Milosť nášho Pána je ústredným pojmom v kresťanskej teológii a má hlboký význam pre život každého veriaceho. Tento článok sa zameriava na definíciu a pochopenie milosti v kontexte Biblie a kresťanskej viery.
I. Milosť a odpustenie hriechov
Anjel oznamuje Jozefovi: „Dáš mu meno Ježiš, lebo on oslobodí svoj ľud od hriechov“ (Mt 1, 21). To isté platí o Eucharistii, sviatosti vykúpenia: „Toto je moja krv novej zmluvy, ktorá sa vylieva za všetkých na odpustenie hriechov“ (Mt 26, 28).
Aby sme mohli prijať milosrdenstvo od Boha, musíme priznať svoje viny. Svätý Ján píše: „Ak hovoríme, že nemáme hriech, klameme sami seba a nie je v nás pravda. Ale ak vyznávame svoje hriechy, on je verný a spravodlivý: odpustí nám hriechy a očistí nás od každej neprávosti“ (1 Jn 1, 8-9).
Svätý Pavol tvrdí: „Kde sa rozmnožil hriech, tam sa ešte väčšmi rozmnožila milosť“ (Rim 5, 20). Aby však milosť mohla vykonať svoje dielo, musí odhaliť hriech, aby tak obrátila naše srdce a udelila nám „spravodlivosť pre večný život skrze Ježiša Krista, nášho Pána“ (Rim 5, 21).
Obrátenie si vyžaduje, aby bol človek presvedčený, že zhrešil; zahŕňa v sebe vnútorný úsudok svedomia. A keďže tento úsudok je potvrdením pôsobenia Ducha pravdy vnútri človeka, stáva sa zároveň novým začiatkom udelenia milosti a lásky: ‚Prijmite Ducha Svätého‘. Tak objavujeme v tomto ‚usvedčení o hriechu‘ dvojaký dar: dar pravdivosti svedomia a dar istoty o vykúpení.
II. Definícia hriechu
Hriech je previnenie proti rozumu, proti pravde a proti správnemu svedomiu. Je to priestupok proti opravdivej láske k Bohu a k blížnemu, zapríčinený zvráteným lipnutím na určitých dobrách. Zraňuje prirodzenosť človeka a narúša ľudskú solidaritu.
III. Lectio divina a čnosť mravnej sily
Na modlitbovom stretnutí budeme uvažovať o štvrtej zo základných čností, ktorou je čnosť mravnej sily. Apoštol Pavol navštívil Korint prvý raz v roku 52, kedy založil a sformoval početnú a životaschopnú kresťanskú obec. Keď sa potom apoštol Pavol stretol s Títom v Macedónsku, dozvedel sa od neho potešujúce správy, že totiž list, ktorý Pavol napísal Korinťanom, našiel veľkú odozvu a priviedol väčšinu Korinťanov k pokániu.
Pavol v 2. liste Korinťanom píše: "Stačí ti moja milosť, lebo sila sa dokonale prejavuje v slabosti." Boh potvrdzuje svoju veľkodušnú a premieňajúcu lásku voči Pavlovi a zároveň sa dar Božej premieňajúcej lásky rozlieva aj na celú Cirkev. Pavol dostal odpoveď, ktorá učí všetkých, aby neboli zameraní na seba, že si vystačia sami, ale aby si uvedomili svoje jestvovanie, že sú aj napriek krehkosti a slabosti v Božích prozreteľných rukách.
Podľa Božej prozreteľnosti Božia milosť umožňuje človekovi, aby žil podľa Božieho plánu, pričom je zachovaná úplne aj sloboda človeka. Prorocké zjavenie, ktoré dostal Pavol, predstavuje uistenie, že je na správnej ceste. Pavol vidí, že osteň v tele ho podľa ľudských mier robí neschopným, aby dosiahol svoj cieľ, nedovoľuje mu účinne vykonávať apoštolskú službu, robí ho jedným slovom “slabým”.
Apoštol teda prijíma „radšej“ logiku slabosti, „a tak sa radšej budem chváliť svojimi slabosťami“. Je to odpoveď jeho protivníkom a Korinťanom ohľadom pravého kritéria, ktorým sa majú hodnotiť Kristovi apoštoli. Tvrdí s neuveriteľnou slávnostnosťou: „keď som slabý, vtedy som silný“. Pavol sa dostáva k vrcholu kresťanského paradoxu.
