Životopis a odkaz Thomasa Mora: Utopista, vizionár a mučeník svedomia

Thomas Morus (*1478 - † 1535), anglický kresťanský humanista, právnik, sociálny filozof, spisovateľ, politik, lord kancelár. Mučeník svedomia, človek pevného charakteru, obeť intríg a politických hier. Životopis Thomasa Mora, ktorý začína mimoriadnou kariérou a končí popraviskom, bol natoľko inšpiratívny.

Ak nerátame Platóna a proto-utopickú literatúru, tak základná filozofická koncepcia myšlienky komunizmu (beztriednej spoločnosti) vznikla v kresťanskom prostredí, resp. u kresťanského autora. Thomas More nadväzuje na základné komunitárne princípy staro-kresťanského učenia (Skutky Apoštolov, sv. Benedikt, sv. Ambróz a sv. Augustín; predovšetkým v diele De civitate Dei (O obci Božej).

Vznik utopickej literatúry sa oficiálne datuje od vydania Morovej knihy Utópia (1516), prekračuje ďalšími dielami 16. storočia (Sydney, Günzburg, Montana, Lupton,) a barokovej protireformácie. Ján Halada v predslove k Utópii zaraďuje medzi autorov ovplyvnených utopizmom Campanellu, Bac...

Podľa Leva Hanzela a Vojtecha Zamarovského sa dostalo vďaka Morovej knihe slovo utópia do „do slovníka všetkých kultúrnych národov“ (Zamarovský-Hanzel 1961, s. 57). Dokladom tohto tvrdenia je aj postoj Sira Philipa Sidneya, ktorý chválil nový žáner utopickej literatúry vo svojej Ochrane poézie a prvý krát definoval utópiu ako filozofický argument (Brostorm, 1996).

Lukáš Perný, Utopisti, vizionári sveta budúcnosti.

Shakespeare totiž začal písať hru viazanú na Morov osud, tá však zostala iba niekoľko stranovým torzom (Svoboda 2014, s. 15).

Thomas More sa narodil 7. februára 1478 v Londýne ako syn londýnskeho právnika Johna Mora ako jedno zo šiestich detí (Jokinen 2009). Svoje vzdelanie započal v škole u Sv. Antonína, pod patronáciou canterburského biskupa, kardinála Johna Mortona, na ktorého dvor sa Thomas dostal ako páža. Tu sa zoznámil so všetkými problémami vtedajšieho Anglicka a Morton tu Mora formoval až natoľko, že podľa Bohumila Svobodu (Svoboda 2014, s. 17) práve toto obdobie života inšpirovalo Mora k písaniu Utópie.

Bohatstvo dvora (u kardinála) vystriedala bieda študentského života na Oxforde. V tej dobe nebolo štipendií, a mnohí študenti chodili žobrať, aby vôbec prežili. Aj vďaka týmto skúsenostiam získal More sociálne cítenie. V tomto období sa zoznámil s antickou filozofiou, latinčinou, gréčtinou a s učením Pica della Mirandolu, ktorého životopis neskôr sám prekladal.

Po dvoch rokoch sa na žiadosť otca, ktorý nedokázal finančne pokryť štúdiá, vracia do Londýna a tu študuje od roku 1492 právo (New Inn, neskôr Lincoln Inn). Tu sa zoznamuje s Johnom Coletom, lektorom Písma, ktorý mal na neho silný vplyv. V tomto období študuje sv. Augustína (De civitate DeiI) a venuje sa taktiež literatúre (Svoboda 2014, s. 20).

More túžil stať sa mníchom a chcel opustiť kariéru právnika. Je zaujímavé, že právnickým povolaním More pohŕda aj v samotnej Utópii, z ktorej právnikov vylúčil (namiesto toho navrhol elementárne právnické vzdelanie pre každého obyvateľa a navrhuje jednoduchý a zrozumiteľný právny systém, pretože príliš sofistikované zákony znemožňujú obyčajným ľuďom aby porozumeli svojim právam).

Na konci 15. storočia sa zoznámil s Erazmom Rotterdamským, s ktorým bol priateľom až do konca svojho života. Bol to práve More, ktorý Erazma inšpiroval k napísaniu nadčasového diela Chvály bláznovstva (Encomium moriae) (Svoboda 2014, s. 20).

Medzi rokmi 1503 až 1504 žil More v blízkosti a kartuziánskeho kláštora a pripojil sa k duchovným cvičeniam mníchov v kláštore Charterhouse (Svoboda 2014, s. 21). Hlboko obdivoval monatastérsky ideál, chcel sa stať františkánom (obdivoval ich zdôrazňovanie myšlienky chudoby a solidarity), no napriek tomu sa rozhodol zostať laikom. V asketických praktikách však pokračoval počas celého svojho života.

