Michal Ostrolúcky: Život a pôsobenie farára v Ostrolúke

Tento článok sa zameriava na život a pôsobenie Michala Ostrolúckeho, farára, ktorého meno je spojené s obcou Ostrolúka. Okrem jeho života preskúmame aj históriu obce, miestneho kostola a významného rodu Ostrolúckych, ktorí zohrali kľúčovú úlohu v náboženskom a kultúrnom živote regiónu.

Ilustračný obrázok evanjelického kostola.

História obce Ostrolúka

Dedina Ostrolúka sa prvýkrát spomína v zozname pápežskej dežmy v roku 1332 a neskôr v roku 1337. V roku 1424 ju kráľ Žigmund daroval kráľovnej Barbore spolu s ďalšími obcami, ktoré patrili k dobronivskému zámku.

• 1332: Prvá písomná zmienka v zozname pápežskej dežmy.
• 1424: Kráľ Žigmund daroval Ostrolúku kráľovnej Barbore.

Starobylý kostol Zjavenia Pánovho

V obci sa nachádzal starobylý gotický kostol Zjavenia Pánovho, ktorý mal drevenú povalou s výnimkou sklenenej sakristie. Na zrúcaninách kostola boli až do nedávna viditeľné stenové maľby, fresky. Pri kostole stála drevená fara, ktorá zhorela v roku 1745 a už nikdy nebola obnovená na pôvodnom mieste.

Z dávnych farárov sa spomína Peter v rokoch 1332-1337 v zozname pápežskej dežmy. V Pázmánovskom zozname z roku 1397 sa spomína ostrolucký farár a taktiež aj v roku 1503.

Turecké vpády a reformácia

V časoch tureckých vpádov trpela aj Ostrolúka a jej okolie. V roku 1567 sa Turci z oblasti Sečian pripravovali na útok na Dubovo a okolie, podobne aj v roku 1573. Dva roky predtým vypálili Kozelník a 28. augusta 1576 sa situácia zopakovala. Okolo rokov 1636-37 vpadli Turci do okolia Ostrolúky a zajali ženu, prípadne aj viacero žien, ako to dokazuje kontuberniálna zápisnica. Ešte aj v roku 1057 boli tieto obce poplatné Turkom.

V časoch reformácie sa aj Ostrolúka a jej okolie stali evanjelickými, avšak mená prvých evanjelických farárov sa nezachovali. V roku 1561 sa už katolícky vizitátor Blažej Zathay neodvážil prísť do Ostrolúky. Od roku 1588 sa však v zápisniciach zvolenského kontubernia často objavujú mená ostroluckých farárov.

Evanjelická cirkev v Ostrolúke

Evanjelici slúžili v tunajšom chráme Božom až do veľkého prenasledovania v roku 1673 a potom za čias Tökölyovského povstania a v rokoch 1704-1709 počas Rákóczovského povstania. V čase Tökölyovského povstania bol cisár Leopold I. prinútený na šopronskom sneme v roku 1681 povoliť v každej stolici zriadenie aspoň dvoch evanjelických cirkví, takzvaných artikulárnych, zvyčajne na najodľahlejších a najneprístupnejších miestach. Vo zvolenskej župe boli za takéto artikulárne miesta označené Ostrolúka a Hronsek.

Záštitou tunajšej artikulárnej cirkvi bola horlivá evanjelická zemianska rodina Ostroluckých, zvlášte Baltazár Ostrolucký, ktorého Matej Bél menoval „slepý učenec“. Baltazár oslepol v siedmom roku života, vynikal v hudbe a umení a povzniesol svoju zemiansku rodinu. Ďalšími významnými členmi rodu boli Ján a Štefan Ostrolucký, ktorí v rokoch 1689, 1711 a 1728 mužne obraňovali zvony a desiatky proti dobronivskému katolíckemu farárovi Deláthovi, generálnemu vikárovi ostrihomského arcibiskupstva Ladislavovi Pyberovi a bacúrovskému plebánovi Jánovi Rajeckému.

Evanjelici užívali ostrolúcky chrám Boží až do roku 1709, keď im ho generál Hoister odňal aj s cirkevným majetkom. Vojsko spustošilo ostrolúcku kryptu pod chrámom, vyhádzalo z nej mŕtve telá a pobralo prstene a šperky z mŕtvol. V roku 1711 bolo evanjelikom opäť zabránené vykonávať služby Božie v tunajšom chráme, ktorý pustol až do roku 1745, keď zhorel aj s farou. Teraz sú z neho viditeľné už len chatrné zvyšky.

