Istotne si väčšina ľudí pamätá legendárny diel českej Pošty pre teba, v ktorom sa chcela matka Bohumila uzmieriť so svojou dcérou Alenou. Tá to však odmietla a matka ju aj jej deti vzápätí prekliala. Ako sa dnes Alena má, čo robí a ako vyzerá? Zdá sa, že kliatba sa predsa len naplnila...
Pošta pre teba, v ktorej sa po rokoch stretávali a uzmierovali rodinní príslušníci alebo dávni kamaráti, priniesla veľmi veľa emotívnych príbehov. Relácia si našla obľubu nielen u nás, ale aj v susednom Česku. V roku 2007 sa však v jednom z dielov odohrala bizarná scéna, ktorá šokovala nielen televíznych divákov, ale aj samotnú moderátorku Ester Janečkovú.
Zdroj: Extra.cz
Pred takmer 20 rokmi sa v programe objavila matka Bohumila Karásková, ktorá sa chcela uzmieriť so svojou dcérou Alenou Horáčkovou. Kedysi dávno sa vraj rozhádali kvôli peniazom. Dcéra jej však odmietla odpustiť a vyhlásila, že za minulosťou už urobila hrubú čiaru. Jej matka, na prvý pohľad vyzerajúc ako dobrá babička, ktorá o svojej dcére láskyplne hovorí, sa však vzápätí poriadne rozhnevala. "Preklínam ťa a preklínam aj tvoje deti!" kričala v štúdiu nepríčetne, na čo jej dcéra Alena Horáčková chladne odpovedala: "Nie po prvýkrát a nie naposledy!"
Bohumila situáciu emočne neustála a ikonická je aj jej hláška "Jirka, daj mi nitrák!" V štúdiu bol totiž aj jej syn, ktorý ihneď priskočil s tým, že matka potrebuje liek. "Prečo sú ľudia takí zlí, Esterka?" pýtala sa seniorka moderátorky, ktorá ju upokojovala. Vtedy Janečková ešte nevedela, že v práve je zrejme pani Alena. Neskôr sa totiž ukázalo, že osud sa s ňou veľmi nemaznal. Matka ju mala v detstve duševne aj fyzicky týrať a oproti ostatným súrodencom bola najmenej obľúbená. Dokonca niekoľkokrát utiekla z domu, až sa sa s matkou prestala stýkať úplne.
Alena teraz najnovšie priblížila, čo jej matka v minulosti urobila. "Keď som odišla od manžela, bývala som v azylovom dome. Moja matka sa to dozvedela a kontaktovala Českú televíziu, že by sa rada so mnou spojila. Bavili sme sa, boli sme v kontakte, volali sme si, písali sme si... Potom som ochorela a skončila som v nemocnici," povedala Alena v dokumente Seriálové návraty s tým, že nevedela, kam s deťmi a napadlo jej, že u babičky jej bude najlepšie.
Potom nastalo niečo, čo nečakala ani v najhoršom sne. "Vtedy som ale ešte nevedela, že ona rozohrá takú krásnu hru, že ma udá na sociálke, že som zmizla, nechala som jej dcéry a šla som sa... hľadám slušné slovo... predávať. A že chce deti do pestúnskej starostlivosti," šokuje Alena, podľa ktorej však deti jej matka nedostala. "Ja som sa po pol roku vrátila z nemocnice a zistila som, že dievčatá sú v detskom domove a ja som zbavená rodičovských práv," krúti hlavou.
Aký má teraz vzťah so svojimi deťmi? „Chybovat je lidské a odpouštět božské. Ale já nejsem Bůh.“ Hláška, ktorá sa navždy vryla do pamäti českých, ale aj slovenských divákov. Ide o slová pani Aleny, ktoré pred viac ako 16 rokmi odzneli v relácii Pošta pre teba. Venovala ich svojej mame, ktorá ju prostredníctvom relácie chcela po rokoch vidieť. V tej dobe mnohí nechápali, prečo má matka s dcérou tak naštrbené vzťahy, no dnes už je to viac než jasné.
Niektorym ludom zivot pripada ako prechadzka ruzovou zahradou, no inym, inym zas akoby boli zacarovani v krajine zazrakov, z ktorej sa dostanu len velmi tazko. Keby si mal clovek v skutocnosti zvolit, ktorym smerom by sa vybral, volil by ruzovu zahradu. Aj ked v krajine zazrakov je vsetko mozne, dost tazko sa da vyhnut situaciam, ktore ludia nechcu. Negativnym situaciam.
