„Radujte sa a jasajte,“ hovorí Ježiš (Mt 5, 12) tým, ktorí sú pre neho prenasledovaní a ponižovaní. Pán žiada všetko a ponúka pravý život a šťastie, pre ktoré sme boli stvorení. Chce, aby sme boli svätí, a nečaká, že sa uspokojíme s priemernou, zriedenou, povrchnou existenciou. V skutočnosti už od prvých strán Biblie je v rozličných podobách prítomné povolanie k svätosti.
Nebude tu nasledovať traktát o svätosti s mnohými definíciami a rozdeleniami, ktoré by mohli obohatiť túto dôležitú tému, alebo s analýzami, ktoré by sa dali urobiť ohľadom prostriedkov posväcovania. Mojím skromným cieľom je, aby znovu, ešte raz zaznelo povolanie k svätosti, v snahe vložiť ho do aktuálneho kontextu, s jeho rizikami, výzvami a príležitosťami.
V Liste Hebrejom sú spomenuté rozličné svedectvá, ktoré nás oduševňujú: „Vytrvalo bežme v závode, ktorý máme pred sebou“ (Hebr 12, 1). Hovorí sa tam o Abrahámovi, Sáre, Mojžišovi, Gedeonovi a ďalších (porov. Hebr 11) a predovšetkým tam zaznieva pozvanie, aby sme si uvedomili, že sme „obklopení oblakom svedkov“ (Hebr 12, 1), ktorí nás povzbudzujú, aby sme sa nezastavili na ceste a pobádajú nás, aby sme kráčali až do cieľa. A medzi nimi môže byť naša vlastná mama, stará mama a ďalšie blízke osoby (porov. 2 Tim 1, 5).
Svätci, ktorí už dosiahli Božiu prítomnosť, udržiavajú s nami zväzky lásky a spoločenstva. Svedčí o tom Kniha zjavenia svätého apoštola Jána, keď hovorí o mučeníkoch, ktorí sa prihovárajú: „videl som pod oltárom duše zabitých pre Božie slovo a pre svedectvo, ktoré vydali. A zvolali mohutným hlasom: ,Dokedy, Pane, svätý a pravdivý, nebudeš súdiť a pomstiť našu krv na tých čo obývajú zem?ʻ“ (Zjv 6, 9 - 10). Mohli by sme povedať, že „sme obklopení, usmerňovaní a vedení Božími priateľmi. (...) Nemusím sám niesť to, čo by som v skutočnosti sám nikdy niesť nemohol.
V procesoch blahorečenia a svätorečenia sa berú do úvahy znaky hrdinstva v praktizovaní čností, odovzdanie života v mučeníctve, a tiež prípady, pri ktorých došlo k obetovaniu vlastného života za druhých, až po hranicu smrti.
Nemyslime len na tých, ktorí sú už blahoslavení alebo svätorečení. Duch Svätý svätosť rozlieva všade, na svätý ľud verný Bohu, pretože „Bohu sa zapáčilo posväcovať a spasiť ľudí nie každého osve, bez akéhokoľvek vzájomného spojenia, ale vytvoriť z nich ľud, ktorý by ho pravdivo poznal a sväto mu slúžil“. Pán v dejinách spásy zachránil jeden ľud. Plná identita nejestvuje bez prináležitosti k ľudu.
Páči sa mi vidieť svätosť v ľude trpezlivého Boha: v rodičoch, ktorí s veľkou láskou vychovávajú svoje deti; v mužoch a ženách, ktorí pracujú, aby domov priniesli chlieb; v chorých, v staručkých rehoľníčkach, ktoré sa stále usmievajú. V tejto stálosti kráčania vpred, v každodennom nasledovaní, vidím svätosť zápasiacej Cirkvi.
