Bohatstvo milosrdenstva v Biblii a jeho význam

Bohatý na milosrdenstvo je Boh, ktorého nám Ježiš Kristus zjavil ako Otca: ba tento jeho Syn nám ho v sebe samom názorne ukázal.

Treba tu pripomenúť chvíľu, keď Filip, jeden z dvanástich apoštolov, požiadal Krista: "Pane, ukáž nám Otca a to nám postačí"; a Kristus mu na to odpovedal: "...toľký čas som s vami a nepoznáš ma?...

Podľa náuky Druhého vatikánskeho koncilu som venoval svoju encykliku Redemptor hominis pravde o človekovi, ktorá sa nám vo svojej plnosti a hĺbke stáva jasnou v Kristovi. Teraz však, v týchto vážnych a ťažkých dňoch, ma pobáda iná, nie menej vážna potreba, totiž zasa v tom istom Kristovi objaviť tvár Otca, ktorý je vskutku "Otec milosrdenstva a Boh všetkej útechy".

V konštitúcii Gaudium et spes totiž čítame: "Kristus, nový Adam... v plnej miere odhaľuje človeka samému človeku a dáva mu najavo jeho vznešené povolanie"; toto však uskutočňuje práve tým, že "zjavuje tajomstvo Otca a jeho lásky". Tieto slová Koncilu veľmi jasne dosvedčujú, že nemožno predstaviť človeka v plnej dôstojnosti jeho prirodzenosti bez úplného zamerania na Boha, a to nielen iba teoreticky, ale v celej životnej skutočnosti.

Preto je zaiste vhodné venovať sa teraz tomuto tajomstvu: povzbudzuje nás k tomu mnohonásobná skúsenosť Cirkvi a dnešných ľudí: vyžadujú to aj úpenlivé prosby mnohých ľudských sŕdc, taktiež ich bolesti a nádeje, ich úzkosti a očakávania. Ak je pritom pravdou to, čo som uviedol v encyklike Redemptor hominis, totiž že v určitom zmysle každý človek je cestou pre Cirkev, tak potom evanjelium a celá tradícia stále v tejto dobe pripomínajú, že máme túto cestu s jednotlivými ľuďmi vykonať tak, ako ju označil Kristus, keď v sebe samom zjavil Otca a jeho lásku.

Kedykoľvek sa teda v Ježišovi Kristovi zameriava na človeka tá cesta, ktorá bola v rámci premenlivých dobových pomerov raz navždy zverená Cirkvi, vždy sa ide v ústrety Otcovi a jeho láske. Čím viac sa však poslanie Cirkvi obracia na človeka, t.j. čím viac sa tak povediac, stáva antropocentrickým (považujúc za stred svojej činnosti človeka), tým viac sa musí upevniť a zdokonaliť v teocentrickom zmysle (považujúc za svoj základ a stred Boha): musí byť totiž v Ježišovi Kristovi zamerané na Otca.

Hoci sa vyskytli rozličné ľudské mienky a smery tak v minulosti, ako aj v novších časoch, ba i teraz jestvujú snahy, ktoré chcú rozdeliť alebo priam uviesť do protikladu teocentrizmus a antropocentrizmus, Cirkev sa v dejinách ľudstva usiluje podľa Kristovho príkladu spojiť ich do vnútornej a súladnej jednoty. Toto je jedna zo základných myšlienok, azda práve tá najzávažnejšia v učení posledného Koncilu. Keď teda v terajšom úseku cirkevných dejín vidím svoju hlavnú úlohu v tom, aby som uskutočňoval náuku tohto Koncilu, musím sa s vierou, s otvorenou mysľou a s ochotným srdcom hlásiť k tejto základnej myšlienke.

Už v spomenutej encyklike Redemptor hominis som sa pokúsil poukázať na to, že hlbšie a mnohonásobne bohatšie poznanie Cirkvi, ktoré je tiež ovocím koncilu, má našu myseľ a naše srdce vo väčšej miere otvoriť Kristovi.