Podľa Katechizmu katolíckej cirkvi „mravná sila je morálna čnosť, ktorá zabezpečuje nepoddajnosť v ťažkostiach a vytrvalosť v úsilí o dobro. Čnosť mravnej sily dáva schopnosť premáhať strach a to aj strach zo smrti, a čeliť skúškam a prenasledovaniam. Robí človeka schopným ísť až tak ďaleko, že sa zriekne vlastného života a obetuje ho na obranu spravodlivej veci.“ Môžeme byť silní, pevní, odolní a statoční, či smelí iba ak uznáme, že sme krehkí, či už v rozmere telesnom alebo duchovnom.
IV. Význam pojmov chesed, chasid a chasidut
Súcit, zbožnosť a milosť sú výrazy, ktoré sa v našom každodennom slovníku už takmer nevyskytujú a väčšina ľudí im ani veľmi nerozumie alebo im priraďuje úplne iný význam, než Biblia chce odovzdať.
Nie sme v ľahkej pozícii, ak chceme výrazy, ktoré sú životne dôležité, preložiť z jedného jazyka do druhého. V niektorých jazykoch sa totiž určité výrazy nedajú presne vyjadriť výrazmi iného jazyka. Zvlášť to platí ohľadom hebrejských výrazov chesed, chasid a chasidut.
Skutočná podstata výrazu chesed vyjadruje činnú, praktickú lásku každodenného života, lásku vyplývajúcu z dobrej nálady a radosti, ktorá je vyjadrená gestami a skutkami vychádzajúcimi zo slobodnej vôle. Výraz chasid sa vzťahuje na osobu, a to na takú osobu, ktorá vyjadruje svoju lásku, nadšenie a zaviazanosť voči Bohu aj ľuďom v každodennom živote dobrými skutkami a správnym životným štýlom.
Chesed je teda činná, skutkami vyjadrená Božia láska. Je to jedna z najpodstatnejších charakterových vlastností nášho Pána. V Knihe Prísloví slovo chesed poukazuje na našu praktickú lásku prejavenú voči blížnym: „Milosrdný človek robí dobre svojej duši, ale ukrutný trápi svoje vlastné telo (svoju vlastnú rodinu, je schopný ničiť aj seba samého).“ (Pr 11,17)
O Božích skutkoch v budúcnosti, kedy Pán preukáže voči Izraelu svoju večnú lásku skutkami, sa môžeme dočítať v prorokoch: „Zďaleka sa mi ukázal Hospodin. A milujem ťa večnou láskou, preto ti ustavične činím milosť.“ (Jer 31,3) Tu sa prvýkrát vyskytuje výraz ahava, čiže láska, za ktorým nasleduje chesed (v skutkoch prejavená láska).
Podľa židovskej tradície svet stojí na troch základných pilieroch: Tóra, služba Bohu a láska prejavená v skutkoch (g'milút chesed). Rabíni odvodzujú skutky lásky z Božích skutkov v Biblii a keďže sme na obraz Boží, aj my by sme sa mali takto správať voči iným.
Martin Buber vďaka pozorovaniu životného štýlu chasidizmu založil filozofický smer personalizmus. Personalizmus uvažuje o jednotlivcoch v kontexte spoločenstva a snaží sa o harmóniu záujmov jednotlivca a spoločnosti.
Pozrime sa teraz, kde sa objavujú výrazy chesed, chasid a chasidut v Novej zmluve: do gréčtiny sa ich pokúšajú preložiť viacerými výrazmi, niekde ako láska, niekde milosť, inde bázeň Božia, preto sa môžeme iba domnievať, kedy židovskí apoštoli mali na mysli tieto výrazy.
Boh touto činnou láskou miloval svet a obetoval svojho vlastného Syna, aby nás zachránil - Jn 3,16. Boh Otec miluje takouto láskou aj Syna (Jn 3,35) - keby to tak nebolo, bolo by nepredstaviteľné Jeho vzkriesenie k životu po tom, čo sa stal hriechom namiesto nás.
V Novej zmluve sa môžeme niekoľkokrát stretnúť s príkazom žiť zbožne, čo sa môže preložiť ako chasidut: každý deň žime s Pánom aj s ľuďmi v takom vzťahu, kde sa podelíme s inými o svoju osobu, vyjadríme im svoju lásku príjemnými gestami, skutkami, spolupatričnosťou či pomocou.
V. Pavol a Kolosanom
Pavol rieši v liste Kolosanom viaceré vážne otázky. V novom zbore sa už vyskytli náznaky falošného učenia. Všimnime si však, ako začína. Spolu s Timoteom ich pozdravujú, ďakujú a prosia za nich. V centre Pavlovho pozdravu je Pán Boh a v Jeho milosti sú s adresátmi listu bratia. Ich viera nie je len teoretická, ale láskou sa prejavuje vo vzťahu k ostatným a prináša svoje ovocie. Nasleduje prosba za to, aby tamojší kresťania rástli v poznaní Boha, ktoré je základom poznania Jeho vôle.