Dajme sa povzbudiť znakmi svätosti, ktoré nám Pán predstavuje prostredníctvom najpokornejších členov tohto ľudu, ktorý „má účasť aj na Kristovom prorockom úrade tým, že o ňom vydáva živé svedectvo, najmä životom podľa viery a lásky“. Pomyslime na to, ako nás k tomu pozýva aj svätá Terézia Benedikta z Kríža, že práve prostredníctvom mnohých z nich sa budujú skutočné dejiny: „V najtemnejšej noci povstávajú najväčší proroci a svätci. Avšak oživujúci prúd mystického života zostáva neviditeľný. Istotne, rozhodujúce udalosti svetových dejín boli podstatne ovplyvnené dušami, o ktorých dejepisné knihy nič nehovoria.
Svätosť je najkrajšou tvárou Cirkvi. Ale aj mimo Katolíckej cirkvi a v rozličných prostrediach Duch vzbudzuje „znaky svojej prítomnosti, ktoré pomáhajú Kristovým učeníkom“. Okrem toho sv. Ján Pavol II. Toto všetko je dôležité.
Jude Antoine: Ako byť otvorený Duchu Svätému v každodennom živote
Avšak to, čo chcem pripomenúť touto exhortáciou, je predovšetkým povolanie k svätosti, ktoré Pán predkladá každému jednému z nás; povolanie, ktoré sa obracia aj na teba: „Buďte svätí, lebo ja som svätý“ (Lv 11, 44; 1 Pt 1, 16).
„Každý svojou cestou,“ hovorí koncil. Takže netreba stratiť odvahu, keď človek hľadí na vzory svätosti, ktoré sa mu zdajú nedosiahnuteľné. Existujú svedectvá, ktoré sú užitočné, aby nás stimulovali a motivovali, ale nie preto, aby sme sa ich snažili kopírovať, pretože to by nás mohlo vzdialiť od jedinečnej a vlastnej cesty, ktorú má Pán pre nás. Dôležité je, aby každý veriaci objavil svoju vlastnú cestu a dostal zo seba to najlepšie; to osobné, čo doňho Boh vložil (porov. 1 Kor 12, 7) a nevyčerpáva sa v snahe napodobňovať niečo, čo nebolo zamýšľané preňho.
Medzi rozličnými formami chcem zdôrazniť, že prejavy „ženského génia“ sú tiež zjavné v ženských štýloch svätosti, nenahraditeľných pre odzrkadlenie Božej svätosti v tomto svete. Práve v tých časoch, keď boli ženy najviac vytláčané na okraj, Duch Svätý vzbudil svätice, ktorých čaro vyvolalo nové duchovné dynamizmy a dôležité reformy v Cirkvi. Mohli by sme spomenúť svätú Hildegardu z Bingenu, svätú Brigitu, svätú Katarínu Sienskú, svätú Teréziu Avilskú alebo svätú Teréziu z Lisieux.
Nato, aby sa ľudia stali svätými, nemusia byť biskupmi, kňazmi, rehoľníčkami či rehoľníkmi. Veľakrát máme pokušenie myslieť si, že svätosť je rezervovaná len tým, ktorí majú možnosť držať si odstup od bežných zamestnaní, aby venovali veľa času modlitbe. Nie je to tak. Všetci sme povolaní byť svätými tak, že budeme žiť s láskou a ponúkať vlastné svedectvo v zamestnaniach všedného dňa, tam, kde sa každý nachádza. Si zasvätená alebo zasvätený? Buď svätý(á) tak, že s radosťou prežívaš tvoje zasvätenie. Žiješ v manželstve? Buď svätý(á) tak, že miluješ a staráš sa o svojho manžela a o svoju manželku, ako Kristus o Cirkev. Si robotník? Buď svätý tak, že poctivo a kompetentne konáš svoju prácu v službe bratom. Si rodič alebo starý rodič? Buď svätý tak, že trpezlivo učíš deti nasledovať Ježiša. Máš autoritu?