Boh a jeho milosrdenstvo

Boh, ktorý "prebýva v neprístupnom svetle", predsa sa prihovára človekovi rečou celého vesmíru: "Veď to, čo je v ňom neviditeľné - jeho večnú moc a božstvo - možno od stvorenia sveta rozumom poznávať zo stvorených vecí." Toto nepriame a nedokonalé poznanie je výsledkom činnosti rozumu, ktorý hľadá Boha pomocou tvorov, pričom vychádza z viditeľného sveta, avšak neznamená "vidieť Otca". Lebo "Boha nikto nikdy nevidel", hovorí svätý Ján, aby túto pravdu tým viac zdôraznil, takže "len jednorodený Boh, ktorý je v lone Otca, ten o ňom priniesol zvesť". Toto "zvestovanie" zjavuje Boha v nevyspytateľnom tajomstve jeho života - ako jedného a trojosobného - ktorý prebýva v neprístupnom svetle.

Týmto Kristovým "zvestovaním" však poznávame Boha predovšetkým v jeho láske voči človekovi, t.j. Takto sa v Kristovi a skrze Krista jedinečným spôsobom prejavuje Boh vo svojom milosrdenstve; zdôrazňuje sa totiž tá Božia vlastnosť, ktorú už Starý zákon pomocou rozličných obrazov a výrazov nazval "milosrdenstvom". Tejto starozákonnej tradícii o Božom milosrdenstve dáva Kristus konečnoplatný zmysel. Nielenže hovorí o milosrdenstve a vysvetľuje ho príkladmi i podobenstvami, ale predovšetkým ho v sebe samom stelesňuje a vo svojej osobe predstavuje. Lebo v istom zmysle on sám je milosrdenstvo.

Tak sa zdá, že zmýšľanie ľudí terajšieho veku - azda viac než predtým - sa stavia do protivy voči Bohu milosrdenstva a snaží sa odstrániť zo života a zo srdca človeka aj myšlienku milosrdenstva. Lebo slovo a náplň milosrdenstva akoby znamenali obmedzenie pre človeka, ktorý v dôsledku nesmierneho a predtým nepoznaného pokroku vedy a techniky teraz oveľa väčšmi rozšíril svoje panstvo a podrobil si i ovládol zem. Toto ovládanie zeme, ktoré sa niekedy chápe len jednostranne a povrchne, akoby nenechávalo nijaké miesto pre milosrdenstvo.

V tomto ohľade však môžeme užitočne poukázať na "položenie človeka v súčasnom svete", ktoré je opísané v úvodnej časti konštitúcie Gaudium et spes. Medziiným tam čítame tieto výroky: "Za takýchto okolností (o ktorých je reč v predchádzajúcej časti konštitúcie) dnešný svet sa javí mocným a zároveň slabým, schopným urobiť to najlepšie alebo to najhoršie; otvára sa mu cesta k slobode alebo k otroctvu, k pokroku alebo k úpadku, k bratstvu alebo k nenávisti. Položenie terajšieho sveta ukazuje nielen také zmeny, ktoré dávajú nádej na lepšiu budúcnosť ľudí na tejto zemi, ale aj viacero takých hrozieb, ktoré ďaleko prevyšujú všetky doteraz poznané nebezpečenstvá. Cirkev síce na tieto hrozby pri rozličných príležitostiach neustále poukazuje (napr. vo vyhláseniach pred OSN, UNESCO, FAO a inde).

