Región východného Slovenska je špecifický tým, že sa tu stretáva západná a východná kultúra, resp. S kresťanstvom na území Slovenska sa stretávame v období raného stredoveku (8. - 9. storočie). Najväčší význam (s preukázateľnými výsledkami) mala nepochybne byzantská misia pod vedením bratov Konštantína a Metoda (pochádzali z gréckeho mesta Thesaloniki - Solún), ktorá na území Veľkej Moravy (štátneho útvaru, ktorý zahŕňal i územie dnešného Slovenska) pôsobila v druhej polovici 9. storočia.
Historická obec sa dodnes nevie zhodnúť na tom, či región Zemplína bol alebo nebol súčasťou Veľkomoravskej ríše, avšak aj tu sídlili Slovania (dôkazy o tom priniesli archeológovia). Kresťanstvo sa v našej oblasti definitívne udomácnilo až v období stredoveku. K ortodoxným veriacim nepochybne patrili Rumuni, ktorí sa na majetkoch michalovských šľachticov (hlavne v okrajových oblastiach) začali usadzovať v prvej polovici 14. storočia, pričom hospodárili na tzv. zákupnom práve.
Na prítomnosť veriacich východného obradu v Michalovciach v stredoveku môžu hypoteticky (s určitými výhradami) upozorňovať i priezviská tunajších obyvateľov. V roku 1449 vo Veľkých Michalovciach (išlo o jednu z dvoch sídliskových častí mestečka) býval - okrem ostatných ľudí - aj Jakub, zvaný Oros (čiže Rus), Jakub Olaz (Olah ? - Rumun ?) a iný Jakub Oros, v Greči (časť Michaloviec, ležiaca na východ od Laborca, v Užskej stolici) sa v roku 1358 spomínajú „hostia“ (pôvodom z cudziny) Ján Oros a Demeter, v roku 1588 na území dnešných Michaloviec žili napr. Fedor Rusyn, Šimon Rusyn či Andrej Rusyn.
Zo súpisov majiteľov domov a usadlostí v Michalovciach z 15. - 17. storočia vyplýva, že okrem dominantných Slovákov sa tu sporadicky vyskytli i jednotlivci, označení ako Nemec, Poliak, Ukrajinec (Oros), resp. Rusnák. Dôležitý historický medzník tohto obdobia predstavovalo uzavretie tzv. Užhorodskej únie v roku 1646.
Začiatkom 18. storočia sa tak napr. Súčasťou Michaloviec sa v 20. storočí stali tiež Topoľany. Podľa zachovaných dokumentov tu v roku 1696 popri Slovákoch žilo aj niekoľko Rusínov, v roku 1715 sa v dedine uvádza niekoľko obyvateľov s menom Rusnak. Existujú i záznamy z roku 1717, ktoré hovoria o „zbehnutých“ Rusínoch z humenského panstva v Topoľanoch - konkrétne išlo o siedmich poddaných (troch Kováčovcov zo Svetlíc, Kocáka z Hostovíc, Korenka z Jasenova a Vargu a Roška z Nižnej Jablonky). Aj vo Vrbovci žili v 16. storočí popri Slovákoch i obyvatelia rusínskeho pôvodu (napr. Rusíni bývali tiež v Močaranoch (napr. Kanonické vizitácie, resp. Ojedinelé správy o ľuďoch, pochádzajúcich z nepochybne pravoslávnych oblastí, sa viažu na sféru obchodu - napr. na konci 50. rokov 18. storočia sa v Michalovciach spomína istý Izák Voloch - zrejme obchodník z Volochov, teda z Valašska).
Super rýchla história Slovenska
Pravoslávni veriaci v Michalovciach sa menovite spomínajú až na začiatku 20. storočia. Výstižnú charakteristiku tunajších konfesionálnych pomerov podáva článok v novinách Slovenský východ z októbra 1934 - autor tu konštatuje: „Po stránke náboženskej je obyvateľstvo obce Michalovce veľmi pestré. O prvom masovejšom prestupe veriacich z gréckokatolíckej na pravoslávnu vieru v okolí Michaloviec možno hovoriť až v 20. rokoch 20. storočia.