Nech milosť tvojho krstu prinesie ovocie na ceste k svätosti. Nechaj, aby všetko bolo otvorené Bohu, a preto si vyber jeho; vyberaj si Boha znova a znova. Nestrať nádej, pretože máš silu Ducha, aby to bolo možné, a svätosť je v podstate ovocím Ducha Svätého v tvojom živote (porov. Gal 5, 22 - 23). Keď cítiš pokušenie zapliesť sa do svojej slabosti, zdvihni oči k Ukrižovanému a povedz mu: „Pane, ja som úbožiak, ale ty môžeš urobiť zázrak a spraviť ma trochu lepším.“ V Cirkvi svätej a tvorenej hriešnikmi nájdeš všetko, čo potrebuješ na rast k svätosti.
Táto svätosť, ku ktorej ťa Pán volá, bude vzrastať malými gestami. Napríklad: pani sa vyberie na trh na nákupy, stretne susedu, dá sa s ňou do reči, a začnú kritizovať. Ale táto žena si vo svojom vnútri povie: „Nie, nebudem hovoriť zle o nikom.“ To je krok ku svätosti. Potom, doma, sa jej syn chce s ňou rozprávať o svojich fantáziách a ona, aj keď je unavená, sadne si k nemu a s láskou a trpezlivosťou počúva. To je ďalšia obeta, ktorá posväcuje. Potom prežije okamih úzkosti, ale spomenie si na lásku Panny Márie, vezme ruženec a modlí sa s vierou. To je ďalšia cesta k svätosti. Napokon ide po ulici, stretne chudobného a zastaví sa pri ňom, a s láskou sa s ním pozhovára.
Niekedy život prinesie veľké výzvy, a ich prostredníctvom nás Pán pozýva k novým obráteniam, ktoré umožňujú, aby sa jeho milosť lepšie prejavila v našej existencii, „aby sme mali účasť na jeho svätosti“ (Hebr 12, 10). Inokedy ide len o to, aby sme našli dokonalejšiu formu žitia toho, čo už robíme: „Sú inšpirácie, ktoré vedú len k neobyčajnej dokonalosti obyčajných životných činností.“ Keď bol kardinál François-Xavier Nguyên Van Thuân vo väzení, prestal sa trápiť nad tým, či ho prepustia.
Tak, pod vedením Božej milosti, mnohými gestami tvoríme túto podobu svätosti, ktorú Boh vysníval, avšak nie ako sebestačné bytosti, ale „ako dobrí správcovia mnohotvárnej Božej milosti“ (1 Pt 4, 10). Dobre učia biskupi Nového Zélandu, že je možné milovať bezpodmienečnou láskou Pána, pretože Vzkriesený zdieľa svoj mocný život s našimi krehkými životmi: „Jeho láska nemá hraníc, a keď ju raz daroval, nikdy ju nevzal späť. Bola bezpodmienečná a zostala verná. Milovať takto nie je ľahké, pretože sme mnohokrát veľmi slabí. Avšak práve preto, aby sme mohli milovať tak ako nás miloval Kristus, zdieľa Kristus svoj vzkriesený život s nami.
Pre kresťana nie je možné myslieť na vlastné poslanie na zemi bez toho, aby ho chápal ako cestu ku svätosti, lebo „to je Božia vôľa, vaše posvätenie“ (1 Sol 4, 3).
Toto poslanie má svoj plný zmysel v Kristovi, a možno mu porozumieť len od neho počínajúc. Svätosť v podstate znamená žiť tajomstvá jeho života v jednote s ním. Spočíva v spojení so smrťou a vzkriesením Pána jedinečným a osobným spôsobom, v neustálom zomieraní a vstávaní z mŕtvych s ním. Tiež však môže znamenať obnovenie - vo vlastnej existencii - určitých aspektov Ježišovho pozemského života: jeho skrytého života, jeho komunitného života, jeho blízkosti posledným, jeho chudoby a ďalších prejavov jeho obetovania sa z lásky. Kontemplácia týchto tajomstiev, ako ju navrhuje sv.