Mnohokrat si pripadala voci vonkajsiemu svetu prilis mala na to, aby mohla riesit tak dolezite problemy, ktore jej do cesty staval cas a osud. Ale je pravda, ze casom a hlavne chybami sa clovek uci. Zuzana spravila dost chyb na to, aby sa poucila, ze netreba ludom zaslepene doverovat, ale treba aj trosku preverovat. Overila si aj to, ze dovera medzi ludmi je ako sklo. Staci ak raz padne a je po dovere. Z tohto dovodu si nikdy nepripadala ako na prechadzke v ruzovej zahrade, ale snazila sa rychlo vymanit z domnenia, ze sa nachadza v akejsi cudesnej krajine, kde to nepozna.
Preto volila zlatu strednu cestu, pretoze ani jeden zo svetov nebol pre nu idealny. Realita bola kruto pravdiva a krajina zazrakov nerealna. Snazila sa tvorit svoj vlastny svet, trebars taky, aky si ho vysnivala. Netusila, coho vsetkeho sa este docka, ked dosiahne tu povestnu hranicu dospelosti.
Bol to ten isty den, den po vylete, na ktorom sa stal jeden incident. Z pociatku sa citila trapne, no potom si zacala uvedomovat, ze ten, kto by sa mal citit zle, nie je ona, ale jej spoluziaci. Jej spoluziacka Kamila pripravila v jeden vecer plan, ktorym sa chcela pomstit za to, ze Zuzana jej „prebrala“ chalana, pricom to v skutocnosti nebola pravda a Kamila konala dost impulzivne. Svojim spoluziakom podstrcila alkohol, v ktorom bola mala davka tabletiek a vdaka nim sa stal alkohol este silnejsou „zbranou“.
Momentalne stala pred rozhodnutim, ci ma ist na stretnutie so svojim spoluziakom Dominikom alebo nie. V ten vecer, ked sa to vsetko na vylete stalo, Dominik zaspal a Zuzanu neobtazoval, len jeho spoluziaci si trufali. Zuzanin vztah k Dominikovi zachranila len tato skutocnost. Vo vnutri ju dost trapila otazka, ci to vsetko, co k nej Dominik citi, je uprimne alebo je to len obycajny klam, ktorym sa chce odputat od minulosti s Kamilou.
„Ahoj! „Ako to, ze nevies? „Dobre, dobre,“ skocila mu do reci. „Nerozoberajme to! Bola som v skole, ale jednoducho vsetko mi ide na nervy, nemam chut vobec na nic a uz vobec sa sustredit na nejaku blbu skolu,“ vyhrkla zo seba a zlozila si hlavu na stol. „Nic sa mi nedari! „Nechces mi konecne povedat, co sa deje?“ usrkol si z poobednajsej kavy a vzal si do ruk noviny. „Ach jaj!“ vzdychol si a Zuzana na neho pozrela. „Nemyslel som to tak,“ ospravedlnoval sa jej. „Myslel som na to, ze presne toto by raz muselo prist.
„Ale prestan, Zuzana! „Tak prosim,“ polozil salku kavy na podlozku a ukazal rukou na dvere. „Ak nechces, tak mi to nehovor! „Oci, prosim ta!“ skocila mu znova do reci. „Hadam viem, co mozem a co nie! A okrem toho je to iba o tom, ze sa neviem rozhodnut, ci mam dat dotycnemu chlapcovi sancu alebo nie... Dost ma to trapi, pretoze on o mna prejavuje zaujem, ale ja stale netusim, ci to len hra, alebo to mysli naozaj... „Len neviem, co si mam o tom vsetkom mysliet!
„Vies,“ naznacil jej, aby presla k nemu a sadla si mu na koleno. „Ono je celkovo laska velmi komplikovana a nielen ta. „Hm, asi mas pravdu,“ pootocila sa k nemu, aby mu videla do tvare. „Je to naozaj komplikovane a myslim si, zeby som si to mala rovno vydiskutovat s chalanom ktoreho sa to tyka! „No pockat! „Len aby to tak skutocne bolo!“ pohrozil jej prstom a ona na neho vyplazila jazyk. Musela sa usmiat, pretoze jej to celkom aj pomohlo. Vyrozpravala sa a vsetko ju aspon tak hrozne netazilo. Odchadzala do izby, ked sa zastavila a vratila spat ku dveram kuchyne. „Netusim, ale vravela, ze ma nieco v meste vybavovat a isla k doktorovi,“ zmurkol na nu, Zuzana zavrtela hlavou a zmizla. Bruno velmi dobre vedel, ze sa chystala nieco pre nu na narodeniny kupit, ktore bude mat sice az o mesiac aj pol, ale vedel aj to, ze nemala rada, ked ju niekto pri nakupoch otravoval. Polozil mobil spat na stol a zahlbil sa do novin, ktore mu uz „vychladli“.
