V modernom svete, kde sa na deti kladú čoraz väčšie nároky, je dôležité venovať pozornosť ich emocionálnemu zdraviu a potrebám. Tento článok sa zaoberá rôznymi aspektmi vývoja detí, vrátane spoločného spania s rodičmi, šikany, agresivity a emocionálneho rozvoja.
Spoločné spanie s deťmi: Norma alebo problém?
Spanie s dieťaťom v posteli je bežný jav, ktorý má svojich zástancov aj odporcov. Je kopec rodičov, ktorí to robia a úplne im to vyhovuje. Je však kopec rodičov, ktorí si to nevedia predstaviť a od novorodenca spí dieťa samo. Problémom sa to stáva vtedy, ak rodičia spia s dieťaťom v posteli, ale medzi nimi to vytvára konflikty alebo to neprispieva k pohode.
Psychológovia sa zhodujú, že nie je nič zlé na tom, pomaznať sa so svojim 8-ročným dieťaťom v posteli, prípadne spať s ním, keď je v strese alebo choré. Spanie s dieťaťom nevnímajú ako zásadný problém, upozorňujú však, že je dôležité uvedomiť si, o koho potreby ide.
Podľa najnovších štúdií je spoločné spanie v rodinách bežnou záležitosťou. Približne 45 % amerických matiek necháva z času na čas spať svoje deti vo veku 8 až 12 rokov u seba a 13 % im to dovolí každú noc.
Je dôležité riadiť sa potrebami dieťaťa a prispôsobiť spánkové návyky tak, aby vyhovovali všetkým členom rodiny. Ak si myslíte, že dieťa už prekročilo pomyselnú hranicu spania vo vlastnej izbe, dovoľte mu napríklad spať na matraci u vás v spálni, nie vo vašej posteli. Deti potrebujú našu prítomnosť, uistenie, že tu niekto pre nich je. Prípadne môžete spať u nich v posteli a keď zaspia, vzdialiť sa do svojej spálne.
Šikana a agresivita u detí
Šikana
V médiách sa objavila informácia o asi trinásťročných dievčatách z Košíc, ktoré sa na verejnosti bili. Okolo nich stáli žiaci, ktorí ich povzbudzovali a nakrúcali si to. Internet je dnes pre mladých veľmi silným nástrojom a každý robí, čo vie, aby sa mohol ukázať. Ako psychologička alebo aj ako rodič sa však stretávam s tým, že spolu hovoríme o šikane, ale v skutočnosti to nie je šikana. Tá sa opakuje, je systematická, agresor je silnejší a má väčšiu moc, obeť je osamelá a nedokáže sa brániť.
Je potrebné, aby sa deti naučili riešiť situáciu samy. Množstvo konfliktov medzi deťmi dnes prebieha na internete. Internet je silný nástroj a je na ňom veľa agresie. Deti si medzi sebou preposielajú správy, ubližujú si v triednych skupinách. Nadávajú si, ohovárajú sa. Pokiaľ sa o tom dozvieme, lebo ani to nie je veľmi jednoduché, tak to riešime individuálne s jednotlivými deťmi alebo robíme stretnutia celých kolektívov. Už pri prvých náznakoch sa snažíme niečo robiť.
S deťmi sa však snažíme rozvíjať emocionálne kompetencie - pochopenie, súcit - aj preventívne. Sú veľmi dobré filmy napríklad o šikane, ktoré si môžeme pozrieť so svojím dieťaťom alebo s celou triedou a následne o tom otvorene hovoriť. To je to najlepšie, čo môžeme urobiť. Ak sa totiž budeme tváriť, že niečo také neexistuje, môže to pomaly a plíživo prichádzať.
Šikanovanie a šikanovanie - Psychológ diskutuje o technikách, ako sa s tým vysporiadať.