Pápež Ján Pavol II

Lebo v Kristovi zjavená pravda o Bohu ako o "otcovi milosrdenstva" nám dovoľuje "vidieť" ho ako veľmi blízkeho človeku, najmä keď človek trpí a je vystavený nebezpečenstvu vzhľadom na svoj život a na svoju dôstojnosť. Z tohto dôvodu sa v terajšom položení Cirkvi a sveta mnohí ľudia - a ich združenia - vedení živým citom viery takrečeno samočinne obracajú na Božie milosrdenstvo. Bezpochyby ich k tomu mocne pobáda sám Kristus, ktorý skrze svojho Ducha účinkuje v ľudských dušiach. Lebo viera a zjavenie nás napomínajú, aby sme na tajomstvo Boha ako na "Otca milosrdenstva" nehľadeli len akoby teoreticky, ale aby sme sa k tomuto milosrdenstvu v Kristovom mene a spolu s Kristom vrúcne utiekali. Preto si želám, aby nasledujúce úvahy priviedli ono tajomstvo bližšie ku všetkým a aby vyzneli ako úpenlivá prosba Cirkvi o milosrdenstvo, ktoré človek a terajší svet tak veľmi potrebujú.

Ježiš a jeho učenie o milosrdenstve

Pred svojimi krajanmi v mestečku Nazarete poukázal Kristus na výroky proroka Izaiáša: "Duch Pána je nado mnou, lebo ma pomazal, aby som hlásal evanjelium chudobným. Poslal ma oznámiť zajatým, že budú prepustení, a slepým, že budú vidieť; utláčaných prepustiť na slobodu a ohlásiť Pánov milostivý rok." U Lukáša sú tieto výroky Pána Ježiša uvedené ako jeho prvý mesiášsky prejav, po ktorom nasledujú skutky a slová, ktoré poznáme z evanjelia. Týmito skutkami a slovami Kristus sprítomňuje Otca medzi ľuďmi.

Je veľmi dôležité všimnúť si, že medzi týmito ľuďmi sú predovšetkým chudobní, ktorí nemajú dostatočné prostriedky na živobytie, ďalej tí, čo sú pozbavení slobody, taktiež slepí, ktorí nemôžu hľadieť na krásu stvorených vecí, potom takí, čo trpia následkom duševnej úzkosti alebo sociálnej nespravodlivosti, a napokon i hriešnici. Najmä pre týchto ľudí sa stáva Mesiáš veľmi ľahko pochopiteľným znakom Boha, ktorý je láska, znakom samého Otca. Ježiš najmä spôsobom svojho života a svojimi skutkami ukázal, ako je prítomná láska v našom svete: tá láska, ktorá je činná, ktorá sa obracia na človeka a vzťahuje sa na všetko, čo patrí k ľudskej bytosti. Túto lásku možno skúsiť najmä vtedy, keď prichádza do styku s chorobou, krivdou, núdzou a vôbec s celým tým historickým "stavom človečenstva", ktorý znamená rozličnú fyzickú i mravnú ohraničenosť a krehkosť človeka.

Kristus nám zjavuje Boha, ktorý je Otcom a je "láskou", ako to zdôraznil svätý Ján vo svojom prvom liste; zjavuje nám Boha, ktorý je "bohatý na milosrdenstvo", ako to čítame u svätého Pavla. Táto pravda nie je iba dajaké poučenie, ale je to dôležitá skutočnosť, ktorú nám Kristus predstavuje. Primerane tomu, že Ježiš ohlasuje prítomnosť Boha ako Otca, lásku a milosrdenstvo, vyvolil si milosrdenstvo za jeden z hlavných predmetov svojej učiteľskej činnosti. Podľa svojho zvyku aj tu učí "v podobenstvách", ktoré lepšie objasňujú vlastnú podstatu vecí.

Stačí spomenúť podobenstvo o márnotratnom synovi alebo o milosrdnom Samaritánovi alebo - opačne - aj podobenstvo o nemilosrdnom sluhovi. V Kristovom učení sa nachádzajú aj viaceré iné miesta, ktoré vždy nejakým iným spôsobom osvetľujú lásku a milosrdenstvo. Keď sa tu však hovorí o hlásaní náuky, vzniká veľmi dôležitá otázka o význame a obsahu slov a pojmov, predovšetkým o pochopení pojmu milosrdenstva (v jeho vzťahu k láske). Lebo správne chápanie týchto pojmov je akoby kľúčom k pochopeniu pravej podstaty milosrdenstva. A na tom nám veľmi záleží.