Zuzana pomaly vybehla po schodoch, ked zacal zvonit telefon, ale schvalne ho prehliadla a v duchu jej preblesklo, ze by to mohol byt Dominik. Na chvilku zastala, no potom pokracovala dalej do svojej izby. Zhodila tasku na postel, pustila vezu a vlozila CD Zuzany Smatanovej. Dnes nemala na plane nic ine, len spravit domace ulohy na pondelok, pretoze cez predlzeny vikend chcela mat pokoj. No a nakoniec sa chcela venovat sama sebe, pretoze to zanedbavala a preklinala sa za to. Najviac jej bolo ale luto toho, ked jej zrak padol na gitaru stojacu v rohu. Zamracila sa na seba v zrkadle, ze nema na nic cas a uz vobec nie na to, aby chodila na hodiny spevu a gitary. Tazko si vzdychla, prehrabla si vlasy a rozhodne vysla z izby, ked vrazila do prichadzajuceho Bruna. „Niekto ti vola,“ oznamil jej, snaziac sa prehliadnut bolest, ktoru mu sposobila, ked mu vrazila rukou do brucha.
„Ahoj! To som ja Dominik. Naozaj by som uz rad vedel, ako si sa rozhodla s tou dnesnou schodzkou! Plati, ci nie? „Dominik, vies,“ na chvilku stichla a premyslala, co povedat, aby sa z toho vykrutila. „Povedala som ti predsa, ze ja ti zavolam, ked sa rozhodnem. „Nepovedala som ani ano a ani nie. Mam tu este nejake povinnosti, ktore musim spravit a potom sa ti ozvem! Budem koncit,“ povedala potichu a bez toho, aby sa Dominik rozlucil, zlozila telefon. Mala na plane, ze sa odmaluje, pretoze doma nebola prave najstastnejsia, ked mala na sebe vrstvu make-upu.
V ruke stale drzala cislo na Ondreja a uvazovala o tom, ci mu predsa len napise. Padol by jej dobre taky rozhovor, cez vikend na kofole, na ktoru ju pozyval, ale nakoniec polozila papierik na kraj umyvadla a pozerala na seba v zrkadle. Pozvolna sa odlicovala, ked si uvedomila, preco by to nemohla s Dominikom skusit. Hlavou jej virili myslienky o tom, ze ked uz mal snahu jej volat, tak snad su jeho city uprimne a nakoniec islo o nezavazne stretnutie. Bola na polovicu odlicena, ked vychadzala z kupelne a znova vrazila do Bruna, ktory sa mierne prelakol. „Pre Boha!“ Zuzanu to vystrasilo, nevedela, co sa stalo. „Dominik?“ nevahala mu zavolat, pretoze sa mohlo jednoducho stat, zeby ju jej odvaha rychlo presla.
„Predsa len sa mozeme dnes stretnut... „Do - dobre...“ trosku sa zakoktal, necakala na odpoved a isla pisat sms-ku Ondrejovi, aby „zabila“ dve muchy jednou ranou. V rychlosti natukala spravu pre Ondreja a odpoved nenechala na seba dlho cakat. Ahoj Zuzka. Dnes som mal mat sice volno, ale stale pracujem, tak mozes prist aj teraz a dohodneme sa. Zo Sasovej idem o 15:37, tak nastup pred domom. Opatruj sa. Vynikajuco, pomyslela si a napisala spravu Dominikovi, ze sa o stvrtej poobede sa stretnu pri nakupnom stredisku pri futbalovom stadione. Hodila mobil do vankusa a pozrela na hodiny. Bol najvyssi cas, aby sa zacala obliekat, ak chcela stihnut autobus.
Postavila sa pred zrkadlo na dverach, odlicila sa a znova sa jemne namalovala, aby neposobila na stretnuti prilis sexi. Vysla do rusneho sveta s MP3 prehravacom v usiach. Prave jej hrala piesen od Alanis Morissette, ktoru mala tak isto rada. V duchu spolu s nou spievala pesnicku I am a Bitch I am a Lover. V nej sa totiz spieva o tom, ako nema rada dnesny svet a okrem toho, niektore casti toho textu na nu do bodky sedeli. Pod povrchom jej mozno niekde drieme anjel, presne tak ako sa to spievalo v piesni. Dosla na zastavku a prezrela si pritomnych stojacich, ako k nej vrhli chladny pohlad, pretoze sa znova, napokon ako vzdy, postavila pred nich. Nevedela preco, ale vzdy jej toto vycarilo, ak nie usmev na tvari, tak aspon v duchu.
