Tento článok je venovaný vzácnym osobnostiam, ktoré zanechali významnú stopu v slovenskej histórii a kultúre. Medzi nimi vynikajú evanjelickí farári, ktorých život a dielo boli úzko späté s rozvojom slovenskej literatúry, náboženského života a národného povedomia. Priblížime si životopisy Pavla Emanuela Dobšinského, Jána Lacka a Jána Abrahamffyho.
Pavol Emanuel Dobšinský (1828-1885)
Pavel Emanuel Dobšinský sa narodil 16. marca 1828 v rodine evanjelického farára. Do gymnázia chodil v Rožňave a v Miškovci. V rokoch 1840-1848 študoval na evanjelickom lýceu v Levoči.
V roku 1850 zložil kandidátsku skúšku v Revúcej pri Samuelovi Reussovi, administrátorovi potiskej superintendencie, ktorý si ho v novembri toho istého roka vzal k sebe za kaplána. Dňa 17. júla roku 1852 opustil Dobšinský Revúcu, aby sa stal pomocným redaktorom Slovenských pohľadov v Trnave. V rokoch 1853-1855 bol kaplánom v Brezne, potom v Rožňavskom Bystrom. V rokoch 1858-1861 bol profesorom na banskoštiavnickom evanjelickom lýceu a od roku 1861 pôsobil ako farár v Drienčanoch.
Už v svojich prácach, nevedome používal pseudonym Slavoj Drienčanský čím určil nielen miesto svojho rodiska, ale aj posledného skonu. Zomrel v Drienčanoch 22. októbra roku 1885. Pavla Emanuela Dobšinského dnes poznáme najmä ako Kráľa rozprávok. Inšpiráciou mu bol jeho rodný - rozprávkový kraj. Bol mužom, ktorého dielo bolo prostriedkom reči národu zrozumiteľnej a vlastnej, prenikalo všetky vrstvy a stavy v národe slovenskom. Bol to muž, ktorý nás duchovnými plodmi nášho ľudu sprevádzal od detstva, až do smrti.
Na rodnom dome Pavla Emanuela Dobšinského bola osadená pamätná tabuľa odhalená pri 100. výročí jeho narodenia, na veľkolepej národnej slávnosti roku 1928. Záštitu nad pamätnou tabuľou vtedy prevzal vtedajší starosta obce p. Klenovič. 16. marca 1970 bolo v obci slávnostné odhalenie pamätníka Pavla Emanuela Dobšinského a pomenovanie základnej školy menom Pavla E. Dobšinského. Slávnostné odhalenie pamätníka vykonal prof. Ján Čajak ml. spolu s riaditeľom školy Dr. Milanom Sajenkom, ktorý vtedy od zástupcu ministerstva školstva prevzal čestný názov školy. Autorom pamätníka odhaleného pri 142. výročí narodenia bol akademický sochár Dušan Dzurek z Bratislavy.
Slavošovce si v roku 1978 pripomenuli účasťou skoro 2000 občanov aj 150. výročie narodenia rodáka. Na oslavách sa zúčastnilo viacero delegácií (Ministerstvo kultúry SSR, Matice slovenskej). Vtedy bola otvorená výstavka „Čarovný svet rozprávok“ a výstava kníh našej a zahraničnej produkcie prekladov kníh a ilustrácií, ktorú uviedol spisovateľ a riaditeľ vydavateľstva Mladé letá Dr. R. Móric. Druhý deň osláv sa potom konal v Drienčanoch.
V expozícii, ktorá je umiestnená v rodnom dome P. E. Dobšinského, sa k návštevníkom prihovára doba, v ktorej žil a tvoril Dobšinský. Súčasná podoba bola dotvorená v roku 1995. Jedná sa o originálnu expozíciu, ktorá zaujme návštevníkov všetkých generácií - počnúc deťmi v predškolskom veku. Veď Dobšinského rozprávky dodnes zbližujú deti celého sveta, ktoré v nich nachádzajú sily dobra, skromnosť a pracovitosť. No i naďalej do expozície pribúdajú nové a nové predmety - najmä potom materiál regionálneho charakteru. Možno tu nájsť tzv. zberku-mútnicu, ktorá sa používala pri mútení smotany na maslo, ako aj banícke kahance z Ochtinej zo 16. - 17. storočia, či žehličku „biglajz“ na drevené uhlie. Väčšina z týchto predmetov, ktoré svojim nezištným úsilím a obetavosťou pre múzeum zhromaždil a niekedy aj zachránil pred zničením PaedDr. Mgr. Milan Sajenko, má aj nejaký svoj špecifický príbeh, ktorý návštevníkom riaditeľ múzea PaedDr. Mgr. Milan Sajenko vždy rad porozpráva.