VI. Spasenie skrze Ježiša Krista
Uvedená pasáž z Božieho slova obsahuje mnohé fakty, ktoré sú kresťanom, ktorí veria, že môžu mať istotu spasenia, dôverne známe a považujú ich za dôležité.
- Zreteľne sa tu píše, že človek potrebuje a môže byť spasený - zachránený. Z toho vyplýva, že prirodzený človek spasený nie je a nachádza sa v stave odsúdenia. Na to, aby bol spasený, musí splniť požiadavky, ktoré nám predkladá Biblia.
- Byť spasený je možné jedine skrze osobu Ježiša Krista. Každú inú možnosť Biblia odmieta ako cestu mylnú a falošnú. Spasenie nie je možné dosiahnuť poznaním, dobrými skutkami ani náboženskou horlivosťou, ak osoba Ježiša Krista je ponechaná bokom.
- Treba veriť, že Ježiš vstal z mŕtvych. Čiže na to, aby bol človek spasený, musí vo svojom srdci uveriť tajomnej zvesti evanjelia, že tu bol jeden človek, ktorý z mŕtvych vstal a už viac nezomiera.
- Spasený bude ten, kto použije svoje ústa. Teda spasený je človek, ktorý nielen v srdci verí, ale vyznáva aj svojimi ústami.
- Na to, aby sme mohli vzývať meno Pánovo, je potrebné, aby nám niekto ukrižovaného a vzkrieseného Ježiša Krista zvestoval. Jedine človek, ktorý je znovuzrodený a spasený, vie odovzdať evanjelium, ktoré môže človeka zachrániť.
Biblický výraz spasenie, gr. sótéria, je odvodený od slovesa sózó, ktoré má veľmi praktický a konkrétny význam. Lepšie sú na tom skupiny, ktoré veria, že evanjelium odpustenie hriechov priniesť môže. Treba si teda jasne vysvetliť, čoho všetkého sa vykupiteľské dielo Ježiša Krista týka.
VII. Kliatba Zákona
Písmo hovorí nasledovné: „Kristus nás vykúpil spod zlorečenstva zákona tým, že sám sa stal za nás zlorečenstvom, lebo je napísané: Zlorečený každý, kto visí na dreve, aby na pohanov prešlo v Kristu Ježišovi požehnanie Abrahámovo, aby sme dostali zasľúbenie Ducha skrze vieru.“ (Gal 3,13-14) Ježiš vyniesol kliatbu Zákona na drevo kríža. Ak sa pozriete na uvedenú pasáž (5Moj 28,15-68) - zistíte, že kliatby sa netýkali iba večnej smrti ani iba chorôb, ale týkali sa aj chudoby, stavu mysle, stavu rodiny, prosto sú tam zahrnuté všetky oblasti života, v ktorých nám diabol môže spôsobovať problémy.
Ďalším spôsobom, ako zistiť, čo všetko nám je skrze Krista darované, je pozrieť sa na to, ako prebiehala obeť Pána Ježiša Krista. Aby sme vedeli rozvinúť túto mimoriadne dôležitú tému, musíme pridať aj slová proroka Izaiáša: „Naozaj, on niesol naše choroby a naše bolesti ho obťažili. My sme si mysleli, že je ranený, Bohom doudieraný a opovrhnutý. On však bol prebodnutý za naše hriechy, zdrvený za naše neprávosti.
Odpustenie hriechov - Ak niekto tvrdí, že obeť Ježiša Krista sa vzťahuje výhradne na odpustenie hriechov, veľmi sa mýli. Ak by utrpenie Mesiáša nemalo význam, vyplývalo by z toho, že utrpenie bolo zbytočné, teda že Otec nechal svojho Syna trápiť nad rámec. Slobodné rozhodnutie - Vôľa Ježiša Krista ako človeka sa dostala do rozporu s vôľou Nebeského Otca z jednoduchého dôvodu - na Pána prišiel veľký strach a úzkosť.
Uzdravenie - je samozrejme súčasťou vykupiteľského diela a vďaka Bohu, dnes túto pravdu rešpektuje čím ďalej tým viac kresťanov, ktorým je stále zrejmejšie, že k uzdraveniu sa môžeme vzťahovať vierou. Pre tých, ktorí ešte zostávajú ohľadom uzdravenia v nevedomosti, môžeme dokázať, že skutočne ide o fyzické choroby, na pasáži z Matúša.