Chvilu sa este pohupkavala do rytmu uz inej piesne a poobzerala sa naokolo. Sama pre seba trosku zakliala, ze je take krasne pocasie a ona sa ide „prechadzat“ do obchodov. Prevratila ocami a nakoniec si malo spomenula na to, po co vlastne ide do mesta. Konecne prisiel autobus a uz z dialky dobre videla, ze v nom sedi Ondrej. Pousmiala sa a nastupila, pretoze sa jej pristavene dvere otvorili rovno pred nosom. „Servus!“ zamaval jej. „Kamze kam dievca spanile?“ Zuzana len otvarala usta a nestihala sa cudovat nad jeho basnickym citom. Ten sa len z chuti zasmial, ale zamrazil ho neprijemny pohlad starej panej, ktora stala na zastavke a tak isto zazrela aj na Zuzanu.
Rychlo si odkaslal, snazil sa tvarit vazne, ale trhalo mu kutikom ust. Vybavil poziadavku starej pani, ktora chcela doplnit kredit na cestovnej karte a ked sa Zuzana konecne spamatala, odzdravila sa mu aj ona a nespokojnym pohladom pozerala po starej dame, ktora okolo nej namyslene presla. Aby si nahodou nespravila dieru nosom do strechy autobusu... „No s kym to ides na rande?“ opytal sa a letmo si ju premeral. Mala na sebe jemne tielko s kratkymi rukavikmi ciernej farby a k tomu cierne nohavice. Zuzana sa na chvilku nad jeho otazkou zamyslela a odpovedala otazkou. „Ja viem o tebe vsetko, co robis!“ odpovedal so stopercentnou istotou, no tentoraz sa neobtazoval s pohladom na nu, pretoze vedel, ako bude reagovat. Zuzana si len podoprela hlavu o ruku, ktoru si oprela o laket na tyc pred sebou a pozerala na neho.
„Tak, kto je ten stastlivec?“ pozrel sa do spatneho zrkadla, ktore sa nachadzalo v autobuse, pretoze sa priblizovali k zastavke. „Vies co?“ dala si ruky v bok. „Rob si zarty z inteligentnej plasteliny a nie zo mna! Mimochodom dostala som ju na Vianoce... Fakt dobra vec! Ak si nervozny, na sto percent ta ukludni! „A ako by som sa s nou asi tak hral? Zuvacka to nie je, jest sa to neda, kofola to nie je... Radsej mi kup traktor,“ ukazal na zbierku pri dverach a Zuzana bez slova odvratila od neho tvar, narovnala sa na sedacke a potom bolo chvilku ticho.
Pošta pre teba - Rýchlo mení názory
„Vsak vravim, ze viem vsetko! „No skoro si sa trafil! Len to slovo blazon trosku pozmen,“ vyplazila na neho jazyk a pobavene si buchla po nohe a nedalo jej neusmiat sa nad tym, ako Ondra zaskocila. „Ale fakt teraz. „Sama neviem... Mozno sa zeniem tam, kde by som ani nemala ist a mozno len zbytocne plytvam casom a marne dufam v to, co sa mozno ani nestane,“ vychrlila zo seba a Ondrej sa na nu pozrel obdivnym pohladom. „Tak dievca to urcite nebude,“ stazka vzdychla si a Ondrej tuto poznamku asi najskor nepocul. Chvilu bolo ticho, az nakoniec na dalsej zastavke, uz v blizkosti mesta nastupila do autobusu najskor Ondrejova priatelka, pretoze sa pritisla blizsie ku sklu, ktore delilo priestor sofera a cestujucich.
Zuzana sa chvilku pozerala von oknom, ale stale vnimala rozhovor Ondreja a jeho znamej. Z rozhovoru pocula, ze zena sa vola Daniela. Zuzana si pomyslela, ze take meno by si dala aj ona, len skoda, ze novonarodene deti si nemozu vybrat meno sami. Nuz ale jej zboznym prianim bolo, dat si zapisat druhe meno v den jej osemnastich narodenin. Sedemnastka sa blizila a s nou aj prazdniny. Slastne si vzdychla a pootocila hlavu k Ondrejovi a Daniele, ked sa spolu rozpravali. On sa ani nezda byt nejaky nestastny a pritom, co sa vsetko clovek nedozvie... Premyslala a zachytila nieco o striedani sluzieb, o tom, ze jeho kolega Boris vypadol a musi cely den smenu tahat on a do toho mu prisla este aj nehoda.