Avšak prv než venujeme ďalšiu úvahu tejto veci, aby sme určili význam slov a vlastný zmysel pojmu milosrdenstva, musíme si uvedomiť, že keď Kristus zjavoval milosrdnú lásku Boha, zároveň žiadal od ľudí, aby sa vo svojom živote dali viesť láskou a milosrdenstvom. Táto požiadavka patrí k podstate mesiášskeho posolstva a tvorí jadro evanjeliovej etiky.

Kristus-Učiteľ to vyhlasuje aj vo forme prikázania, ktoré označuje ako "najväčšie a prvé", aj vo forme blahoslavenstva, keď v reči na hore hovorí: "Blahoslavení milosrdní, lebo oni dosiahnu milosrdenstvo." Takto mesiášske posolstvo o milosrdenstve má zvláštnu povahu: aj božskú, aj ľudskú. V Kristovi sa splnili mesiášske proroctvá aj v tom zmysle, že sa stal vtelenou láskou, ktorá sa prejavuje najmä voči kajúcim úbohým hriešnikom. Takto sprítomňuje a v plnšej miere nám ukazuje Otca, ktorý je Boh "bohatý na milosrdenstvo". Pre ľudí však je Kristus vzorom milosrdnej lásky voči blížnym, takže svojimi skutkami oveľa dôraznejšie než slovami prízvukuje výzvu k milosrdenstvu, ktoré je jednou z nevyhnutných zložiek "evanjeliovej etiky". Tu nejde iba o to, aby sa splnilo určité prikázanie alebo požiadavka mravnej povahy, ale aby sa splnila veľmi dôležitá podmienka toho, aby Boh mohol ľuďom prejaviť svoje milosrdenstvo: "...milosrdní...

Milosrdenstvo v Starom zákone

Pojem milosrdenstva má v Starom zákone dlhé a bohaté dejiny. Musíme si ich pripomenúť, aby tým väčšmi zažiarilo milosrdenstvo, ktoré Kristus zjavil. Keď ho svojimi skutkami a slovami prejavoval, hovoril s ľuďmi, ktorí nielenže poznali pojem milosrdenstva, ale ako Boží ľud starej zmluvy vo svojich dlhodobých dejinách toto Božie milosrdenstvo zvláštnym spôsobom zakúsili. Izrael bol totiž ľudom zmluvy uzavretej s Bohom, ktorú tento ľud častejšie porušoval. Keď si však uvedomil svoju neveru - lebo v jeho dlhých dejinách nechýbali proroci a iní, ktorí toto povedomie vzbudzovali - vtedy sa dovolával milosrdenstva. Knihy Starého zákona nám o tom podávajú veľa dôkazov.

Je veľmi závažné, že proroci, ktorí vzhľadom na hriechy ľudu často hovoria o milosrdenstve, výrazne ho spájajú s myšlienkou na Božiu lásku. Pán miluje Izraela láskou jedinečného vyvolenia, nežnosťou podobnou manželskej; preto mu odpúšťa viny, i neveru a zradu. Pri tomto všeobecnom "spoločenskom" položení sa milosrdenstvo javí ako zložka zodpovedajúca vnútornej skúsenosti jednotlivých ľudí, ktorí sa nachádzajú v hriechu a ktorí znášajú rozličné bolesti a nešťastia.

Tak fyzické zlo, ako i morálne, t.j. hriech, dávajú podnet na to, že synovia a dcéry Izraela sa utiekajú k Pánovi a vzývajú jeho milosrdenstvo. K tomu pristupuje skutočnosť, že bieda človeka pozostáva aj v jeho hriechu. Toto nešťastie skúsil národ Starého zákona čoskoro po svojom vyslobodení, keď si postavil zlaté teľa. Takto Pán skutkami a slovami prejavoval svoje milosrdenstvo od počiatku dejín toho národa, ktorý si vyvolil a ktorý aj v ďalšom priebehu svojich dejín sa stále s dôverou obracal na Božie milosrdenstvo tak vo svojich biedach, ako aj pri povedomí vlastnej viny.