Plánom Otca je Kristus a my v ňom. Na spoznanie toho, aké slovo chce Pán povedať prostredníctvom niektorého svätého, sa netreba príliš zaoberať detailmi, pretože tam môžu byť aj chyby a pády. Nie všetko, čo hovorí niektorý svätec, je úplne verné evanjeliu; nie všetko, čo robí, je autentické a dokonalé.
Toto je pre všetkých nás silné pozvanie, ktorému treba venovať pozornosť. Aj ty potrebuješ pochopiť celok tvojho života ako poslanie. Pokúšaj sa o to počúvaním Boha v modlitbe a spoznávaním znamení, ktoré ti on ponúka. Pýtaj sa vždy Ducha, čo od teba Ježiš očakáva v každom okamihu tvojej existencie, a v každom rozhodnutí, ktoré musíš urobiť, aby si rozoznal miesto, ktoré má v tvojom poslaní.
Kiež dokážeš spoznať, ktoré je to slovo, ten odkaz Ježiša, ktorý Boh chce povedať svetu tvojím životom. Nechaj sa premeniť, nechaj sa obnoviť Duchom, aby sa to mohlo uskutočniť, a aby sa tvoje vzácne poslanie nepremárnilo.
Keďže nemožno pochopiť Krista bez kráľovstva, ktoré prišiel založiť, tvoje vlastné poslanie je neoddeliteľné od budovania tohto kráľovstva: „Hľadajte najprv Božie kráľovstvo a jeho spravodlivosť“ (Mt 6, 33). Tvoje stotožnenie sa s Kristom a jeho želaniami znamená úsilie budovať - spolu s ním - toto kráľovstvo lásky, spravodlivosti a pokoja pre všetkých. Sám Kristus ho chce žiť s tebou, vo všetkých námahách a odriekaniach, ktoré si to vyžiada, a tiež v radostiach a v plodnosti, ktorú ti to ponúkne.
Nie je zdravé milovať ticho a vyhýbať sa stretnutiu s druhým, túžiť po odpočinku a odmietať aktivitu, hľadať modlitbu a podceňovať službu. Všetko môže byť prijaté a integrované ako časť vlastnej existencie na tomto svete a patrí do cesty posvätenia.
Azda nás môže Duch Svätý pobádať k naplneniu jedného poslania a zároveň od nás žiadať, aby sme od neho utekali, alebo sa doňho nesnažili vložiť naplno - pre zachovanie vnútorného pokoja? Niekedy sme však pokúšaní odsúvať pastoračnú službu alebo nasadenie vo svete na druhé miesto, akoby to boli len „rozptýlenia“ na ceste k posväteniu a vnútornému pokoju.
Nasadenie motivované úzkosťou, namyslenosťou, túžbou ukazovať sa a dominovať, iste nebude posväcujúce. Výzvou je žiť vlastné darovanie takým spôsobom, že sa budeme snažiť mať evanjeliového ducha a identifikovať sa čoraz viac s Ježišom Kristom. Kvôli tomu sa zvykne hovoriť napríklad o duchovnosti katechétu, duchovnosti diecézneho kléru, duchovnosti práce.
To neznamená podceňovať okamihy pokoja, samoty a ticha pred Bohom. Práve naopak. Pretože neustále novinky v oblasti technologických prostriedkov, príťažlivosť cestovania a nespočetné ponuky konzumu niekedy nenechávajú prázdny priestor, v ktorom by zaznieval Boží hlas. Všetko sa čoraz väčšou rýchlosťou plní slovami, povrchnými potešeniami a hlukmi. Tam nevládne radosť, ale nespokojnosť toho, kto nevie, prečo žije. Ako potom nespoznať, že potrebujeme prerušiť tento horúčkovitý závod, aby sme znovu získali osobný priestor; niekedy bolestivý, ale vždy plodný, v ktorom sa nadväzuje úprimný dialóg s Bohom?
