z chaosu do kozmu, teda zo zmätku do niečoho krásneho a usporiadaného. Tento ešte nejasný náznak pôsobenia Ducha Svätého vo stvorení sa upresňuje v nasledujúcom zjavení.

V druhom liste sv. Pavla Timotejovi sa nachádza toto tvrdenie: „Celé Písmo je Bohom vnuknuté“ (3, 16). A iný novozákonný text hovorí: „Pod vedením Ducha Svätého prehovorili ľudia poslaní od Boha“ (2 Pt 1, 21). Toto je náuka o božskom vnuknutí Písma, ktorú hlásame ako článok viery vo Vyznaní viery, keď hovoríme, že Duch Svätý „hovoril skrze prorokov“.

Duch Svätý, ktorý vnukol Písma, je aj ten, ktorý ich vysvetľuje a robí ich večne živými a činnými. Z inšpirovaných ich robí inšpirujúcimi.

„Sväté písmo ako Bohom vnuknuté - hovorí 2. Vatikánsky koncil - raz navždy napísané, nemenne podáva slovo samého Boha a v slovách prorokov a apoštolov dáva zaznieť hlasu Ducha Svätého“ (Dei Verbum č. 21). Takto Duch Svätý v Cirkvi pokračuje v pôsobení Zmŕtvychvstalého, ktorý po Veľkej noci - hovorí evanjelium - „otvoril učeníkom myseľ, aby porozumeli Písmu“ (porov. Lk 24, 45).

Môže sa totiž stať, že konkrétny úryvok zo Svätého písma, ktorý sme toľkokrát čítali bez nejakého osobitného pocitu, si jedného dňa prečítame v ovzduší viery a modlitby, a vtedy sa tento text zrazu rozsvieti, osloví nás, vrhne svetlo na problém, ktorý prežívame alebo nám objasní Božiu vôľu v určitej situácii. Čím je táto zmena spôsobená, ak nie osvietením Ducha Svätého?

Bratia a sestry, Cirkev sa živí duchovným čítaním Svätého písma, teda čítaním uskutočňovaným pod vedením Ducha Svätého, ktorý ho vnukol. V jeho strede, ako maják, ktorý všetko ožaruje, je udalosť Kristovej smrti a zmŕtvychvstania, ktorá završuje plán spásy, realizuje všetky postavy a proroctvá, odhaľuje všetky skryté tajomstvá a ponúka pravý kľúč k čítaniu celej Biblie.

Kniha Zjavenia toto všetko opisuje obrazom Baránka, ktorý láme pečate knihy „napísanej zvnútra i zvonka, ale zapečatenej siedmimi pečaťami“ (porov. 5, 1 - 9), Písma Starého zákona. Cirkev, Kristova Nevesta, je oprávnenou vysvetľovať inšpirovaný text Svätého písma, Cirkev je sprostredkovateľkou jeho autentického ohlasovania.

Keďže Cirkev je obdarená Duchom Svätým, preto je inšpirujúcou, je „stĺpom a oporou pravdy“ (1 Tim 3, 15). Prečo je tomu tak? Pretože je inšpirovaná, vedená Duchom Svätým.

Jedným zo spôsobov duchovného čítania Božieho slova je ten, ktorý sa nazýva lectio divina. Slovo, ktorému možno nerozumieme. Spočíva vo vyhradení určitého času počas dňa na osobné, meditatívne čítanie úryvku zo Svätého písma. A to je veľmi dôležité: každý deň si nájdite čas na počúvanie. Ak mám veľa času: meditovať, prečítať si úryvok z Písma.

Avšak duchovným čítaním Svätého písma par excellence je spoločné čítanie, ktoré sa uskutočňuje v liturgii a vo svätej omši. Tam vidíme, ako udalosť alebo ponaučenie uvedené v Starom zákone nachádza svoje plné naplnenie v Kristovom evanjeliu.

Medzi mnohými Božími slovami, ktoré počúvame každý deň pri svätej omši alebo v liturgii hodín, je vždy nejaké, ktoré je určené najmä nám. Niečo, čo sa dotkne srdca. Ak si ho vezmeme k srdcu, môže ožiariť náš deň a oživiť našu modlitbu.

Na záver mi dovoľte myšlienku, ktorá nám môže pomôcť zamilovať si Božie slovo. Podobne ako niektoré hudobné diela, aj Sväté písmo má základnú notu, ktorá ho sprevádza od začiatku do konca, a touto notou je Božia láska.