V milosrdenstve Pána voči svojim sa takto prejavuje všetka rozmanitosť a jemné odtienky lásky: je ich otcom, lebo Izrael je jeho prvorodeným synom; je aj snúbencom tej, ktorú prorok označuje novým menom: ruhama, t.j. Z toho všetkého vyplýva, že milosrdenstvo nielenže patrí k samému pojmu Boha, ale určuje aj celý život izraelského národa a jeho jednotlivých synov i dcér: je podstatou nežného vzťahu k ich Pánovi, podstatou ich rozhovoru s ním.

V tomto ohľade majú všetky knihy Starého zákona pre milosrdenstvo veľké množstvo výrazov. Azda by bolo ťažké hľadať v týchto knihách iba rozumovú odpoveď na otázku, čo je vlastne milosrdenstvo samo osebe. Starý zákon oslavuje Pánovo milosrdenstvo mnohými slovami, ktoré sú významom podobné, ale svojou zvláštnou náplňou sa od seba odlišujú. Možno však povedať, že všetky - a zo všetkých strán - smerujú k jednej hlavnej myšlienke: vyjadriť nadprirodzené bohatstvo milosrdenstva a súčasne ho v mnohonásobnej podobe priblížiť človekovi.

Starý zákon povzbudzuje trpiacich ľudí, predovšetkým však hriešnikov - ale aj celý Izrael, ktorý uzavrel s Bohom zmluvu - aby vzývali milosrdenstvo, a pripomína im, aby to konali s plnou dôverou: spomína totiž milosrdenstvo práve v dobe úpadkov a duševnej skleslosti. Týmto spôsobom je milosrdenstvo v určitom zmysle v protiklade k božskej spravodlivosti a často sa javí voči nej nielen ako mocnejšie, ale aj ako hlbšie. Už Starý zákon učí, že spravodlivosť je síce u človeka opravdivou čnosťou a v Bohu podstatnou dokonalosťou, predsa však láska je "vynikajúcejšia", lebo je prvá a základná.

Možno povedať, že láska zmierňuje spravodlivosť a zasa spravodlivosť vlastne slúži láske. Táto prednosť a vznešenosť lásky pred spravodlivosťou je príznačná pre celé zjavenie a prejavuje sa práve milosrdenstvom. Źalmistom a prorokom to bolo také jasné, že nakoniec samo slovo spravodlivosť znamenalo pre nich spásu, ktorú uskutočnil Pán a jeho milosrdenstvo. Milosrdenstvo sa teda odlišuje od spravodlivosti, avšak neprotiví sa jej, ak uznávame v dejinách človeka - ako to Starý zákon skutočne robí - prítomnosť Boha, ktorý ako Stvoriteľ prechováva zvláštnu lásku voči svojim stvoreniam. Veď láska svojou podstatou vylučuje nenávisť a prianie zla voči tomu, komu sa raz darovala: "nič nemáš v nenávisti z toho, čo si učinil".

Tieto slová odhaľujú hlboký základ vzťahu medzi Božou spravodlivosťou a milosrdenstvom vzhľadom na človeka a na svet. Okrem toho zdôrazňujú, že oživujúce korene a konečné príčiny tohto vzťahu treba hľadať a odvodzovať zo samého "začiatku" vecí, z tajomstva stvorenia. S tajomstvom stvorenia však súvisí tajomstvo vyvolenia. Ono poznačilo dejiny toho národa, ktorého duchovným otcom - na základe svojej záslužnej viery - je Abrahám. Skrze tento národ, ktorý prechádza dejinami Starého i Nového zákona, sa vzťahuje toto tajomstvo vyvolenia na každého človeka a na celú n...

