Život a tvorba Rudolfa Dilonga, básnika a rehoľníka, sú plné mimoriadnych momentov a prekvapujúcich udalostí. Jeho osobnosť je obklopená legendárnou aurou, ktorá pretrváva dodnes, vďaka čomu je stále príťažlivý a znepokojujúci. Žiaľ, dnes je Dilong ako človek i ako autor málo známy. Niet divu: žil a zomrel v ďalekom exile a štyri desaťročia sa o ňom muselo mlčať. Navyše bol neobyčajne produktívny, keďže vydal vyše sto diel. Práve preto je dôležité vrátiť ho do našej súčasnej literatúry.
Cestu „domov” - posmrtnú - mu pripravilo niekoľko výberov, reedícií a nevydaných rukopisov, vrátane dilongovského seminára. Tento trojzväzok (I - domáca poézia, II - exilová poézia, III - próza) sa taktiež snaží o jeho znovu sprístupnenie a oživenie.
Takmer na konci autobiografickej Zakliatej mladosti (1943) napísal: „Zneuctený som bol zaživa, nereflektujem na úctu posmrtnú.” Myslel to naozaj vážne? Alebo sa tak vyjadril z momentálnej zatrpknutosti? Najpravdepodobnejšie to druhé, inak by nebol písal a publikoval knihu za knihou až do konca života. Nechcel byť zabudnutý. Treba si ho uctiť dodatočne práve pre jeho mimoriadnu produktívnosť.
Na inom mieste tejto básnickej autobiografie povedal: „Celé tajomstvo života je len raz pred nami: v detstve.” Túto myšlienku možno obmeniť: celé tajomstvo Dilongovho života i tvorby sa dá najlepšie odhaliť cez jeho detstvo - smutné, neláskavé a samotárske.
V autobiografii priznáva: „Zamiloval som si samotu, ktorá mi dávala veľmi zvláštne napätie a vždy ma vzrušovala. Bežal som do samoty, nemal som rád ľudí, lebo som nemal tej najdrahšej bytosti z ľudí: nemal som matku. Vari poltreťa roka som mal, keď umrela.” Sám vyvodil z tohto faktu viaceré psychologické dôsledky: „Od malička nemal som lásky, vyznávam sa z tragiky svojej ako z hriechov. Druhé deti sa bavili, ja som vyhľadával samotu… a na svet som zanevrel. Býval som nevrlý. Potom som upadal do vnútornej tesknoty, pociťoval som ku všetkému ukrutné vzdory… Nenávidel som deti, s ktorými sa mamy mazlili. Nemohol som sa dívať na deti, ktorým všetko povoľujú, ja som ničoho nemal… Vonku pri cestách som si osvojil zatrpklosť k ľuďom, poznal som reč potokov, prútia a vtákov, im som rozprával svoje smútky a keď som v prachu na hradskej sedával, býval som - ja, malý chlapček - nesmierne bolestivý a zúfalý. Potom som mal rád len deti špinavé a otrhané, deti poroby a túlavé zvieratá v chotári.”
Chýbalo mu teplo materinskej nehy. Nemal si ho kto pritúliť, nemal sa ku komu pritúliť. A macochu priam nenávidel, v románe Bez matky (1951) jej dal tie najnegatívnejšie črty, takmer neľudskú podobu. Čože mu potom pozostávalo? Únik do imaginárneho sveta snov a vízií; hľadať náhradu za neláskavú skutočnosť v nadskutočnom, vybájenom svete detskej fantázie: „Ja som bol odkázaný na to, aby som si vymyslel svet,” napísal; to znamená: vlastný náhradný svet, pre neho reálnejší než ten nežičlivý vonkajší. Aj takto sa vyjadril: „Ja som sa hrával so svojimi vidinami, ja som videl cez svoje sny.” Žil ako dieťa vo svojom poetickom svete bez toho, aby niečo vedel o poézii; že vôbec jestvujú básnici a píšu sa básne. Doslova sa priznal „…ja som nevedel, že sa básne píšu”.