Agresivita
Rodičia majú často problém aj s tým, že deti svoju agresiu obracajú voči nim. Bijú ich, škriabu, šticujú. Ak ide o malé deti, je to často len spôsob, ako s rodičom komunikovať, že niečo nie je v poriadku. Nie je to vhodný spôsob, ale je to spôsob. Rodičia sa často venujú len prejavu správania, teda tomu, že ich bije a ako to môžu zastaviť, ale nezamýšľajú sa nad tým, čo je za tým. Aj rodič sa niekedy môže voči dieťaťu správať nevhodne.
Mnohí rodičia majú problém s nastavením hraníc. Ak deti nemajú hranice, majú pocit, že môžu všetko - to sú aj tie škriabajúce a bijúce deti. Musíme vedieť, kde ich ako rodičia chceme mať, lebo je to individuálna vec a každý ich máme inde. No a potom musíme byť dôslední. Ak dieťa hranicu prekročí, treba vyvodzovať dôsledky už od útleho veku. Problémy často prichádzajú v období vzdoru okolo tretieho roku, keď sa dieťa snaží presadzovať samo seba.
Množstvo agresivity deti vidia aj v televízii alebo v počítačových hrách. Neprekáža im potom pobiť sa pred kamerou, ako to urobili aj dievčatá v Košiciach, lebo to vnímajú ako niečo bežné. Fyzická agresia stále prevláda u chlapcov. Dievčatá si ubližujú skôr inými spôsobmi, napríklad psychickými manipuláciami, ktoré vedia byť rovnako bolestivé.
Emocionálny rozvoj a výchova detí
Do školy dnes prichádza množstvo veľmi egocentrických a narcistických detí. Sú zamerané na seba a majú problém vôbec vnímať druhých. Je ťažké potom deti naučiť, že sú tu aj iné deti a aj tie chcú byť vypočuté. Dnes je trend hovoriť o tom, akí sme šťastní, radostní, ako sa tešíme, a popierať negatívne emócie. Z rodín prichádzajú deti, ktoré nehovoria o tom, že sú smutné alebo nahnevané.
S deťmi by sme však mali hovoriť aj o negatívnych pocitoch. Z čoho sú smutné? Ja mám tri deti a tiež nechcem, aby boli smutné, ale ak sú, tak ich treba podporiť a nechať ich, nech prežijú tú emóciu. Napríklad psychosomatickými problémami, nevysvetliteľnými bolesťami hlavičky alebo bruška. Za tým môže byť smútok, strach. Potlačený hnev sa však môže prejaviť aj agresívnym výbuchom.
Pomáha, ak rodičia pred svojimi deťmi neskrývajú svoje pocity a otvorene o nich hovoria. Tak dieťa učíme nepopierať svoje vlastné emócie. Ja pracujem napríklad s obrázkami, na ktorých sú zobrazené emócie. Hovoríme o tom, kedy sa tak cítia, čo potrebujú, keď sa tak cítia, ako sa vtedy prejavujú. Pred Vianocami som s tretiakmi vyrábala jabloň a jabĺčka, pričom do každého jabĺčka mali napísať, čo môžu oni urobiť pre svojho kamaráta alebo kamarátku, keď je smutná, a čo by potrebovali oni, keď sú smutní.
Dospelí by ich mali láskavo vypočuť, nepokúšať sa ich hodnotiť či dokonca moralizovať.
Výchova bez porazených
Absolvovala som jeden inštruktorský kurz o výchove bez porazených. Je to spôsob demokratickej výchovy, ktorý je najmä o tom, aby rodič spoznal sám seba a vedel, prečo koná tak, ako koná. Je veľa rodičov, ktorí svojim deťom nenastavujú hranice, a sú to práve tí ľudia, ktorí v detstve zažili veľmi prísnu direktívnu výchovu a sú odhodlaní vychovávať dieťa úplne inak. Ale ani to nie je dobre. Takýto rodič by mal zistiť, prečo sa vlastne správa tak, ako sa správa, a prečo sa uchyľuje k opačnému extrému.