Návrat márnotratného syna - Rembrandt van Rijn

Úloha Panny Márie

Panna Mária je skrytá v Božom pláne, aby ju objavili iba tí, ktorí sú pokorní alebo sú ochotní sa pokoriť. Boh postavil všetko na pokore, lebo láska a pokora sú neodlúčiteľné. Boh svoje najväčšie dielo ukryl do pokory, do prečistej Panny Márie. Už v raji, Boh hovorí o Žene, ktorá bude v nepriateľstve s diablom, od začiatku do konca sveta. Boh by bol nedokonalý, keby slovo "nepriateľstvo" nemyslel v dokonalom zmysle slova. Keby tá Žena bola čo i len pri počatí priateľkou diabla cez dedičný hriech, nebolo by to dokonalé nepriateľstvo.

Ale keď Boh hovorí o nepriateľstve, je to nepriateľstvo, tá Žena nebude mať nič spoločné s diablom teda ani z hriechom. Už to je dôkazom, že musí byť počatá neposkvrnená. Boh nehovorí o Eve, tá sa predsa spriatelila s diablom. Boh v prvej knihe Svätého Písma hovorí o Žene, ktorá má prísť.

Sv. Ľudovít Mária Grignon napísal: „Máriu takmer vôbec nebolo vidieť pri prvom príchode Ježiša Krista, aby ľudia, ešte málo poučení a osvietení o osobe jej Syna, nevzďaľovali sa od neho príliš mocne ľnúc k nej. To by sa pravdepodobne stalo, keby bola známa, pre obdivuhodnú krásu, ktorú jej dal Najvyšší. Sv. Dionýz Aeropagita napísal, že by ju, keď mal videnie, považoval za nejakú bohyňu pre jej skryté pôvaby a neporovnateľnú krásu, keby ho viera, v ktorej bol pevne utvrdený, nebola poučila, že ňou nie je.

Aj keď apoštoli v evanjeliách priamo nevyzývali veriacich k úcte k Panne Márii, predsa tento zámer je tam zreteľne prítomný. Samotná Panna Mária, naplnená Duchom Svätým povedala prorockým hlasom: „Hľa, od tejto chvíle blahoslaviť ma budú všetky pokolenia, lebo veľké veci mi urobil ten, ktorý je mocný…“ (Lk 1, 48-49). Grécke slovo makariusin použité v tomto verši znamená blahoslaviť alebo aj velebiť. Výraz megála znamená veľkolepé, majestátne, vznešené veci.

Nevdojak mi tu prichádzajú na myseľ slová Žalmu 45, ktoré sa vzťahujú na kráľovnú sediacu po pravici Božieho trónu: „Na tvoje meno budem pamätať vo všetkých pokoleniach. Preto ťa národy budú velebiť navždy a na veky vekov“ (Ž 45, 18). Toto proroctvo sa začalo spĺňať už za života Panny Márie. Vtedy pred Ježišom zvolala istá žena: „Blahoslavený život, ktorý ťa nosil, a prsia, ktoré si požíval“ (Lk 11, 27). Je tu použité slovo makaria - blahoslavený, velebený v zmysle nebeského stavu, čiže to, ktoré zodpovedá Máriinmu proroctvu.

Ježiš na prvý pohľad neberie túto chválu vážne. Ale keď sa pozrieme ďalej, zistíme, že je to ináč. Tým, že povedal: „Skôr sú blahoslavení tí, čo počúvajú Božie slovo a zachovávajú ho“ (Lk 11, 28) neumenšil velebenie svojej Matky, ale ho ešte umocnil. V podstate vyjadril to, že Panna Mária nie je ani tak blahoslavená preto, že bola telesnou matkou, že nosila Ježiša v lone a neskôr ho kojila, ale pre to, že počúvala každé Božie slovo a zachovávala ho ako nikto iný. Veď ako píše sv. Ján: v nej sa Slovo „telom stalo“ (Jn 1, 14). A napokon akej väčšej slávy a úcty sa mohlo dostať Panne Márii, ako tej, ktorú jej prejavil Boh, keď ju zaodel slnkom, na hlavu jej dal korunu z dvanástich hviezd, mesiac položil pod nohy a na nebi ju postavil ako znamenie v protiklade voči diablovi?! (Pozri Zjv 12, 1) Ak jej Boh vzdal takú úctu a slávu, nemá to byť prirodzené aj pre nás?

