G. K. „Milujte svojich nepriateľov!“ (Mt 5, 44). Tie slová znejú divne... Máme problém milovať svojich blížnych, nie to ešte svojich nepriateľov. Je to vôbec možné? Predsa len jestvujú ľudia, ktorí sa snažia žiť a milovať aj uprostred nepriateľského prostredia.
Snaha žiť Kristovo posolstvo lásky však nič nemení na tom, že stále budeme niekomu ležať v žalúdku. Platilo to aj o Ježišovi, no zároveň to preňho nebol dôvod, aby začal svojich „nepriateľov“ nenávidieť.
Čo robiť v situácii, keď čelíme otvorenému nepriateľstvu? V prvom rade sa treba zmieriť s tým, že napriek ústretovosti budeme narážať na nepochopenie, nepriateľstvo, ba možno i prenasledovanie.
Biblický kontext: Kázeň na vrchu
Už štvrtú nedeľu počúvame úryvky z Ježišovho „horského kázania“ („horskej reči“) z 5. kapitoly Matúšovho evanjelia. Táto kázeň, ktorá je centrom a súhrnom Ježišovej náuky, začala blahoslavenstvami, pokračovala výzvou byť soľou zeme a svetlom sveta a po „štvorverší“, ktorým sme sa zaoberali naposledy, a ktoré je úvodom k Ježišovmu výkladu Zákona, nasleduje samotný výklad Zákona (Ježiš vykladá len dva zákazy Desatora: Nezabiješ a Nescudzoložíš, ostatné výroky sa týkajú iných ustanovení Mojžišovho Zákona: prísahy, priepustného listu, zákona odplaty a lásky k blížnemu), ktorý má literárnu formu antitéz (protikladov: Ježiš začína tézou pochádzajúcou zo Zákona: Počuli ste, že bolo povedané ... proti ktorej stavia antitézu: Ale ja vám hovorím) v počte šesť (Mt 5, 21-48).
Celý tento Ježišov výklad istých ustanovení Zákona v podstate smeruje k vysvetleniu toho, čo Ježiš chápe pod „novou spravodlivosťou“, odlišnou od spravodlivosti „farizejov a zákonníkov“ (Mt 5, 20). Časť „horskej“ reči, ktorú budeme dnes počuť z evanjelia sv. Matúša (Mt 5, 39-48) má svoju obdobu v Lukášovej „reči na rovine“ (Lk 6, 27-36), kde je však súčasťou poučenia učeníkov o prikázaní lásky k nepriateľom. Práve na porovnaní s Lukášovým textom vidíme, že hoci obsah Matúšových antitéz pochádza od samotného Ježiša, literárnu formu antitéz tomuto obsahu vtisol pravdepodobne samotný Matúš, pričom látku, ktorú zaznamenáva Lukáš vo forme jediného prikázania lásky k nepriateľom, rozvinutého rôznymi príkladmi, Matúš rozdeľuje do dvoch celkov (antitéz), pričom prvá (vv. 38-42) je akousi pasívnou, druhá (vv. Formulácia zákona odplaty „Oko za oko a zub za zub“, je presnou citáciou starozákonných ustanovení: Ex 21,23nn; Lv 24,19n a Dt 19,21.
Zmyslom tohto Mojžišovho prikázania, ktorý vo svetskom práve stále platí (náhrada za spôsobenú škodu), bolo obmedziť vášnivú pomstu, o ktorej sa píše v Gn 4,23n (Lamechova pieseň o sedemdesiatsedemnásobnej pomste), a ktorá bola v podobe krvnej pomsty rozšírená v starovekom svete, a dokonca sa dodržuje v niektorých zaostalých kultúrach dodnes. Zákon odplaty vo svojej dobe znamenal veľké dobrodenie, lebo preťal nekonečný kruh pomsty a nahradil ho právnou reguláciou primeranej odplaty. Problém robí hneď prvá veta Ježišovho odmietnutia zákona odplaty: „Neodporujte zlému“. Koho Ježiš myslí pod „zlým“? Určite nemôže ísť o „Zlého“, teda o diabla, lebo židovská aj kresťanská tradícia nevyhnutne vyzýva k „odporovaniu“ Zlému (por. napr. Jak 4,7 alebo 1Pt 5,9). Ide tu teda o nepriateľsky naladeného človeka.