Rudolf Dilong sa narodil 1. augusta 1905 v Trstenej. Tam aj v Trnave chodil do gymnázia (1916 -1924), v auguste 1920 ho prijali do františkánskej rehole a teológiu vyštudoval v Žiline. Za kňaza bol vysvätený v júni 1929, čím nadobudol trvalé „metafyzické” zakotvenie.
Jeho cesta ku kňažstvu? Sám priznáva v autobiografii: „Trvalo nedlho, kým som nabral sily a odhodlania ísť za kňaza. Po všetkých nedostatkoch života a jeho darov, ktoré mi boli odopreté v mladosti, začal som upierať zrak na iný svet, toto je metafyzické prebudenie, tento prerod menoval som svojím budúcim povolaním a stal som sa vážnym. Myslel som si: Boh potrebuje básnika, modlil som sa žalmy. Kňazom som chcel byť, ktorý žije poéziou…” Kváril ho pocit opustenosti aj vzdoru, keď si zvolil túto cestu: „Zem mi je vyhnanstvom, ja som tu cudzí.
Pobudol vo viacerých františkánskych kláštoroch (Kremnica, Trnava, Nitra, Malacky, Hlohovec, Skalica), publikoval básne časopisecký aj knižne, vydával zbierku za zbierkou s rôznou tematickou náplňou i s rozdielnou umeleckou orientáciou. Zostavil Antológiu mladej slovenskej poézie (1933), ktorou chcel prezentovať modernú katolícku básnickú tvorbu. Ako stúpenec poetizmu i surrealizmu dosiahol veľký vplyv na mladú generáciu, v kladnom i zápornom zmysle. Ako duchovný sa zúčastnil na východnom fronte. V roku 1945 - z obavy o svoju ľudskú existenciu i kňazskú česť - emigroval cez Nemecko a Rakúsko do Talianska, kde sa ho v Ríme ujali tamojší františkáni a odtiaľ odišiel do amerického exilu.
Dilongova literárna aktivita do jeho odchodu z vlasti bola mimoriadne intenzívna aj rôznorodá; písal básne, hry a romány. Najplodnejší bol ako básnik, s dvoma desiatkami zbierok: Budúci ľudia (1932), Slávne na holiach (1932), Dýchajte, lazy! (1933), Roky pod slnkom (1933), Zlatý kolibrík (1934, spolu s J. Matovičom), Hviezdy a smútok (1934), Helena nosí ľaliu (1935), Mladý svadobník (1936), Ja, svätý František (1938), Gardisti, na stráž! (1939), Mesto s ružou (1939), Honolulu, pieseň labute (1939), Konvália (1941), Nevolaj, nevolaj (1941), Somnambul (1941), Ktosi ta volá (1942), Vojna (1942), Hanička (1942), Oslava rodu (1943), Plač (1944), Moja krv (1945).
Pre mládež napísal hru S úsmevom Vianoc (1935), neskôr dve modernistické tragédie - Valin (1940) a Padajúce svetlo (1941), súčasti nedopísanej trilógie - zobrazili životné osudy slovenského „prekliateho básnika”, s viacerými autobiografickými prvkami. Jeho lyrizovanou autobiografiou bola Zakliata mladosť (1943), medziľudské priateľské a manželské vzťahy stvárnil v románe Človek s láskou (1944).
Dilong ako exilový autor sa stal takrečeno nadproduktívny, čo jeho umelecký význam v rámci slovenskej poézie 20. storočia ešte znásobilo. Najmä vďaka nemu žila i prežila v zahraničí katolícka moderna, na Slovensku po roku 1948 znevažovaná, zaznávaná i zakazovaná. Jeho definitívny posmrtný návrat „domov” umožňuje čitateľom i odborníkom nezúžený, celostný pohľad na produkciou niekdajšej básnickej skupiny katolíckej moderny, na jej pôsobenie, poslanie a prínos.
