Členovia rehoľných rádov a náboženských spoločností v Katolíckej cirkvi nasledujú príklad svätého Františka z Assisi a skladajú tri sľuby. Sľubujú čistotu, chudobu a poslušnosť.Túto trojicu zaraďujeme medzi „evanjeliové rady“, ktoré „majú za cieľ odstraňovať, čo by mohlo prekážať rozvoju lásky, hoci to nie je s ňou v protiklade“ (KKC, § 1973).
Možno sa čudujete: „Veď ja nie som mních ani kňaz! Načo by som sľuboval čistotu, chudobu a poslušnosť?“ Nuž, ani kňazi, ani mnísi tieto sľuby neskladajú preto, lebo sa to patrí. Majú hlboký zmysel zakorenený v evanjeliu.
„Evanjeliové rady vyjadrujú živú plnosť lásky, ktorá je stále nespokojná, že nedáva ešte viac. Svedčia o jej eláne a pobádajú nás k duchovnej ochote. Dokonalosť evanjeliového zákona spočíva podstatne v prikázaniach lásky k Bohu a k blížnemu. Pozorný čitateľ katechizmu si možno uvedomí, že platnosť evanjeliových rád nie je obmedzená životným povolaním človeka. Nezaväzujú výhradne zasvätené osoby. Na druhej strane platí dôležitý dodatok: každý z nás má vo svojom vlastnom živote uvádzať do praxe evanjeliové rady tak, aby boli „primerané rozličným osobám, časom, príležitostiam a silám, ako to vyžaduje láska“ (KKC, § 1974).
Láska je kľúčom k naplneniu Kristovho evanjelia. Niekedy sa však stáva, že slová s tisícročným významom strácajú svoj pôvodný zmysel. Mnohí z nás sa môžu pozastaviť nad tým, prečo Cirkev velebí chudobu a „núti“ rehoľníkov sľubovať, že zostanú bez peňazí. Naše počudovanie však pramení z nepochopenia pojmov. Byť chudobným človekom v evanjeliovom zmysle tohto slova znamená byť skutočne slobodný.
Oslobodený od krehkých pozemských bohatstiev a pôžitkov. „Nezhromažďujte si poklady na zemi, kde ich moľ a hrdza ničia a kde sa zlodeji dobýjajú a kradnú. V nebi si zhromažďujte poklady; tam ich neničí ani moľ, ani hrdza a tam sa zlodeji nedobýjajú a nekradnú. Evanjeliová chudoba znamená nezávislosť od všetkého okrem Boha.
„Pozrite sa na nebeské vtáky: nesejú, ani nežnú, ani do stodôl nezhromažďujú, a váš nebeský Otec ich živí. Nie ste vy oveľa viac ako ony? A kto z vás si môže starosťami pridať čo len lakeť k svojmu životu? A čo sa tak staráte o svoj odev?
Čistota neznamená umŕtvovať sa. Nie je negáciou prirodzených ľudských potrieb a túžob. Jej cieľom nie je uhasiť vášeň v človeku, ale kontrolovať ju, aby ako spaľujúci oheň nezničila všetko ostatné, čím sme. Svätý Ján Pavol II. hovorí, že len „čistý muž a čistá žena sú schopní skutočnej lásky“.
Zoberme si samotnú sviatosť manželstva. Je to slávnostný akt, pri ktorom si manželia navzájom sľubujú odovzdanosť a lásku v dobrom aj v zlom. Čistota znamená aj celibát, ale nielen.
Nedostatok pokory vážnym spôsobom ničí náš svet. Je príkladom toho, aký ďalekosiahly dosah môže mať, keď sa vzdáme evanjeliovej rady. Pozorujeme ho u ľudí, ktorí nedokážu nazrieť za hranice svojho ega. Neustále majú potrebu čosi si dokazovať. Šikanujú a terorizujú svoje okolie. Ak sa stanú politikmi, môžu vážnym spôsobom deformovať svedomie celých národov, viesť vojny a prinášať utrpenie, len aby si dokázali vlastnú nadradenosť.
Poslušnosť - voči Bohu a voči evanjeliu, si vyžaduje nemalú dávku pokory. Zmieriť sa so svojou nedokonalosťou, životným poslaním, schopnosťami a vlastnosťami.
Ak sa evanjeliové rady chudoby, čistoty a poslušnosti (slobody, obetavosti a pokory) mohli pretransformovať do podoby sľubov, znamená to, že ich napĺňanie máme pevne vo svojich rukách. Nie sme hračkami v rukách slepého osudu. To, akí slobodní, obetaví a pokorní budeme, je len a len na nás. Zbavme sa všetkých zbytočných výhovoriek. Dnes, tu a teraz rozhodujeme o tom, kým sme. Oslobodíme sa od planých túžob? Spoznáme skutočné dobro a podmienime mu všetko ostatné? Nájdeme dostatok pokory, aby sme sa dokázali pozrieť skutočnému Bohu priamo do tváre? Máme na to.