Ostroluckovci prichýlili evanjelickú cirkev do svojho kaštieľa, kde dali aj hospodu farárovi a spočiatku mu platili aj plat. Väčší kaštieľ postavili v roku 1636, ale v roku 1753 zhorel a v ňom mnohé písomnosti, cirkevné účty a najstaršia matrika. Miestnosti v kaštieli nepostačovali pre služby Božie, pretože tam chodili evanjelici z celého okolia a prispievali na udržiavanie cirkvi. Preto bol v roku 1742 postavený terajší evanjelický chrám Boží na mieste, ktoré určili stoliční komisári, katolík Tomáš Benický z Mičinej a evanjelik Tomáš Ebecký. Vtedy postavili aj drevenú faru nákladom 550 zlatých. Najviac obetovali na stavbu chrámu aj fary horliví patróni Štefan a Adam Ostrolucký.

Ku vysväteniu chrámu Božieho na deň 11. novembra roku 1742 požiadali vtedajšieho superintendenta a spolu dačolômskeho farára Jeremiáša Pilárika. Pod kostolom postavili si Ostroluckovci kryptu, do ktorej sa posiaľ pochovávajú. Záverný kameň na ňu preniesť dali zo starého kostola; a dľa nápisu na ňom pohrobený bol do krypty v predošlom starom chráme roku 1612 Melchior Ostrolucky, dňa 23. sept. roku 1549 narodený.

Prenesený bol i organ, robený roku 1649 Ladislavom Oboslavom, obyvateľom príborským z Moravy; obnovil ho roku 1745 bbystrický organár Martin Podkonicky a roku 1884 Ján Pevný. V čas vojny vzali z neho píšťale.

Po tolerančnom patente sa i tieto a viaceré iné, ku Ostrolúke patriace obce počnúc od Kráľoviec až po Očovú osamostatnily a utvorily si svoje evanjelické cirkvi. Jednako ešte zostali až po teraz pri Ostrolúke fílie: Bacúrov, Dubovô, Kozelník: Hronská Breznica a menšie: Dúbrava, Železná Breznica a Budička.

Duší bolo roku 1657 v Ostrolúke 145, v Brezničke 45; roku 1818 v Ostrolúke 347, na Dubovom 248, na Kozelníku 189, v Hronskej Breznici 186; roku 1837 v celej cirkvi 1330; roku 1873 bolo 1231 a dľa popisu z roku 1910 žilo v Ostrolúke na chotáre 3516 jutrovom 443 obyvateľov, z nich 383 evanjelikov; na Dubovom majúcom chotár 2307 jutrový 373: z nich evanjelikov 340; na Bacúrove na 1668 jutrovom chotári 341, z nich ev. 293; na Kozelníku v chotári 1563 jutár 304: z nich 241 ev.; v Hronskej Breznici na 1650 jutr.

Ďalšie zprávy podávajú nám vizitacionálne miestne a seniorálne zápisnice. Vizitovaná, bola táto cirkev breznianskym Samuelom Melíkom dňa 19. marca roku 1613., Petrom Sextiom 8. nov. r. 1624.; 24. jan. r. 1626.; 12. nov. 1628.; 22. jan. 1630.; v novšej dobe Hamaliarom r. 1801.; dňa 4. júna r.. 1818. Lovichom; dňa 8. a 9. júna r. 1837. Jánom Seberínym a dňa 16. a 17. júna roku 1873. Dr.

V čas vizitácie r. 1818 mala cirkev dva kalichy, jeden strieborný z r. 1715 a druhý medený, oba pozlátené; tiež jedon strieborný pozlátený krčah ku Večeri Pánovej a dva kovové; striebornú buxu ku oblátkam; hodvabné prikrývadlo od Alexandra Kardošša a druhé od Ludoviky Prónay. Zvony boly 3 na katolíckej zvonici, ale ich užívali aj evanjelici s tou podmienkou, že budú zvonicu udržiavať. Najväčší 15 centový bol z r. 1511, ako nápis na ňom svedčil; a na korune bol vyťatý rok 1718. Matriku mali od r. 1738. Dokumenty cirkevné opatrované boly u Mikuláša Ostroluckého, ale maly byť prenesené ku dozorcovi cirkvi Jurovi Ostroluckému.

