Žijeme v dobe, kedy sa nosí všetko možné, len nie to, čo je domáce. A tak ľudia nosia anglické obleky, americké rifle, čínske tenisky, kupujú si zahraničné autá, chodia na zahraničné dovolenky, jedia zahraničné potraviny, chodia za prácou do cudziny, počúvajú cudziu hudbu, používajú cudzie slová, napodobujú cudziu kultúru, opičia sa po niečom, čo je vyzdvihované ako vrchol civilizácie a pritom je to len mydlová bublina nafúknutá do obrovských rozmerov, ktorá síce má na povrchu farby dúhy, ale vnútri sa nachádza smrad.
Ak chceme hovoriť o tom, čo je to domáce a čo je to cudzie, musíme si jasne uvedomiť, alebo povedať kto sme? Za koho sa považujeme, aké sú naše korene, z čoho vychádzame? Je samozrejme možné, že aj na Slovensku môžu byť a žiť ľudia, ktorí sa Slovákmi necítia a patria do iného jazykového, alebo kultúrneho okruhu. Toto tu ale rozoberať nebudeme. My sme Slováci, cítime tu svoje korene a vidíme svoje dejiny v rámci slovanskej skupiny národov. Našim rodným (a teda aj domácim) jazykom je slovenský jazyk, a koreňom staroslovenská, alebo ak chcete staroslovanská kultúra.
Aby sme to pochopili, musíme ale vedieť, čo to je slovenské meno. Keď som bol mladší, myslel som si, že slovenské mená sú predsa v slovenskom kalendári. Viac som nad tým nepremýšľal. Také mená som chcel dávať svojim deťom. Po čase som sa ale začal pýtať, čo tie mená vlastne znamenajú? Pochopil som, že im vôbec nerozumiem a dal som si ďalšiu otázku.
Ak hovorím v Slovenskom jazyku, mal by som rozumieť aj slovenskému menu. Lucii, alebo Svetlane? Meno je slovo, ale slovo nemusí byť meno. Aký je v tom teda rozdiel? Slováci, alebo Slovania používajú slová. Už samotné pomenovanie Slovan, alebo Slovák v sebe obsahuje koreň Slova. Ak niekoho chceme pomenovať vložíme do slova myšlienku. Ak je niečo krásne, je to krása. Ak zo slov krása a milosť, milota vytvoríme meno, vznikne Krasomila, žena, ktorá miluje krásu, alebo žena, ktorá v sebe rozvíja tieto hodnoty. Slovo sme obdarili myšlienkou a vzniklo meno.
Môžeme hovoriť aj o skrytom význame mena. Ako príklad uvediem svojho priateľa Bohuša. Jeho pôvodné rodné meno je Michal, čo v hebrejčine znamená niečo, ako podobný bohu. Chcel si zmeniť meno na slovenské. To by ale nebol Bohuš, ako ho volám ja, keby to nebolo inak. Všetci okolo si mysleli aké božské slovenské meno si dal. Ale nikto z nich nechápal jeho skrytý význam. A zrejme im asi nebol ani určený. Bohuš je zenový, alebo presnejšie slovanský bojovník. A jeho korene pochádzajú od goralov. V goralskom nárečí sa boh povie „bog, bug“ A „umer“ znamená zomrel. Myšlienka a teda skrytý význam tohto mena znamená boh zomrel, boh-umer.
Človek, ktorý už vo svojom živote nepotrebuje pre svoj vývoj metaforu boha. Rozhodol sa ísť cestou bojovníkov, ako boli Budha, Mahavíra, alebo mnoho ďalších, ktorí pochopili, že obraz boha je rozprávkou pre ľudí, ktorí zatiaľ nenašli odvahu ísť vlastnou cestou. (Toto si o Bohušovi myslím ja. A tak viacerí ľudia , ktorí majú na prvý pohľad rovnaké mená, môžu mať vlastne odlišný význam mena. A nielen, že môžu, ale aj majú, lebo každý človek, rodič, aj dieťa je iné, neopakovateľné a kópie v tomto svete neexistujú. Už len z tohto pohľadu by malo byť prirodzené vytváranie aj nových, ešte neexistujúcich a v žiadnom kalendári neevidovaných mien.
