Človek túži prekročiť čas a priestor, jeho túžby sú nekonečné. Pozdvihuje oči k nebu, vystiera ruky a žiada pomoc. Cíti, že sám nedokáže prekonať ťažkosti a nebezpečenstvá, ktoré ho obklopujú. Svoju ruku potrebuje vložiť do väčšej a silnejšej ruky, do ruky, ktorá sa k nemu vystiera zhora. On je rukou, ktorú vystrel Boh k ľudstvu, aby ho vyviedol zo smrti a postavil na pevnú skalu svojej pravdy a lásky (porov. Ž 40,3). Tou rukou je Ježiš, narodený z Panny Márie v Betleheme.
Boží Syn Ježiš Kristus, pravý Boh a pravý človek, je od počiatku v Cirkvi označovaný štyrmi titulmi:
- Ježiš - je meno, ktoré Márii aj pestúnovi Jozefovi oznámil anjel z neba. Toto meno bolo v jeho dobe bežne používané. Význam mena je, že Boh spasí. Toto meno je totožné s menom, ktoré nosil nástupca Mojžiša, ktoré prekladáme Jozue. Ježiš je nový Jozue, ktorý vovedie vyvolený ľud do zasľúbenej zeme.
- Kristus - v jazyku starého zákona znamená Mesiáš, teda Bohom pomazaný. Je pomazaný Duchom Svätým a jeho mesianskosť je trojaká. Aby bol najvyšším a jediným kňazom. Aby bol kráľom v najvyššom a večnom význame. A prorokom, ktorého slovo je posledné, neomylné a vždy pravdivé.
- Syn Boží - Ak sa rodičom narodí dieťa, tak je to syn alebo dcéra ľudská, ktoré sa postupne vyvíja a rastie. Ježiš je večným synom Boha a rovný vo všetkom so svojím Otcom v nebi. Je s ním jedno. Od večnosti Boží syn sa stal aj ľudským synom, aby z nás učinil Božie deti.
- Spasiteľ - Záchranca, ktorý prišiel oslobodiť ľudí od večnej smrti a voviesť do života večného. V židovskej tradícii titul spasiteľ nadväzuje na inštitút Goela, najbližšieho pokrvného príbuzného. Ak sa nejaký člen Božieho ľudu dostal do vážnych problémov, otroctva, väzenia, dlhov a podobne, tak úlohou Goela bolo organizovať pomoc a urobiť všetko, aby ho zachránil.
Počatie a narodenie Ježiša
Boh hľadá, či je niekto rozumný a hľadá Boha. Či nájde niekoho, kto je ochotný prijať jeho plán obnovy neba a zeme. Nachádza Máriu, asi štrnásťročné dievča z vidieka, ktorej Boží posol kladie otázku, či súhlasí s tým, aby Boh z nej prijal ľudské telo. Dievča z Nazareta je zarazené takouto nezvyčajnou ponukou a Božieho posla sa pýta, ako sa to stane? Nebeský Posol jej hovorí, že mocou Ducha Svätého počne a za deväť mesiacov porodí syna a dá mu meno Ježiš. Mária vyjadrila svoj súhlas slovami: „Hľa služobnica Pána, nech sa mi stane podľa tvojho slova“ (porov. Lk 1, 26-38).
Ľudskými zmyslami sa nedá vysvetliť to, čo sa uskutočnilo v Nazarete deväť mesiacov pred Ježišovým narodením. Že večný Boh chce prijať ľudské telo zo ženy. Je to dielo Božej Všemohúcnosti, ako aj stvorenie neba a zeme. Keď po deviatich mesiacoch tehotenstva Márii nadišiel čas pôrodu, práve sa konalo sčítanie ľudu. Preto Mária s Ježišovým pestúnom Jozefom museli ísť do Betlehema, asi 130 km vzdialeného od Nazareta. V mestečku Betlehem, v maštali na sene sa narodil pravý Boh a pravý človek Ježiš Kristus. Lebo pre nich nebolo miesto v útulku. Prišiel medzi vlastné stvorenia, ale neprijali ho.
