Trest smrti na Slovensku: Historický vývoj a význam

Trest smrti, ako to potvrdili dlhoročné diskusie medzi jeho prívržencami a odporcami, je jedným z najrozporuplnejších inštitútov trestného práva. Diskutabilná však nie je len jeho samotná podstata, ale aj najvhodnejší prístup pri hľadaní odpovede na ťažko riešiteľnú otázku, ako s trestom smrti naložiť. Otázka trestu smrti je závažným právnym, filozofickým, ako aj morálnym problémom, ktorý je ovplyvnený kultúrou, náboženskými tradíciami, historickým vývojom, či momentálnou situáciou v spoločnosti.

Práve otázka zrušenia, či zachovania trestu smrti, bola pred niekoľkými rokmi kľúčovou aj na území Slovenska, nakoľko na nej pracovala zákonodarná moc, vláda, ako aj právni experti. Osobitne popíšeme obdobie zrušenia trestu smrti, kde akcentuje zákon č. 175/1990 Zb., ktorým došlo k zrušeniu trestu smrti s účinnosťou od 1. júla 1990. Trest smrti by sme v systéme trestov mohli nepochybne považovať za prostriedok ultima ratio. Už od existencie prvých spoločenstiev bol trest smrti ľudstvu známy ako najvyšší a absolútny trest.

Na počiatku bol len osobnou pomstou, morálnou a spravodlivou odplatou a až následne, keď došlo k centralizácii štátnej moci sa obmedzil jeho súkromnoprávny charakter. V tomto článku chceme poukázať na existenciu trestu smrti ako absolútneho trestu na území Slovenska od počiatku až po súčasnosť za využitia historickej a deskriptívnej metódy skúmania, kde je nevyhnutné sa zamerať práve na historický pohľad vývoja trestu smrti v právnej úprave, a to v členení na obdobie do prijatia unifikovaného Trestného zákona, v období účinnosti Trestného zákona č. 86/1950 Zb. a v období účinnosti Trestného zákona č. 140/1961 Zb., kde analyzujeme normatívne znenie vtedajšieho ustanovenia § 29, respektíve výnimočný trest.

Nakoľko je to problematika veľmi závažná a rozporuplná, v závere tohto článku chceme dosiahnuť, aby sa čitateľ zamyslel nad tým, či by jeho opätovné zavedenie do slovenského právneho poriadku zmenšilo počet trestných činov práve vplyvom jeho odstrašujúceho účinku, nakoľko každoročne dochádza k zvyšovaniu celkovej kriminality.

Historický vývoj trestu smrti si na území Slovenska prešiel dlhodobým procesom zmien a novelizácii od uplatňovania princípu tália, ktorý sa riadil heslom „oko za oko zub za zub“ až po trest najvyšší. Za zmienku stojí nepochybne inštitút uhorského trestného práva, tzv. homágium, z obdobia stredoveku, ktorý mal potlačiť krvnú pomstu. Za najstaršie zákony zakotvujúce trest smrti môžeme považovať Constitutio Criminalis Josephina z prvej polovice 18. storočia.

Vývoj trestu smrti v období Rakúsko-Uhorska

Constitutio Criminalis Josephina z roku 1707 platil len pre české krajiny, zjednotil postup konania na všetkých súdoch Českej koruny a zakotvil pravidlá inkvizičného procesu, pre prípady keď sa konanie začalo z úradnej povinnosti. Presné pravidlá používania tortúry, zaviedol až trestný zákonník Márie Terézie, Constitutio Criminalis Theresiana z roku 1768, pričom spôsoby výkonu trestov sa vyznačovali mimoriadnou krutosťou. Takto dosiahnuté priznanie sa považovalo za ,,korunu dôkazov.“ Mučenie sa pripúšťalo, len v prípade ťažkých zločinov, ktoré sa trestali smrťou.

Celé dôkazné bremeno niesol obžalovaný, ktorý mal v celom procese mimoriadne sťažené postavenie, a to z dôvodu, že sa nesmel nechať zastupovať obhajcom a v procese mu mohol radiť len tzv. Základným právnym predpisom trestného práva bol až do roku 1950 Všeobecný zákonník o zločinoch a trestoch, ktorý pochádzal z čias vlády Jozefa II. z roku 1787. Bol ovplyvnený spisom Beccaria ,,O zločinoch a trestoch“, no obsahoval aj veľmi kruté spôsoby jeho výkonu, ako vláčenie loďou, verejné vystavenie na pranieri a podobne. Tento trestný zákonník vychádzal z úmernosti trestu a zrušil trest smrti v riadnom konaní, no v prípade výnimočného stavu podľa stanného práva bol aj naďalej používaný.