Mníšstvo: Túžba po absolútnom
Matka Anna Mária Cànopi, zakladateľka a Opátka benediktínskeho Opátstva „Mater Ecclesia“ na ostrove San Giulio na jazere, nám v tomto príspevku hovorí o príťažlivosti mníšskeho života v kresťanskom prostredí a opisuje jeho základné prvky a charakteristiky. Mníšstvo je podstatne charakterizované nepotlačiteľnou túžbou po Absolútne a radikálnosťou jeho hľadania. Z toho vyplýva štýl života, ktorý už len preto že existuje, stáva sa svedectvom prvoradosti Boha a večných skutočností v porovnaní s tými časnými. Táto základná črta robí mníšstvo povolaním ktoré má univerzálny charakter. Zodpovedá najhlbšej túžbe ľudskej bytosti, jeho vrodenej túžbe po Nekonečne.
A naozaj, v každej dobe a na každom mieste, v lone najvyšších foriem náboženstva, sa objavili a uskutočnili také prejavy mníšskeho života, ktoré aj keď sa od seba líšia, možno v nich dobre rozpoznať niektoré dobre rozlíšiteľné a stále črty, hoci v meniacich sa dobách a okolnostiach:
- Oddelenie od sveta
- Čistota - cudnosť a celibát
- Chudoba
- Askéza
- Boj proti vášňam
V týchto oblastiach sa osoba upevňuje, aby dosiahla zdokonalenie, a následne, múdrosť, rovnováhu a vnútorný pokoj.
Kresťanstvo prinieslo tomuto povolaniu niečo nepopierateľne nové a jedinečné, pretože presunulo rozhodujúco vzťažný bod z človeka na Boha.; od ja na Ty, na osobu Toho, ktorý jediný je Svätý a Posvätiteľ. Kresťanský mních naozaj, nestavia do centra pozornosti hľadanie svojej vlastnej dokonalosti, ale hľadanie Boha. Stará sa o svoju vlastnú konverziu - obrátenie a o sledovanie svätého spôsobu života, aby tak odpovedal na lásku Boha, ktorý sa zjavil v Ježišovi, ktorý je Kristus.
Ďaleko od toho aby sa spoliehal na seba samého, alebo sa zameriaval na svoj úsilie vôle, aby tak dosiahol zdokonalenie, kresťanský mních sa zveruje milosti Božej, a necháva sa meniť pôsobením Ducha Svätého, pričom si je vedomý že sa stal - vďaka krstu - Božím dieťaťom, ktoré má podiel na Božej prirodzenosti.
Kresťanské mníšstvo má preto dôvod svojej existencie práve vo svojom pretváraní sa Kristom, aby tak priviedlo k najväčšiemu rozkvetu milosť krstu (krstnú milosť). Niekto neváhal nazvať mníšske sľuby - druhým krstom. Túžiac žiť v plnosti požiadavky kresťanského života, v jeho jednoduchosti a radikálnosti, mních je prirovnávaný mučeníkom.
Naozaj, nasledovanie Krista a pretváranie sa Kristom poslušným až na smrť na Kríži, mních napĺňa to čo mníšski otcovia definovali ako „mučeníctvo svedomia“. Ale ešte charakteristickejšia črta pre kresťanské mníšstvo je, že je znamením a proroctvom posledných a večných skutočností: eschatologických. „Anjelsky život“ je preto ďalšia dojemná definícia mníšskeho života.
Práve intenzívna účasť mnícha na kenóze - kríži - Kristovom ho robí účastným na jeho živote zmŕtvychvstania. Stávajúc sa „podobnejším“ novému človeku, ponára sa do Tajomstva Trojičného života (života Najsvätejšej Trojice), a s predstihom má podiel na nebeskom živote.
V tomto spočíva - aspoň vo väčšej miere - tajomstvo príťažlivosti ktorú vyžaruje postava mnícha - a ešte viac - mníšska komunita; zvlášť keď, zjednotená v modlitbe, sprostredkúva určitým spôsobom spoločenstvo svätých, tvár Cirkvi v jej eschatologickej skutočnosti.
Je dôležité zdôrazniť že mníšsky život, tak prežívaný v samote, ako aj prežívaný spolu, je vždy mocne umiestnený do cirkevného života; je vždy živou realizáciou tajomstva spoločenstva ktorým je Cirkev, a je teda naplnený neprehliadnuteľnou apoštolskou plodnosťou.
Ako hlboká potreba ľudského ducha, kresťanský mníšsky život je a zostane predovšetkým Božím slobodným povolaním obráteným na toho koho si On zvolí, v jeho úplnej slobode.