Zvolil si však kariéru právnika a politika, čo podľa Svobodu (Svoboda 2014, s. 21) bolo sklamaním pre jeho asketický životný štýl.

V roku 1505 sa oženil s Jane Colt, mal s ňou štyri deti (Ackroyd 1999). Mladá Jane zomrela už v roku 1511. Rozhodol sa, že si zoberie prvú ženu z okruhu svojich priateľov a následne sa oženil s postaršou vdovou Alice Middletonovou (Wegemer 1995). Trval na tom, aby jeho dcéry získali poriadne vzdelanie, rovnako ako jeho syn. Margaret Roperová-Morová sa stala významnou spisovateľkou, prekladateľkou a jednou z najuznávanejších žien 16. storočia. Jeho rodina žila spoločenským životom a podľa princípov cnosti a vedenia.

V živote Mora sa spájal renesančný antropocentrizmus aj stredoveký teocentrizmus. Jeho domov mal podľa Erazma Rotterdamského kaplnku, knižnicu a študovňu. More mal rád filozofiu, teológiu, filológiu, štúdium jazykov, dejiny, astronómiu, hudbu (sám hral na mnohé nástroje) a prírodné vedy (mal doma vlastný zverinec, v ktorom pozoroval správanie zvierat). V jeho dome sa hralo aj amatérske divadlo. Ako pripomína Svoboda, More bol istým spôsobom vo výchove svojich detí predchodcom Komenského (Svoboda 2014, s. 24).

Thomas More podľa princípov, ktoré v Utópii navrhol, ako pripomína Svodoba, sám žil. Jeho ideálom bol skromný mníšsky život. Ako sám More hovorí, v čase svojich štúdii žil mimoriadne skromne, nikdy nepoznal rozmarnosť a jeho život nezávisel na ničom materiálnom. Jeho dlhoročný priateľ Erazmus Rotterdamský ho popisuje ako človeka, ktorý miloval spravodlivosť, pravdu, mier a pospolitosť, jedával obyčajné jedlá a nápoje; mál rád prostotu a jednoduchosť. Erazmus oceňoval taktiež jeho hlbokú a úprimnú zbožnosť. Bol mimoriadne pracovitý a k sebe veľmi prísny. Vstával skoro ráno aby sa mohol venovať čítaniu, štúdiu a modlitbám.

Keď v roku 1523 kúpil dom s veľkou knižnicou a záhradou vedúcou až k Temži, hostil na svojom dvore Erazma Rotterdamského aj maliara Hansa Holbeina ml., ktorý nám, slovami Bohumila Svobodu, „zanechal radu znamenitých skíc pána domu a jeho rodiny - bol to názorný príklad vzorného rodinného života. Rysy jeho rodiny, ako ju More utváral, sú tak zrejme predlohou pre rodiny obyvateľov utópie“ (Svoboda 2014, s. 25). Aj Petr Křivský pripomína, že Morov domček pri Temži pripomínal Platónovu Akadémiu (More 1978, s. 126).

V roku 1504 (vo veku 26 rokov) bol More zvolený do parlamentu, kde zastupoval Great Yarmouth, v roku 1510 Londýn, kedy získal povesť čestného štátneho zamestnanca. Už na začiatku kariéry kritizoval Henricha VII. pre rozmarnosť a navrhol obmedziť jeho výdavky na znesiteľnú mieru. More bol úspešný, kráľov návrh na zvýšenie požiadavkov sa nepodarilo presadiť. Mora neminul kráľovský hnev a tak sa musel More istý čas skrývať a cestovať. Henrich VII. zomiera už v roku 1509, a More následne márne vkladá nádej do jeho nástupcu Henricha VIII., svojho budúceho kata.

V tomto období vydáva Životopis Pica dela Mirandolu a Históriu Richarda III., dielo, ktoré sa stalo podkladom pre samotného Shakespeara. More bol neskôr menovaný do významných funkcií. Stal sa tajomníkom a osobným poradcom Henricha VIII., vypracovával dokumenty, vítal zahraničných diplomatov. Neskôr pôsobil ako komisár pre vysoké školy v Oxforde a Cambridge. V roku 1516 vydáva Utópiu. Rok predtým bol vyslaný ako člen delegácie na urovnanie obchodných stykov medzi Anglickom a Flámskom. Tu videl More prvýkrát organizáciu spoločnej práce v manufaktúrach, stretával sa s námorníkmi.

Odpoveď na otázku, prečo More do utópie neumiestnil spoločenskú výrobu práce v manufaktúrach nachádza Svoboda v Morovej idealizácii Vergíliovského bukolického zlatého veku spätého s návratom do minulosti (Svoboda 2014, s. 27).