Vytváranie samotných mien a pomenovávanie tiež nie je len jednorázová vec pri narodení. meno sa jednoducho zmenilo. Tak vlastne toto meno slúžilo ako zdôraznenie vlastnosti, ktorú má človek rozvinúť, alebo pochopenia, ktorým má človek prejsť. Vráťme sa ale k významu mena. Povedali sme si, že meno je vlastne obohatené slovo o myšlienku. Ale rodič svojmu dieťaťu nedáva len význam a formu, ale aj obsah, cit. Ak ide ešte ďalej, dáva mu aj obsah, náboj, teda cit. Toto sú hodnoty, ktoré môžu dať rodičia svojmu dieťaťu. Do akej miery tieto hodnoty deti dostanú, v takej miere sa rozvíjajú.
Meno je slovo obohatené o význam vo forme myšlienky a citu, ktoré vytvárajú rodičia pri narodení dieťaťa. Do akej miery si toto rodičia uvedomujú je otázne. Faktom ostáva skutočnosť, že tento svet je tvorený myšlienkami, citmi a hrubou hmotou. A každý človek dokáže tento svet ovplyvňovať len do tej miery, do akej týmto zákonitostiam rozumie.
Slovanské mená a ich symbolika.
Základom života je predsa sloboda. Fyzicky je dieťa slobodné niekedy okolo dvadsiatky, kedy začína byť zhruba materiálne sebestačné. To sa viac menej podarí každému. A čo to vlastne oslobodiť sa znamená? Ak hovoríme o oslobodení sa od mien, myšlienok, citov, alebo aj od fyzického sveta, nehovoríme o tom, že ich človek prestane používať, ale o tom, že si začne uvedomovať, že sú to len nástroje k životu, ale nie sú nim samotným. Ak si záhradník začne myslieť, že je fúrik, alebo hrable začne to byť problém. Fúrik hrdzavie, hrable sa môžu polámať. Do akej miery sa nám to darí zistíme jednoduchými otázkami.
Vyviedlo nás v poslednej dobe niečo z rovnováhy? Podráždil nás niekoho názor? Myšlienka? Emócia? Čo pociťujete ak niekto použije vulgárne slová? Alebo, keď vám niekto vynadá? Urazíte sa, alebo tomu nevenujete pozornosť a ostanete v pokoji? Dlho ste nahnevaní? Zažívate stavy žiarlivosti, strachu, hnevu, úzkosti, alebo nebodaj depresie? Cítite sa zle keď sa hovorí o smrti, alebo keď vidíte, že sa smrť blíži? Dalo by sa pokračovať ďalej.
Aby táto úvaha nebola len teoretická, uvediem jeden príklad, kedy stav, veľmi podobný slobode môžete zažiť, alebo ho zažívate každý deň. Deje sa to vždy ráno pri prebúdzaní. Ak je človek po spánku dostatočne oddýchnutý, ráno sa najskôr začne prebúdzať vedomie, potom myseľ a nakoniec telo. Trvá to pár sekúnd, alebo minút, ale pokiaľ tomu budeme venovať pozornosť, všimneme si to a čím viac tomu pozornosť venujeme interval oddelenosti vedomia od tela a mysle sa predlžuje. Uvedomíte si, akú blaženosť prežívate v tomto stave oddelenia a uvedomíte si aj, ako postupne do vášho vedomia s prebúdzaním mysle a tela bude vstupovať bolesť. Ak budete skúmať ďalej, uvedomíte si aj mnoho iného. (Aj tu je dôležitá technika nestranného pozorovateľa, ako sme uviedli v článku o kvantovej fyzike. Na tom, že človek robí chyby, nie je nič zlé. Učí sa pri tom a vyvíja sa. Problém nastáva, ak sa človek klame a hrá sa na niekoho, niečo, čím skutočne nie je. To je cesta hľadania na celý život. Dobré meno je jednou z pomôcok, ktoré mu v tom uľahčia. Meno je ako zrkadlo, ktoré postavíme pred človeka. Ak je čisté, rýchlo sa v ňom rozpozná.