Fyzické tresty
Zo skúsenosti viem, že pľasnutie po zadku sa tu ešte z času na čas vyskytne. Ja si myslím, že to nie je dobré. Ak sa držíme toho, že deti sa učia napodobňovaním, tak ich fyzickými trestami vlastne učíme, že takto sa riešia konflikty. Tým sa začína kolotoč.
Nočný des u detí
Nočný des alebo nočný úľak (lat. pavor nocturnus) je spánková porucha, ktorá sa najčastejšie objavuje u detí v predškolskom veku. Prípady, keď sa objaví u školákov alebo dospelých, sú veľmi ojedinelé. Záchvat nočného desu zvyčajne trvá od 5 do 20 minút, no výnimočné nie sú ani dlhšie epizódy. Zachovajte pokoj a rozvahu. Dieťa počas desu nebuďte. Zostaňte vedľa neho a dozerajte na jeho bezpečnosť. Oba stavy sa dejú počas hlbokej fázy spánku, v takzvanej NREM fáze.
„Mám skúsenosť, že nočné desy trápia deti s bohatým citovým životom. Podľa jej slov je dôležité, aby malo tieto podnety príležitosť pretaviť do hry alebo ich znova prežiť, a teda spracovať inou formou. Dodáva, že hra je pre dieťa najlepšou prevenciou, a vďaka nej si dieťa buduje psychickú odolnosť a rodičia by ho v nej mali podporovať.
Všeobecným odporúčaním pre rodičov je, aby dbali na kvalitný spánok detí vrátane poobedného zdriemnutia. „Dieťa si pred spaním prirodzene pýta pozornosť rodiča, a ak rodič nemal počas dňa dostatok času, mal by ju dieťaťu venovať. To mu pomôže vytvoriť pocit bezpečia a istoty, ktoré mu pomôžu zaspať.
„Niektoré deti sú počas nočného desu schopné vstať a rozhadzovať rukami, preto je dôležité, aby bola prostredie, v ktorom dieťa spáva bezpečné, bez ostrých hrán a podobne. Vhodné je, aby počas desu rodičia zažali len malé jemné svetlo. Rodič sa môže dieťaťu prihovárať pokojným hlasom, opakovať tíšiacu vetu, prípadne sa dieťaťa jemne dotýkať.
Ako pripraviť staršie dieťa na príchod súrodenca?
Tieto chvíle často nie sú jednoduché a sú veľkou skúškou pre celú rodinu. Psychologička radí, ako to vzládnuť. Ukážte mu, kde bude spinkať, hovorte s ním. Príchod nového člena rodiny je pre staršie dieťa vždy emocionálna bomba, ktorú musí postupne spracovať. Začnite sa na to spolu pripravovať v dostatočnom predstihu.
Delenie sa o pozornosť rodičov s niekým novým môžu vaše deti znášať zle. Staršie deti, ktoré už aspoň trochu chápu, čo je to súrodenec, sa navyše boja aj o svoje hračky či izbičku.
Troj a štvorročné deti v tomto veku zároveň prechádzajú tzv. obdobím vzdoru, preto ich treba na príchod nového súrodenca starostlivo pripraviť a nič nepodceniť. Najhoršie to ale znášajú práve deti do 2 rokov, pretože zatiaľ čo mamička sa im až do teraz naplno venovala, teraz jej pozornosť zamestná nejaký neznámy votrelec.
„S dieťaťom by sme sa na tému nového súrodenca mali baviť čo najprirodzenejšie. Príchod nového bábätka mu treba ukázať aj hračkami a priblížiť, kde bude spať, ako sa budeme o neho starať a čo budeme spolu robiť,“ odporúča detská psychologička Gabriela Herényiová.
„Každé dieťa treba pripraviť na to, že k nám príde niekto druhý. Určite to treba nejakým spôsobom prediskutovať, aby to nebol šok, pretože pre dieťa to je zosadenie z trónu. Ono bolo najdôležitejšie v rodine a zrazu príde niekto druhý. Ak plánujete napr. využiť postieľku, kde teraz spí vaše staršie dieťa, nečakajte na to, až prídete s bábätkom z pôrodnice, ale začnite so zmenou skôr.