Význam mena Ježiš
V origináli, hebrejskom jazyku meno Ješua znamená "Boh je spása". Zamysleli ste sa niekedy, ako je možné, že meno Toho, ktorý Jediný nás môže zachrániť a odpustiť naše hriechy je takto zosmiešňované a pošliapavané?
Meno Ježiš je sväté. Nikdy by nemalo byť používané nadarmo, alebo ako nadávka. To by bolo, akoby sme hodili niečo svätého do blata. „Na meno Ježiš sa zohne každé koleno v nebi, na zemi, aj v podsvetí“ (Filipanom 2:10). Preto píšem týchto pár slov. O to viac, že prichádzajú Vianoce. Je to čas, kedy si po celom svete pripomíname narodenie milovaného Božieho Syna. Prosím Vás z celého srdca, aby ste sa vždy zastavili a nedovolili svojmu srdcu ani ústam vyslovovať toto jedinečné meno len tak. Je to meno nad všetky mená, meno nášho jediného Záchrancu a Spasiteľa.
Biblické chápanie mien je iné ako to naše súčasné, pevnejšie spája meno s osobou človeka. Veď keď vyslovíme niečie meno, nie je to iba zvuk - automaticky si vybavíme vzhľad menovanej osoby, charakter, a predovšetkým skutky, ktoré vykonal. Meno reprezentuje osobu. Ak sa niekto v Biblii stretol s poslom, ktorý konal a hovoril v mene osoby, ktorá ho poslala, prijal ho s veľkou vážnosťou. Preto napríklad zohavenie Dávidových poslov ammonitským kráľom Chanúnom, synom Náchašovým, bolo veľkou urážkou samotného Dávida (2. Samuelova 10). Každý spozornie, keď začuje svoje meno. Je zvedavý, čo sa o ňom hovorí, a nemá rád, ak je jeho meno spomínané zbytočne a uvádza sa v súvislosti s negatívnymi skutočnosťami.
Je zaujímavé, že ochrana Pánovho mena je priamo v Desatore - tretie prikázanie hovorí: „Nevezmeš meno Božie nadarmo.“ Taktiež v známej modlitbe „Otče, náš“ hneď v úvode Ježiš vyučuje učeníkov, aby sa modlili, aby Božie meno bolo posvätené. Svätý znamená oddelený od obecného. Ak zmiešame sväté veci Božie s obecnými, potom ich znehodnocujeme, vydávame do nevážnosti a pohŕdania.
Zneužívanie Božieho mena
Prvým hriechom je priame zneužitie Božieho mena. Príkladom najbrutálnejšieho zneužitia sú „sväté“ vojny, keď sa v mene Božom ide vraždiť. Človek by si mal teda veľmi dobre rozmyslieť, čo robí, keď povie, že koná v mene Najvyššieho. Taktiež by si mal premyslieť, čo hovorí. Stále počujeme: „Takto hovorí Pán“, „Pán mi ukazuje“, a nezaujatý pozorovateľ môže vidieť na prvý pohľad, že ide o nutkavú prezentáciu nepokojnej ľudskej duše.
Druhou formou zneužitia Božieho mena je, že sa používa namiesto citoslovca. Iným spôsobom zneužitia je, keď sa meno Všemohúceho Boha zmieša s tradíciami alebo s obecnými vecami. V plnej miere k tomu dochádza pri takých sviatkoch ako Vianoce, lebo pre bežného človeka je Ježiš (vlastne ani nie Ježiš, ale akýsi bližšie nedefinovaný „Ježiško“) daný do spoločnosti Santa Clausa, Papa Noela alebo Deda Mráza.
Človek nemôže pristúpiť k Bohu sám, keďže kvôli ľudskému hriechu je medzi ním a Stvoriteľom bariéra. Ak sa človek dostane pred Božiu tvár bez zástupcu, prostredníka, zahynie.
Mená Boha v Starom zákone
V Starom zákone viackrát čítame, že Boh oslovil človeka a predstavil sa. Zavolal na Abraháma a povedal: „Ja som El-šaddaj. Choď predo mnou a buď dokonalý!“ (1. Mojžišova 17,1) El-šaddaj znamená „Silný Boh všemohúci“, ktorý je dostatočný ku všetkému. Toto je základom našej viery - že máme Boha, ktorému nie je nič nemožné.