Zacal Daniele hovorit, co sa stalo a rukou ukazal na tasku, v ktorej mal krvavu koselu a nohavice. Blizili sa k dalsej zastavke a tak si jeho priatelka sadla vedla Zuzany vpredu. „Aby som veci uviedla na pravu mieru, prosim. Ja ho nebalim, na to som mlada a on uz postarsi. Ale zjavne som mu dobry objekt na pobavenie,“ vysvetlila Daniele a ta sa len usmiala. „Tak to som rad, ze tu nestrieka krv! „Hm. Tak to si musel byt riadne hladny. „Haha, vtipne! Ja hovorim o vaznych veciach!“ pozrel do spatneho zrkadla a potom spat na cestu.
„Dnes, ked som sa vracal do roboty, lebo ma zavolali namiesto kolegu, som prechadzal popri podchode. Ked som videl ako sa nejaky blazon rozbehol za zenskou a bud ju nechtiac zhodil zo schodov alebo co, mal som dost,“ naznacoval rukou pad o ktorom akurat hovoril. „Potom som len videl ako padala dole schodmi. „Najhorsie na tom bolo, ze tu zensku som rano viezol. Bola cela natesena, ze ide do nemocnice, pretoze s manzelom caka dieta!“ vysvetloval im a pri tom gestikuloval rukami az chvilami pustal volant. Tieto slova Zuzanu ovalili ako lopata po hlave a zbledla. Daniela na odlahcenie situacie zazartovala, no Zuzana to nevnimala.
„Myslim, ze sa volala Sofia...“ pozrel na Zuzanu, ktora zbledla ako stena a musela si sadnut rychlo na schodik, pretoze by sa bola zrutila. Znova vyskocila, akoby zle pocula. „Ako sa volala?!“ kricala, az sa otocili niektori cestujuci a pocitila v hrudi strasny pocit, ktory jej zvieral vsetky vnutornosti a citila, ako jej srdce zacalo prudko bit. „Ja... Ona... „Coze?!“ opytal sa a vyvalil na nu oci. Zuzana sa len postavila a bez rozlucky nahle vysla von na zastavku, sadla si na lavicku a chytila do ruky telefon. Nevedela, co ma skor urobit. Vratit sa k podchodu? Vytocila vsak Brunovo cislo. Mal tak bezstarostny hlas a v pozadi mu hrala rockova hudba, ze Zuzanu to natolko dojalo, ze spustila plac a spravu, ktoru sa dozvedela mu oznamila.
Letmo sa pozrela na odchadzajuci autobus a privrela oci, akoby dufala, ze sa to vsetko zmeni. No marne. Vedela, co vsetko je v tom, ze Sofia „spadla“ zo schodov. Zuzana znicene sedela na lavicke zastavky a mala na tvari nasadeny utrapeny vyraz. Nevsimala si ludi, ktori prechadzali okolo nej a pozerali sa na nu ako na takeho posledneho cloveka, co zobre o peniaze. Teraz momentalne prosila o pomoc, aby sa Sofii nic zle nestalo a nenaplnili sa obavy toho, co si v pamati premietala. Nechcela obracat hlavu dolava, pretoze len niekolko metrov od nej bol ten podchod, kde sa to vsetko stalo. Prevracala si v rukach nervozne mobil a pozerala, kolko casu uz ubehlo od toho, ako volala otcovi. Kde tolko trci?! Vsak uz je to pomaly dvadsat minut! Ak by sa este nieco aj jemu stalo, tak ja... radsej rychlo tieto myslienky zahnala, pretoze jej prebehli po chrbte zimomriavky.
Po kratsej chvili, ako vstala z lavicky a pozerala sa smerom odkial mal prist, videla, ako sa k zastavke ruti po dlhej rovnej ceste auto. Bolo to ich auto. Prudko zabrzdil na zastavke, az sa zdvihol kudol prachu. „Co ti to tak dlho trvalo?!“ spytala sa podrazdene a to, ze Bruno mlcal ju este viacej podrazdilo. „Hm, tak fajn teda... „Okamzite prestan, alebo si vystup! Nebudem tu pocuvat taketo reci, pretoze si myslim, ze na to nie je vobec vhodny cas! Tak laskavo zavri usta a radsej bud ticho!“ udrel do volantu a pridal tak prudko, ze Zuzanu na okamih vtislo do sedacky.
Cestou do nemocnice bolo medzi nimi mucive ticho, ktore rusili iba zvuky mesta, po tom, ako Zuzana otvorila okno, pretoze by od hnevu asi praskla. Zaskocilo ju to, ako na nu jej vzdy mily otec „vyskocil“ a nechcela sa tomu radsej venovat, pretoze vedela, ze by ho iba viacej podrazd...