Najmenších návštevníkov Dobšinského múzea obvykle najviac zaujme tzv. Trinásta komnata, ktorú práve pre deti vytvoril PaedDr. Mgr. Milan Sajenko. Keď deti otočia kľúčom, ocitajú sa zrazu v naozajstnom rozprávkovom svete, v ktorom ich privítajú postavy z rozprávok.
Dobšinského múzeum som navštívil už mnohokrát. Keď sme sa však s manželkou dozvedeli, že našim priateľom z Rožňavského Bystrého, manželom Karolovi a Agnese Petrenkovcom, prídu na Vianoce vnúčatá z Českej republiky, požiadal som pána PaedDr. Mgr. Milana Sajenka, či by deťom mohol ukázať múzeum - a s ohľadom na ich vek najmä Trinástu komnatu. Ochotne nám vyhovel a láskavo nás všetkých prijal (manželov Petrenkovcov, ich syna Karola a jeho dve deti a mňa s manželkou). Za toto srdečné a milé prijatie by som chcel aj týmto spôsobom pánovi PaedDr. Mgr. Milanovi Sajenkovi vyjadriť vďaku nás všetkých - a uverejniť tento článok ako výraz úcty k vzácnemu človeku, ktorý žije medzi nami.
ThMgr. Ján Lacko (1928-2017)
Vo štvrtok 23. februára 2017 sa v Evanjelickom a. v. chráme Božom Svätej Trojice v Bratislave-Petržalke konala dôstojná pohrebná rozlúčka s bratom farárom, konseniorom v. v. ThMgr. Jánom Lackom.
Na poslednej ceste v tejto časnosti prišli brata farára okrem rodiny odprevadiť početní bratia farári a sestry farárky z celého Slovenska. Na pohrebnej rozlúčke liturgovali domáci zborový farár Ján Kolesár, konsenior Bratislavského seniorátu a bývalý zborový farár v Petržalke Vladimír Kmošena a námestný farár z CZ Bratislava Legionárska Martin Šefranko. Kázňou slova Božieho na texty Mt 25, 19 - 21a Mk 14, 67b poslúžil generálny biskup Miloš Klátik.
Generálny biskup stručne spomenul niektoré z početných aktivít brata farára Lacka a konštatoval: „... brat farár talenty dané mu Pánom Bohom nezakopal, ale ich zveľadil, pretože nimi slúžil v rodine i v cirkvi, a tak aj v našej spoločnosti.“ V mene Predsedníctva ECAV na Slovensku i v mene svojom mu vyslovil úprimné poďakovanie, uznanie a úctu. V závere kázne brat generálny biskup povedal: „Komu je Kristus životom, tomu je potom smrť ziskom... Blahoslavení sú všetci, ktorí tu vo viere v Pána Ježiša žijú a potom v Pánu umierajú. Blahoslavení sú všetci, pre ktorých žiť v časnosti znamená Kristus, lebo aj smrť je pre nich ziskom.
Životopis brata farára a odobierku, ktorú si on sám pripravil, prečítala sestra farárka Elena Ružeková. Pridala aj niekoľko svojich osobných spomienok na vzácnu osobnosť brata farára Lacka a odovzdala pozdrav od neho duchovným našej cirkvi − z Listu Žid 13, 7: „Spomínajte na svojich vodcov, ktorí vám zvestovali slovo Božie. V mene Predsedníctva ECAV na Slovensku aj predsedníctva Západného dištriktu sa so zosnulým bratom farárom rozlúčil dištriktuálny biskup Milan Krivda, predtým tiež zborový farár v Petržalke. „Vďaka Pánu Bohu za jeho požehnaný život.
Slová rozlúčky za 36 duchovných Bratislavského seniorátu predniesla seniorka BAS Sidonia Horňanová. Za cirkevné zbory, kde brat farár pôsobil, sa s ním dojemnými príhovormi rozlúčili farári z Mošoviec (Andrea Cabadová), Lazov pod Makytou (Peter Fabok), zo Senice a Myjavského seniorátu (Juraj Šefčík a Samuel Mišiak), z Pliešoviec (Katarína Zaťková) aj z Petržalky (Ján Kolesár). Všade tam dodnes zostal v spomienkach a srdciach veriacich. Odzneli mnohé slová vďaky Pánu Bohu za všetko, čo od Neho mohli prijať skrze vzácneho brata farára.
