Milosť prezidentov Slovenska: História a kontext

Inštitút amnestie a milosti poznajú právne poriadky štátov prakticky už od staroveku. Ich história sa spája s pôvodným postavením monarchu ako najvyššieho sudcu krajiny. Tento, aj keď nevykonával spravodlivosť osobne, mohol práve na základe svojho postavenia v určitých prípadoch zasahovať do činnosti súdnych orgánov.

Bol oprávnený napríklad zmierniť prílišnú tvrdosť zákona alebo odmietnuť vykonanie najprísnejšieho trestu (milosť) v prípade konkrétnych osôb alebo pri významných štátnych príležitostiach prejaviť svoju dobrotivosť a nariadiť upustenie od potrestania za určité trestné činy pre celé skupiny ich páchateľov. Po tom, ako monarchie vystriedali republiky, presunulo sa toto právo na ich prezidentov.

V modernom právnom poriadku rozumieme pod amnestiou milosť, ktorá sa neudeľuje jednotlivcovi, ale skupine individuálne neurčených osôb. Milosť je teda individualizovaná a amnestia nie. Ďalší existujúci rozdiel medzi milosťou a amnestiou možno nájsť aj v skutočnosti, že pokiaľ udeleniu milosti predchádza spravidla žiadosť obvineného alebo odsúdeného.

Uplatňovanie milostí v bývalom Československu

Túto koncepciu prevzala aj prvá Ústava Československej republiky v roku 1920. V tejto ústave, v súlade so zaužívanými demokratickými tradíciami sa však toto právo prezidenta charakterizovalo ako jeho osobné právo, ktoré bolo neprenosné. Následné socialistické ústavy, spolu s celkovým znižovaním ústavného významu postavenia prezidenta, urobili aj z tohto pôvodne výlučného a neprenosného práva hlavy štátu iba jednu z kompetencií, ktorých sa mohla v čase, keď bol uvoľnený prezidentský úrad, zmocniť vláda.

Je iba príznačné, že zatiaľ čo po rozpade Českej a Slovenskej Federatívnej republiky sa tvorcovia Ústavy ČR vrátili aj v tejto oblasti k pôvodnej demokratickej československej ústavnej kompetencii, tvorcovia Ústavy SR ostali verní predchádzajúcemu socialistickému modelu.

Amnestia na Slovensku

Text Ústavy SR prezidenta nezaväzuje, kedy a za akých okolností má toto svoje oprávnenie využiť. V prípade udeľovania amnestie sa však doposiaľ jednoznačne vždy rešpektovala zásada, že prezidenti túto udeľovali pri osobitných a zreteľahodných príležitostiach.

Možno preto jednoznačne konštatovať, že do marca 1998 bolo ústavnou tradíciou na území Slovenskej republiky, že amnestiu udeľoval prezident pri príležitostiach, ktoré boli pre spoločnosť v konkrétnom čase mimoriadne významné (napr. 12. apríla 1993 prezident SR pri príležitosti svojho zvolenia do funkcie, 27. októbra 1988 prezident ČSSR pri príležitosti 70. výročia vzniku Československa a 20. výročia vyhlásenia jeho federatívneho usporiadania, 8. mája 1985 prezident ČSSR pri príležitosti 40. výročia vyvrcholenia národnooslobodzovacieho boja českého a slovenského ľudu a oslobodenia Československa Sovietskou armádou).

Nie je mi pritom známy ani jeden prípad z ústavnej histórie, v ktorom by v demokratickom štáte vláda zastupujúca hlavu štátu vyhlásila amnestiu iba na základe skutočností, že na ňu dočasne prešli jej ústavné kompetencie.

Zneužitie amnestie a jeho dôsledky

Z hľadiska obsahu možno všeobecne konštatovať, že amnestia i milosť môžu mať podobu tzv. agraciácie (odpustenie a zmiernenie trestu uloženého súdom), abolície (nariadenia, aby sa trestné konanie nezačínalo alebo aby sa v ňom nepokračovalo) alebo rehabilitácie (zahladenia trestného odsúdenia). Tak amnestia, ako aj milosť sa však vždy vzťahujú na konkrétne uvedené trestné činy alebo tresty.