Ďalším miestom, kde sa nachádza zmienka o Božom mene, je 2. kniha Mojžišova, kde sa Stvoriteľ predstavuje Mojžišovi. Na otázku, aké je Jeho meno, Boh odpovedal tým prazvláštnym menom, o ktorom sa vedie mnoho diskusií: „A Boh riekol Mojžišovi: SOM, KTORÝ SOM. A ďalej riekol: Takto povieš synom Izraelovým: SOM ma poslal k vám.“ (2. Mojžišova 3,14) Originál sa dá zrejme preložiť rôznymi spôsobmi, ale som presvedčený, že z tohto mena sa dá veľmi dobre pochopiť, aký Boh je. Je nemenný - aký bol včera, taký bude aj dnes. Nestarne, nepodlieha zmenám, neslabne, je stále ten istý.
V origináli je toto meno zapísané spoluhláskami JHVH, čo určitá náboženská skupina, pre ktorú je toto meno základom ich výlučnej existencie, prekladá ako JEHOVA. Vznik tohto čítania Božieho mena bol zapríčinený čítaním samohlások hebrejského slova Adonai spolu so spoluhláskami Božieho mena JHVH. Židia totiž z úcty k Božiemu menu (aby neporušili prikázanie o braní Božieho mena nadarmo), vždy keď sa v texte objavilo JHVH, čítali slovo Adonai, ktoré znamená Pán (Hospodin).
Pre nás je ešte dôležité, že Boh sa viackrát predstavil tak, že k tomuto menu pridal ďalší prívlastok, ktorý Ho charakterizuje. Ako sa Boh predstaví, taký aj je. Nie je to ako s ľudskými menami, kedy sa niekto predstaví ako Čierny a je „blonďák“.
Niektoré mená Boha a ich význam:
- Jahve Nissi - „Boh je prápor“
- Jahve Šalom - „Hospodin je pokoj“
- Jahve Jirech - „Hospodin opatrí“
- Jahve Raffa - „Boh, ktorý uzdravuje“
- Jahve Cidkenu - „Boh je spravodlivosť“
- Jahve M’Kadeš - „Boh je ten, ktorý nás posväcuje“
V tzv. veľkňazskej modlitbe v 17. kapitole Evanjelia podľa Jána sa Ježiš modlí nasledovne: „Zjavil som tvoje meno ľuďom, ktorých si mi dal zo sveta.“ (Ján 17,6) Ľudia polemizujú o tom, ktoré to je meno, no Ježiš ho pritom vyslovil v úvode modlitby. Povedal „Otče“ a toto oslovenie použil ešte päťkrát, v jednom prípade dokonca „svätý Otče“. Ľudí Starej zmluvy ani len nenapadlo, že by k Všemohúcemu pristupovali ako k Otcovi. Ježiš vyučuje svojich učeníkov, aby Boha oslovovali „Otče“ a vidíme, že prvá cirkev sa tohto príkladu držala. Nie je dôvod, prečo by sme sa my mali správať ináč. Keďže ľudia majú aj prirodzených otcov, aj otcov vo viere, je nutné meno špecifikovať a v modlitbe povedať „nebeský Otče“ alebo „svätý Otče“.
„Preto aj Boh jeho povýšil nad všetko a dal mu z ľúbosti meno, ktoré je nad každé meno, aby sa v mene Ježiša sklonilo každé koleno bytostí ponebeských a pozemských i podzemských.“ (Filipanom 2,9-10) Meno Ježiš je meno Mesiáša, Božieho Syna a Syna človeka. Z Biblie vieme, že Boží Syn existoval už pred stvorením sveta a všetko, čo vidíme, všetky galaxie, zem, človek aj zvieratá boli stvorené skrze Neho aj pre Neho (Rimanom 11,36).