Prví čitatelia Utópie boli vraj tak presvedčení o reálnej existencii ostrova, že uvažovali o nutnosti obrátenia obyvateľov na kresťanskú vieru (More-Křivský, 1978, s. 125). V kritickej rovine ovplyvnil Mora jeho priateľ Erazmus Rotterdamský, ktorý spísal Chválu bláznivosti (1511) priamo počas pobytu u Thomasa Mora.

V roku 1521 je povýšený do rytierskeho stavu a dostáva titul Sir. V tom čase je jeho vzťah s kráľom nadštandardný a spoločne bojujú proti Lutherovi (More rediguje Apológiu siedmich sviatostí pre Henricha VIII.; tým odmietol niektoré z Lutherových článkov, za čo Henrich získal titul obranca viery, Fidei defensor) (Ackroyd 1999). Luther reagoval na Henricha VIII. nazval prasaťom a klamárom.

Toho istého roku bol More zvolený za predsedu poslaneckej snemovne a v roku 1525 vicekancelárom v Lancastere s výkonnou a súdnou zodpovednosťou v severnom Anglicku. Po páde Wolseyho sa v roku 1529 podarilo Morovi stať lordom kancelárom; ako prvému človeku občianskeho pôvodu v anglických dejinách. Bolo to predovšetkým za diplomatické zásluhy pri mierových rokovaniach medzi Anglickom, Francúzskom a Španielskom.

V tomto období bojuje proti protestantizmu, ktorý vnímal ako prejav kacírstva, hrozbu pre jednotu cirkvi a spúšťač občianskych vojen. Luthera vnímal ako človeka, ktorý chcel zničiť cirkev. Kritizoval protestantské preklady Biblie. Protestantov považoval za kacírov a luteránstvo za protištátnu činnosť. Za tvrdé zásahy proti protestantom bol More kritizovaný, avšak hneď rok po Morovej smrti bolo uskutočnené to, čoho sa sám More obával: v roku 1536 bolo zrušených 376 kláštorov, nemocníc, chudobincov a starobincov a upevnil sa vznikajúci kapitalizmus (Svoboda 2014, s. 97).

Príčina budúcej Morovej tragédie spočíva v konflikte medzi pápežom Klimentom VII. a kráľom Henrichom VIII., ktorý žiadal o anulovanie manželstva Henricha VIII. s Katarínou Aragonskou. Tým, že sa Henrich rozviedol, jeho katolicizmus stratil cenu. Henrich sa snažil všemocne o odtrhnutie od Ríma, taktiež usiloval o rozdelenie cirkevného majetku, ktorým si chcel získať priazeň mešťanov. A tu vznikajú zárodky anglikánskej cirkvi a absolutizmu Henricha VIII.

More, napriek tomu, že ho Henrich poveril úlohou lorda kancelára po Wolseyovi, postavil sa na stranu pápeža. Titul lorda kancelára pre Mora teda bol, ako sám povedal, Damoklov meč nad jeho hlavou (Svoboda 2014, s. 29). More sa dostáva na druhú koľaj, Henrich si necháva radiť Thomasom Cromwellom (ten ako vodca protestantskej strany mu radí stať sa hlavou anglikánskej cirkvi). Henrich si nechal schváliť zákon o zvrchovanosti (Act of Supremacy), čím zo seba urobil hlavu anglikánskej cirkvi. V roku 1530 odmietol More podpísať list vedúcich anglických duchovných a aristokratov s požiadavkou na pápeža Klimenta VII. a tým odmietol zložiť prísahu za uznanie kráľa ako najvyššiu hlavu v cirkvi Anglickej.

A tak 16. mája 1532 Thomas More odstupuje z funkcie lorda kancelára. O rok neskôr sa odmietol zúčastniť korunovácie Anny Boleynovej ako kráľovnej Anglicka. Kráľova pomsta bola krutá - skonfiškoval všetok Morov majetok a tak bola jeho rodina v príšernej sociálnej situácii (Svoboda 2014, s. 34).

Henrich VIII. V roku 1534 bol More povolaný, aby sa dostavil pred komisiu, aby prisahal svoju vernosť v parlamentnom akte o následovníctve (Act of Succession). Tým by uznal legitimitu všetkých potomkov Henricha a Anny Boleynovej. More uznal právo Parlamentu vyhlásiť Boleynovú za legitímnu kráľovnú, ale odmietol duchovnú platnosť kráľovho druhého manželstva (Logan 2011) a taktiež nadradenosť koruny nad pápežom. Tým bol jeho osud spečatený. Bol zatknutý a umiestnený v Toweri. Na sklonku života sa dostáva do situácie, keď je donútený okolnosťami praktizovať monastický vzor života (Svoboda 2014, s. 36).