Práve na základe uvedeného možno formulácie použité práve v článkoch V. a VI. amnestie udelenej dňa 3. marca 1998 predsedom vlády SR vykonávajúcim ústavne zverené funkcie prezidenta, charakterizovať ako zarážajúco právne nekvalifikované a zmätočné. Či to bol úmysel alebo náhoda, vedia zrejme iba tí, ktorí navrhovali text príslušných článkov. Ukazuje však ako veľmi pravdepodobné, že práve ich znenie nedokáže uzavrieť možnosť na preskúmanie uvedených činností súdnymi orgánmi a dosiahnutie spravodlivosti v budúcnosti. Umožňuje to skutočnosť, že referendum sa v dňoch 23. a 24.

Zneužívanie funkcie Amnestia prezidenta by mala byť výnimočným výrazom mravného gesta zmierenia a aj nápravy možných neprimeraných trestov. Preto by mala byť zvažovaná priam na lekárnických váhach. Václav Havel urobil opak. V prvý deň roku 1990 na jeho pokyn z vtedajších 31 000 väzňov prepustili až 23 260. Takúto plošnú amnestiu vo svete urobil predtým len Berija, obľúbený Stalinov kat a najkrvavejší vykonávateľ komunistických zločinov v Sovietskom zväze. S Havlom mali spoločné to, že obaja prepustili tých najhorších zločincov, ale politických Havlových spoluväzňov odbila jeho amnestia len skrátením trestov, čo bol doslova výsmech a urážka. Znie to neuveriteľne, ale je to tak - zločinci šli na slobodu a politickí ostali sedieť.

Navyše zrušením ich statusu politických väzňov (veď ako by za Havlovho prezidentovania mohli pripustiť, že takí sú stále vo väzení?), zrušili aj ich oddelené cely a po Havlovej amnestii sa ocitli v spoločných celách s tými najhoršími kriminálnikmi, ktorí tam zostali. Ak sa vôbec niekedy niekto trúfol Havla opýtať na jeho absurdnú amnestiu, odbil to neoveriteľným tvrdením, že mala „len“ štvorpercentný vplyv na kriminalitu. V roku 1989 bol počet registrovaných trestných činov len na Slovensku až takmer 46 000. Štyri percentá (ak by sme uverili Havlovi, ale Česká televízia v roku 2010 uviedla, že amnestovaní sa na kriminalite v roku 1990 podieľali až deviatimi percentami) predstavujú 1 840 trestných činov. V celom Československu to teda aj podľa Havla malo byť až viac ako 5 500 zbytočných tráum z majetkových, fyzických i psychických následkov obetí zločincov vypustených z reťaze ako divé zvery. Aj čo i len jeden taký nadbytočný zločin je priveľa, ak je to vďaka roznežnenému prezidentovi s ambíciami absurdného dramatika.

V skutočnosti počet registrovaných trestných činov do roku 1993 vzrástol na Slovensku na vyše 146 000, čiže od amnestie viac ako trojnásobne. Krajina sa z tejto vlny kriminality už nikdy nespamätala a pre mnohých občanov to bol prvý signál, čo môžu čakať od vlády intelektuálov. S absurdnými amnestiami máme na Slovensku vlastné skúsenosti. Začal s tým Michal Kováč, ktorý ešte pred súdom omilostil z podozrenia z rozsiahleho medzinárodného podvodu vlastného syna a jeho komplicov, z ktorých niektorí sa neskôr ocitnú na dlhé roky v rôznych mafiánskych zoznamoch. Nemohol ho však omilostiť proti obžalobe na nemeckom súde. Ako uviedli viaceré médiá aj knižní autori, aby sa jej nevyhol, zorganizovala Lexova SIS hanebný únos prezidentovho syna. Dosiahli však opak, ich zločin prekryl predošlé podozrenia a súd v Nemecku po šiestich rokoch trvajúcom konaní dospel k záveru, že sa nedá očakávať Kováčovo odsúdenie (formulácia v SME/TASR z 29.2.2008?). Aby bezprecedentný zločin únosu navždy zakryl, Mečiar v čase, keď vykonával aj prezidentské právomoci udelil dvojnásobnú amnestiu (tú druhú pre istotu). Napriek opakovaným pokusom nebolo v parlamente nikdy dosť poslancov ochotných ich zrušiť, Dzurindov pokus pozície zastupujúceho prezidenta Ústavný súd neuznal a tak únos Kováča ml. nebol doteraz potrestaný.