Psychické putá - Nikto nepochybuje, že Spasiteľ psychicky trpel, a to až tak, že potil krv. Psychické choroby a putá by sme nemali podceňovať, lebo moderný životný štýl ich prináša viac, ako tomu bolo v minulosti.
Chudoba - O tom, či človek môže vierou bojovať o finančné požehnanie do svojho života, sa vedú intenzívne debaty. Písmo hovorí, že ak hľadáme Božie kráľovstvo na prvom mieste, všetky veci sú nám pridané. Zvelebovať chudobu a neustále útočiť na úspešných ľudí bez príčiny nie je rozumné.
Hanba a odmietnutie - Odmietnutie je vážnou chorobou ľudstva. S pocitmi nehodnosti a odmietnutia zápasí každý z nás, niekto úspešnejšie, niekto menej. Dobrou správou je, že aj tento problém vzal Ježiš na seba. Keď Pán visel na kríži, nemal vôbec nič. Visel medzi nebom a zemou, ranený všetkými chorobami, opustený, smädný a hladný. Vďaka Mu za Jeho dielo.
Pochopenie Božej milosti | Najúžasnejší dar vysvetlený v 5 jednoduchých bodoch
VIII. Viera v trojjediného Boha
Týmto stojíme asi pred najzložitejšou časťou a najhlbším tajomstvom kresťanstva - viera v trojjediného Boha. Tento článok viery nemá svoj pôvod v špekuláciách, vyrástol skôr zo skúsenosti s Ježišom Kristom a s jeho Duchom, pôsobiacim i naďalej v Cirkvi. Krstom sa človek stáva účastným na živote a spoločenstve s Bohom. Preto apoštol Pavol zahrňuje tajomstvo trojjediného Boha do žehnania a prosby o milosť. Týmto sa naznačuje , že vyznávanie trojjediného Boha je súhrnom kresťanskej viery.
Slovo Trojica sa v Biblii explicitne nevyskytuje, ale keď sledujeme Božie slová a jednanie, neustále na toto tajomstvo narážame. Dá sa s určitosťou povedať, že táto pravda viery nám iste nebola zjavená aby sme mali nad čím špekulovať, alebo dokonca aby sa nám viera komplikovala. Cirkev naproti tomu učila , že aký sa Boh zjavuje, taký aj je: Boh Otec, Syn a Duch. Viera v trojjedinosť ma veľký ekumenický význam. Spája rímsko-katolícku cirkev s pravoslávnou cirkvou.Vyznávame jedného Boha v Trojici a Trojicu v jednote bez miešania osôb a bez delenia podstaty. Toto vyznanie trojjediného Boha je hlbokým tajomstvom, ktoré nijaký stvorený duch sám od seba nemôže ani spoznať ani pochopiť. Vyznanie trojjediného Boha je napokon vysvetlením výroku „Boh je láska“ . Skutočnosť, že Boh je život a Láska, znamená jeho blaženosť a pre ľudí uprostred sveta smrti a nenávisti základ nádeje.
IX. Život v milosti
Veľká mystička, svätá Katarína Sienská, mala pri istej príležitosti víziu stavu duše preniknutej posväcujúcou milosťou. Zo všetkých darov, ktoré môžeme ako pútnici putujúci do nášho večného domova tu na zemi dostať, je Božia milosť tým vskutku najväčším pokladom. Priateľstvo s Bohom. Život milosti začína v okamihu, keď prijmeme sviatosť krstu.
Aké to sú? Ide o nadobudnutie dôverného vzťahu s Najsvätejšou Trojicou, vliatie božských čností, morálnych čností a darov Ducha Svätého. Prostredníctvom vody krstu vstupujeme do hlbokého a dôverného priateľstva s trojjediným Bohom a stávame sa účastnými na jeho božskej prirodzenosti - stávame sa Božími synmi. Naším dedičstvom je - ak vytrváme v milosti - nebo, a to navždy!
Vzhľadom na to, že posväcujúca milosť v našej duši je tým najväčším darom, mali by sme urobiť všetko, čo je v našich silách, aby sme si ju zachovali, rástli v nej a aby sme v stave posväcujúcej milosti zomreli. Svätý Alfonz Mária de Liguori, učiteľ Cirkvi a autor klasického diela Slávna si, Mária, hovorí, že milosťou všetkých milostí je zomrieť v stave posväcujúcej milosti. Mali by sme mať neobmedzenú dôveru v nekonečné Božie milosrdenstvo a uchýliť sa k nádhernej sviatosti Božieho uzdravujúceho milosrdenstva, ktorú nazývame svätá spoveď! Žalmista nám pripomína tieto povzbudivé slová: „Milostivý a milosrdný je Pán, zhovievavý a dobrotivý nesmierne“ (Ž 103, 8).