Panna Mária Guadalupská

Panna Mária, ktorá bola úplne bez hriechu, mala účasť na vykupiteľskom diele Ježiša Krista a jej utrpenie a smrť mali po Kristovi v Božích očiach najväčšiu cenu. Po jej smrti, "zosnutí", jej telo tiež nemohlo podľahnúť porušeniu, lebo aj ona bola úplno svätá. Naopak, ak by podľahla porušeniu, alebo ostala v hrobe, znamenalo by to, že i Ona bola pod hriechom a že hriech mal nad ňou moc. A toto nie je prípustné.

Telo sv. Bernardety napríklad, je už vyše sto rokov úplne neporušené. Každý ho môže vidieť v jej kláštore v presklenom sarkofágu. O čo viac Matka Božia, Panna Mária by mala mať neporušené telo! Veď Panna Mária bola nepoškvrnená pri počatí a zostala nepoškvrnenou celý svoj pozemský život. Veď to bola práve sv. Bernardeta, ktorej sa Panna Mária predstavila ako Nepoškvrnené Počatie. Je to náhoda, že je to práve sv. Bernardeta, ktorej Boh zachoval neporušené telo až dodnes? Či to nie je práve poukaz na telo Panny Márie a jej nanebovzatie?

Druhým miestom Sv. Písma je starozákonný PREDOBRAZ Panny Márie, ktorým je ARCHA zmluvy. Tá bola vyhotovená z akáciového (nehnijúceho) dreva a celá obitá zlatom. Do nej bol daná manna, Áronova palica a tabule zmluvy (desatoro).

Ježiš Kristus, Syn Boží, sa narodil z Panny Márie. On bol deväť mesiacov v jej lone. Ježiš Kristus je živý Chlieb (manna), Veľkňaz (Áronova palica) a Slovo Božie (tabule zákona). Ako archa bola nádobou, ktorá obsahovala tieto predobrazy, tak Panna Mária je nádobou, ktorá nosila v sebe realitu Nového Zákona, - Ježiša Krista.

Archa predobrazovala Máriu. Keď Mária je už tu, archa ustupuje, ako to hovorí aj Písmo. Ďalej, archa bola tri mesiace v dome Obededoma, Mária bola tri mesiace u Alžbety: Dávid žasne nad tým, že by Pánova archa mala prísť k nemu, Alžbeta žasne, že novozákonná Archa prišla k nej.

Dávid tancuje od radosti pred archou, sv. Ján poskočil od radosti v lone sv. Alžbety, keď Mária vstupuje do ich domu: Nuž čo iného hovorí Sv. Písmo, keď vyzýva archu, aby aj ona zaujala svoje miesto? Kto je to tá archa Pánovej moci? Ak by to mala byť iba tá drevená bednička, prečo by Pán hovoril, že "nebudú na ňu spomínať ani ľutovať, ani ju nezhotovia viac"? Áno, nebudú na ňu spomínať, lebo je tu Tá, ktorá ňou bola predobrazovaná, - Mária, novozákonná Archa. Táto Archa zaujala miesto po pravici svojho Syna, kde po skončení svojho pozemského putovania bola vzatá s dušou i s telom. Či nebola archa celá ozdobená zlatom? Či nevidíme, ako sa to všetko spĺňa v Márii? Či nie je jednou z posledných veľkých vecí, ktoré Jej Pán urobil práve nanebovzatie?

tags: #milovana #postup #vyssie #biblia