Ale nemusíme sa len my červenať za to, akých máme prezidentov, či ich náhradníkov. Samotný Bill Clinton predviedol ako môže byť taká amnestia už pol krokom k očividnej korupcii, keď v posledný deň v prezidentskom úrade udelil rekordných 177 amnestií. Podľa amerických médií za dvoch hriešnikov sa mal prihovoriť aj brat pani Clintonovej Hugh Rodham, ktorý za to vraj vyinkasoval až 400 000 dolárov. A bolo z čoho platiť, veď jedným z omilostených bol aj Harvey Welnig, ktorý pre kolumbijský drogový kartel v Spojených štátoch prepral 19 miliónov dolárov. Podľa Associated Press pani Clintonová tiež vymenila v senátnej kampani hlasy istej náboženskej obce za prezidentské zníženie trestu trom podvodníkom (Kalmenovi Sternovi, Davidovi Goldsteinovi a Jakobovi Elbaumovi). Tí na konto neexistujúcich vzdelávacích a náboženských projektov vyinkasovali od amerického štátu 40 miliónov dolárov.

Keď v roku 2013 končil v úrade Václav Klaus, udelil bez konzultácie so zodpovednými orgánmi a súdmi rozsiahlu amnestiu, ktorá šokovala krajinu. Vďaka nej totiž trestu unikli aj ľudia obvinení a súdení z obrovských finančných podvodov a korupcie. Klaus tak jedným šmahom zbavil obavy z trestu celú špičku najväčších korupčníkov krajiny, vrátane už za iné podvody odsúdeného mafiánskeho bossa. Podľa odposluchov vtedajšieho premiéra Petra Nečasa, ktorý amnestiu potvrdil bez konzultácie s vládou, on sám ju považoval za amorálnu a vraj vynútenú proti-podpisom Klausa pod vládny daňový balíček. Napriek trestným oznámeniam a pokusu niektorých poslancov o súdenie Klausa za vlastizradu, tento sa nakoniec z ničoho nemusel zodpovedať.

Prehľad slovenských prezidentov

Slováci si pôjdu voliť svojho prezidenta už piatykrát. Priama voľba hlavy štátu je na Slovensku od roku 1999, predtým prezidenta volili poslanci Národnej rady SR. Zvoliť hlavu štátu sa im však podarilo iba raz, a to v roku 1993, keď poslanci do prezidentského kresla posunuli Michala Kováča. Tomu 2. Národnej rade SR sa nepodarilo zvoliť nového prezidenta v priebehu marca až júla 1998 ani v piatich kolách. Potrebnú trojpätinovú väčšinu hlasov poslancov nezískal ani jeden kandidát.

Po parlamentných voľbách v septembri 1998 sa vládna koalícia dohodla na priamych voľbách, v ktorých si prezidenta mali zvoliť sami občania. Uskutočnili sa 15. a 29. mája 1999. Zvíťazil v nich Rudolf Schuster, ktorý sa ujal úradu 15. júna 1999. Aj ďalšie nasledujúce voľby prezidenta SR prebiehali priamou formou, inak to nebude ani teraz, keď voliči pristúpia k volebným urnám 16. a zrejme i 30.