Tie isté zdroje rozptýlenia, ktoré prenikajú súčasný život, nás zároveň vedú k absolutizovaniu voľného času, počas ktorého môžeme bez ohraničenia využívať tieto prostriedky, ktoré nám ponúkajú zábavu alebo prchavé potešenia. V dôsledku toho trpí vlastné poslanie, oslabuje sa rozhodnosť, štedrá a ochotná služba začína ustupovať. Duchovnú skúsenosť to zbavuje jej prirodzenosti.
Treba nám takého ducha svätosti, ktorý preniká samotu aj službu, intimitu aj úlohu evanjelizovať - takým spôsobom, že každý okamih bude prejavom lásky, darovaným pred Pánovými očami.
Neboj sa svätosti. Nepripraví ťa o silu, život či radosť. Práve naopak: pretože sa staneš tým, čo mal Otec na mysli, keď ťa stvoril, a budeš verný svojmu bytiu. Závisieť od neho nás oslobodzuje z otroctva a pomáha nám spoznať vlastnú dôstojnosť. To sa odráža vo svätej Jozefíne Bakhite, ktorá bola „unesená a predaná do otroctva v krehkom veku siedmich rokov a veľa vytrpela v rukách krutých pánov. Dospela však k pochopeniu hlbokej pravdy, že Boh, a nie človek, je skutočným Pánom celého ľudského bytia, celého ľudského života.
V takej miere, v akej sa posväcuje, sa každý kresťan stáva užitočnejším pre svet.
Neboj sa cieliť vyššie, nechať sa milovať a oslobodiť Bohom. Neboj sa nechať viesť Svätým Duchom. Svätosť ťa neurobí menej ľudským, pretože je to stretnutie tvojej slabosti so silou milosti.
V tomto rámci chcem upriamiť pozornosť na dva falzifikáty svätosti, ktoré by nás mohli zviesť zo správnej cesty: gnosticizmus a pelagianizmus. Sú to dve herézy, ktoré sa objavili v prvých kresťanských storočiach, sú však stále alarmujúco aktuálne. Aj dnes sa srdcia mnohých kresťanov, možno bez toho, aby si to uvedomovali, nechávajú zviesť týmito klamlivými návrhmi. V nich sa prejavuje antropocentrický imanentizmus, prestrojený za katolícku pravdu. Pozrime sa na tieto dve formy doktrinálnej alebo disciplinárnej bezpečnosti, vedúce „k narcistickému a autoritatívnemu elitarizmu, v ktorom (niektorí) druhých namiesto evanjelizovania analyzujú a klasifikujú, a namiesto toho, aby im uľahčili prístup k milosti, míňajú energiu na ich kontrolovanie.
Vďaka Bohu, v priebehu celých dejín Cirkvi bolo veľmi jasné, že dokonalosť osôb sa posudzuje podľa ich lásky, nie podľa kvantity dát a poznatkov, ktoré nazhromaždia. „Gnostici“ majú v tomto bode zmätok, a posudzujú druhých na základe toho, či sú schopní pochopiť hĺbku určitých náuk. Koncipujú myseľ bez vtelenia, neschopnú dotknúť sa trpiaceho tela Krista v druhých, strnulú v encyklopédii abstrakcií.
Konečne, ide o márnomyseľnú povrchnosť: mnoho pohybu na povrchu mysli, ale bez pohybu a pohnutia v hĺbke myslenia.
Buďme však ostražití. Nemám na mysli racionalistických nepriateľov kresťanskej viery. Toto sa môže vyskytnúť vnútri Cirkvi, tak u laikov vo farnostiach, ako aj u tých, čo učia filozofiu alebo teológiu vo formačných centrách. Pretože gnostikom je tiež vlastná viera, že svojimi vysvetleniami môžu urobiť dokonale zrozumiteľnú celú vieru a celé evanjelium. Absolutizu...