Ako vznikol a aký má význam štátny znak Slovenska?
Prinášame plný text Lectio divina, ktorá odznela v Katedrále sv. Martina 1. V týchto dňoch vrcholiaceho pôstneho obdobia sa dívame v našich kostoloch na zahalené kríže. Ježiš na kríži je zrazu zahalený, aby sa upriamila naša pozornosť na kríž a zvýraznila sa tajomnosť toho, čo je pre nás kresťanov až príliš bežná vec. Kríž ako jedinečný znak nás kresťanov zostane do konca vekov neprekonateľným rozdielom medzi kresťanstvom a inými náboženstvami. V žiadnom medzináboženskom dialógu nemožno nikdy odstrániť tento škandál kríža, ktorý je kameňom úrazu a zároveň spásou pre všetkých. Kríž je od počiatku spätý s kresťanským posolstvom, ako i so životom kresťanov. Pavol na viacerých miestach vo svojich listoch hovorí o Kristovom kríži a Ježiš v evanjeliách vyzýva poslucháčov k neseniu kríža (Mt 16,24; Mk 8,34; Lk 9,23). V dnešný večer si vypočujme úryvok z prvého listu Korinťanom o kríži.
Je centrom ohlasovania, je jeho podstatou, ale zároveň najväčším paradoxom a dôvodom nepochopenia. Text ukazuje, že väčšina poslucháčov vníma slovo o kríži ako bláznovstvo. Boh si ho však paradoxne vyberá, aby zahanbil ľudskú múdrosť a chytráctvo. Pavol písal prvý list Korinťanom roku 56 resp. 57 z Efezu. Adresuje ho kresťanskému spoločenstvu v Korinte, ktoré vzniklo v rokoch 50/51-52 vďaka Pavlovmu apoštolskému pôsobeniu a ohlasovaniu evanjelia počas jeho druhej misijnej cesty. V spoločenstve boli kresťania židovského i pohanského pôvodu. Pavlove kontakty s kresťanmi v Korinte boli veľmi osobné a intenzívne. Svedčí o tom aj jeho návšteva počas tretej misionárskej cesty, ale najmä ich rozsiahla vzájomná korešpondencia. V NZ sa zachovali dva Pavlove listy Korinťanom a svojou dĺžkou sú spolu najrozsiahlejšími Pavlovými spismi s jedným mestom. Okrem týchto dvoch listov však Pavol napísal do Korintu aspoň ďalšie dva listy, ktoré sa však nezachovali (no niektorí vedci zistili náznaky až siedmich listov - vrátane kanonických). Takisto Korinťania viac krát písali Pavlovi (1Kor 7,1 „o tom čo ste napísali“), alebo mohol mať Pavol správy o živote kresťanov v tomto meste napr.
Korint ako jedno z najdôležitejších hospodárskych centier Rímskej ríše, bol situovaný na dôležitej obchodnej ceste s prístupom k dvom moriam a s dvoma prístavmi. Obyvatelia z rôznych sociálnych skupín pochádzali z mnohých národov Rímskej ríše. To všetko, spolu s archeologickými dokladmi a svedectvami starovekých autorov svedčí o značnej ekonomickej prosperite mesta, ale aj o sociálnych rozdieloch a zníženom stupni morálnej citlivosti. Pavol viac krát reaguje na naliehavé teologické, sociálne a morálne otázky kresťanov v Korinte (napr. Lebo slovo kríža je bláznovstvom pre tých, čo idú do záhuby, ale pre tých, čo sú na ceste spásy, teda pre nás, je Božou mocou. Veď je napísané: "Múdrosť múdrych zmarím a rozumnosť rozumných zavrhnem." Kdeže je múdry? Kde je zákonník? A kde mudrák tohto veku? Neobrátil Boh múdrosť tohto sveta na bláznovstvo? Lebo keď svet v Božej múdrosti nepoznal svojou múdrosťou Boha, zapáčilo sa Bohu spasiť veriacich bláznovstvom ohlasovania. Lebo aj Židia žiadajú znamenia a Gréci hľadajú múdrosť, my však ohlasujeme ukrižovaného Krista, pre Židov pohoršenie, pre pohanov bláznovstvo, ale pre povolaných, tak Židov ako Grékov, Krista - Božiu moc a Božiu múdrosť.