X. Cesty k rastu v milosti
Ako ryba pláva vo vode, ako vták lieta na oblohe, tak by sme mali plávať či lietať v atmosfére milosti!
- Zakaždým, keď sa modlíme s pokorným srdcom, s čistým úmyslom a s túžbou páčiť sa Bohu, okamžite rastieme v milosti. Preto by sme si svoj duchovný život a modlitbu, ako aj duchovný život iných mali vážiť ako tú najdôležitejšiu a najpodstatnejšiu skutočnosť.
- Božie slovo nás učí túto pravdu plnú útechy: „Láska zakrýva množstvo hriechov“ (1 Pt 4, 8). Ak dokážeme objaviť spôsoby a príležitosti, ktoré nám Boh denne ponúka, aby sme praktizovali dobročinnosť a službu, alebo dokonca rozdávanie almužny druhým, potom máme ďalší spôsob, ako rozmnožiť milosť v našich dušiach.
- Ježiš povedal, že niektorých zlých duchov možno vyhnať iba modlitbou a pôstom. Zakaždým, keď povieme „nie“ našim sebeckým túžbam a „áno“ obete, ktorú nám Duch Svätý vnukol v našich srdciach, vzrastá v nich opäť Božia milosť! Keď začneme žiť život obety, prídavným požehnaním od Boha je víťazstvo nad našimi zlozvykmi a vnútorný pokoj mysle, srdca a duše.
- Je isté, že tým najväčším skutkom v celom vesmíre je prijatie najväčšej spomedzi siedmych sviatostí - Eucharistie! Keď prijímame nášho Pána čo najlepšie pripravení (v posväcujúcej milosti, s vierou, láskou, pokorou a túžbou po hlbšom obrátení sa k láske, ktorú má voči nám), je to pre nás nekonečný zdroj milostí, pretože touto sviatosťou je sám Boh! Ako pútnici a pocestní na zemi nemôžeme urobiť nič väčšie, než prijímať Ježiša čo najčastejšie, so živou vierou a vrúcnou láskou.
- Svätá Gertrúda, nemecká mystička, videla pri jednej príležitosti Ježiša v nebi. Ježiš riekol: „Gertrúda, zakaždým, keď sa s vierou a oddanosťou modlíš k mojej matke Zdravas‘, ukladám v nebi zlatú mincu, ktorá ti bude patriť po celú večnosť.“ Ak chceme byť multimiliardármi v nebi, milujme Máriu a modlitbu, ktorú Mária tak miluje - Zdravas‘, Mária. Zvyknime si preto modliť sa každodenne ruženec s krásnou modlitbou Zdravas‘, Mária.
XI. Boží pokoj
Pokoj je vo všeobecnosti definovaný ako pocit kľudu, ticha, blaženosti a pohody, ktorý pociťujeme vtedy, keď sa veci dejú presne tak, ako by sme chceli. Pavel definoval tento pokoj viacerými spôsobmi v 2. liste Tesalonickým 3:16. Začína tým, že tento pokoj má základ v Bohu: „Sám Pán pokoja… daj vám stály pokoj.“ Pán pokoja je tým, kto dáva pokoj. Jednoducho povedané, pokoj je jedným z Božích atribútov (vlastností). V skutočnosti, On nie je len charakterizovaný pokojom. On je pokoj. A preto keďže je pokoj súčasťou Jeho bytia, tak tento pokoj je dokonalý bez akéhokoľvek nedostatku. Boh žije v dokonalom pokoji a spokojnosti. Biblia Ho preto nazýva „Pánom pokoja“.
XII. Mária a milosť
Rozhodujúci moment v živote človeka nastáva vo chvíli, keď Boh vstúpi do jeho života. Čo bolo pred tým, pre Boha nie je ani dôležité, ani rozhodujúce. Naša minulosť nie je pre Neho ani prekážkou, ani pomocou. Kompromitujúca minulosť nás neznevýhodňuje a príkladná minulosť nám výhody neposkytuje. Keď Boh vstúpi do nášho života, nemá na čo pri nás nadviazať. Čím Boh začína svoje dielo v živote človeka? Tým, čím začal i pri Márii, svojou milosťou: Raduj sa, obdarená milosťou! Tu máme odpoveď, prečo sa práve Mária stala matkou nášho Pána. Vysvetlenie nehľadajme v Márii, ale v Bohu: Neboj sa, Mária, našla si milosť u Boha. Milosť nie je ani odmena, ani vyznamenanie. A tak ako Márii ani nám sa v živote nemôže stať nič lepšie ako to, keď nás nájde milosť.