Jedným z najslávnejších okamihov v histórii vesmíru bolo vtelenie Ježiša, keď sa stal človekom tým, že prijal ľudské telo. „Teda keď deti stali sa účastnými tela a krvi, tak aj on podobným spôsobom stal sa účastným toho istého, aby smrťou zahladil toho, ktorý má vládu smrti, to jest diabla.“ (Židom 2,14) Meno Ježiš prichádza na scénu svetových dejín (ostatne, je to tak s každým človekom) spolu s Jeho narodením: „A keď sa naplnilo osem dní, aby bolo obrezané dieťatko, nazvali jeho meno Ježiš, ktorým bolo nazvané od anjela, prv ako sa bolo počalo v živote.“ (Lukáš 2,21)
Ježiš žil skrytý v rodine do svojich asi 30 rokov, kedy začal službu. Znova musíme zdôrazniť, že do tej doby žil normálnym životom (s výnimkou hriechu) a neurobil žiaden zázrak. Jeho služba sa začala tak, že pri krste v Jordáne na Neho zostúpil Svätý Duch. Hneď po tom, ako v pôste odrazil satanove útoky, sa predstavuje ako Mesiáš - Kristus (Lukáš 4,18). Ježišova relatívne krátka služba (cca 3,5 roka) spôsobila nemalé rozrušenie, lebo robil predtým nevídané skutky: vyháňal démonov, uzdravoval, dokonca kriesil mŕtvych.
Pred Pánom bol však ešte jeden, a to ten najťažší boj - definitívne poraziť smrť a satana, čo bolo možné jedine za predpokladu, že bude až do konca poslušný Otcovej vôli, prejde utrpením a úplne svoje telo odovzdá do rúk temnoty na posmech, týranie a potupnú, krutú smrť. Ježiš ozdobil svoje meno, ktoré už aj predtým bolo slávne, svojím dielom. Ježišovo zmŕtvychvstanie je tou najlepšou správou pre celú ľudskú rasu.
Pohania meno Ježiš používajú ako citoslovce. Kresťania v mnohých prípadoch ani netušia, aká obrovská moc je za menom Ježiš. Meno Pán Ježiš Kristus v sebe zahrňuje všetky mená zo Starého zákona, o ktorých sme hovorili. V mene Ježiš sa musí pokloniť každé koleno.
Sila Ježišových mien | Biblické štúdium s Tonym Evansom
Používal Ježiš meno Jehova?
V predchádzajúcich článkoch (Meno Jehova v predkresťanskej ére, Používal Ježiš meno Jehova) sme predložili dôkazy o tom, že Ježiš nadviazal na všeobecne rozšírenú tradíciu a nevyslovoval meno Jehova. V tomto článku si predložíme dôkazy, ktoré svedčia v neprospech tvrdení svedkov Jehovových o výskyte tetragramu v Novom zákone a bežnom používaní tetragramu prvými kresťanmi.
Jehovovi svedkovia tvrdia, že prví kresťania vrátane Ježiša bežne používali meno Jehova. Rovnako zastávajú názor, že pôvodné rukopisy Nového zákona (ďalej NZ) obsahovali tetragram (hebr. JHWH). Preklad Nového sveta (preklad Biblie Jehovových svedkov) je dnes jedným z mála prekladov, ktorý obsahuje v NZ na 237 miestach meno Jehova. Ako svedkovia obhajujú tento prekladateľský počin? Vedenie svedkov Jehovových nesúhlasí s názormi učencov, že meno Jehova sa nevyskytovalo v autografoch (prvé rukopisy) NZ.
Knihy NZ patria medzi najzachovalejšie a najlepšie zrekonštruovateľné antické texty, ktoré sa nám zachovali v tisíckach (vyše 5000) gréckych rukopisoch. Tieto rukopisy sú jednohlasne dôkazom, že pisatelia NZ nepoužívali vo svojich knihách meno Jehova. Najstarší rukopis Jánovho evanjelia P66, ktorý sa datuje do začiatku 2.stor obsahuje kyrios namiesto tetragramu. Ide o dôležité svedectvo, pretože prvý rukopis (autograf) knihy Zjavenie vznikol tesne pred koncom 1.stor.
Jehovovi svedkovia kritizujú prekladateľskú prax vynechávať tetragram v Starom zákona (SZ). V tom im treba dať jednoznačne za pravdu. Rukopisy SZ obsahujú toto meno a preto je povinnosťou každého prekladateľa dbať o čo najvernejšie zachovanie pôvodného textu. Kritika svedkov je tu teda rozhodne namieste. No rovnako sa to týka aj svedkov Jehovových.