V úvode do listu Korinťanom, v stati 1,18-2,16 je široko rozvinutá téma bláznovstva kríža v protiklade s ľudskou múdrosťou. Pavol odpovedá na správy, ktoré sa dozvedel od členov spoločenstva („Lebo z domu Chloe mi o vás, bratia moji, oznámili...“ 1,11). V 1Kor 1-4 Pavol reaguje na problémy v komunite, ktoré súhrnne nazýva „roztržky“ (1,10) a „sváry“ (1,11). Tieto problémy sa prejavovali roztrieštením spoločenstva a nejednotou: vytvorili sa súperiace skupiny a každá sa odvolávala na inú vedúcu osobu - evanjelizátora (Pavol, Apollo, Kéfas, Kristus 1,12). S takýmto delením na základe príslušnosti k niektorej skupine je spojené aj vyvyšovanie sa nad iných a zdôrazňovanie vlastných schopností („aby ste sa nevyvyšovali jeden nad druhého proti inému“ 4,6). V dôsledku toho Korinťania zredukovali evanjelium a jeho hlasovanie iba na „múdrosť slova“ (1,17), alebo „ľudskú múdrosť“ (2,5), akési ľudské chápanie: kládli do popredia a cenili si schopnosť presviedčať: používať a prispôsobovať argumenty, získavať si náklonnosť šikovnou rétorikou a manipulatívnym predstavením náboženského systému. Takto sa evanjelium zredukovalo iba na objekt ľudskej propagandy so snahou získavať prívržencov. Takáto viera, na rozdiel od tej, ktorá spočíva v Bohu, prináša iba sklamanie, pretože nedokáže pozdvihnúť a prekonať vlastné sebectvo.
Daný kontext nám pomáha pochopiť, že počiatočný úmysel tejto state je pastoračný: Pavol reaguje na konkrétne problémy spoločenstva a dáva návrhy na ich riešenie. Odporúča usilovať sa o „dokonalú jednotu v zmýšľaní a úsudku“ (1,10). Ale ďalším stupňom textu je snaha preniknúť k podstate vecí a objasniť tajomstvo Božieho diela v Ježišovi Kristovi, tajomstvo Ukrižovaného. Kristus nie je rozdelený (1,13) a tak všetci pokrstení, ktorí sú s ním spojení, majú odstrániť vzájomné rozdiely. Veď nemajú viac dôvod k pýche a vyvyšovaniu sa jeden nad druhého.Kerygma: V tomto kontexte zaznieva „slovo kríža“ (1,18) ako súhrn evanjelia a zhrnutie Pavlovho ohlasovania (1,17). Hádky a nedorozumenia u Korinťanov ukazujú, ako nekriticky prijali ideály a hodnoty pohanského sveta okolo nich.
1. Slovné spojenie „slovo kríža“ sa vyskytuje v celom Novom zákone iba u Pavla na tomto jedinom mieste. Toto slovné spojenie vyjadruje, že „kríž“ je obsahom „slova“, jeho objektom, alebo argumentom, ktorým sa slovo zaoberá (mohli by sme preložiť ako „slovo o kríži“). „Slovo“ pritom neznamená iba „rozprávanie“ v zmysle obyčajného opisu (veď Pavol nikde neopisuje samotné fakty Ježišovho utrpenia), ale „reč“, „posolstvo“ alebo „svedectvo“ - „svedectvo o kríži“. Keď Pavol vraví o „slove kríža“, má na mysli „ohlasovanie kríža“, „svedectvo o kríži“.Slovo, aby bolo slovom, musí zreteľne zaznieť, musí byť vyslovené. Je dôležité jeho explicitné vyjadrenie, aby neostalo iba v mysli toho, kto má ohlasovať, ale dostalo sa k poslucháčom; k tým, ktorí počúvajú. Kríž, ktorý je obsahom slova - ohlasovania vyžaduje dialogický vzťah medzi tým, kto ohlasuje a tým, kto počúva a prijíma posolstvo.