QA SPECIAL (1.časť ) - Ako milovať nepriateľov, kresťan ako rohožka a fackovací panák
Výzvy súčasnosti
V posledných rokoch pokladáme za nebezpečných nepriateľov najmä moslimov. Nedá sa poprieť, že kresťania vo svete sú asi najviac prenasledovaní práve v tradične moslimských krajinách. Udalosti za posledné mesiace v Iraku, Pakistane a Egypte sú dosť výrečné. Navyše, napĺňajú sa Chestertonove slová a na mnohých miestach Európy sa moslimovia stávajú násimi susedmi, čo situáciu iba radikalizuje.
Je však aj iné nebezpečenstvo, ktorého by sme sa mali obávať: dekristianizácia Európy a s tým spojené nepriateľstvo voči kresťanom. Na ilustráciu uvediem dva príklady z Veľkej Británie. Najvyšší súd tu predčasom zakázal kresťanským adopčným agentúram odmietať adopciu detí homosexuálnym párom. Pomaly sa dostávame do situácie, kedy sa na kresťanstvo pozerá ako na nepriateľa slobody a humanity. Nebola to nenávisť k homosexuálom, čo viedla kresťanské adopčné agentúry a biskupa z Herefordu, aby sa správali tak, ako sa správali - veď Kristus nás učí milovať každého človeka - ale bol to odpor voči hriechu a snaha vyhnúť sa nebezpečenstvu zneužívania detí, ktoré zmienený hriech so sebou nesie.
Príklad z Tibhirinu
Takými boli aj mnísi z alžírskeho Tibhirinu. Masaker v Tibhirine prežili len dvaja bratia. Jeden z nich žije dodnes. Volá sa Jean-Pierre Schumacher a uplynulý pondelok oslávil svoje 87. narodeniny. Prednedávnom som čítal rozhovor s týmto staručkým bratom. V jeho závere zaznela akási óda na nádej, v ktorej Jean-Pierre citoval vtedajšieho predstaveného, mučeníka Christiana de Chergé (+1996), ktorý vravieval: „L'espérance invin cible“, čo znamená „Nádej dosahuje cieľ“. Ide o akúsi slovnú hračku, keďže takmer identický výraz „L'espérance invincible“ sa dá preložiť ako „Neporaziteľná nádej“. Jean-Pierrovou nádejou tak je, že posledné slovo bude mať nakoniec Božia láska. Z tohto zorného uhla je nádej skutočne neporaziteľná, pretože je vždy otvorená pre budúcnosť.
Prečo došlo k spomínanému masakru? Nebola to naivita mníchov. V Alžírsku v tom období zúrila občianska vojna a komunita zvažovala, či odísť alebo ostať. Rozhodli sa ostať, nakoľko brat Luc (1914 - 1996) bol jediným lekárom široko-ďaleko. Brat Jean-Pierre nestratil nádej ani po osudnom roku 1994. A jeho bratia spolu s ním.
Ak mu uveríme a budeme sa snažiť uskutočniť jeho posolstvo lásky, budeme - podobne ako mnísi z Tibhirinu - dedičmi nádeje, ktorá nás nesklame, pretože je to „neporaziteľná Nádej“, ktorá dosahuje svoj zvrchovaný cieľ - spoločenstvo lásky s Bohom a so všetkými v Bohu.
Riešenie nie je ani v kresťanskom fanatizme (slepej viere bez lásky), čím by sme iba reprodukovali to, čoho sa na islame obávame, ani v sekulárnom humanizme (falošnej láske bez viery), čím by sme potvrdili to, čo moslimovia na nás nenávidia. Riešenie nám ponúka Ježiš: „Milujte svojich nepriateľov!“ (Mt 5, 44).