Panovník Jozef II. sa nechal veľmi rýchlo ovplyvniť humanistickými myšlienkami Beccaria, a preto rozhodol, aby mu boli osobne predkladané všetky rozsudky, pričom odsúdeným vždy uložil milosť. Jeho konanie však zostalo utajené, aby sa zachoval odstrašujúci účinok tohto trestu. Obdobie, počas ktorého bolo zrušené používanie trestu smrti bolo skutočne len veľmi krátke, nakoľko po smrti Jozefa II. jeho nástupca František II. vydal dekrét, ktorým opätovne povolil vykonávanie tohto trestu, a to pre trestný čin velezrady alebo pre jej pokus.

Spomínaný dekrét bol v roku 1803 vyhlásený ako Zákon o zločinoch a ťažkých policajných priestupkoch a zachoval tento výnimočný trest. Okrem zločinu velezrady sa trest smrti udeľoval aj za zločiny verejného násilia, za zlomyseľné poškodzovanie cudzieho majetku, zlomyseľné konanie alebo opomenutie konania za obzvlášť nebezpečných okolností, za zločiny dokonanej vraždy, lúpežnej vraždy a za podpaľačstvo. Znenie ustanovenia § 9 tohto zákona stanovilo obsah trestu, a to tak že trestom zločincov bola smrť zločinca alebo jeho držanie vo väzení. Trest smrti sa vykonával obesením a mal súčasne za následok stratu občianskych práv, šľachtických titulov, akademických a vojenských hodností.

Trest smrti v období Československa (1918-1990)

Od roku 1918 až do prijatia Trestného zákona č. 86/1950 Zb. na území Slovenska a Podkarpatskej Rusi platil Trestný zákonník o zločinoch a prečinoch, ktorý bol vydaný ako zákonný článok V. z roku 1878. Je zaujímavosťou, že tento trestný zákonník ukladal trest smrti iba za vraždu, na rozdiel od právnej úpravy, ktorá platila po roku 1950. Podľa Zákonníka o zločinoch a prečinoch sa výkon trestu smrti odohrával v uzavretom priestore povrazom. Štátny zástupca mohol povoliť, aby sa jeho výkonu zúčastnili aj príbuzní odsúdeného, a to práve z dôvodu, aby sa zachoval jeho odstrašujúci účinok.

Trestný zákonník o zločinoch a prečinoch nebol jediným právnym predpisom, na základe ktorého bolo možné uložiť trest smrti. Vedľajším trestným zákonom platiacim až do roku 1950 bol Zákon č. 134/1885 o opatreniach proti všeobecne nebezpečnému užívaniu traskavín a všeobecne nebezpečnému zaobchádzanius ľuďmi. V zmysle tohto zákona bolo možné trest smrti uložiť aj osobe, ktorá úmyselne vydala do nebezpečenstva majetok alebo život iného, tým že použila výbušniny ako trhaviny a týmto činom spôsobila smrť človeka, ktorú mohla predvídať.

Ďalším trestným zákonom bol Zákonný článok č. XIX / 1915 o stíhaní trestných činov proti záujmom vedenia vojny, ktorý ukladal trest smrti za úmyselné porušenie dodávkovej povinnosti v čase vojny, ktorého následkom bola schopnosť vojakov stojacich v boji pred nepriateľom tak oslabená, že za obeť padol život človeka aj vtedy, keď páchateľ mohol tento následok predvídať. Historické pramene svedčia o tom, že v rokoch 1918 až 1933 bolo na území bývalého Československa popravených iba deväť osôb, čo znamená, že tento trest sa realizoval len veľmi výnimočne.

Ešte pred prijatím jednotného Trestného zákona č. 86/1950 Zb. bol v roku 1948 schválený Zákon č. 231/ 1948 na ochranu ľudovodemokratickej republiky, ktorý umožňoval ukladanie trestu smrti za politické delikty. Došlo však k jeho zneužívaniu na likvidáciu predstaviteľov opozície. Štatistické údaje uvádzajú že v rokoch 1948 až 1950 bolo za politické delikty uložených až deväťdesiat trestov smrti a za vraždu šestnásť. Zvláštnou kapitolou povojnového československého súdnictva sa stala retribúcia.