Mnísi - hovorieval jeden z dávnych otcov - sú tí čo žijú na Zemi, vedomí si však, že všetky ich „záležitosti sú v Nebi“. Preto aj keď žijú realisticky v prítomnosti, robia všetko tak, aby všetko prinášalo ovocie pre Večnosť, aby všetko vzdávalo oslavu Bohu: „ut in omnibus glorificetur Deus“ (1.Petrov list 4,11...
Zamyslenie nad mníšskym životom
Podmienky a povinnosti rehoľníkov
Starostlivosť o rodinu
Jedným z dôvodov prečo rehoľníci žiadajú o pomoc mimo rehole je starostlivosť o rodinného príslušníka. Z tohto dôvodu Kongregácia pre rehoľníkov a sekulárne inštitúty v roku 1976 vydala smernice o pomoci publikované v dokumente Aide apportée par les religieux a leurs parents ages ou malades, ktorú rehoľníci majú poskytovať svojim starým alebo chorým rodičom.
- Povinnosť postarať sa o rodičov sa netýka len detí, ktoré sú rehoľníkmi, ale rovnako tak aj ostatných detí, ako slobodných, tak žijúcich v manželstve; keď je nutná neustála asistencia, je potrebné sa v rodine dohodnúť, ako sa každý do tejto povinnosti zapojí. V takom prípade by bolo nesprávne a nespravodlivé, aby sa členovia rodiny, ktorí žijú „vo svete“ bez závažného dôvodu uvoľnili z tejto povinnosti pod zámienkou, že rehoľné a apoštolátne záväzky rehoľníka sú druhotné a že len on musí byť neustále a úplne k dispozícii.
- Ak osobitné okolnosti vyžadujú, aby sa rehoľník angažoval viac, pretože je jedináčik, alebo preto, že súrodenci zo závažných dôvodov nemôžu pomôcť, je veľmi žiaduce, aby sa inštitút snažil poskytnúť pomoc, ktorá by mu aspoň čiastočne umožnila žiť komunitný život. To sa dá dosiahnuť napríklad tým, že sa u rodičov budú striedať aj iní členovia inštitútu, alebo poskytnutím finančnej pomoci, ktorá podľa situácie umožní prítomnosť zdravotníčky alebo opatrovateľky.
- Ak žiadne z týchto riešení nie je možné a prítomnosť rehoľníka u rodičov je potrebná, je na mieste povolenie na dlhodobú neprítomnosť v rehoľnom dome.
Sabatický rok
Podľa Starého zákona ide o siedmy rok židovského kalendára, ktorý je spojený s odpočinkom viníc a polí a so skutkami milosrdenstva k blížnemu (porov. Lv 25, 2 - 7; Ex 23, 10 - 11). Pre kresťana je sabatický rok časom duchovnej a telesnej obnovy.
Podstata spočíva v tom, že aj aktívny horlivý veriaci potrebuje obdobie intenzívneho načerpania duchovnej a telesnej sily, aby mohol opäť horlivo slúžiť Bohu. Preto mnohé rehoľné spoločenstvá praktizujú sabatický rok (alebo sabatický trimester), keď rehoľník alebo rehoľníčka prestúpi z aktívneho režimu do režimu naberania duchovných a telesných síl, čím sa zabráni vyhoreniu.
V tomto čase Boží služobník zanechá svoje aktivity, aby bol viac s Bohom i so sebou samým. Je to cesta do hĺbky svojho vnútra, aby prehĺbil svoje povolanie, vzťah s Bohom, so svojou komunitou a s tými, ktorých mu Boh v poslaní zveruje.
Nejde teda o akúsi dovolenku, ale skôr zmenu prostredia, zmenu aktivít, zmenu denného režimu. Náplň sabatického roku a jeho trvanie vyžaduje súhlas predstaveného.
Výklad pojmov
Rektor kňazského seminára - kňaz, ktorý je vykonávateľom a koordinátorom výchovy seminaristov.
Vicerektor kňazského seminára - kňaz, ktorý rektorovi seminára pomáha v úlohe vykonávateľa a koordinátora výchovy seminaristov.
Špirituál - kňaz, ktorý má na starosti duchovné vedenie seminaristov; vykonáva úlohu spovedníka a zodpovedá za duchovné aktivity v seminári.
Prefekt, al. predstavený - kňaz, ktorý stojí na čele kňazského seminára / kláštora
Študijný prefekt - pomáha rektorovi pri organizovaní a vedení vyučovacieho procesu v seminári.
Penitenciár - spovedník
Prebendát - člen rímskokatolíckeho kléru na poste kanonika, ktorého úlohou je spravovať katedrálu alebo kolegiálny kostol.
Sucentor - kňaz, ktorý pomáha s prípravou a vedením liturgie vrátane žalmov, precíz a odpovedí.