„Celá Biblia nie je ničím iným“, poznamenáva svätý Augustín, „ako rozprávaním o Božej láske“. Svätý Gregor Veľký nazýva Sväté písmo „listom všemohúceho Boha svojmu stvoreniu“, ako list Ženícha svojej neveste, a nabáda nás, aby sme sa „učili poznávať Božie srdce v Božích slovách“.

Drahí bratia a sestry, pokračujte v čítaní Biblie, ale nezabudnite na svoje vreckové evanjelium: noste ho v taške, vo vrecku a niekedy počas dňa si prečítajte úryvok.

Pôsobenie Ducha Svätého a sloboda

Táto vývojová línia sa stáva veľmi jasnou v Novom zákone, ktorý opisuje zásah Ducha Svätého do nového stvorenia, pričom používa práve tie obrazy, o ktorých čítame v súvislosti so vznikom sveta: holubica, ktorá sa vznáša nad vodami Jordánu pri Ježišovom krste (porov. Mt 3, 16); Ježiš, ktorý vo večeradle dýcha na učeníkov a hovorí: „Prijmite Ducha Svätého“ (Jn 20, 22), tak ako na začiatku Boh vdýchol Adamovi svoj dych (porov. Gn 2, 7).

Popri sile Ježiš vyzdvihne aj ďalšiu vlastnosť vetra, a to jeho slobodu. Vietor je jediná vec, ktorá sa nedá udržať na uzde, nedá sa „zavrieť do fľaše“ ani zaškatuľkovať. Snažíme sa vietor „uzavrieť do fľaše“ alebo do škatuľky, ale to nie je možné: je voľný.

Namýšľať si, že Ducha Svätého uzavrieme do pojmov, definícií, téz alebo traktátov, ako sa o to niekedy pokúšal moderný racionalizmus, znamená stratiť ho, znehodnotiť ho alebo zredukovať na jednoduchého, čisto ľudského ducha. V cirkevnej oblasti však existuje podobné pokušenie, a to chcieť uzavrieť Ducha Svätého do kánonov, inštitúcií, definícií.

Duch vytvára a oživuje inštitúcie, ale on sám nemôže byť „inštitucionalizovaný“, „zredukovaný na vec“. Svätý Pavol z toho urobí zásadný zákon kresťanského konania, keď hovorí: „Kde je Pánov Duch, tam je sloboda.“ (2 Kor 3, 17) Slobodný človek, slobodný kresťan, je ten, ktorý má Pánovho Ducha.

Ide o veľmi zvláštnu slobodu, úplne odlišnú od toho, čo sa bežne chápe. Nie je to sloboda robiť si, čo sa človeku zachce, ale sloboda slobodne robiť to, čo chce Boh! Nie sloboda konať dobro alebo zlo, ale sloboda konať dobro a konať ho slobodne, teda z príťažlivosti, nie z donútenia.

Dobre poznáme to, keď sa sloboda stáva „zámienkou pre telo“. Pavol uvádza stále aktuálny zoznam: „Smilstvo, nečistota, chlípnosť, modloslužba, čary, nepriateľstvá, sváry, žiarlivosť, hnevy, zvady, rozbroje, rozkoly, závisť, opilstvo, hýrenie a im podobné.“ (Gal 5, 19 - 21). Ale rovnako aj sloboda, ktorá umožňuje bohatým vykorisťovať chudobných, je to nepekná sloboda, ktorá dovolí silným vykorisťovať slabých a všetkým dovolí beztrestne zneužívať životné prostredie.

Bratia a sestry, odkiaľ načerpáme túto slobodu Ducha, ktorá je veľmi protikladná slobode sebectva? Prosme Ježiša, aby nás prostredníctvom svojho Svätého Ducha urobil skutočne slobodnými mužmi a ženami. Slobodnými slúžiť v láske a radosti.

Výzva k modlitbe a zmene

Pretože naše srdce sa podobá tej pustej, temnej priepasti z prvých veršov knihy Genezis. Miešajú sa v ňom protikladné pocity a túžby: telesné a duchovné. Všetci sme v istom zmysle tým „vnútorne rozdeleným kráľovstvom“, o ktorom hovorí Ježiš v evanjeliu (porov. Mk 3, 24).