Kapitálov mala cirkev 2848 zl., z nich u dedičov Michala Šemberiho požičaných 1586 zl. a u dedičov Ludvika Ostroluckyho, vymožených od Martina Šemberyho 900 zL, u Žigmonda Zolnaya 100 zl. Roku 1837 mala cirkev dve kanvice, jednu postriebrenú, druhú cínovú r. 1824 panským išpánom Jánom Šóšom darovanú.

Krem matky cirkvi bola škola len na Dubovom. Na Bacúrove učily sa deti u katolíckeho učiteľa; na Kozelníku nikto neučil a na Hronskej Breznici po smrti učiteľa nechceli si cirkevníci druhého voliť; následkom toho mnohí nevedeli čítať a písať; a biblií bolo málo v cirkvi. Choralisti boli dvaja, ktorých panstvo živilo a od cirkvevníkov nič nedostávali.

Vizitácia roku 1873 bola na toľko pamätná, že 17. júna počas nej bol zkúšaný a vysvätený kandidát bohoslovia a potomný senior novohradský Julius Freňo. Mali vtedy už dva strieborné kalichy, jedon darovaný od Imricha Ostroluckého a jedon medený. V čas komassácie dalo panstvo vymerať pre farára a učiteľa 50 jutár hory a 12 jutár pastviny. Z cirkevných zemí a lúk farár užíval 1 1/2 sedenia a učiteľ 1/2 sedenia.

Drevenú faru dal reparovať na svoje náklady r. 1791 Alexander Ostrolucky „non ut dobuit, sed ut potuit“, nie akoby to bol povinný, ale preto, že to mohol a bol vstave urobiť. Roku 1834 bola postavená nová fara murovaná nákadom 2166 zl. 21kr.; r. 1883 bola reparovaná nákladom 300 zl., ku čomu prispel dozorca Ostrolucký 50 zl. a farár Hurtay s manželkou a svokrou120 zl. Roku 1885 pokryla cirkev kostol nákladom 130 zl. a nasledujúceho roku postavila školu nákladom 2022 zl. k čomu potrebné drevo darovala vdova dozorcu Géjzu Ostroluckyho; a vdova Amália Szuchy dala asi 300 vozov piesku. Roku 1888 vykopali druhú studňu vo farskom dvore za 85 zl.

V 19. nedeľu po Trojici roku 1892 slávila cirkev 150 ročnú pamiatku postavenia chrámu Božieho veľmi slávnostným spôsobom, z ktorej príležitosti obnovili chrám Boží nákladom 2035 zl., k čomu dali Mikuláš a Gejza Ostroluczky 150 zl. Ich otec daroval cirkvi r. 1882 100 zl. a jeho vdova 200 zl. základinu, ktorú zväčšil syn Mikuláš r. 1905 200 kor. a r. 1907 tiež 200 korunami. Roku 1895 postavila cirkev farské humno za 820 zl. Nasledujúceho roku obnovila kostol i faru za 970 kor. a oltár liatinovou ohradou ohradila; obec darovala cirkvi tri zvony v cene 1200 zl. a na ich umiestnenie 400 zl. Roku 1904 postavila cirkev novú vežu a dala tri nové zvony uliať nákladom 10,250 kor.; z nich najväčší 6 m. centový a najmenší bol odobratý na vojenské ciele. Roku 1907 vyložený bol kostol cementovými tehličkami a opatrený novými stolicami nákladom 1200 kor. Krem horlivých Ostroluczkovcov mala cirkev aj iných početných dobrodincov.

Tak vdova Katarina Bartoš dala r. 1895 na zvony 100 zl. a Štefan Bučan poručil 60 zl. Hodvabné prikryvadlo daroval Adam Bučan a početní iní väčšie-menšie obete doniesli na cirkev. Kapitálov a základín mala cirkev ostrolucká koncom roku 1918 18,209 kor., Bacúrov 1103 kor., Dubovô 5198 kor., Kozelník 151 kor., Hronská Breznica 3300 kor., Dúbrava 141 kor., Železná Breznica 53 kor.

Dozorci: r. 1786 Štefan Osztroluczky, r. 1803 Ludvik, roku 1813 Juraj, r. 1837 Mikuláš, r. 1861 Gejza a od r. 1887 Mikuláš Osztroluczky.