ThMgr. Ján Lacko sa narodil 20. novembra 1928 v Leviciach ako syn pliešovského farára a neskoršieho seniora Zvolenského seniorátu. Pokrstený, konfirmovaný aj sobášený bol v pliešovskom chráme Božom. Manželka Miroslava, rod. Medvecká, ktorá ho predišla do večnosti v roku 2004, bola kantorkou vo všetkých jeho pôsobiskách. Základné vzdelanie získal na Štátnej ľudovej škole v Pliešovciach, stredoškolské na gymnáziu vo Zvolene. Teológiu študoval na Slovenskej evanjelickej bohosloveckej fakulte (SEBF) v Bratislave, kde skončil ako magister teológie (ThMgr.). Ordinovaný bol 15. júla 1951 biskupom Fedorom Ruppeldtom vo Veľkom evanjelickom kostole v Bratislave.
Rok bol kaplánom pri otcovi v Pliešovciach, štyri mesiace námestným farárom v Gbelciach a osem mesiacov v Púchove. V Lazoch pod Makytou pôsobil ako zborový farár vyše 18 rokov. Za jeho pôsobenia bol generálne opravený kostol, postavená nová fara a zadovážený nový zvon. Aj v Mošovciach, kde pôsobil 12 rokov, počas jeho pôsobenia základne obnovili chrám Boží. Ako zborový farár v Senici (vyše 13 rokov) bol dvakrát zvolený za konseniora Myjavského seniorátu. Za jeho pôsobenia kostol dostal novú strechu a fara prístavby. Od apríla 1997 žil na dôchodku v Bratislave-Petržalke, kde tiež niekoľko rok obetavo slúžil v cirkevnom zbore, dva roky učil náboženstvo na petržalskej Cirkevnej základnej škole Dr. Martina Luthera, bol seniorálnym kaplánom Bratislavského seniorátu a podľa potreby ochotne zastupoval farárov v senioráte. Z dôvodu potreby lekárskej starostlivosti od roku 2011 žil v stredisku Charitas v Bratislave.
Brat farár pracoval v mnohých cirkevných grémiách. Bol členom prekladateľskej komisie Starej zmluvy a preložil knihu „Kazateľ“. Ako člen spevníkovej komisie a následne hymnologického výboru bol i autorom a prekladateľom viacerých piesní v Evanjelickom spevníku. Pôsobil aj ako člen komisie pre štruktúru služieb Božích a Agendu, člen školskej komisie a podieľal sa na tvorbe učebníc náboženstva; bol členom bohoslužobného výboru aj členom redakčnej rady Tranovského kalendára a Evanjelického posla spod Tatier a často prispieval do našich cirkevných časopisov.
V roku 2008 mu vyšla memoárová kniha „Zo spomienok evanjelického farára“, ktorá mala veľký čitateľský úspech. V roku 2013 mu vydavateľstvo Tranoscius vydalo pútavo napísanú knihu „biblických seriálov“ pod názvom „Hľadajte v knihe Hospodinovej“. Dlhé roky spolupracoval so Slovenským rozhlasom, kde pripravoval aj čítal najmä ranné duchovné zamyslenia. V Slovenskej televízii prispieval do kresťanského magazínu „Orientácie“.
Pán života a smrti si brata farára ThMgr. Jána Lacka povolal k sebe skoro ráno, v Nedeľu po Deviatniku, 19.
Ján Abrahamffy (1662-1728)
Pochádzal zo zemianskej rodiny. Ako jeho rodisko sa uvádza Skalica, tam a v Trnave absolvoval gymnaziálne štúdiá (1674-1676). Na Filozofickej fakulte Trnavskej univerzity (1679-1681) dosiahol hodnosť bakalára filozofie (1680). Roku 1682 vstúpil do biskupského seminára a jeden rok tam študoval filozofiu. Ale rozhodol sa pre františkánsku reholu.
Františkánskym novicom sa stal v Hlohovci (1684). Vo františkánskom kolégiu v Skalici si dopĺňal filozofické vzdelanie (1685-1686), kňazskú prípravu zavŕšil štúdiom teológie v Uherskom Hradišti (1687-1688) a v Hlohovci (1689). Ako člen františkánskej rehole pôsobil v Beckove (1690, 1698, 1700-1701). Účinkoval tu ako kazateľ a misionár na vidieku medzi protestantmi.