Po skončení druhej svetovej vojny sa hľadal spôsob ako potrestať nacistických zločincov, kolaborantov a zradcov. Jediným spôsobom riešenia tohto neštandardného stavu sa stali mimoriadne ľudové súdy, ktorých jediným účelom bolo vojnových zločincov prísne potrestať. Ešte v priebehu vojny sa vtedajší zločinci dohodli na stíhaní osôb, ktoré spáchali zločiny proti ľudskosti alebo porušili zásady medzinárodného práva. Zákonným podkladom pre činnosť mimoriadnych ľudových súdov sa v českých krajinách stál Dekrét prezidenta republiky č. 16 z roku 1945 o potrestaní nacistických zločincov, zradcov, ich pomocníkov a o mimoriadnych ľudových súdoch, tzv. Veľký retribučný dekrét, podľa ktorého sa mali trestať zločiny spáchané v čase zvýšeného ohrozenia štátu.

Na území slovenského štátu sa zákonným podkladom pre zriadenie Národného súdu a okresných a miestnych ľudových súdov stalo nariadenie Slovenskej národnej rady č. 33/1945 Zb. Sústavu ľudových súdov tvoril Národný súd v Bratislave, okresné ľudové súdy a miestne ľudové súdy sídliace v každej obci. Počas obdobia fungovania retribučných súdov bolo na území Československa odsúdených viac ako 33 000 osôb. Retribučné súdnictvo negatívne a podstatne ovplyvnilo fungovanie nášho politického systému, pretože obvinené osoby boli pozbavené volebného práva.

Potrebnú unifikáciu zaviedol až Trestný zákon č. 86/1950 Zb. trestného práva v Československu, ktorý zjednotil všetky trestné činy do jedného právneho predpisu. Trest smrti bol podľa Trestného zákona č. 86/1950 Zb., ktorý rozlišoval medzi hlavnými a vedľajšími trestami, jedným z hlavných trestov, pričom ustanovenie § 18 Trestného zákona č. 86/1950 Zb. ho uvádzalo na prvom mieste. Prijatie jednotného Trestného zákona č. 86/1950 Zb. umožnilo častejšie vykonávanie trestu smrti, ako platná právna úprava do roku 1950, ale aj právna úprava, ktorá platila do 1. júla 1990.

Trest smrti bol v Trestnom zákone z roku 1950 ukladaný ako jeden z troch hlavných trestov. Uloženie trestu smrti bolo možné v dvadsiatich piatich prípadoch, pričom pri niektorých trestoch bol jedinou sankciou bez možnosti akéhokoľvek uloženia iného postihu. Trestný zákon však obsahoval aj možnosť premeny trestu smrti na trest odňatia slobody, a to len vtedy, ak by bol trest smrti vzhľadom na osobu páchateľa, alebo na závažnosť poľahčujúcich okolností neprimerane prísny. Trest smrti sa v tomto období vykonával obesením a v dobe zvýšeného ohrozenia štátu zastrelením.

Vyhrotené boje v rámci politických kruhov spôsobili, že od roku 1948 až do roku 1955 bolo uložených približne 257 trestov smrti, a to za politické trestné činy. Dôkazom je aj správa ministra vnútra a generálneho prokurátora ČSR o systéme výkonov trestu smrti, ktorá detailne upravovala a najmä kritizovala výkon trestu smrti obesením, nakoľko poukazovala na zastaranosť jeho výkonu a tradície, pretože poprava sa uskutočňovala ráno na úsvite, na verejnom priestranstve a odsúdený bol nútený čakať na popravu až osemnásť hodín.

V neskoršom období minister vnútra a generálny prokurátor navrhli, aby sa zaviedol nový postup výkonu trestu smrti, ktorý bol aj schválený a zachoval sa s istými odchýlkami až do jeho úplného zrušenia v roku 1990. Pokiaľ neexistovala žiadna prekážka výkonu trestu smrti, predovšetkým preto, že žiadosť odsúdeného o milosť bola zamietnutá, odsúdenému bolo oznámené že trest smrti sa vykoná a rovnako sa mu oznámil aj obsah zamietajúceho rozhodnutia o uložení milosti.

