Kto zo Slovákov by nevedel o Slávy dcére? Málokto ju však čítal. Teraz bude príležitosť, pretože čoskoro uplynie 200 rokov od prvého vydania tejto rozsiahlej básnickej skladby Jána Kollára.
V predminulom storočí sa pre túto ideovo-politickú koncepciu nadchli v strednej Európe tisíce národovcov s nálepkou panslávov alebo slavianofilov. Zdá sa, že dnes leží v troskách a niektorí odborníci tvrdia, že v prepadlisku dejín skončilo aj Kollárovo dielo. Ba český literárny historik a kritik Marin C. Putna vyhlasuje, že Slávy dcéra je „najúmrtnejšie zo všetkých diel, ktoré boli napísané v češtine“.
Prvé vydanie Slávy dcéry vyšlo tlačou v roku 1824 v Budíne, dnešnej Budapešti. Ján Kollár tam pôsobil od roku 1819 ako evanjelický farár. Vo voľnom čase cestoval po okolí tohto univerzitného mesta na rieke Sála v Durínsku a zistil - ako to kedysi vyjadril Július Filo st. - že sa pohybuje po slovanskom cintoríne.
„Všade slovanské mená a neslovanskí obyvatelia,“ napísal o niekoľko desaťročí neskôr vo svojich memoároch. Zrejme preháňal, lebo dediny a mestečká po Lužických Srboch videl aj tam, kde dokázateľne neboli. Na mnohých miestach však nachádzal stopy po vymierajúcom slovanskom národe. Potomkovia Srbov v okolí Jeny už boli nezvratne ponemčení.
Našiel tam, v obci Lobeda pri Jene, aj svoju veľkú lásku - Wihelmínu, dcéru miestneho evanjelického pastora. Išlo podľa všetkého naozaj o ponemčenú rodinu Lužických Srbov. Mladý Kollár sa do Wilhelmíny zaľúbil, dokonca ju požiadal o ruku, matka však bola rozhodne proti.
Kollár počas svojich teologických štúdií pocítil zrejme strach, že osud Lužických Srbov môžu nasledovať ďalšie slovanské národy vrátane Slovákov a rozplynú sa v germánskom alebo v maďarskom mori. Zároveň sa básnikovi zapáčila idea zjednotenia Nemecka, vtedy veľmi živá v radoch nemeckej mládeže.
Už v júni 1815 vznikol Nemecký spolok, ktorý zlúčil suverénne kniežatstvá a slobodné mestá do jedného zväzu. Bola to predzvesť zrodu nemeckého národného štátu o 33 rokov neskôr.
Našťastie, Ľubomir Feldek pred časom prebásnil Slávy dcéru do súčasnej slovenčiny.
Kto bol Miliduch?
Miliduch bol posledný lužickosrbský kráľ, ktorý zomrel v roku 806.
Prečo písal Kollár v dobovej češtine, a nie v slovenčine? Kollár sníval podľa Feldeka o československom jazyku a písal češtinou, do ktorej miešal slovenské slová. „Naháňal dva zajace, uchádzal sa o miesto v českej i v slovenskej literatúre - a tak sa mu podarilo stáť sa nečítaným hneď dvakrát,“ myslí si Feldek.
Česká klasická filologička Eva Stehlíkova bola presvedčená, že väčšina bohemistov (aj tých solídne vzdelaných) Slávy dcéru nikdy nečítala. Ale už pred dvomi storočiami varoval český národný buditeľ a básnik Josef Jungmann o generáciu mladšieho Kollára: „V Čechách nebude sa nikdy písať tak, ako vy píšete, s nechuťou sa odvraciame od tohto spôsobu.
Mimochodom, Česi si neskôr prisvojovali Kollára viac ako Slováci.