Akými vonkajšími a vnútornými premenami prechádzala Dilongova básnická tvorba v predexilovom období, ovplyvňovaná životnými skúsenosťami tohto ojedinelého literárneho indivídua či umeleckými impulzmi z jeho kultúrneho prostredia? Bola to pomerne pestrá škála premien - v prospech i neprospech samého autora. Prekvapuje, že básnik, ktorý tak ľahko tvoril a toľko napísal, knižne začal publikovať pomerne neskoro, až v prvých rokoch svojho kňažstva, keď pôsobil v Kremnici.
Tam Dilongovi vyšli v roku 1932 hneď dve zbierky, Budúci ľudia a Slávne na holiach; v roku 1933 ďalšie dve, Dýchajte lazy! V prvých troch zbierkach nič nepripomína jeho smutné, samotárske detstvo. Písal ich básnik, ktorý už dlho žil v inom svete, no natrvalo sa cítil zrastený s oravskou prírodou, krajom, ľudom - a oslavoval túto prírodu, kraj, ľud. Vracia sa v spomienkach do tejto reality a podáva ju v jasných, zavše priam jasavých farbách. Najšťastnejší sa cítil, keď splýval s niekdajším kolektívom svojich druhov z ľudovej sféry (s pastiermi, koscami, drevorubačmi, voliarmi, koniarmi).
Taký sa cíti vrastnutý do svojej oravskej domoviny, že nijako by sa nedal odlákať do cudziny (do Ameriky, Argentíny, Francúzska); kraju, kde sa narodil a ktorý ho živil, treba zostať neochvejne verný. Takým apelom aj končí zbierku Budúci ľudia: „…neodchádzaj od rolí a pluhu!” Pre svoju lásku k prírode a dedine mohol by sa Dilong - ako autor prvých dvoch zbierok - označiť literárne za naturistu a ruralistu, pre svoj životný, živelný optimizmus zase za vitalistu.
Vo štvrtej Dilongovej zbierke Roky pod slnkom nešlo o zmenu lokality, ale historického času, o prechodné, jednorazové presmerovanie do slovenského stredoveku, pretože ju vydal „k 1100-ročnej pamiatke Pribinovho chrámu v Nitre”. Siahol po témach a postavách známych z dejín, ešte viac z rôznych povestí (sv. Metod, Svätopluk, Pribina, sv. Svorad a Benedikt). Použil tu metódu realistickú a deskriptívnu, monumentalizoval i patetizoval, dvíhal minulosť, aby vplýval na prítomnosť, tón zvolil národný a vlastenecký. Zbierka zodpovedala ideovej orientácii Spolku sv. Vojtecha, ktorý Roky pod slnkom vydal (jednotlivo vychádzali tieto básne vo svätovojtešskej Kultúre); no nie Dilongovmu básnickému vkusu. On už vtedy smeroval k moderne. Svedčí o tom jednak Antológia mladej slovenskej poézie (výber zo súvekých katolíckych autorov - napr. V. Beniak, Borin, J. Nižnánsky, A. Žarnov, A. Brezány, K. K. Geraldini, j. Haranta, F. Hečko, P. G. Hlbina, I. Dilong sa oboma týmito zbierkami zaradil medzi poetistov, predstavil sa ako novátorský tvorca imaginatívnej poézie.
V Čechách v tom čase poetistom bol Vítézslav Nezval i Jaroslav Seifert, na Slovensku Ladislav Novomeský a Pavol Gašparovič Hlbina. Poetistickou sa stala Dilongova tematika i technika. Zmyslové bol opojený svetom i životom, písal uvoľnene, hravo, vedený skôr rytmom či rýmom než logikou a kauzalitou javov.
skáče hier kolibrík zavolám do diaľky v ružu sa rozvinul biely háv vestálky zlato je láska tá pozrite dievčatá” (Zlatý kolibrík; túto minizbierku vydal „pre priateľov a priaznivcov Postupu”).