B. Varsik píše, že protestanti po 27.04.1690 odstránili z myjavskej fary katolíckeho kňaza františkánskeho mnícha Abrahamffyho a od 13.05. prišiel na Myjavu evanjelický farár. Táto informácia o Abrahamffyim, ktorý v tom čase pôsobil v Beckove, pochádza od D. Krmana ml., ktorý bol v tom čase na Turej Lúke a na Myjavu nastúpil v septembri toho istého roku, takže je autentická. Ďalej pôsobil v Kremnici (1691-1693,1702), Hlohovci (1694-1695), Nižnom Šebeši (1696-1697, teraz Nižná Šebastová, súčasť Prešova), v Košiciach (1699) a v Skalici (1703-1708).
V Skalici bol dvadsať rokov ťažkou chorobou pripútaný na lôžko. Tam aj po dlhej chorobe zomrel. Máme dôkazy, že sa aj v chorobe vzdelával. V kláštornej knižnici sa našli dve knihy s jeho podpismi a poznámkami. V knihe životopisov svätých od sv. Hieronyma si v roku 1707 po latínsky poznamenal: “Veci viackrát opakované sa páčia. Podľa tohto príslovia ja Ján Abrahamffy, najväčší zo všetkých hriešníkov, som toto dielo znovu a znovu čítal a prečítal a nikdy som sa jeho čítaním nemohol nasýtiť.” Podpísaný je aj v knihe: Gesta Romanorum cum pluribus applicatis historiis de virtutibus et vitiis (Dejiny Rimanov s viacerými príhodami vzťahujúcimi sa na čnosti a priestupky). Kniha bola tlačená v Benátkach r.
V tých časoch františkáni na Slovensku vykonávali horlivú rekatolizačnú činnosť. Privádzali najmä luteránov späť do katolíckej Cirkvi. Na tento účel bolo v tom období na Slovensku založených vyše desať františkánskych kláštorov. Na tomto poli pracoval aj Ján Abrahamffy a to nielen kázaním ale aj písaním knižiek. Bol reprezentantom slovenskej barokovej náboženskej literatúry, písal po latinsky a po slovensky (kultúrnou západoslovenčinou). Z jeho diela sa zachovali iba tri práce: slovenská a latinská modlitbová knižka a slovenský náboženský polemický spis.
Významná je najmä Knižka modlitieb nábožných (Trnava 1693), pretože je prvou tlačenou slovenskou modlitbovou knižkou. Modlitby sú inšpirované zásadami františkánskej zbožnosti, majú prozaickú i veršovanú formu, reagujú na dobové problémy (protiturecké a protihabsburské stavovské boje) i na nedostatky v spoločenskom živote (nespravodlivá vrchnosť, podplatnosť sudcov). Obsahuje modlitby v najrozličnejších potrebách. Okrem obvyklých každodenných modlitieb (omša, pokánie, prijímanie, počasie, nemocní, umierajúci, sviatky a pod.) je tam napr. aj modlitba do úradu postaveného, modlitba sudcu pred súdom, spôsob duchovného správcu, keď vyprevádza odsúdeného na smrť. Nechýba ani uvažovanie o posledných veciach človeka: smrť, súd, peklo, nebo.
Súčasťou knižky je autorský veršovaný dialóg (prevažne v osemslabičníkoch) na obľúbenú tému sporu duše s telom. Básnický štýl dialógu i pripojených štyroch piesní je jednoduchý, podriadený cieľu poslúžiť ľudovým vrstvám. Modlitby a rozjímania skladal Abrahamffy volne v próze i vo veršoch. Aj pred modlitbami bývajú úvodné veršíky. Milé sú veršíky pred sv. prijímaním: “Skloň se jen ke mne muj Krály, pryd ó pryd Gežissy mily, Sam očist srdečka meho, Perlyčkami wyloss gsy ho.” Alebo po prijímaní: “Rozwesel se ma dušičko, Plesej raduj se srdečko, Neb dnes stalo se spasenj, Domu tweho wikupenj,”.
Z tých krásnych ukážok sa Abrahamffyho reč podobá češtine, no na iných mkiestách je veľa slovenských prvkov. Latinská knižka Holocaustum quotidianum (Každodenná zápalná žertva, Viedeň 1695) obsahuje veršované modlitby a pobožnosti pre duchovné osoby. Verše sú buď slabičné (najmä osemslabičníky) alebo časomerné (najmä elegické distichá) a svojou melodickosťou prezrádzajú autorov básnický talent. Náboženský polemický spis Fakule horící o pravé cirkvi Kristove (Brno 1700 - titulná strana sa nezachovala, názov neskôr dopísaný rukou) je obsahom i štýlom literárnou súčasťou protireformačného boja, obsahuje expresívne ľudové obrazy a zvraty. Aj tu sa nachádzajú veršované modlitby pripojené za textom spisu.