Zoznam farárov pôsobiacich v Ostrolúke

Ondrej Thurius (Thursky)

Od r. 1882 1. Ondrej Thurius, Thursky z Turej pri Žiline (ex scultetia Tur), patriacej do cirkvi rosinskej, narodený roku 1555 z otca Jána a matky Agnety. Jeho otec Ján mal viacej dietok. Od prvej manželky mal syna Jakuba, ktorý r. 1504 študoval vo Wittemberku. Druhá jeho manželka bola Agneta, matka Ondrejova a tretia Žofia, zomrelá r. 1588. Ondrej v detinstve pasával ovce. Keď sa naučil čítať a niečo i písať, v 13. roku poslaný bol do školy v Žiline, kam sa i jeho rodičia presťahovali a kde sa učil latinčinu, réčtinu, básnictvo a výrečnosť pod správou rektora Benedikta Koyša a od konca januára r. 1571 pod správou Mojžiša Bánovského; potom r. 1573 v Sv. Jure vo Spiši a vrátiac sa do Žiliny u Mikuláša Colacinata, kde za 3 roky študoval i bohoslovie a múdroľubectvo.

Takto položiac základ svojmu učeniu, dňa 25. okt. r. 1576 poslaný bol do Jihlavy, kde sa učil u rektora Joachima Pistoria a konrektora Jána Halvepapia, potomného farára banskobystrického. Potom sa odobral 22. sept. r. 1577 do Saska, najprv do Jény a po roku do Wittemberku, kde sotrval nie úplne za 4 polroky. Zapísaný bol tu 29. apr. roku 1578 ako Ondrej Tauris, chybne Soliensis miesto Solnensis. Odtiaľ pre nedostatok peňazí v auguste r. 1579 vrátil sa do vlasti a na odporúčanie žilinského rektora Mikuláša Colacinata stal sa v Žiline a v Blatnici vychovávateľom Mikuláša Révaya, syna Fraňa Révaya a Anny rod. Bánfi z Dolnej Lindvy. Roku 1582 dňa 16. júla prijal stanicu rektora v Martine; tam sa oženil, pojmúc si Salome dcéru Fraňa Dropkina predmierskeho farára a seniora hornieho dištriktu trenčianskeho.

Roku 1586 stal sa rektorom v Bytči, dňa 9. marca povolaný gr. Imrom Thurzom, došiel ta 13. marca. Zatým bol dňa 28. júla roku 1587 vysvätený v Brehu v Sliezsku za ostroluckého farára, kde ale krátko účinkoval. Roku 1588 dňa 17. jan. bol v pamätnom bratskom shromaždení ako ostrolucký farár prítomný. Nasledujúceho roku 1589 prešiel za farára do Predmieru, kam 26. aug. prišiel. Účinkoval tam požehnane až do r. 1607. V ten rok ač zdržiavaný Predmieranmi a ich patrónom Žigmundom Balaššom prešiel do Ponik za farára, kde dňa 19. aug. r. 1607 V 10. nedeľu po Trojici prvý raz kázal.

Na kongregácii dňa 23. jan. roku 1612 vyvolený bol za assessora a 28. júla roku 1615 za dekána. Potom r. 1619 senior odtískal od seba zodpovednosť za to, že ponický farár od viac rokov neplatil 1 dukát paktátov, na čo sa Thurius vyhováral: že od pohrabu vdov nedostáva vankúš a plachtu. Po smrti superintendenta Melichera Roháča vyvolený bol na martinskej synode dňa 29, jan. r. 1623 dubovský farár Peter Sexty; menom zvolenského kontubernia odprevádzal ho ku úvodu do Bytče Thurius spolu s Kašparom Schroterom, ktorí na bratskom shromaždení dňa 6. febr. r. 1624 žiadali, aby im boly cestovné trovy zo spoločnej pokladnice vynahradené, ale bratstvo so všetkých strán utiskované im to odoprelo.

V tom roku dňa 22. okt. žiadal radu od bratstva, že čo má robiť, keď archidiakon žiada od neho dukát za cirkev dubravickú, z ktorej on nič neprijíma. Bratstvo rozhodlo, že to má riešiť superintendent v čas vizitácie. V čas občianskej války a povstania Bocskayovho utrpel mnohú škodu a skrýval sa v Ľubietovej, Utratil viac nádejeplných dietok. Zo živých dcéra Žofia, narodená na Ostrolúke: vydala sa potom za chotešovského zemana Jána Erasma; Anna Zuzanna narodená 1. júla r. 1591 v Predmieri vydala sa dňa 16. jan. roku 1611 za ľupčianskeho rektora Juraja Gardiana a od 21. apr. r. 1611 kru­pinského konrektora a slovenského kantora. Po smrti Gardianovej vydala sa za ľubietovského farára Samuela Apiaria a po jeho smrti r. 1619 za slov. ľupčianskeho mešťana Martina Stephaniho, ináč Kúdelka zvaného.