„Slovo kríža“ spočíva v ohlasovaní kríža. V „kríži“ sa prejavuje Božia moc1, ktorá slúži na spásu. Kríž je preto v centre evanjelia, je jeho neodňateľnou a podstatnou súčasťou, jeho definíciou. Evanjelium ako radostná zvesť, posolstvo o spáse nemôže byť bez kríža. Veď práve v kríži sa zjavuje spása. Medzi krížom a evanjeliom je priamy vzťah, ako to aj Pavol vyjadruje: „Lebo Kristus ma neposlal krstiť, ale hlásať evanjelium, a nie v múdrosti slova, aby nebol vyprázdnený Kristov kríž“ (1,17).
2. Slovo kríža, ktoré je ohlasovaním evanjelia má funkciu súdu: rozdeľuje, rozlišuje a rozsudzuje. Na jednej strane sú tí, ktorí idú do záhuby a na druhej strane tí, ktorí sú na ceste spásy (1,18). V ohlasovaní kríža sa uskutočňuje Boží súd nad človekom, ukazuje sa pravda. Je to podobné rozdelenie a súd, ako o tom hovorí aj Ježiš v Mt 25,32-46 (sudca rozdeľuje stádo na ovce a capov). Počúvať slovo kríža - jeho ohlasovanie znamená osobne sa postaviť pred kríž a dať osobnú odpoveď. Znamená to podriadiť sa tomuto „súdu“ nad sebou; spraviť rozhodnutie, ktoré z neho vyplýva: na ktorej strane chcem stáť. Nie je to etická výzva (primárne sa nič nežiada), ale prijatie, alebo odmietnutie tejto ponuky spásy. Je to dar od Boha a ten možno prijať iba zdarma: „Bohu sa zapáčilo spasiť veriacich“ (1,21)3.Ak človek odpovedá vierou, ak chápe kríž ako dôkaz Božej sily, potom sa vyžaduje radikálna zmena ľudských túžob, hodnôt a spôsobu života. Spása prichádza cez Kristov kríž, ale konkrétny človek je ešte len na ceste spásy (Pavol nevraví o „spasených“, ale o tých, ktorí sú „na ceste spásy“).
3. Pavol v našom texte často hovorí o bláznovstve. „Slovo kríža“ (ohlasovaniu kríža) „je bláznovstvom pre tých, čo idú do záhuby“ (1,18). Rovnako je bláznovstvom i samotné ohlasovanie („zapáčilo sa Bohu spasiť veriacich bláznovstvom ohlasovania“ 1,21). Posolstvo kríža sa zdá byť vrcholom bláznovstva a mnohí ho odmietajú, pretože je konkurenciou k ich hodnotám a výzva pre ich myslenie. Zdôrazňuje sa ľudská reakcia a odmietnutie, ktoré človek cíti zoči-voči krížu. Takáto krutá smrť4 naráža na nepochopenie a ťažko sa v nej hľadá zmysel. Preto aj Židia vnímajú ukrižovanie ako „pohoršenie“ (1,23b): bolo pre nich nepredstaviteľné, aby Mesiáš bol ukrižovaný5.Božia múdrosť, ktorá sa zjavuje v Ukrižovanom presahuje a ruší ľudskú múdrosť („Kdeže je múdry? Kde je zákonník? A kde mudrák tohto veku? Neobrátil Boh múdrosť tohto sveta na bláznovstvo? “ 1,20).