• Michal Kováč - za prezidenta ho zvolila Národná rada SR 15. februára 1993 hlasmi 106 poslancov. Do úradu bol inaugurovaný 2. marca 1998. Zomrel 5.
• Rudolf Schuster - bol prvým prezidentom, ktorého si občania zvolili v priamej voľbe. V druhom kole prezidentských volieb 29. mája 1999 porazil Vladimíra Mečiara, keď získal 57,18 percenta hlasov. Za prezidenta bol inaugurovaný 15.
• Ivan Gašparovič - bol tretím prezidentom Slovenskej republiky a zatiaľ jediným, ktorému sa podarilo prezidentské kreslo obhájiť aj pre druhé funkčné obdobie. Prvýkrát ho občania zvolili 17. apríla 2004, keď so ziskom 59,91 percenta hlasov porazil v druhom kole Vladimíra Mečiara. Inaugurácia prebehla 15. júna 2004. Druhýkrát uspel v prezidentských voľbách v roku 2009, keď so ziskom 55,53 percenta hlasov zdolal v druhom kole Ivetu Radičovú. Do druhého funkčného obdobia bol inaugurovaný 15.
• Andrej Kiska - je zatiaľ posledným a súčasným prezidentom Slovenskej republiky. Uspel v roku 2014, keď v druhom kole prezidentských volieb 29. marca porazil Roberta Fica s výsledkom 59,38 percenta. Do funkcie bol inaugurovaný 15.

Zuzana Čaputová, súčasná prezidentka Slovenskej republiky.

O úrade prezidenta SR sa hovorí, že je to skôr reprezentatívna funkcia. V politickom zriadení, aké na Slovensku funguje, teda parlamentná demokracia, prezident, naozaj nemá rozsiahle výkonné právomoci. Má však viacero kompetencií, ktorými dokáže významne vplývať na politický vývoj krajiny.

Podľa Ústavy SR prezident svojím rozhodovaním zabezpečuje riadny chod ústavných orgánov. K tomu mu slúži právomoc vymenúvať a odvolávať predsedu a ostatných členov vlády SR a taktiež poverovať ich riadením ministerstiev. Z posledného politického vývoja na Slovensku vidíme, že touto kompetenciou môže prezident istým spôsobom korigovať mocenské záujmy strán či politikov, pokiaľ si nie je istý riadnym chodom ústavných orgánov.

Prezident SR nemá zákonodarnú právomoc, čiže nemôže predkladať návrhy zákonov. Má však právo vrátiť NR SR schválený zákon s pripomienkami do 15 dní od jeho doručenia. Poslanci nemusia prezidentove pripomienky akceptovať, no na opätovné schválenie je už namiesto jednoduchej väčšiny potrebná nadpolovičná väčšina hlasov všetkých poslancov.

Dôležitou kompetenciou na zachovanie právnej stability je vymenovávanie a odvolávanie sudcov, podpredsedov a predsedov Ústavného súdu SR a Najvyššieho súdu SR, ako aj troch členov Súdnej rady SR. Takisto na návrh NR SR prezident menuje generálneho prokurátora. Väčšinou je hlava štátu obmedzená výberom navrhnutých kandidátov, zo skúseností pri voľbe ústavných sudcov či generálneho prokurátora však vieme, že prezident dokáže deklarovaným vymenovaním, respektíve nevymenovaním určitým spôsobom vplývať na personálne zloženie súdnych orgánov či generálnej prokuratúry.

Nemenej významnou kompetenciou prezidenta je zastupovanie Slovenskej republiky navonok, v rámci čoho dojednáva a ratifikuje medzinárodné zmluvy. Dojednávanie medzinárodných zmlúv však môže preniesť na vládu SR. Takisto je jeho úlohou zastávať dobré meno Slovenska medzi zahraničnými partnermi.

Z ďalších dôležitých právomocí spomeňme možnosť podávať NR SR správu o stave republiky a o závažných politických otázkach, ktorú môže využiť na kritiku vývoja spoločenskej situácie v krajine alebo na predstavenie vlastného riešenia. Prezident má tiež právo odpúšťať a zmierňovať tresty uložené súdmi v trestnom konaní a zahládzať odsúdenie formou individuálnej milosti alebo amnestie. Právo udeliť amnestiu využili slovenskí prezidenti iba pri výnimočných udalostiach, ako bolo uvedenie do funkcie prezidenta či 20 rokov od vzniku SR.

tags: #milost #od #prezidentov #dvoch