V prvých storočiach existencie Cirkvi sa termín martýr používal výlučne na označenie tých svätých mužov, žien a detí, ktorí obetovali za Krista vlastný život. Katechizmus katolíckej Cirkvi aj dnes mučeníctvo definuje nasledovne: Mučeníctvo je najvyššie svedectvo o pravde viery; označuje svedectvo, ktoré siaha až po smrť. Mučeník vydáva svedectvo zosnulému a vzkriesenému Kristovi, s ktorým je spojený láskou. Vydáva svedectvo o pravde viery a kresťanského učenia. Podstupuje smrť úkonom čnosti mravnej sily.
No katolícka Cirkev uznala postupne aj iné druhy a spôsoby mučeníctva, ktorými je možné dosiahnuť Nebo bez toho, aby kresťan, verne svedčiaci o Evanjeliu bol zabitý a pripravený o život. Existujú teda tri druhy mučeníctva, ktoré možno vnímať ako tri kríže, ktoré človek berie na svoje plecia, aby sa pripodobnil Kristovi a ukázal svoju lásku k Nemu a Evanjeliu. Hovoríme o bielom, zelenom a červenom mučeníctve.
Slovo mučeník je odvodené od gréckeho mártys - svedok, pričom latinsky pojem znie martyr. V západnej katolíckej tradícii teda ide o svedka viery, ktorý prelial za svoju vieru a lásku ku Kristovi svoju krv. Slovenské mučeník je prevzaté zo staroslovienskeho „mučinik“, odvodené od slovesa mučiti - trápiť, mučiť, spôsobovať bolesť. Teda v slovanskom kontexte ide o jedinca, ktorý trpí za svoju vieru a zdôrazňuje sa fyzická stránka utrpenia.
Murillo, Martýrium sv. Ondreja
Biele mučeníctvo
Biele mučeníctvo spočíva v tom, že človek opustí všetko čo miluje pre Boha, prichádza k jeho prenasledovaniu, no človek nevylieva svoju krv. Odvážne žije a trpí pre Krista, no nemusí obetovať svoj život.
Biele mučeníctvo znamená aj úplne zrieknutie sa sveta pre Krista. Človek žije asketickým spôsobom života, je to svedectvo mučeníctva svedomia, ktoré vedie k smrti voči svetu. Bieli mučeníci s radosťou trpia v žalároch a mnohí z nich sú nešťastní, že pri prenasledovaní nemohli prijať korunu mučeníctva v podobe smrti pre Krista. Biele mučeníctvo sa používa teda v širšom zmysle aj pre označenie tých, ktorí boli prenasledovaní, týraní, vylúčení zo spoločnosti či trpeli pre svoju katolícku vieru, no nezomreli.
Bielymi mučeníkmi sú katolíci v totalitných režimoch (nacizmus, komunizmus, moslimské krajiny), ktorí boli väznení, šikanovaní, zbavení občianskych práv, no neboli popravení.
Klasickým príkladom takéhoto bieleho mučeníka je napríklad sv. Ján Evanjelista, ktorý bol podľa tradície mučený, nezomrel však mučeníckou smrťou a býva označovaný aj za mučeníka bez vydania krvi. Za bieleho mučeníka možno považovať aj toho, kto denne obetuje svoje bolesti a utrpenie pre dobro duší v Očistci, alebo svojich blízkych.
Guido Reni, Sv. Ján Evanjelista
Ďalšími príkladmi bieleho mučeníctva sú sv. Patrik - írsky biskup, ktorý pre svoju vieru opustil rodinu a vlasť, aby priniesol Krista pohanským národom. Sv. Terézia z Lisieux, ktorá svoje utrpenie obetovala za všetkých katolíkov, ktorí to potrebovali.
Je ním aj zosnulý otec kardinál Korec. Nezomrel násilnou smrťou pre Krista, dlhé roky však trpel pre svoju vieru. Bol uväznený komunistickým režimom (1950 - 1968), neskôr sa živil ťažkou manuálnou prácou ako opravár výťahov. Bol prenasledovaný a šikanovaný tajnou políciou, všetky príkoria však obetavo a verne znášal. Otec kardinál Korec často hovoril, že väzenie a prenasledovanie bolo tou najlepšou školou viery a lásky k Bohu a Cirkvi. Nepriatelia mu síce vzali slobodu, no on získal viac tým, že obetoval svoj život Bohu - toto je presná podstata bieleho mučeníctva.
Zelené mučeníctvo
Zelené mučeníctvo spočíva v tom, že človek sa prostredníctvom pôstu, práce a v pokání zbavuje zlých túžob a duchovne rastie. Môže ísť až o extrémne pokánie, ktoré jedinec prijíma z lásky k Bohu. Toto mučeníctvo bolo typické pre tých, ktorí často odchádzali do nehostinných podmienok, extrémnej samoty a tvrdých životných podmienok.