Môžeme povedať, že okolo nás je vonkajší chaos - spoločenský a politický chaos. Pomyslime na vojny, pomyslime na mnoho detí, ktoré nemajú čo jesť, na veľa sociálnych nespravodlivostí, toto je vonkajší chaos. Ale je aj vnútorný chaos vo vnútri každého z nás. Ten prvý sa nedá vyliečiť, kým nezačneme uzdravoať ten druhý!

Nech v nás táto úvaha vzbudí túžbu zakúsiť Ducha Stvoriteľa. Už viac ako tisícročie nám Cirkev kladie na pery zvolanie, aby sme ho prosili: „Veni creator Spiritus!“, Príď, Duchu Stvoriteľu! Navštív naše mysle. Prosme Ducha Svätého, aby k nám prišiel a urobil z nás nových ľudí s novosťou Ducha.

Prvé, čo sa o človeku dozvieme, je meno. Podľa neho ho voláme, rozlišujeme ho a pamätáme si ho. Tretia osoba Trojice má tiež meno: volá sa Duch Svätý. Ale „Duch“ je latinizovaná verzia. V Biblii je toto meno také dôležité, že sa takmer stotožňuje so samotnou osobou. Posväcovať Božie meno znamená posväcovať a uctievať samotného Boha.

Nikdy nejde len o konvenčné pomenovanie: vždy hovorí niečo o osobe, o jej pôvode alebo poslaní. Tak je to aj v prípade mena Ruach. Práve pozorovaním vetra a jeho prejavov Boh viedol svätopiscov k tomu, aby objavili „vietor“ inej povahy. Nie je náhoda, že na Turíce zostúpil Duch Svätý na apoštolov sprevádzaný „hukotom prudkého vetra“ (porov. Sk 2, 2).

Obraz vetra ako symbol sily a slobody

Čo nám o Duchu Svätom hovorí jeho meno Ruach? Obraz vetra slúži predovšetkým na vyjadrenie sily Ducha Svätého. „Duch a sila“ alebo „sila Ducha“ je slovné spojenie, ktoré sa opakuje v celom Svätom písme. Vietor je totiž ohromujúca a nezdolná sila. Opäť však platí, že ak chceme objaviť plný význam biblických skutočností, nesmieme sa zastaviť pri Starom zákone, ale musíme prísť k Ježišovi.

Holubica ako symbol Ducha Svätého.

Biblia ako zdroj odpustenia a prijatia

Vo všetkých troch evanjeliách je text o prijatí Božieho odpustenia po stolovaní s hriešnikmi a povolaní Léviho. Ide o prijatie Božieho odpustenia - už nie je potrebné prosiť o odpustenie hriechov, ale treba prijať Božie odpustenie, ktoré prichádza v Ježišovi. Na prijatie nového posolstva sú potrebné nové „nástroje“. V NZ niečo zo SZ pokračuje a v niečom je novosť voči SZ.

V rámci prípravy na blížiaci sa Jubilejný rok som navrhol, aby sme venovali rok 2024 „veľkej ‚symfónii‘ modlitby“[1]. Ako v každej symfónii, aj v nej sa nachádzajú rôzne „pohyby“, čiže rôzne druhy modlitby: chvála, vďaka, prosba, náreky, rozprávanie, múdre úvahy a mnohé iné, osobné alebo tiež spoločné, celého Božieho ľudu.

Sú to piesne, ktoré sám Duch vložil na pery Nevesty, jeho Cirkvi. V Novom zákone mali žalmy výnimočné miesto. V minulosti boli často spoločne Nový zákon a žalmy, dodnes sú časté takéto vydania. Mám na stole ukrajinské vydanie Nového zákona so Žalmami od vojaka, ktorý zahynul vo vojne, a ktorý mi poslali. S touto knihou sa modlil na fronte.

Nie všetky žalmy - a nie všetko z každého žalmu - môžu kresťania a ešte menej moderný človek opakovať a osvojiť si. Niekedy odrážajú historickú situáciu a náboženskú mentalitu, ktoré nám už nie sú vlastné. To, prečo sa nám najviac odporúčajú žalmy, je, že sa ich modlil Ježiš, Mária, apoštoli a všetky kresťanské generácie pred nami. Keď ich recitujeme, Boh ich počúva s tou veľkolepou „orchestráciou“, ktorou je spoločenstvo svätých.

Žalmy nám umožňujú, aby sme neochudobnili našu modlitbu tým, že ju zredukujeme len na prosby, na neustále opakovanie „daj mi, daj nám...“. Učme sa z modlitby Otčenáš, ktorá predtým, ako prosí o „každodenný chlieb“, hovorí: „Posväť sa meno tvoje, príď kráľovstvo tvoje, buď vôľa tvoja“.