Medzi oznámením, že trest smrti bude vykonaný a samotnou popravou, sa odsúdenému poskytol určitý čas, aby mohol napísať list svojim príbuzným, poprípade žiadať, aby bol opätovne vypočutý. Začiatkom deväťdesiatych rokov sa začali objavovať v spojitosti so zrušením trestu smrti názory, podľa ktorých sú päťdesiate roky príkladom hrozby justičného omylu, pretože dochádzalo k zneužívaniu ustanovení Trestného zákona za účelom odstrašenia ľudí, ktorí nevyhovovali vtedajšiemu politickému režimu.

K výrazným zmenám v politickej a právnej oblasti dochádza v roku 1956, kedy došlo aspoň k čiastočnému priznaniu hrubého porušovania zákonnosti štátnymi orgánmi a k novelizovaniu zákona č. 86/1950 Zb., a to zákonom č. 63/1956, ktorý odstránil z vtedajšej platnej právnej úpravy niektoré trestné činy, za ktoré bol ukladaný trest smrti. Práve touto novelou trestného zákona bola zavedená fakultatívnosť trestu smrti. Bol zrušený aj trest odňatia slobody na doživotie, ktorý sa zmenil na trest odňatia slobody na dvadsať päť rokov.

Rok 1956 priniesol aj výrazné zmeny v systéme súdnictva. Zákon č. 64/1956 Zb. zaviedol možnosť preskúmania zákonnosti každého rozsudku, ktorým bol uložený trest smrti, spôsob, akým bude odsúdenému oznámený jeho výkon a kto má byť pri exekúcii prítomný. Legalitu rozsudkov preskúmaval Najvyšší súd ČSSR, a to z dôvodu, či došlo k takému porušeniu zákona, ktorý by mal vplyv na uloženie trestu smrti. Povinnosť preskúmania prevzal aj Trestný poriadok č. 141/1967 Zb., v ktorom sa Najvyššiemu súdu ČSSR uložila povinnosť, či došlo k takému konaniu páchateľa a následnému porušeniu zákona, za ktoré by bolo možné trest smrti uložiť.

Právna úprava trestu smrti zakotvená v Trestnom zákone č. 140/1961 Zb. a v Trestnom poriadku č. Pokiaľ porovnáme právnu úpravu v roku 1950, ako aj v roku 1956 musíme konštatovať, že počet trestných činov, za ktoré sa ukladal trest smrti sa prudko zvýšil. Išlo o trestné činy proti republike, medzi ktoré patrili politické delikty, všeobecné ohrozenie, vražda, trestné činy vojenské a trestné činy proti ľudskosti. Stúpajúcu tendenciu týchto trestných činov spôsobili aj nové podmienky v oblasti letectva, a stým súvisiace nové formy trestných činov, ktoré vyvolali nutnosť zakotvenia nových skutkových podstát.

Ukladanie trestu smrti sa snažila zákonodarná moc obmedziť, čo na najnižší možný stupeň, pretože trest smrti nikdy nebol zakotvený ako jediný trest, ale ako prísnejšia alternatíva trestu odňatia slobody. Istou zárukou, že trest smrti bude uložený len výnimočne, bolo aj samotné ustanovenie § 29 Trestného zákona č. 140/1961 označené názvom ako ,,výnimočný trest“. Obsahom tohto ustanovenia bola tá skutočnosť, že súd ho mohol uložiť len za trestný čin, pri ktorom to Trestný zákon povoľoval.

Základnou podmienkou, ktorá však musela byť vždy splnená bol stupeň nebezpečnosti trestného činu pre spoločnosť. Ďalej musela byť splnená aspoň jedna z podmienok , a to, že buď uloženie trestu smrti vyžadovala účinná ochrana spoločnosti alebo nebola nádej, že by páchateľa bolo možné napraviť trestom odňatia slobody do pätnásť rokov. Trestu smrti sa dotýkali aj iné ustanovenia Trestného zákona. Trest smrti nebolo možné uložiť tehotnej žene ani osobe, ktorá v čase spáchania trestného činu nedovŕšila vek osemnásť rokov. Obdobné ustanovenia obsahoval aj Trestný poriadok č. 141/1961 Zb., ktorý zakazoval výkon trestu na tehot...

Rozšírenie trestu smrti vo svete

V nasledujúcej tabuľke je zhrnutý vývoj právnej úpravy trestu smrti na území Slovenska v rokoch 1707 až 1990:

tags: #miloslav #jedlicka #milost