Tlačou vyšla slovenská zbierka žalmov Žaltár (Brno 1697), ale je nezvestná. Jej náklad dala cirkevná vrchnosť skonfiškovať, lebo text neprešiel rehoľnou cenzúrou. Stratené sú tiež niektoré rukopisy (Liber Abrahamffyanus, štyri knihy nedeľných a sviatočných kázní, možno aj iné). - V jeho veršoch badať vplyv františkánskej filozofie poznačenej scotizmom (jej najvýznamnejší slovenský predstaviteľ Patrik Veselý bol takisto rodák zo Skalice). Cítiť v nich zvnútornenie viery a intenzívne vnútorné prežívanie interakcie sveta a viery; pôsobivosť dosahuje paralelami duchovných a prírodných, ľudských a fyzikálnych zákonov. Slovenskú barokovú náboženskú spisbu obohatil emocionalitou a expresívnosťou štýlu.
Dielo:
- Knižka modlitieb nábožných, Trnava 1693. Examplár v Slovenskej národnej knižnici v Martine.
- Žaltár, Brno 1697. Nezachovaný ani jeden exemplár.
- Fakule horicí, Brno 1700. Defektný examplár v Slovenskej národnej knižnici v Martine.
- Holocaustum quotidianum, Viedeň 1695. Exemplár bol vo františkánskej knižnici v Malackách, nateraz je nezvestný.
- Rukopisy: Kázne, štyri zväzky, nezvestné - Speculum novitiorum 1695. Nezvestné.
Literatúra:
- V.J. Gajdoš: Životopis a dielo Jána Abrahamffyho. Turčiansky Svätý Martin 1942
- V.J. Gajdoš: Český Nový zákon z roku 1497. Bratislava XI., 1937, 421-424
- V.J. Gajdoš: Abrahamffyho Fakule horici. Duchovný pastier 39, Bratislava 1964, 112-115
- C. Lepáček: Poézia vo františkánskych kázňach zo XVII. storočia. Sbornik Matice slovenskej 1942, 191-218
- Dejiny staršej slovenskej literatúry, Bratislava 1958, 231
- J. Mišiak: Dejiny slovenské literatúry, Bratislava 1962, 98
- M. Gálik: Myjava našej jari; Obzor, Bratislava 1968, str.16
- B. Varsik; Myjava, Obzor, Bratislava 1985, str.68
- J. Gábriš: 350 rokov od narodenia Jakuba Hašku. Duchovný pastier 47, Bratislava 1972, 148-156.
- LKKOS str.
Spomienka na kodifikáciu spisovnej slovenčiny v Hlbokom
V dňoch 11. až 16. júla 1843 sa stretli významní muži nášho národa Jozef Miloslav Hurban, Ľudovít Štúr a Michal Miloslav Hodža, aby sa dohodli na uzákonení spisovnej slovenčiny zo stredoslovenského nárečia na evanjelickej fare v Hlbokom, kde J. M. Pri tejto príležitosti sa v nedeľu 21. októbra 2018 v obci Hlboké konali Spomienkové oslavy 175. výročia kodifikácie spisovnej slovenčiny s odhalením drevenej sochy Dr. J. M. Hurbana.
Vzácnych hostí, medzi ktorými boli Jozef Viskupič, predseda Trnavského samosprávneho kraja, zástupcovia Ministerstva kultúry SR, Matice slovenskej, zahraničných Slovákov z Austrálie, regionálnych kultúrnych organizácií, duchovenstva Myjavského seniorátu, autora sochy - rezbára Andreja Iršu, zastupiteľov obce i presbyterov cirkevného zboru Hlboké a všetkých účastníkov privítal senický a zastupujúci hlbocký evanjelický farár, Juraj Šefčík. Umeleckým slovom osobnosť Jozefa Miloslava Hurbana priblížil recitátor a herec Juraj Sarvaš. Nechýbal ani príhovor autora sochy Dr. J. M. Odhalenie drevenej sochy Dr. J. M. Hurbana bolo významným momentom osláv.
tags: #misiak #evanjelicky #farar