Veľmi dôležitý je aj prvý kontakt súrodencov v pôrodnici. Odporúča sa, že ak príde do nemocnice staršie dieťa, mama by v tom momente nemala mať bábätko na rukách, ale malo by byť v postieľke vedľa nej, aby mala mama ruky iba pre neho, mohla ho vystískať a drobčeka mu takto predstaviť.
Po ďalšie, bábätko by svojmu staršiemu súrodencovi malo doniesť darček. Do výbavy do pôrodnice preto pribaľte aj malú bábiku alebo autíčko práve pre veľkého bračeka alebo sestričku.
Pri príchode nového bábätka domov dávajte veľký pozor na reakcie staršieho súrodenca, ktorý bol až do toho momentu jedináčik a stredobod vesmíru a zrazu sa o svojich rodičov musí deliť. Žiarlivosť je totiž prirodzená vlastnosť súrodenectva.
Nového drobčeka samozrejme príde postupne navštevovať celá rodina, ktorá mu nosí darčeky a zaujíma sa o neho. Staršie dieťa v takýchto momentoch nezanedbávajte, skôr naopak. „Starší by vám mal pri návšteve pomáhať, aby sa cítil dôležitý pred cudzími, že aj on je tu a musí cítiť, že nám na ňom záleží. Nech vám donesie plienku, krémik, hračku a za všetko ho vždy pred návštevou pochváľte,“ doplnila detská psychologička Gabriela Herényiová.
Narodené bábätko dostáva veľa pozornosti, lásky a hračiek, no vy nezabúdajte aj na vaše staršie dieťa - foťte sa spoločne, dávajte mu hračky, maznajte sa s ním, dávajte mu najavo, že ste stále tá istá rodina, len vás je o jeden kúsok viac. Vyčleňte si aspoň hodinu denne, kedy sa budete na 100 percent venovať iba jemu.
Fyzické prejavy lásky
Ľudia na sociálnych sieťach sa pozastavujú nad fyzickými prejavmi lásky medzi bývalým futbalistom Davidom Beckhamom a jeho dospievajúcou dcérou. Píšu pod ich fotografie, že je to nevhodné, a kladú otázku, čo to vlastne znamená. Z fotografií, ktoré som videla, len ťažko prečítať, aký je medzi nimi vzťah, či je tam prítomná vrelá rodičovská láska alebo majú tieto prejavy erotický kontext. V každom prípade fyzickú blízkosť vnímam ako kľúčovú pre rozvoj zdravej osobnosti. Už v bábätkovskom období je bezpečná, upokojujúca náruč zásadná pri regulovaní nepríjemných emócií.
Dotyk má vo vývine vplyv na zrenie mozgových štruktúr, podporuje rast a funkciu mozgu, vylučovanie príjemných hormónov ako oxytocín a znižuje hladiny kortizolu, stresového hormónu, ktorý môže negatívne ovplyvniť vývin mozgu. Aj školopovinné deti, ale aj staršie deti v puberte nezriedka doslova vyhľadávajú fyzický kontakt, bezpečnú náruč, aby sa emočne zregulovali a upokojili. Pokiaľ takúto náruč k dispozícii nemajú, môže to podporiť neadaptívne spôsoby spracovania emócií, napríklad vyhýbanie sa sociálnemu kontaktu a osamelosť, čo vedie k úzkosti a depresivite.
Dajme dieťaťu v prvom roku zážitok, že je videné, počuté a dostane, čo potrebuje, najmä dostatok fyzického kontaktu, aby nebolo ponechané napospas nepríjemným pocitom, s ktorými si nevie samo poradiť.
Objatie dcéry od otca je priam potrebné pre jej zdravý vývin, ale musí byť absolútne asexuálne. Aj dotyk pier patrí v našej kultúre len do erotického kontaktu. Môže sa stať, že otcovia u seba zachytia voči svojim dospievajúcim dcéram erotický rozmer, a môže to byť normálne, čisto biologické. Vtedy je nadmieru dôležité, aby sa nezľakli telesného kontaktu, ale určite ani nepodľahli akémusi šteklivému pokušeniu vyslať, spraviť či povedať niečo erotizujúce.