Múdrosť sveta predstavuje životný štýl a rebríček hodnôt: to čo sa v živote pokladá za dôležité. Pavol neodmieta múdrosť ako takú, ale tých, ktorí hľadajú pravdu iba na základe ľudskej múdrosti a ešte sa vyvyšujú nad iných na základe svojich schopností.Takáto ľudská múdrosť zo svojej podstaty nebola a ani nemôže byť schopná odhaliť špecifickosť kresťanského Boha. To, čo si ľudia myslia, že vedia o Bohu, kto Boh je a ako koná so svetom je nesprávne, pretože chcú Boha uzavrieť do vlastného chápania a múdrosti. Takáto múdrosť je vo svojej podstate poznačená egocentrizmom a pýchou, hľadá vlastné výhody bez ohľadu na cenu, ktorú platia iní; múdrosť kríža slúži druhým bez ohľadu na cenu, ktorú musí sama zaplatiť. Ukrižovaný Boh presahuje ľudské myslenie a logiku6, v ňom sa ukazuje iné poradie hodnôt: nie vyvyšovanie, ale vyprázdnenie; nie pohodlie, ale utrpenie; nie osobná sláva, ale poníženie. Tieto hodnoty ukazuje Kristus na kríži a to protirečí ľudskej logike.
Nikto nehľadá Boha na kríži, ale práve tam, na Kristovom kríži, je možné ho nájsť.Múdrosť sveta je schopnosť zvládnuť problémy života a život samotný. Kríž prevracia tieto hodnoty: jeho moc nespočíva v sile „zvládnutia“, ale v ponížení sa, kde sa očakáva Božie pôsobenie. Kríž ako výraz pre bolestivú smrť a hlboké poníženie je veľkou výzvou pre ľudskú múdrosť a skúsenosť: najmocnejší Boh sa ukázal ako úplne bezmocný. Kríž prevracia hodnoty sveta založené na ľudskej múdrosti a schopnostiach, ktoré ľudia zdôrazňujú. Víťazstvo sa odteraz dosahuje nie myslením na seba a zhromažďovaním pre seba, ale zrieknutím sa toho najcennejšieho, vydaním vlastného života. Boh sa svojou hanebnou smrťou identifikuje s poníženými. On si vyberá práve to čo v ľudských očiach nemá šancu na úspech (1,28).
Pri ohlasovaní Ukrižovaného jediným možným postojom je viera (1,21): filozofická argumentácia, alebo estetická kontemplácia sú nedostatočné. Boh v kríži neponúka to, čo svet hľadá, alebo pokladá za pôsobivé a neodolateľné. „Židia žiadajú znamenia” (1,22a) - hľadajú mimoriadne a zázračné udalosti. Chcú mať isté miesto v dejinách spásy, chcú mať potvrdené svoje náboženské nároky tak ako v minulosti. A namiesto toho dostávajú znamenie kríža, ktoré sotva mohlo byť pre nich znakom Božej záchrany. „Gréci hľadajú múdrosť“ (1,22b) - ich civilizácia bola zameraná na múdrosť ako najvyššiu hodnotu, ktorá má pomôcť dosiahnuť isté spoločenské a sociálne postavenie, úspech v politike, verejnom živote, v záležitostiach bežného života, ako obchodovanie, láska, domácnosť. Preto hľadajú istotu a nevyvrátiteľné dôkazy. A to Boh na kríži neponúka. Práve naopak, na kríži sa popiera ľudská aktivita pri dosahovaní úspechu.
Vzdať sa vlastných možností a vložiť svoju dôveru do Druhého je opak toho, čo Gréci pokladali za cestu k úspechu. Podobne pre Židov je ponížený Mesiáš pohoršením a opakom ich presvedčenia. Židia i Gréci sú pred krížom na rovnakej pozícií.Kríž, ako aj jeho hlásanie sú „bláznovstvom“. Ako sa dá odpovedať Bohu, ktorý sa zjavuje takým nezvyčajným spôsobom? Možná je iba „Abrahámova odpoveď“ („uveril a to sa mu počítalo za spravodlivosť“ Rim 4,3; Gal 3,6).