Prečo Kollár nenapísal Slávy dcéru v slovenčine? Jednak kodifikovaný spisovný slovenský jazyk vznikol až o dve desaťročia neskôr, ale bez ohľadu na to Kollár uznával len štyri nárečia „jedného slovanského jazyka“ ruské, poľské, československé a srbochorvátske (ilýrske). Malo to hlbšie príčiny. „Jeho koncepcia slovanstva vychádzala z teórie o jednom slovanskom národe, ktorý hovorí štyrmi hlavnými nárečiami,“ upozorňuje profesor Miroslav Vojtech z Univerzity Komenského.
Zdá sa, že Tomáš G. Masaryk mal blízko ku Kollárovým myšlienkam. "Nie Štúr, ale Kollár!“ zvolal pri jednej príležitosti vtedy ešte len budúci prezident ČSR. Aj neskôr sa odvolával na niektoré myšlienky autora Slávy dcéry ako na jeden z ideových zdrojov vzniku spoločného štátu Čechov a Slovákov. Veď Masaryk razil koncepciu čechoslovakizmu, jednotného československého národa, v ktorom Slováci sú len jeho vetvou.
"Ján Kollár bol Slovák, a predsa písal po česky.
Kollár vo svojich neskorších prácach, najmä v Kázňach a rečiach, dokonca vyzýval Slovanov, aby sa vzdali svojich kmeňových názvov v pomenovaniach: „Neříkajme ja jsem Slovák, Moravan, Čech, ja Slezák, Polák, Serb, Horvat a tak dále, ale říkajme: ja jsem Slavjan!
Kollár však na rozdiel od Ľudovíta Štúra nezašiel tak ďaleko, aby volal po politickom splynutí všetkých slovanských národov do jedného slovanského štátu s cárskym Ruskom na čele.
Autor Slávy dcéry akoby sa obával „babylonu jazykov“, ktorý podľa neho Slovanov rozdeľovali.
Slávy dcéra mala niekoľko verzií, tú pôvodnú jej autor postupne prepracúval, obohacoval o ďalšie sonety a spevy. Aj Kollár - ako takmer všetci predstavitelia českého a slovenského obrodenia - si idealizoval cárske Rusko a pripisoval mu kľúčovú úlohu v zjednocovaní Slovanstva. Bolo to aj pod vplyvom napoleonovských vojen, z ktorých Rusko vyšlo ako víťaz a takmer záchranca Európy.
Hlas Karla Havlíčka Borovského, ktorý ako jediný mal za sebou ročný pobyt v Rusku, pôsobil príliš disharmonicky vo vtedajšom zbore rusofilov, aby mu ostatní uverili. V roku 1844 vydal o tom Havlíček pre cársky režim nelichotivé svedectvo. Havlíček upozorňoval na odvrátenú stranu slovanskej vzájomnosti - na hrozbu veľkoruského šovinizmu.
V tom čase väčšina ukrajinského územia patrila do cárskeho Ruska, kým západné oblasti do Rakúsko-Uhorska. Cárska vláda považovala Ukrajincov za Malorusov a ukrajinčinu - za dialekt ruštiny. Malorusov chcel cár stoj čo stoj poruštiť a mal v tom podporu ruských slavianofilov. Kollár to akoby nevnímal alebo o tom ani nevedel.
V jednom svojom sonete uvažuje, ako by mala vyzerať socha Slovanstva v ľudskej podobe. Jej trup by tvorili Poliaci, ramená a ruky - Česi, nohy - Srbi, menšie časti tela Chorváti, Slezania, Slováci a ďalšie slovanské kmene. A Rusko?
Kollár nemohol čítať kontroverzný Štúrov spis Slovanstvo a svet budúcnosti a my nevieme, ako by ho posudzoval. Dielo prvýkrát vyšlo 15 rokov po Kollárovej smrti. Vieme však, že Masaryk v prvom projekte budúceho spoločného štátu v roku 1915 si ho predstavoval ako monarchiu a zvažoval možnosť, že český, resp.