Rok 1934 bol pre Dilonga naozaj prelomový: tradicionalista sa definitívne prerodil na modernistu. To si uvedomili všetci kritici oboch jeho zbierok novátorskej imaginatívnej poézie - Hviezdy a smútok aj Helena nosí ľaliu. Vznikli dohady, ako sa zrodil „nový Dilong”, kto bol za jeho básnickou premenou, pod akým vplyvom sa uskutočnila táto metamorfóza. Jozef Kútnik Šmálov tvrdil, že za všetkým stál Vítézslav Nezval, opačný názor mal Ján E. Bor; za Dilongovho veľkého učiteľa považoval francúzskeho modernistu Jeana-Arthura Rimbauda. Priame nezvalovské inšpirácie konštatoval v novej Dilongovej tvorbe napríklad i Milan Pišút.
Fakt je, že i rimbaudovské vplyvy zasiahli Dilonga prostredníctvom - Nezvala; ten vydal v roku 1930 kompletný preklad všetkých básnických i prozaických textov tohto veľkého francúzskeho novátora - Dílo J. A. Rimbauda (do svojho výtlačku Dilong vlastnoručne vpísal výstrahu: „Kto tú knihu ukradne, tomu ruka odpadne”). V tom istom roku vyšiel i dokumentárny Život J. A. Rimbauda od surrealistického maliara Jindficha Štyrského (Dilong z neho čerpal i do Valina, hry o slovenskom „prekliatom básnikovi”); takisto vyšla vynikajúca štúdia F. X. Saldu Božský rošťák J. A. Rimbaud ako o tvorcovi „rýdzo imaginatívnej poézie”: neopisoval zmyslovú realitu, ale svojou imagináciou vytváral jej rovnomocninu, a to metódou slovnej „alchýmie”.
Dilong sa vo svojej autobiografickej Zakliatej mladosti vyjadril, v kapitole o prekliatych básnikoch: „Boli to odvážlivci, čo mali ošľahanú tvár a mali jeden veľký sen: postaviť ducha. Nespútala ich žena, neprivinul domov, ale zato hlodal ich na dne duše neprestajný hlad, ktorému navždy podľahli, aby bez druhov a bez chleba, otrhaní radšej, stratení, ale vždy slobodní, hnali sa za svojím životom a za zelenkavým životom poézie. Chimérickí fantasti, vychrlené infernálne smršte, fantómy, padajúce hviezdy! Tak padol v noci na zem z Mliečnej cesty otec prekliatych básnikov Francois Villon, príslovečný kráľ tulákov, šibeničník a trhan. Tak padol Arthur Rimbaud, zázračné dieťa, kupec abesínsky, ktorý, zničený dlhými cestami, dával si hlavu do dlani’ a plakal. A ešte krátko pred svojou smrťou obzerá sa z lôžka a plače: Ach, Bože, nenašiel by sa kameň, aby som naň položil svoju hlavu, a prístrešie, kde by som zomrel? Hej, Rimbaud, ináč nebolo za tvojho detstva! Obdivujem básnika, ale struhol by som ti jednu po pysku, ver mi. Viete, že toto rozpustilé chlapčisko už vo svojom útlom veku malo silu vysloviť sa aj za nás slovami poézie, skoro by už básnici nemali po ňom, čo povedať. Chalan jeden, ale brat môj…” (motív „kameňa” prebral zo Štyrského biografie, použil ho aj v druhej časti valinovskej trilógie Padajúce svetlo).