Kapitulný vikár - kňaz volený kanonikmi katedrálnej kapituly, ktorý po dobu sedisvakanacie riadil diecézu menom katedrálnej kapituly; pojem zodpovedajúci dnešnému úradu diecézneho administrátora používaný do roku 1983 pokým nebol promulgovaný nový Kódex kánonického práva
Ordinár - pod menom ordinár sa v práve okrem Rímskeho veľkňaza rozumejú diecézni biskupi a iní, ktorí sú hoci len dočasne na čele nejakej partikulárnej cirkvi alebo na jej roveň postaveného spoločenstva podľa normy kán. 368, ako aj tí, ktorí v nich majú všeobecnú riadnu výkonnú moc, totiž generálni a biskupskí vikári; a taktiež pre svojich členov vyšší predstavení klerických rehoľných inštitútov pápežského práva a klerických spoločností apoštolského života pápežského práva, ktorí majú aspoň riadnu výkonnú moc. (Kán.
Môže ísť o prácu archivára, ekonóma, tajomníka diecézy alebo arcidiecézy, riaditeľa biskupského alebo arcibiskupského úradu či iných funkcií.
Príslušnosť k pôvodnej diecéze - označenie pre diecézu / arcidiecézu alebo inú cirkevnú územnú jednotku, ktoré hovorí o tom, v ktorej časti územia je potrebné hľadať rodisko dotyčného kňaza, ktorý bol vysvätený. Inkardinovaní môžu byť aj rehoľní kňazi, a to z rehole do diecézy / arcidiecézy alebo opačne. Opakom inkardinácie je exkardinácia.
Indult na opustenie rehole - žiadosť na opustenie inštitútu zasväteného života, ktorú podáva po zvážení situácie rehoľník svojmu predstavenému z dôvodov, kedy sa nachádza v kritickej situácii. Ide o milosť alebo oslobodzujúci dar. Slobodné prijatie indultu rehoľníkom prináša dišpenz, čiže oslobodenie od všetkých záväzkov plynúcich z profesie - sľubov, čo znamená aj zrušenie prekážky uzavretia manželstva.
Rehoľník sa tak vracia do stavu laika a môže neskôr po patričnej príprave uzavrieť sviatostné manželstvo. V prípade, že ide o rehoľníka klerika - kňaza, ten musí požiadať aj o dišpenz od povinnosti posvätného záväzku celibátu. Takýto dišpenz môže udeliť iba rímsky veľkňaz - pápež. Prax je taká, že udelený indult na opustenie zasväteného života obsahuje v sebe aj výslovný dišpenz od posvätného záväzku celibátu.
Diecézny kňaz prepožičaný pre diecézu / arcidiecézu / Ordinariát - ide o diecézneho kňaza, ktorý je inkardinovaný do nejakej diecézy / arcidiecézy, je však na určité obdobie uvoľnený pre službu v inej diecéze / arcidiecéze.
Diecézny kňaz alebo rehoľný kňaz prepožičaný pre Ordinariát OS a OZ SR - je kňaz, ktorý je na obdobie 5 rokov prepožičaný pre službu vo vojenskom ordinariáte. Po uplynutí tejto doby a zároveň po súhlase oboch biskupov (biskupa diecézy, z ktorej bol prepožičaný a biskupa Ordinariátu; v prípade rehoľného kňaza aj predstaveného rehole) a po vyslovení jeho mienky, o tom, či službu v Ordinariáte prijíma, može byť do neho inkardinovaný.
Rehoľný kňaz uvoľnený pre službu v inej diecéze - ide o rehoľného kňaza, ktorý bol na základe dohody miestneho biskupa a predstaveného rehole, ktorej je rehoľný kňaz členom a ich predchádzajúcom súhlase presunutý na územie inej diecézy do farnosti, kde komunita, ktorej je rehoľný kňaz členom pôsobí. V prípadoch presunu farského administrátora alebo farára sa postupuje podľa pravidla:
- zámer biskupa diecézy
- oznámenie zámeru biskupa diecézy farskému administrátorovi alebo farárovi farnosti
- následná diskusia, v ktorej biskup objasní dôvody presunu
- Rehoľník je potom menovaný svojim provinciálom a na základe vzájomnej dohody príslušného biskupa diecézy prostredníctvom tzv. asignačného listu, v ktorom predstavený tej rehole, do ktorej presúvaný rehoľník patrí, napíše menovanie pre takéhoto kňaza.
Ako sa určuje počiatočná hodnosť kňaza inkardinovaného do Ordinariátu?
Počiatočná hodnosť kňaza, ktorý bol inkardinovaný do Ordinariátu OS a OZ SR sa určuje na základe počtu rokov praxe, ktorú absolvoval ako kňaz pred inkardináciou do Ordinariátu, to znamená, že sa berú do úvahy roky od kňazskej vysviacky až do inkardinácie do Ordinariátu.