Na historické udalosti nemožno nazerať ináč ako optikou doby, v ktorej sa udiali. Aj myšlienka všeslovanskej vzájomnosti bola raz na vzostupe a inokedy o nej nebolo počuť. Do popredia sa dostávala najmä v čase existenčného ohrozenia slovanských národov. Obyčajne vtedy sa aj Slováci a Česi utiekali k „veľkému dubisku“, na Východ.
Dostojevskij tu mal zrejme na mysli nielen vonkajšiu slobodu, čiže štátnu nezávislosť, suverenitu, ale aj vnútornú slobodu človeka. Tomu však predchádza smrteľná hrozba, ktorú predstavoval nacizmus. Dnes sa už zhruba vie, čo zamýšľal Adolf Hitler so Slovanmi.
Generálny plán Východ kalkuloval nielen s ponemčením, ale aj so zotročením tých Slovanov, ktorí zostanú po „rasovej očiste“ nažive. Malo im postačiť štvorročné vzdelanie, znalosť počítania do 500 a schopnosť podpísať sa. Zo zachovaných nacistických dokumentov vyplýva, že takýto osud čakal 15 až 20 percent Poliakov, 35 percent Ukrajincov a 25 percent Bielorusov. Ostatných bolo treba „odstrániť“ napríklad vysídlením na Sibír. Podobný údaj o Rusoch v týchto dokumentoch chýba. V archívoch sa nenašlo ani presnejšie roztriedenie Slovákov na otrokov a ostatných.
Nemecký historik Johann Kaiser sa však na základe dôkladného štúdia v archívoch domnieva, že Slováci mali mať rovnaký osud ako ďalšie slovanské národy.
Už v priebehu vojny sa zdvihla vlna slovanskej vzájomnosti v národných hnutiach odporu po celej Európe. Bezprostredne po oslobodení a obnove Československa chcel prezident Edvard Beneš realizovať svoj projekt čisto slovanského štátu - bez Nemcov a Maďarov.
V roku 1947 prišlo na slová z Dostojevského proroctva. Oslobodení Česi a Slováci zatúžili mať ešte viac slobody a chceli požiadať Západ, aby im pomohol prostredníctvom Marshallovho plánu. Moskva zakázalo Prahe ho prijať.
Časť komunistov sa odvolávala na starší Stalinov prísľub, že nebude mať nič proti vlastnej ceste Čechov a Slovákov k socializmu. V prvých povojnových rokoch sa na Devíne vždy začiatkom leta konali Dni slovanskej vzájomnosti. Naposledy v roku 1951, lebo Devín sa dostal do prísne stráženého pohraničného pásma. Ale nielen preto. Juhoslávia pod vedením „krvavého psa Tita“ zišla zo správnej cesty. Navyše z pohľadu teórie proletárskeho, neskôr socialistického internacionalizmu mala slovanská vzájomnosť priúzke rámce, bola doslova prežitkom.
V januári 1952 si české a slovenské médiá pripomenuli 100. výročie úmrtia J. Kollára. Sám svobody kdo hoden, svobodu zná vážití každou. Vzápätí nasledoval aktuálny ideologický výklad. Každá doba a každá moc si prispôsobovala Kollára svojím potrebám a na svoj spôsob. Z jeho tvorby vyberala raz mýtotvorné, fantastické prvky a inokedy skôr realistické.
V jednom sonete sa básnik pýtal, čo bude so Slovanmi o sto rokov a priblížil svoju predstavu ich budúcnosti. Skrátka, všetci Slovania by mali byť bratia. Jeden čas - niekoľko desaťročí - sa dokonca rečnilo a písalo o „bratských národoch“.
Rozchod Srbov s Chorvátmi bol krvavý, Čechov so Slovákmi - zamatový. Rozpadlo sa i „veľké dubisko" na Východe. Medzi kedysi bratskými národmi Rusmi a Ukrajincami dnes zúri vojna. Zdalo by sa, že myšlienka slovanskej vzájomnosti leží v troskách.