O pôsobení pravoslávnej cirkvi v Michalovciach v čase existencie vojnovej Slovenskej republiky relevantné správy chýbajú. Uviesť možno len to, že „20. septembra 1944 navštívil mesto Michalovce vysokopreosvietený Jelevferij, exarcha Moskovského patriarchátu v ČSR. Na mestskom dome sa zapísal do Pamätnej knihy… Sprevádzali ho Ing. arch. Po „zjednotení“ gréckokatolíckej cirkvi s pravoslávnou, ku ktorému došlo na cirkevnom zhromaždení koncom apríla 1950, známom ako Prešovský sobor, sa i v Michalovciach začalo s budovaním oficiálnych pravoslávnych cirkevných štruktúr, čo súviselo s prechodom časti bývalého uniatského kléru aj veriacich na pravoslávie (až do konca druhej svetovej vojny bola totiž činnosť pravoslávnej cirkvi v meste obmedzená len na jednotlivcov - k ortodoxnému vierovyznaniu sa hlásili predovšetkým tu usadení Bulhari a niekoľkí ruskí emigranti; do roku 1950 nebol v Michalovciach zaznamenaný ani žiadny prestup skupín či jednotlivcov do pravoslávnej cirkvi).
Súbežne prebiehal aj proces prestupu gréckokatolíckych veriacich na pravoslávie - spomenúť možno celonárodnú cyrilo-metodskú púť v Michalovciach, ktorá sa uskutočnila dňa 9. júla 1950. Ustanovujúce zhromaždenie Michalovskej pravoslávnej eparchie sa konalo dňa 29. júla 1950, pričom mu predchádzalo rozhodnutie o rozdelení Prešovskej pravoslávnej eparchie. Prvým michalovským pravoslávnym biskupom sa stal Alexander (Viktor Michalič) - niekdajší kanonik gréckokatolíckej prešovskej diecézy, neskôr generálny vikár prešovskej eparchie.
Bývalý kláštorný Chrám Zoslania Svätého Ducha bol vyhlásený za katedrálny chrám, zriadila sa pri ňom aj farnosť Michalovce I. Za jej prvého správcu bol menovaný Juraj Kuzan, neskôr sa v tejto funkcii (do polovice 50. rokov) vystriedali Ján Labun (1951 - 1952), Štefan Adamiak (1952 - 1953), Štefan Balogh (1953 - 1954) a Anton Oleár (1954 - 1955). Biskupský úrad mal však problémy s obsadzovaním miesta administrátora katedrálneho chrámu, pretože išlo o nesystematizované miesto, ktoré farári odmietali prijať. Celkovo možno situáciu v pravoslávnej cirkvi v 50. rokoch 20. storočia charakterizovať ako zložitú.
Štruktúra michalovských farností sa v 50. rokoch 20. storočia formovala postupne. Vo farnosti pri katedrálnom chráme ako jej správcovia od roku 1955 pôsobili Ján Rabatin (1955 - 1957), Juraj Šutko (1957 - 1959, 1962 - 1963), Juraj Cap (1959 - 1962), Andrej Vološin (1963 - 1964) a Štefan Horkaj (od roku 1964). V polovici 50. rokov 20. storočia sa v Michalovciach nachádzali aj filiálky pravoslávnej cirkvi, a to v Topoľanoch, Močaranoch a Vrbovci.