Bratia a sestry, Duch Svätý, ktorý dal Neveste Cirkvi tieto slová modlitby k jej božskému Ženíchovi, nech nám pomáha, aby vďaka nám znova zazneli v Cirkvi aj dnes a aby sa tento prípravný rok na Jubileum stal symfóniou modlitby.

Biblia a ochrana

Múry predstavujú ochranu. Pre obyvateľov mesta Jeruzalem, ako aj každého starobylého mesta, boli mestské múry veľmi dôležité. Neustále opravovali zborené múry, aby boli chránení od nepriateľov (v minulosti sa eviduje, že boli múry Jeruzalema minimálne 17x zbúrané a následne opravené). Ak Boh hovorí, že „tvoje múry sú vždy predo mnou“, vyjadruje tým, že on sám dbá o moju ochranu. Má pod kontrolou každú „bránu“ do „mesta“ a nedovolí zlu priblížiť sa ku mne.

Biblia a Mária

Boh tú najdôležitejšiu správu ľudských dejín nezveril ani veľkým prorokom, ani kráľom či veľkňazovi, ani Jánovi Krstiteľovi, ale jednoduchému a dosť mladému dedinskému dievčaťu. Mária mohla mať v tej dobe okolo 14 rokov. Svetovými dejinami v skutočnosti nehýbu veľkí mocnári, ale Boží „maličkí“, otvorení prijať jeho plán.

Svätý Béda o Zvestovaní povedal: „Na začiatku našej skazy bol podľa knihy Genezis padlý anjel, démon, ktorý prišiel za ženou a zviedol ju na hriech. Naopak, na začiatku našej spásy Boh posiela svojho anjela, aby povzbudil ženu Máriu k naplneniu Božej vôle“ (sv. Béda).

Mária má právom obavy a nerozumie, čo jej anjel hovorí. Anjel ju však ubezpečuje, že „Bohu nič nie je nemožné“ - doslova: „Lebo u Boha nebude nemohúce žiadne slovo“ (Lk 1,37). Božie slovo má moc tvoriť. Boh v knihe Genezis povoláva svojím slovom k bytiu všetko stvorenstvo. Toto, čo Boh hovorí, sa Božou mocou aj uskutoční. Mária sa teda nemusí strachovať o to, či a ako sa to podarí, má na túto Božiu správu reagovať len svojou odovzdanosťou a ochotou spolupracovať.

Mária sa následne ponáhľala za Alžbetou, o ktorej zázračnom tehotenstve sa dozvedela od anjela Gabriela. Mária bola zatônená Duchom Svätým a preto je „v pohybe“: vstáva, a ponáhľa sa za Alžbetou, aby jej pomohla s prípravami na pôrod. Od Zvestovania a slávneho počatia Ježiša je s ním neoddeliteľne spojená, a tak keď Alžbeta začuje Máriin hlas, môže byť ihneď naplnená Duchom Svätým. „Čím som si zaslúžila, že matka môjho Pána prichádza ku mne?“ (Lk 1,43) Toto Alžbetino zvolanie je biblickým zdôvodnením mariánskej úcty.

Biblia a viera

„A blahoslavená je tá, ktorá uverila, že sa splní, čo jej povedal Pán“ (Lk 1,45). Majme odvahu uveriť tomu, že čo nám Boh povedal, už aj robí. Je ako Boh dosť mocný vykonať to, čo povie. Jeho Slovo tvorí.

Iba človek, ktorý je hladný po Bohu, môže prijať od Boha dary. Iba ten, kto si uvedomuje svoju nedostatočnosť, ktorý sa spolieha na Boha. Človek, ktorý je „plný“, ktorý je spokojný s tým, ako si zabezpečil život, ktorý má veľa svojich „istôt“, nemôže prijať toľké Božie dobrodenia, ako by mu Boh chcel dať. Nie je v jeho srdci pre nich miesto.

Biblia a osobný vzťah s Ježišom

Niekedy, žiaľ, tak vyzerá aj náš život viery. Robíme nesprávne uzávery len na základe toho, čo vidíme, bez skúmania „pozadia". Napríklad koľkí chodia na svätú omšu len preto, že je nedeľa či prikázaný sviatok? No nechodia na stretnutie s milovaným Ježišom. Aj preto sme v prvom čísle Aktivizačníka ukázali cestu, ako nadviazať osobný vzťah s Ježišom. Lebo až potom, keď svoj život zveríme do jeho rúk, má význam pustiť sa do „rúbania" či prikazovať „rúbanie".