Pravdu má asi český historik a filozof Adam Votruba, keď za nevyhnutné predpoklady slovanskej vzájomnosti do budúcnosti považuje rovnoprávnosť a kultúrnu blízkosť (popri geografickej a záujmovej) predovšetkým menších národov. Ale kultúrne zbližovanie Slovanov kládol predsa do popredia aj Kollár. A čo so Slávy dcérou? Ostáva "základným dielom slovenskej literatúry s hlbokým presahom do 20. storočia“. Napísal Peter Zajac.
Narodil sa 29. júla 1793 v Mošovciach (okr. Turčianske Teplice). Otec bol mäsiar, ale býval aj richtárom. Bol proti tomu, aby syn išiel študovať, čo viedlo k ich roztržke. V rokoch 1817 - 1819 študoval teológiu v Jene. Zároveň sa venoval zbieraniu slovenských ľudových piesní.
V slovenských kalendároch takmer každý deň je spojovaný s aspoň jedným krstným menom. Pôvodný kalendár bol zoznam rímsko-katolíckych svätých.
Niektoré mená v júli:
- júl - sv. Diana, rehoľníčka
- júl - Návšteva Panny Márie
- júl - sv. Tomáš, apoštol
- júl - sv. Alžbeta Portugalská
- júl - sv. Anton Mária Zaccaria, kňaz
- júl - sv. Vilibald, biskup
- júl - sv. Akvila a Priska
- júl - sv. Prokop, mučeník
- júl - sv. Augustín Zhao Rong, kňaz, a Peter Sans, biskup, a spoločníci, čínski mučeníci
- júl - sv. Libuša (Amalberga)
- júl - sv. Kanút, kráľ a mučeník
- júl - sv. Benedikt, opát, spolupatrón Európy
- júl - sv. Henrich II., cisár
- júl - sv. Kamil z Lellis, kňaz
- júl - sv. Bonaventúra, biskup a učiteľ Cirkvi
- júl - Panna Mária Karmelská
- júl - sv. Andrej Svorad a Benedikt, pustovníci
- júl - sv. Fridrich
- júl - sv. Tarzícia, panna a mučenica
- júl - sv. Oľga, kňažná
- júl - sv. Apolinár, biskup
- júl - sv. Vladimír, knieža
- júl - sv. Sarbel Makhluf, kňaz
- júl - sv. Kristína, panna a mučenica
- júl - sv. Joachim a Anna, rodičia Panny Márie
- júl - sv. Krištof, mučeník
- júl - sv. Nazár a Celzus
- júl - sv. Marta
- júl - sv. Peter Chrysológ, biskup a učiteľ Cirkvi
Bohuš má slovanský pôvod a je zdrobneninou mena Bohuslav, ktoré sa skladá z dvoch častí: „Boh,“ čo znamená „Boh,“ a „slava,“ čo znamená „sláva“ alebo „česť.“ Význam mena Bohuš je teda „oslavujúci Boha“ alebo „ten, kto prináša slávu Bohu.“ Symbolizuje duchovnosť, oddanosť a túžbu konať dobro. Nositeľ mena Bohuš býva vnímaný ako láskavý a úprimný človek, ktorý si váži duchovné hodnoty a usiluje sa o to, aby svojim životom prinášal pozitívny vplyv na svoje okolie. Meno Bohuš vyjadruje vnútornú silu, empatiu a schopnosť prinášať do života druhých pokoj a harmóniu.
Ivica má slovanský pôvod a je zdrobnenou alebo skrátenou formou mena Ivana, ktoré pochádza z hebrejského „Yochanan“ a znamená „Boh je milostivý.“ Symbolizuje duchovnosť, lásku a starostlivosť, pričom je spojené s veľkorysosťou a úprimnosťou. Nositeľka mena Ivica býva vnímaná ako citlivá a empatická osoba, ktorá má schopnosť prinášať do života svojich blízkych pocit pokoja a pohody. Meno Ivica vyjadruje vnútornú harmóniu, optimizmus a ochotu pomáhať, pričom táto žena často pôsobí ako podpora pre svoje okolie.