K obnoveniu gréckokatolíckej cirkvi v Michalovciach došlo na Veľkú noc v roku 1968. Po roku 1968 pravoslávna cirkev i naďalej užívala katedrálny Chrám Zoslania Svätého Ducha, kde ako duchovný slúžil Štefan Horkaj. V rokoch 1950 - 1990 michalovskú eparchiu, ako aj Pravoslávnu cirkevnú obec (PCO) Michalovce poctili svojou návštevou viaceré významné osobnosti duchovného života či cirkevní hierarchovia zo zahraničia - napr. vladyka Antonij, biskup z Krymu; pravoslávny metropolita Samacha zo Sýrie; vladyka Sáva, biskup černovický a bukovinský, z Mukačeva; vladyka Leontij, arcibiskup simferopoľský a krymský; vladyka Filaret, metropolita kyjevský a haličský, exarcha Ukrajiny; vladyka Antonij, arcibiskup černigovský a niženský; metropolita Pitirin, arcibiskup volokolamský, vikár moskovskej eparchie, vedúci vydavateľstva moskovskej patriarchie a profesor Moskovskej duchovnej akadémie; vladyka Nikolaj (Smiško), metropolita z Johnstownu (USA); vladyka Feofan Kaširský, predstavený zastupiteľstva Ruskej pravoslávnej cirkvi v Karlových Varoch, či Jeho Svätosť Dimitrios I., ekumenický patriarcha konštantínopolský.
Kým v 80. Po roku 1990 sem zavítal metropolita Emilianos, zvláštny splnomocnenec Jeho Svätosti Dimitria I., patriarchu konštantínopolského; metropolita Ierotheosom z gréckeho ostrova Limnos; kardinál Edward Cassidy, prezident Pápežskej rady pre jednotu kresťanov; vtedajší pápežský nuncius - kardinál Giovanni Coppa; metropolita Panteleimon z gréckeho ostrova Zakynthos; Alexij II., patriarcha moskovský a celého Ruska; Bartolomej I., patriarcha konštantínopolský a ekumenický patriarcha, či Peter VII., pápež a patriarcha alexandrijský a celej Afriky.
Oficiálnu žiadosť o povolenie vymaľovať interiér chrámu podala na Mestský národný výbor (MsNV) v Michalovciach pravoslávna cirkev dňa 17. mája 1976. Kladné vyjadrenie bolo doručené až v marci 1977. Chrám sa následne dal - kvôli nedostatku financií - iba jednoducho vymaľovať (bez rozpísania ikon), pričom posviacku vykonal dňa 10. apríla 1977 vladyka Nikanor, arcibiskup prešovský a michalovský.
Prípravné práce na ikonopisnej výzdobe Chrámu Zoslania Svätého Ducha sa rozbehli až v apríli 1987. Po Veľkej noci prišli do Michaloviec dvaja ikonopisci z vtedajšieho Sovietskeho zväzu - Jurij Milašev a Sergij Merzliakov. Ikony vo svätyni, v chráme i v kupole rozpísali postupne, počas letných a jesenných mesiacov v rokoch 1987 - 1988. Ikonografická výzdoba interiéru chrámu bola darom Ruskej pravoslávnej cirkvi - osobitnú zásluhu na tom mal Jeho Svätosť Pimen, patriarcha moskovský a celej Rusi. Posviacku novovyzdobeného interiéru chrámu vykonal dňa 16. júla 1989 metropolita Filaret z Kyjeva.
Začiatkom júla 1993 bol posvätený základný kameň nového katedrálneho Chrámu svätých Cyrila a Metoda vtedajším michalovským eparchom Jánom, po dokončení v máji 1996 chrám posvätil moskovský patriarcha Alexij II. (autorom projektu tejto sakrálnej stavby je Ing. arch. Milan Kočan).
V roku 1922 sa pravoslávni obyvatelia z Ladomirovej, hlavne vtedajší senátor J. Lažo, obrátili k českej pravoslávnej náboženskej obci v Prahe s prosbou, aby im poskytla kňaza a organizátora. Archimandrita Savatij im odporučil archimandritu Vitaliia, ktorý sa ujal práce v apríli 1923. Archimandrita Vitalii (Maximenko) sa narodil 8. 8. 1870 v Lipku v okrese Rovno na Volyni. Po ukončení pravoslávneho duchovného seminára vyštudoval Duchovnú akadémiu v Kazani s hodnosťou kandidáta bohoslovia (náš doktorát teológie) a pôsobil ako profesor duchovného seminára.