Názor odborníkov a prekladateľov je však odlišný. Svedkovia majú právo - podobne ako to už urobili aj iní popri nich - formulovať teóriu, že prvé knihy NZ obsahovali meno Jehova (prof. Howard alebo prof. Pietersma).
Ako sme vysvetlili v článku Používal Ježiš meno Jehova?, Ježiš ani ráz vo svojich rečiach nekritizoval prax nevyslovovať meno svojho otca. Vzniká ale ďalšia dôležitá otázka: prečo sa k tejto praxi nevyjadruje ani jedna kniha NZ? Prečo apoštol Pavol ako bývalý farizej nekritizuje túto tradíciu a nezdôrazňuje potrebu používať a vyslovovať meno Jehova?
Jehovovi svedkovia učia, že po smrti apoštolov nastalo v kresťanstve veľké odpadnutie (por. texty z Skut 20:29 - 30; 2. Pet 2:1, 3) To sa prejavilo prenikaním gréckej filozofie a rôznych pohanských predstáv do kresťanského učenia, ktoré sa tak znečistilo. Je pravda, že do kresťanstva skutočne prenikali tieto vplyvy, išlo však o postupný proces, ktorý podliehal viacerým aspektom.
Čo tým všetkým chceme povedať? Že ak by postupne prestali kresťania používať tetragramaton vo svojich knihách, tak by sme o tom museli mať záznam. Ak by napríklad z desiatich zborov osem prestalo používať meno Jehova, tak by sme mali minimálne svedectvo dvoch. NZ podáva svedectvo, že prví kresťania rozlišovali medzi Ježišom a jeho otcom (por. Ján 12:49, 14:28; Ján 20:17; 1. Kor 15:28). Napriek tomu nás udivuje, že ani jeden pisateľ NZ nepolemizuje alebo nekritizuje nepoužívania tetragramu.
Literatúrou, ktorá je mostom medzi spismi NZ a neskoršími knihami cirkevných otcov, sú spisy apoštolských otcov. Tieto spisy vznikli zhruba v 2.stor n. l, pričom niektoré s veľkou pravdepodobnosťou vznikli ešte aj v čase, keď sa písali posledné knihy NZ. Títo autori boli zväčša žiakmi apoštolov, poznali ich diela a hojne vo svojich listoch na ne odkazujú. Napríklad kniha Učenie dvanástich apoštolov (Didaché) je odborníkmi celkom jednoznačne datovaná na koniec prvého alebo začiatok druhého storočia (Por. Spisy Apoštolských Otců, s. 12). V Didaché, ktorej autor cituje SZ a NZ, nenájdeme ani jednu zmienku o božom mene Jehova, pričom si ťažko vieme predstaviť, že by o ňom v tom čase nikto nevedel. Rovnako autori ako Klement (Prvý a Druhý List Klementov), Ignatius z Antiochie či Polykarpos sa ani raz nezmieňujú o božom mene. Aj v prípadoch, keď títo autori citujú SZ, necitujú tetragram, ale grécke kyrios.
Tieto knihy na rozdiel od skresleného obrazu ranného kresťanstva ako ho podáva vedenie svedkov, obsahujú polemiky so vtedajšími filozofickými smermi, ktoré kritizujú, reagujú na prenasledovanie, no nikde sa ani len náznakom nezmieňujú o odstránení božieho mena z NZ.
Hypotézu o postupnom prestatí používania tetragramu nepodporuje ani rozsiahla apokryfná literatúra, ktorá predstavuje rôzne alternatívy voči oficiálnym textom. Prirodzene by sme očakávali, že nie z hodiny na hodiny prestanú všetci kresťania používať meno Jehova, ale že si to bude vyžadovať čas a bude to najprv lokálny proces, ktorý sa postupne rozšíri. No ani v rozsiahlom súbore apokryfnej literatúry z rôznych častí ranného kresťanského sveta nenachádzame ani len jednu zmienku o tetragrame.