Obdiv k Dilongovej imaginatívnej poézii rimbaudovského druhu vyjadrili nielen kritici (napr. Ján L. Bor hovoril o schopnosti priam odhmotňovať slová a prinášať novú metaforiku), aj básnici - mladí predstavitelia katolíckej moderny, Paľo Oliva či Janko Silan. Oliva tvrdil, že autor zbierky Hviezdy a smútok, „čudesný tulák”, ktorého vnútro je „naladené do strhujúceho pianissima”, našiel „nové priestory” pre krásu, v básni Ostrov mŕtvych videl paralelu k Rimbaudovej slávnej básni Opitá loď. Silana očarila zbierka Hviezdy a smútok (svojou intimitou, mystickosťou, tajomným smútkom, kultivovaným veršom), ešte väčšmi Helena nosí ľaliu: „pre čistú lyriku príťažlivej krásy, pre nevyčerpateľnú obraznosť, pre krehkosť slovnú a významovú” vraj táto zbierka nemá páru v súvekej slovenskej poézii; Dilong je „básnik veľkého formátu a nevšedných umeleckých hodnôt”, drieme v ňom „básnik rimbaudovského typu, básnik akého v slovenskej poézii nebolo”.
Aj vlastný iniciátor katolíckej moderny, Pavol G. Hlbina, priznal, že jeho básnický druh sa obdivuhodne zdokonalil, kvalitatívne podrástol; prijal síce rôzne inšpiratívne podnety zvonku, avšak v jeho tvorbe je „tak mnoho originálneho, že tieto vplyvy nestoja ani za reč”. Dilongova osobitosť nevyrastala iba z toho, že výdatne prefiltroval v sebe rôzne modernistické vplyvy (poetizmu, expresionizmu, surrealizmu); vyplynula i z jeho básnického vizionárstva, že bol - ako ho charakterizoval Paľo Oliva -„básnik extatik”. Pochopil to, až keď mu Dilong raz rozprával o svojich vytrženiach, v ktorých sa dostával na akúsi hviezdu (nazýval ju Vega), plnú života, krásy, éterických bytostí (víly, rusalky, ich telo bola „vôľa zahalená do krásy”); išlo o svet s menlivým svetlom, farbami, hudbou, s jazerom, ktoré jednostaj vzniká i zaniká, miešajúc sa s lesmi a horami; tamojšie nehmotné bytosti žijú len z krásy; dojmy a pocity stadiaľ nedajú sa zachytiť ani vyjadriť, len čosi z toho odráža báseň Ostrov mŕtvych. Taká je i väčšina básní z oboch zbierok - mieša sa v nich realita s víziou, skutočnosť so snom, voľne sa spájajú a splývajú slová i obrazy rozkmitané viacerými významami, skôr len napovedanými než dopovedanými, vety, verše, strofy sa nepodriaďujú konvenčnej logike ani kauzalite; preto sú tieto básne - kratšie, piesňového rázu, i dlhšie, epického rázu - čudesné i sugestívne zároveň, v rovine racionálnej aj iracionálnej.
Hviezdy a smútok a Helena nosí ľaliu sú zbierky osobnej, intímnej lyriky (už tým úplne odchodné od prvých troch - Budúci ľudia, Slávne na holiach, Dýchajte, lazy!). Dilong sa v nich vrátil - dlhou časovou okľukou - do svojho samotárskeho, snivého detstva (všetko podáva cez výpovede „chlapca”) a vyznáva sa i zo svojho mníšstva (povznáša ho, zavše i zviera). Prinajmenšom štvrtina má takýto ráz: Verš o hľadaní, Romanca, Pieseň (tu sa nachádza ten príznačný vzdych: „Bože môj, prečo som ja mních?”), Ukoliebavka, Chlapec, Bolestné detstvo, Tulák, P. G. Ostrov mŕtvych (má 23 strof, Rimbaudova Opitá loď 25 strof).
| Názov zbierky | Rok vydania |
|---|---|
| Budúci ľudia | 1932 |
| Slávne na holiach | 1932 |
| Dýchajte, lazy! | 1933 |
| Roky pod slnkom | 1933 |
| Zlatý kolibrík | 1934 |
| Hviezdy a smútok | 1934 |
| Helena nosí ľaliu | 1935 |
| Mladý svadobník | 1936 |