V roku 1903 bol prijatý ako mních do Počajevskej Uspenskej lavry na Volyni. Tam sa vyznamenal osvetovou činnosťou: organizoval, rozmnožil a dlhé roky riadil monastiersku tlačiareň a vydal mnoho kníh a periodík. Po revolúcii zachránil časť tlačiarne a cez Srbsko prišiel k nám do neuveriteľne ťažkých hmotných podmienok. Spočiatku bez spolupracovníkov a bez akejkoľvek podpory začal svoju činnosť vo Svidníku, kde v súkromnom dome senátora Laža zriadil domácu kaplnku a kanceláriu. Odtiaľ navštevoval i vzdialené obce, aby konal bohoslužby a riadil organizáciu hnutia.
Medzi týmito obcami cez ktoré archimandrita Vitalij prechádzal a navštevoval najmä na svojej ceste zo Svidníka do Vyšného Orlíka bola aj obec Vyšná Jedľová. Občania obce vzhľadom na ich ťažký život a ne únosné nároky gréckokatolíckeho duchovenstva pri vykonávaní trebov, ale najmä pri povinných prácach na farskom ako aj povinných „rokovinach a koblinach“ sa stretávali s otcom Vitalijom, ktorý im poskytoval informácie o pravej viere ich otcov ako aj o tom, že už v 13. storočí vo Vyšnom Svidníku a jeho okolí bola iba pravoslávna viera. Zároveň nabádal ich, aby sa vyvarovali revolučnosti a živelnosti.
Táto jeho činnosť priniesla ovocie v tom, že mnohé obce na východnom Slovensku v roku 1923 sa začali vracať k pravoslávnej Cirkvi, od ktorej boli násilne oddelení zavedením užhorodskej únie a násilne pričlenení k gréckokatolíckej cirkvi, vydaním dekrétu č. 3412 panovníčkou Máriou Teréziou v roku 1773, ktorým všetky majetky pravoslávnej Cirkvi boli prepísane na gréckokatolícku cirkev a defacto, tým bola zakázaná pravoslávna Cirkev na teritóriu vtedajšej monarchie. Obyvateľa týchto obcí boli si vedomí toho, že návrat k Pravosláviu im ukladá veľké povinnosti a starosti a preto plne obstáli v ťažkých skúškach v nasledujúcich rokoch. Boli to obce I.adomírová, Vagrinec, Krajné Čierne, Varadka, Medvedie, Krajná Porúbka, Jurková Voľa, Vyšný Orlík, Vyšná Jedľová v okrese Vyšný Svidník, ďalej Hrabské a Becherov v okrese Bardejov a Krivé v okrese Snina.
Tieto obce zostali po prestupe do pravoslávnej Cirkvi bez bohoslužobných miestnosti. Samozrejme, že hierarchom gréckokatolíckej cirkvi sa táto situácia nepáčila a neboli s tým veľmi spokojní, preto vyvinuli maximálne úsilie, aby rozmáhajúce sa Pravoslávie zadusili v zárodku. Čo sa im vzhľadom na politicko-ekonomickú situácia v tom čase čiastočne podarilo, pretože pravoslávni veriaci nemali bohoslužobné priestory, ani potreby na vykonávanie bohoslužieb a hlavne chýbali pastieri. Otázka vierovyznania bola vytlačená ich hlavnou starosťou, ktorou bol boj o holú existenciu a prežitie, ktorý im ešte sťažila 2. svetová vojna. Ale zapálenú iskru pravoslávnej viery sa už v obci nedalo uhasiť.