Kauza prof. Geogra Howarda
Jehovovi svedkovia sa často vo svojej argumentácii odvolávajú na prof. Geogra Howarda. Ten vydal v roku 1977 štúdiu s názvom Tetragramaton a Nový zákon (The Tetragram and the New Testament. In: Journal of Biblical Literature, roč. 96, 1997, č. 1, s. 63 - 83). V tejto štúdii prišiel prof. Howard s hypotézou, že prví kresťania vo svojich knihách pri citáciách zo SZ používali božie meno. Svedkovia sa na jeho citáty vo svojich publikáciách často odvolávajú.
Vo zvitkoch od Mŕtveho mora, ktoré sa našli v oblasti Kirbet-Kumrán sa tetragram zachováva pri citáciách zo SZ, avšak v komentároch a nebiblických náboženských textoch sa namiesto neho používajú iné varianty (heb. el, elohim). Napriek praxi nahrádzať tetragram inými titulmi, stále platí, že sa v predkresťanskej ére používal v prekladoch SZ a vnímal sa ako posvätný.
Problém spočíva v prvom rade v tom, že vedúci zbor zatajil svedkom po celom svete tú časť štúdie, ktorá vyvracia myšlienku, že božie meno sa prestalo používať až niekedy v priebehu 2.stor. To je však zásadná lož, pretože textová kritika a aj štúdia prof. Howarda ukázali, že táto prax siaha do predkresťanskej éry.
V druhej časti svojej štúdie analyzuje Howard používanie tetragramu prvými kresťanmi. Svedkovia tu správne citujú Howardové tvrdenia - totiž že v NZ mohol byť pôvodne pri citáciách zo SZ použitý tetragram.
Odstránenie tetragramu z NZ mohlo zapríčiniť pri citáciách zo SZ významovú nejednoznačnosť. Nahradenie tetragramu gréckym kyrios vnieslo do textu teologický chaos a umožnilo používať texty, ktoré sa pôvodne vzťahovali na Boha, na Ježiša - označovaného rovnako ako Boha gréckym kyrios. Táto nejednoznačnosť potom ovplyvnila aj pisárov, ktorí mali problém s určením identity osoby, na ktorú sa text vzťahuje (Boh/Kristus).
Podľa Howarda mohol tetragram prežiť v spisoch konzervatívnych žido-kresťanov - ebonitov, na ktorých môže narážať zmienka v Tosefte, na ktorú sa tiež odvolávajú svedkovia.
Zatiaľ čo prof. Howard svoje tvrdenia prezentuje ako hypotézu, vedúci zbor svedkov Jehovových prezentuje túto hypotézu ako historický fakt. Takéto kategorické konštatovanie je dôkazom toho, ako neodborne sa vedúci zbor stavia k akademickým problémom a ako, žiaľ pravidelne, skĺzne k radikálnym tvrdeniam bez toho, aby mal dôsledne dôkazy preskúmané.
Prof. Howard napísal svoju štúdiu v 70 rokoch a dodnes nebola učencami všeobecne prijatá. Prečo? Pretože sa nenašli rukopisy, ktoré by jej platnosť potvrdili. To je aj dôvod, prečo od 70 rokov dodnes svedkovia citujú len prof. Howarda a nie iných učencov, ktorí by s touto teóriou súhlasili.
Ak by svoje tvrdenia aj prezentoval ako holý fakt, išlo by len o jedného zo stoviek učencov po celom svete, ktorý jeho záver na základe nedostatočných dôkazov neprijímajú. Svedkovia v Pomôcke na štúdium Božieho Slova píšu, že „niektorí biblickí učenci pripúšťajú, že Božie meno sa v Kresťanských gréckych Písmach mohlo objavovať na miestach, kde sa citujú Hebrejské Písma.“ Táto citácia je, žiaľ, ďalším dokladom manipulácie, ktorej obeťami sú svedkovia po celom svete. V tejto časti totiž vedúci zbor cituje spomínaného prof. Geogra Howarda a slovník The Anchor Bible Dictionary. V čom je teda problém? Svedkovia nevedia, že tu nie sú citovaní „učenci“, ale jeden a ten istý učenec, prof. Howard, ktorý je autorom kapitoly o božom mene v The Anchor Bible Dictionary!