Na druhej strane, keď sa otec prestane dcéry náhle dotýkať, prenesie sa to do dynamiky ich vzťahu. Výskumy ukazujú, že pozitívne a podporné vzťahy s otcom môžu mať pre dievčatá v puberte významné benefity vrátane lepšej sebaúcty, lepších sociálnych zručností a nižšieho rizika problémového správania. Vhodné sú otcove objatia, rozprávanie sa, zdieľanie spoločných záľub, ale v každom prípade treba rešpektovať, keď sa dcéra vzďaľuje a už odmieta fyzickú blízkosť.
Bezpečný fyzický kontakt s deťmi je potrebný a príjemný v každom veku. Čiže otázka pre mňa nie je vek dieťaťa, ale forma kontaktu a pocity, ktoré rodič a dieťa v sebe zachytávajú, a najmä rešpektovanie hraníc dieťaťa. Deti sa cez dotyky učia aj sociálnej výmene, porozumieť prejavom odmietnutia, stávajú sa empatickejšie v čítaní neverbálnych prejavov, učia sa pochopiť svoje hranice a hranice iných ľudí. Je zásadné, aby mohli nesúhlasiť s dotykom a aby ich nesúhlas bol aj rešpektovaný.
V období puberty sa môže táto potreba znížiť alebo veľmi kolísať. Rodičia by mali byť citliví na podnety dospievajúceho dieťaťa a poskytnúť mu fyzickú náklonnosť spôsobom, ktorý rešpektuje jeho narastajúcu potrebu autonómie.
Potreba fyzického kontaktu s rodičmi počas puberty je normálnou súčasťou emocionálneho vývinu.
Áno, u dievčat je kontakt ako túlenie, držanie sa za ruky spoločensky viac podporovaný, súvisí to aj s hormonálnym kokteilom, ktorý majú dospievajúce dievčatá. Spoločnosť to tak vníma, že dievčatá sú tie citlivejšie a chlapci môžu byť rezervovanejší pod vplyvom sociokultúrnych faktorov, lebo „chlapci neplačú a neobjímajú sa“.
Veľká časť prípadov zneužitia detí sa stane práve v rodine a v okruhu známych. Obeť v danej situácii často nerozozná alebo si neprizná, že došlo k absolútnemu prekročeniu hraníc a v tom momente nerozozná zneužitie. Keď pracujem s rodičmi, vždy im hovorím, aby verili svojmu dieťaťu, ktoré im rozpráva o svojich telesných pocitoch.
Dôležité je, aby deti už od útleho veku vedeli, ktoré miesta na tele sú intímne, že sú len ich a nik sa ich nemá dotýkať. Mali by sme s deťmi hovoriť aj o tom, ako povedať nie, trénovať to napríklad tak, že ich vyzveme, aby aj nám povedali, keď ich objímame príliš silno alebo šteklenie nie je príjemné. A učíme ich, že do vzťahov nepatria tajomstvá. Obete zneužívania násilníci často presviedčajú, že majú špeciálne tajomstvo, že majú dokonca privilégium a nesmú to nikomu prezradiť.
Ak ho rodič usmerňuje a obmedzuje, dieťa sa naučí, že to platí aj preňho. Stretávam sa často s tým, že rodičia nechcú obmedzovať svoje deti. Je aj veľmi dobre, že v súčasnosti dostávajú deti veľa vrelosti, prijatia, ale ruka v ruke s tým je veľmi dôležité, aby boli stanovené pevné hranice, keď počujú aj jasné nie.
Fyzický kontakt je vyslovene potrebný, moje odporúčanie je - dopriavajme si ho veľa. Dopriala by som všetkým deťom mať dostatok bezpečného fyzického kontaktu. Bezpečný kontakt je aj pre nás dospelých nesmierne obohacujúci až upokojujúci, regulujúci.