Pod vplyvom pravoslávnych mníchov z Ladomirovej časť občanov obce po roku 1945 prechádzala na pravoslávnu vieru. Po roku 1950 bolo v obci definitívne prijaté pravoslávne náboženstvo. Do roku 1950 tu slúžil veriacim pravoslávny kňaz z Vyšného Orlíka o. Oleg Ivanov spolu s o. Od roku 1950 do roku 1952 pravoslávne cirkevné obrady vykonával pravoslávny kňaz o. Ivan Guzy, po ňom o. Ambróz Špaček (1952-1953), o. Alexij Omelianovič (1953-1954), o. Ján Lipták (1954-1992), o. Tomáš Paranič (1992-1994), o. Andrej Bieloruský (1994 - 2003) a od roku 2003 o.
Na základe opatrenia Predsedníctva SNR z 29. 5. 1991 k vysporiadaniu vzťahov medzi gréckokatolíckou a pravoslávnou Cirkvou bol chrám v obci v novembri roku 1992, po súdnom rozhodnutí, odovzdaný Gréckokatolíckemu farskému úradu vo Svidníku. Koncom júna 1993 bol chrám zatvorený a pravoslávne bohoslužby sa vykonávali v priestoroch kultúrneho domu. Pravoslávni veriaci sa preto rozhodli postaviť si nový chrám. Dňa 11. decembra 1992 sa uskutočnil výber staveniska na výstavbu pravoslávneho chrámu v obci, výstavba ktorého aj začala 25. augusta 1993. Stavbu začala firma LK-ROTEX zo Svidníka, ktorá zrealizovala stavbu základov a ďalšiu časť stavby si zabezpečovali už občania svojpomocne. Slávnostná posviacka novopostaveného chrámu sa konala 19. júla 1994. Dňa 17. novembra 1997 sa uskutočnila posviacka ikonostasu.
Prípravu stavby pravoslávneho chrámu v obci sprevádzali ťažkosti a najmä pripomienky vlastníkov susedného pozemku. Územné rozhodnutie na stavbu chrámu vydal Obvodný úrad životného prostredia vo Svidníku dňa 4. 6. 1993. Po odvolaní sa vlastníkov susedného majetko - právne nevysporiadaného pozemku územné rozhodnutie potvrdil 19. 7. 1993 Okresný úrad životného prostredia vo Svidníku. Na základe žiadosti pre investora Pravoslávny farský úrad Vyšná Jedľová bolo pre užívateľa Pravoslávnu cirkevnú obec Vyšná Jedľová vydané stavebné povolenie na stavbu pravoslávneho chrámu Obvodným úradom životného prostredia vo Svidníku dňa 27. 7. 1998. Voči nemu bolo podané odvolanie 13. 8. 1993.
Keďže so stavebnými prácami sa začalo bez právoplatného stavebného povolenia, vydal Obvodný úrad životného prostredia vo Svidníku 31. 8. 1993 rozhodnutie o prerušení stavebných prác. V termíne sa k uvedenému rozhodnutiu odvolala Pravoslávna cirkevná obec Vyšná Jedľová. Okresný úrad životného prostredia vo Svidníku potvrdil rozhodnutie Obvodného úradu životného prostredia vo Svidníku o prerušení prác dňa 29. 10. 1993. V nadväznosti na nerešpektovanie rozhodnutia o prerušení prác bola následne rozhodnutím Obvodného úradu životného prostredia vo Svidníku zo dňa 29. 10. 1993 udelená investorovi stavby pokuta vo výške 15.000.-Sk.
Dňa 5. 8. 1998 bolo Okresným úradom odborom životného prostredia vo Svidníku už vydané dodatočné stavebné povolenie na stavbu pravoslávneho chrámu. Kolaudačné rozhodnutie na stavbu: Pravoslávny chrám Pravoslávnej cirkvi Vyšná Jedľová, bolo vydané 25. mája 1999. 5. Pravoslávny chrám sv. Kozmu a Damiana je jednopodlažná jednoloďová stavba s kombinovanými strešnými konštrukciami, so segmentovým zakončením presbytéria a zvonicovou vežou. Časť pravoslávnych matričných zápisov sa nachádza v matrike Pravoslávneho farského úradu vo Vyšnom Orlíku a vo Svidníku.