Thurius zanechal po sebe denník, dosiaľ v banskom dištriktuálnom archíve zachovaný, z ktorého čo zväčša i jeho životopis čerpáme. Ako 70 ročný ochorel akiste na pohrabe svojho zaťa Erasma Chotešovského, dňa 24, júna r. 1625 zomrelého a dňa 2. sept. toho roku i sám život dokonal, zanechajúc vdovu, ktorá dňa 3. nov. r. 1626.

Áron Urbanovith

2. Áron Urbanovith prvý raz je poznačený medzi prítomnými na kongregácii dňa 12. Jan. roku 1599 a od toho času viackrát. Dňa 13. Jan. roku 1603 na kogregácii bratstva kostolník ostro­luckej cirkvi žaloval Ostroluckyho, že nejaký cirkevný dôchodok na seba ztrhol. Keď Urbanovičovi raz výberčík paktátov Tobiáš Kováč odniesol nejakú knihu a nevracal mu ju, utiekal sa ku bratstvu a to uzavrelo v zasadnutí dňa 21. akt. roku 1621 písať výberčíkovi, aby mu knihu vrátil. Viackrát je poznačený ako nepritomný; posledný krát dňa 14. jan. roku 1625.

Pavel Textoris

3. Pavel Textoris, prijatý do bratstva na shromaždení dňa 7. okt. r. .1625. Viď medzi farármi hájnickými č. 4.

Ján Pauli Očovský

Ján Pauli Očovský, syn očovského farára Jána Pauliho, ako ostrolucký farár prijatý bol do bratstva dňa 16. jan. r. 1626 a vpísal si meno do zápisnice, sľubujúc že si bude ctiť starších bratov, s nimi v jednomyslnosti žiť a čisté učenie kázať. Dňa 4. marca roku 1639 bol prítomný vo Zvolene posviacky Štefana Pilárika za očovského kňaza skrze Mag.

Tobiáš Fabricius

5. Tobiáš Fabricius - viď medzi farármi bacúrovskými č. 6. Danie...

Štefan Závodník: Významná osobnosť slovenského národného obrodenia

Štefan Závodník

Štefan Závodník, narodený 2. septembra 1813 v Hornej Porube, bol významnou osobnosťou slovenského národného obrodenia. Po absolvovaní gymnázia v Trenčíne a teológie v Nitre bol v roku 1836 vysvätený za kňaza. Pôsobil ako kaplán a neskôr ako farár v Divine. Počas svojho života sa zaslúžil o konfesionálne zblíženie predstaviteľov emancipačného hnutia a aktívne sa zapájal do národného života.

• Dátum a miesto narodenia: 2. september 1813, Horná Poruba
• Dátum a miesto úmrtia: 12. február 1885, Pružina

Závodník bol známy svojimi ľudovýchovnými, osvetovými a pedagogickými aktivitami. Pod vplyvom F. X. Hábela a J. Vuruma sa od študentských čias zúčastňoval na bernolákovskom hnutí a spolupracoval s Ľ. Štúrom. Založil prvý protialkoholický spolok na Slovensku - Braterstvo striezlivosti (1844) a bol činný v spolku Tatrín.

Po páde Bachovho absolutizmu opäť agilne podporoval a organizoval slovenské národné podujatia, zúčastnil sa na memorandovom zhromaždení v Martine (1861), podpísal Memorandum a stal sa členom delegácie, ktorá ho odovzdala vláde v Pešti a vo Viedni. V r. 1866 ho zvolili za druhého podpredsedu Matice slovenskej, stal sa spoluzakladateľom a mecénom slovenského katolíckeho patronátneho gymnázia v Kláštore pod Znievom (1868), zakladajúcim členom Spolku sv. Vojtecha (1870).

Závodník bol tiež plodným autorom, ktorý publikoval ľudovýchovné články, kázne, piesne a listy v rôznych periodikách. Medzi jeho významné diela patria zdramatizovaná veršovaná skladba Škola Dedinská, alebo spuosob lahkjeho uweďeňja Skuol Dedinských (1846) a príručka Včelár na Slovensku (1871).

tags: #michal #ostrolucky #farar