Biblia a napomínanie

Je teda napomínanie potrebné? Odpoveď nájdeme v Božom slove. Je potrebné napomínať? V podobnom význame ako napomínanie sa používa aj slovo karhanie. Tak ako napomínanie, aj karhanie má za cieľ varovať človeka pred chybami, ktoré robí. Múdrosť je veľmi potrebná pre každého jednotlivca a môže ju prijať aj cez napomínanie od iného človeka. Čo sa týka poznania, aj nasledujúci verš hovorí o dôsledkoch jeho nedostatku.

„Môj národ zhynie pre nevedomosť; keďže ty si zavrhol poznanie, zavrhnem aj ja teba ako svojho kňaza.“ (Oz 4,6) Ak niekto hynie, znamená to, že mu chýba niečo, čo je potrebné pre zachovanie si zdravej existencie a tento stav môže viesť prípadne aj k zániku. Napomínanie a karhanie je v Božom slove uvádzané hlavne vo vzťahu k jednotlivcom. No každý národ pozostáva z jednotlivcov. V súčasnosti môžeme pozorovať, že množstvo ľudí nestojí o poznanie, voči napomínaniu majú negatívny postoj a nechcú sa odvrátiť od cesty, ktorá vedie do záhuby.

Napomínanie samo osebe však nikoho nezachráni. Je k tomu ešte potrebné, aby napomínaný bol schopný vidieť zlo vo svojom živote a aby mal snahu ho odstrániť. V takom prípade bude pre človeka počuté slovo užitočné. Tešme sa z toho, ak je niekto ochotný nastaviť zrkadlo na náš problém.

Napriek akýmkoľvek nevhodným a nepríjemným reakciám voči napomínaniu nemali by sme sa nechať odradiť od toho, aby sme sa vyjadrovali k negatívnym veciam v živote iných ľudí. Biblia má k tejto téme jednoznačné stanovisko. Hovorí o tom, aké je napomínanie dôležité a povzbudzuje nás k tejto činnosti. Varuje tých, čo nechcú prijať karhanie a napomínanie a tiež uvádza, čomu všetkému potom musia čeliť. Na niektorých miestach ich nazýva aj bláznami.

Biblia a lenivosť

Častým dôvodom toho, prečo neprichádzajú požehnania tak, ako by sme chceli, je jedna vlastnosť alebo postoj, a to je lenivosť. Lenivosť je problém oveľa väčší, ako by sa na prvý pohľad zdalo. Napríklad, manželstvo, kde jeden z partnerov je lenivý, sa veľmi rýchlo dostane do skutočne vážnych problémov, ktoré vôbec nie je jednoduché riešiť. Okrem manželstva to, samozrejme, platí aj na každú komunitu, či už je to rodina, cirkev alebo partia, ktorá spolu podniká.

Vďaka Bohu za Božie slovo, lebo lenivosti venuje pomerne veľký priestor, pomôže nám lenivosť identifikovať a odhaliť, lebo presne popisuje charakteristické znaky a symptómy lenivého človeka. Pre zvýšenie motivácie venovať pozornosť nasledovnému textu môžeme prehlásiť, že lenivosť je samotným opakom múdrosti. Nie je to hlúposť, ako si mnohí myslia, lebo aj keď je človek jednoduchší, ale usilovný, Pán ho bude pozitívne meniť a jeho život môže vykazovať pekné ovocie.

Zlorečený ten, kto koná dielo Hospodinovo nedbalo.“ (Jer 48,10a) Ako vidíme, nielen okultizmus prináša kliatby. Verte alebo nie, prináša ich aj nedbanlivosť, ktorá je zradná v tom, že nedbanlivý človek nemá pocit, že by nič nerobil. Síce robí, ale tak málo, nekvalitne a nemúdro, že výsledok je taký, ako keby nerobil nič.

Výsledkom takejto motivácie je snaha urobiť čo najmenej a zarobiť čo najviac. Peniaze však nie sú jedinou odmenou za prácu. Práca je totiž Boží príkaz: „… šesť dní budeš pracovať“. Kazateľ radí, aby sme si zobrali príklad od mravca, ktorý sa nenamáha iba kvôli tomu, že ho vidí jeho šéf, ale preto, že je to jeho prirodzenosť.

tags: #anjel #skazy #biblia