4. Oproti bláznovstvu a pohoršeniu, ktoré ľudia cítia pri slovách o kríži, Pavol stavia moc a múdrosť (1,23-24): pre tých, ktorí sú na ceste spásy je kríž „Božou mocou“. V kríži a cez kríž sa Božia prítomnosť a jeho prísľub stáva účinným. Je to vždy Božia moc a prejavuje sa nie na tých, čo idú do záhuby, ale iba na tých, čo sú na ceste spásy: na povolaných - Židoch i Grékoch bez rozdielu (1,18.24). Boh nezjavuje svoju moc v záhube neveriaceho, ale iba pozitívne v spáse toho, kto verí. Je to v súlade s biblickou tematikou Boha, ktorý nemá záľubu v smrti hriešnika (Ez 18,23) a preukazuje svoje dobrodenie v prospech svojich vyvolených (Dt 3,24).Božia múdrosť, skrytá od vekov (2,7) sa zjavuje v Kristovom kríži; Božia múdrosť je zhodná so samotným Ukrižovaným: („Ježiš Kristus, ktorý sa pre nás stal múdrosťou od Boha…“ 1,30). Pavol zameriava svoje ohlasovanie na ukrižovaného, toto je centrum jeho hlásania (1,23; 2,1-2) a tajomstvo Božej múdrosti. V ňom sa Boží plán historicky sprítomnil, v ňom sú ukryté všetky poklady múdrosti a vedomosti (Kol 2,3). Božia moc a múdrosť sa zjavuje v ukrižovanom Kristovi, ktorý zomrel, aby zachránil to čo je bláznivé a slabé.
V Kristovi na kríži sa zjavil Boh a ukázal svoju podstatu. Akákoľvek verzia evanjelia, ktorá by nahrádzala kríž osobným úspechom je zavádzanie. Veriaci sú presvedčení, že kríž vyjadruje Božiu vôľu a je prejavom jeho múdrosti a moci. Toto presvedčenie prekonáva rozdiel medzi Židmi a Grékmi, ktorí sa stali jedným v Kristovi (1,24; Gal 3,28; Kol 3,11).
1. Ohlasovanie evanjelia nikdy nebolo jednoduché a nie je jednoduché ani dnes. V snahe všetko si uľahčiť niektorí z evanjelia vynechávajú dôležité prvky, ba aj to najpodstatnejšie, takže ostanú iba krásne, no prázdne slová. Potom sa stáva, že posolstvo evanjelia sa zredukuje napríklad iba na sociálnu agendu, či ochranu ľudských práv alebo humánne posolstvo. Alebo sa evanjelium predstavuje iba ako pekná rozprávka, ktorá má pôsobiť na ľudské city, aby sa všetci cítili príjemne. Aby sa snáď niekto necítil dotknutý, aby sa nikomu nič nevyčítalo, aby necítil nič nepríjemné… Nakoniec z celého kresťanstva ostáva iba psychologická terapia, ktorej cieľom je „dobrý pocit“ - nikomu nič nevyčítať, každého uspokojiť s tým, aký je a ako žije, pričom už nikto necíti potrebu meniť sa.
Pavol ukazuje, že ku kresťanstvu kríž nielen patrí, ale že stojí v jeho strede. Je jeho podstatou a bez neho by kresťanské posolstvo stratila svoj zmysel. Bez kríža by evanjelium bolo iba „cvendžiaci kov a zuniaci cimbal“ (1Kor 13,1), alebo prasknutý zvon. Bolo by ako soľ, ktorá keď stratí chuť, nie je nanič, vyhadzuje sa ľudia po nej šliapu (Mt 5,13). Sám Pavol zdôrazňuje potrebu soli (Kol 4,6 „Vaša reč nech je vždy milá, soľou korenená, aby ste vedeli, ako máte každému odpovedať“). Akákoľvek snaha hlásať evanjelium bez kríža, alebo ustupovať z jeho požiadaviek robí z neho karikatúru, ktorá nedokáže zaujať a osloviť.Nebude aj toto jeden z dôvodov, prečo sa mnohí ľudia sa necítia oslovení kresťanským posolstvom? Neukazujeme im niekedy kresťanstvo v nepravdivej podobe; iba slabý odvar zjavenej pravdy? Nevynechávame úmyseln...