Uprostred obce Medvedie sa na kopci nachádza drevený pravoslávny chrám sv. veľkomučeníka Dimitrija Solúnskeho, ktorý je zaradený medzi kultúrne pamiatky Slovenska. Chrám bol postavený v roku 1903 a jeho vzhľad sa počas jeho existencie viackrát menil. Počas 2. svetovej vojny bol poškodený a neskôr v rokoch 1946-1947 opravený. Okolo roku 1980 prešiel úpravou, ktorá značne pozmenila jeho vzhľad. Steny chrámu boli zvonku pokryté plechom, aby sa zamedzilo nežiadúcemu vplyvu poveternostných podmienok na drevené opláštenie. V roku 2009 sa začala rekonštrukcia chrámu s cieľom prinavrátiť mu pôvodný a dôstojný vzhľad.
Do roku 2010 bol v interiéri odstránený plastový obklad a boli zreštaurované dosky tvoriace vnútorné opláštenie. Nasledovala obnova exteriéru, ktorá prebiehala v rokoch 2012-2013. Bolo odstránené plechové opláštenie a chrám dostal nové, drevené. Odstránené bolo aj rozmerné zastrešenie nad chrámovým schodiskom. Po rekonštrukcii opláštenia nasledovala obnova strechy. Starú plechovú nahradila medená.
V dňoch 18. až 25. januára každý rok, sa koná Týždeň modlitieb za jednotu kresťanov. Veriaci a predstavitelia rôznych cirkví a denominácií, sa stretávajú k spoločnej modlitbe. V roku 2003 sa konali ekumenické dni v Hranovnici po prvýkrát. Po tejto dobrej skúsenosti, dovolili si predstavitelia Evanjelickej a. v. a Rímskokatolíckej cirkvi v roku 2004 prizvať k modlitbe a účasti predstaviteľa Pravoslávnej cirkvi z Vernára a tak sa ekumena uskutočnila v dvoch dedinách - Hranovnica a Vernár.
V tomto roku 2005 sa pri príprave urobil ďalší krok a k účasti bol pozvaný aj gréckokatolícky farár z Telgártu. Ekumenické dni 2005 sa budú konať už v 3 obciach - Telgárt, Vernár, Hranovnica a 4 kostoloch - gréckokatolíckom, pravoslávnom, rímskokatolíckom a evanjelickom. Za týmito informáciami treba vidieť aj čosi historické. Napríklad, pred rokom pri týchto pobožnostiach vošlo do dejín, že v pravoslávnom kostole prvýkrát kázala evanjelická duchovná, to isté platí aj o prítomnosti pravoslávneho arcidekana v evanjelickom kostole v Hranovnici. To, že v tomto roku sa zúčastní aj gréckokatolícky duchovný je veľké v tom, že aj ako predstaviteľ náboženskej obce gréckokatolíkov z Vernára, sa bude modliť s pravoslávnym kolegom.
História spred niekoľkých rokoch písala aj čosi iné a opačné. Poznatok z minulých rokov jasne hovorí o vzájomnej radosti, ktorú majú veriaci jednotlivých cirkví, že sa takto stretnú a modlia sa. Hoci sa poznajú aj z iných súvislostí života.
Zoznam chrámov a duchovenstva Pravoslávnej cirkvi v Prešove a okolí:
- PREŠOV - Katedrálny chrám sv. Alexandra Nevského: mitr. prot. Mgr.
- BARDEJOV - Chrám sv. ap. Jána Teológa: jerej Mgr. A.
- BARDEJOVSKÉ KÚPELE - Chrám sv. Panteleimona: prot. Mgr.
- HANIGOVCE - Chrám sv. vmč. Juraja: Kpt. prot. Mgr.
- FRIČKA - Chrám sv. Michala Archanjela: prot. Mgr.
- KUROV - Chrám sv. Jána Krstiteľa: prot. PhDr.
- VYŠNÁ JEDĽOVÁ - Chrám sv. Kozmu a Damiána: prot. Mgr.
tags: #pravoslavny #farsky #urad #presov