More bol odsúdený na smrť za zradu. Pre mnohých sa preto stal mučeníkom svedomia. V roku 1535, 6. júla bol Thomas More popravený. V posledných momentoch svojho tragického života, prehlásil: „Zomieram ako kráľov verný sluha, ale najskôr ako sluha Boží.“ (“I die the king’s good servant, and God’s first.”).

„Pokým je tu vlastníctvo a kým peniaze budú mierou všetkého, nemyslím si, že národ možno viesť či už spravodlivo alebo šťastne: nie spravodlivo, pretože najlepšie veci dostávajú najhorší ľudia; ani šťastne, pretože všetko sa prerozdeľuje len hŕstke (a dokonca ani tá nie v každom ohľade šťastná), kým zvyšok žije v absolútnej biede. … cesta k verejnému blahu je totiž vyhlásenie majetkovej rovnosti. … nech už ide o akýkoľvek veľký národ, bohatstvo sa vždy delí len medzi pár vyvolených, kým ostatným zostáva bieda. - Sir. sv. Thomas More, Utópia, 1516 (Ut. 129-131).

Mora ďalej inšpiruje antická literatúra, v ktorej taktiež nachádza ideové zdroje pre zdôvodnenie rovnostárstva (idea zlatého veku, Lykurgove zákony v Sparte, Platónova Republika). Vplyv antických autorov u Thomasa Mora dokazuje postava Hytholdaya, ktorý po svojej štvrtej ceste daroval obyvateľom Utópie knihy od Platóna, Aristotela, Theofrasta, sv. Augustína, Theodora Gaza, Hesychia, Dioscorida, Plutarcha, Lukiána, Aristofana, Homéra, Euripida, Alda Manutia, Tukydida, Herodiana, Hippokrata a ďalších.

V neposlednom rade autora inšpirovala aj memoárovo-cestopisná literatúra, predovšetkým objav Nového sveta, talianskeho obchodníka Ameriga Vespucciho. Taktiež bol More inšpirovaný autormi svojej doby: kresťanským humanistom Johnom Coletom (nazval ho „director of my life“), Erazmom Rotterdamským a stretával sa tiež s maliarom Hansom Holbeinom ml., ktorý zhotovil niekoľko jeho portrétov.

Význam Thomasa Mora pre dejiny filozofie a boj za sociálne spravodlivú spoločnosť sa odzrkadlili aj v ďalšom vývoji sociálnej, politickej filozofie a dejín utopickej literatúry.

Názov, ktorý už vo svoje etymológii skrýva tak miesto ideálne (eutopos), ako miesto neexistujúce (outopos). Thomas More dal predstave o ideálnom stave bytia v dokonalej spoločnosti ako prvý v dejinách konkrétne obrysy, no zároveň ju umiestnil na neznámy ostrov, ktorý je v ostrom hodnotovom spore so súdobým svetom. More zároveň vytvoril nový literárny žáner opisujúci koncepty ideálnych spoločností, ktorý obsahuje jednak projekciu ideálu, ako aj kritiku súdobej spoločnosti. V Utópii vládne rovnosť, sebestačnosť, skromnosť, solidarita a komunitárne hodnotové princípy. Thomas More sa v tomto diele prvý krát v dejinách ľudstva pokúsil o literárnu rekonštrukciu ideálneho spoločenského zriadenia, kde platí axióma každému podľa jeho potrieb. Zmyslom existencie v tejto spoločnosti nie je bohatstvo, majetok či ctižiadostivosť, ale kolektívne šťastie celého spoločenstva, kde má každý naplnené potreby; život v komunite, spoločná práca a rovné prerozdeľovanie produktov spoločnej práce medzi komunitu. A tak More vytvoril na antických, kresťanských a renesančných filozofických základoch prvú detailnú projekciu komunistickej spoločnosti.

Slovenské vydanie tejto knihy vyšlo nedávno v reedícii Vydavateľstva Spolku slovenských spisovateľov pri príležitosti 500. výročia vydania knihy.

Podľa Bohumila Svodobu bol kresťansko-humanistický svetonázor Thomasa Mora formovaný predovšetkým sv. Augustínom, v ktorom nachádzal historické analógie (zánik Rímskej ríše) s obdobím, v ktorom žil (Svoboda 2014, s. 23).

Nižšie uvedená tabuľka zhŕňa kľúčové míľniky v živote Thomasa Mora:

Portrét Thomasa Mora od Hansa Holbeina ml.

tags: #milan #perny #narodil #sa #kristus #pan