Zelené mučeníctvo teda znamená trvalé umŕtvovanie tela a vášní, prísny pôst, pokánie, duchovný boj. „Zelené“ preto, že súvisí s každodenným rastom v cnosti - akoby zelená tráva, ktorá rastie alebo zelené listy, ktoré stále znovu pučia. Príkladmi sú askéti, ktorí konali prísne pokánie, pútnici svojimi dlhými cestami z kajúcnosti.
Zeleným mučeníkom bol napríklad sv. Kolumbán z Iony, ktorý opustil svoju vlasť a žil v prísnej askéze, pričom zasvätil svoj život evanjelizácii a kajúcnosti. K zeleným mučeníkom sa zaraďuje napríklad aj sv. Simeon Stylita, ktorý žil život extrémnej askézy na stĺpe, aby sa oddelil od sveta a na tomto stĺpe sa modlil celé dni. Priviazal sa aby nespadol a na stĺpe vytrval až do svojej smrti.
Zeleným mučeníkom bol aj sv. Anton Veľký (pustovník), jeden z prvých kresťanských mníchov a askétov. Vzdal sa celého svojho majetku, utiahol sa do samoty, kde bojoval s pokušením a ostával pevný vo svojej viere a láske ku Kristovi. Jeho oddanosť Kristovi sa stala vzorom pre ďalšie generácie mníchov v dejinách Cirkvi.
Francisco de Zubarán, Sv. Anton Veľký
Sv. František z Assisi býva považovaný za zeleného mučeníka, pretože žil v extrémnej chudobe, pokání a askéze. Sv. Charles de Foucauld, pustovník na Sahare, praktizoval spočiatku zelené mučeníctvo, medzi moslimami na Sahare aj biele mučeníctvo a nakoniec, keď ho moslimovia zavraždili, tak aj červené mučeníctvo.
Červené mučeníctvo
Červené mučeníctvo predstavuje korunu mučeníctva, človek obetuje svoj život a svedčí o svojej láske ku Kristovi a k Evanjeliu svojou smrťou. Červená je symbolom preliatej krvi.
Červené mučeníctvo je teda najklasickejšia forma mučeníctva, známa už od starokresťanských čias a prvým mučeníkom pre Krista sa stal sv. Štefan, ktorého židia ukameňovali. Všetci kresťania, ktorí zahynuli v rímskych cirkusoch pri prenasledovaní kresťanov sú tiež červenými mučeníkmi, rovnako ako mučeníci z neskorších období (napríklad košickí mučeníci Marek Križin, Melichar Grodecký, Štefan Pongrác), alebo mučeníci, ktorí zahynuli pre svoju vieru v 20. stor. (napríklad sv. Maximilián Mária Kolbe).
Červeným mučeníkom bol aj sv. Peter z Verony, dominikánsky inkvizítor v severnom Taliansku, ktorý neúnavne bojoval proti albigénskym a valdénskym heretikom. Albigénci si najali vraha, ktorý mal sv. Petra z Verony zabiť, čo sa atentátnikovi podarilo pri ceste z Como do Milána. Umierajúci sv. Peter z Verony napísal ešte krvou na zem „Credo in Deum“ a jeho vrah Carimo z Balsama nielenže svoj skutok oľutoval, ale nakoniec vstúpil aj on do dominikánskeho rádu. Sv. Petra z Verony kanonizoval v roku 1250 pápež Inocent IV.
Sv. Peter z Verony s palmou mučeníctva
Tieto tri typy mučeníctva síce predstavujú tri rôzne cesty do Neba, zdieľajú však spoločne jednu vec - srdce naplnené láskou k Bohu a uvedomovanie si nesmierneho Božieho milosrdenstva k ľuďom, ktoré sa pretavilo do Kristovej smrti na kríži za našu spásu.
Svätý Anton Veľký: Príbeh prvého kresťanského mnícha
Pre velikánov barokovej homiletiky bola Kristova katolícka Cirkev záhradou, ktorú polieva Spasiteľova krv a zdobia ju kvety jeho svätých. V tejto záhrade rastú trojaké rastliny mučeníctva - červené ruže, biele ľalie a zelené ratolesti. Každá z týchto rastlín je iná a inak krášli nebeskú záhradu, no všetky spoločne oslavujú jediného záhradníka, ktorým je Kristus, kráľ mučeníkov.
Luis z Granady
Červená ruža svojím purpurom pripomína Baránkovu krv. Mučeníci preliali svoju krv, ktorá však nevolá ako Ábelova krv o pomstu, ale ako krv Kristova o odpustenie. Ich smrť je semenom Cirkvi a ich bolesť sa mení na slávu v Nebi.
Mučeník, ktorý vylieva krv, je ako ruža, ktorá otvára svoje okvetie v záhrade Cirkvi a sfarbuje sa krvou Krista. Ako Pán položil život na kríži, tak jeho svedok - martýr - dáva svoju krv ako purpurovú farbu viery. Červený kvet ruže je znamením lásky až po smrť.
Ľalia je symbolom čistoty, askézy a bolesti. Je symbolom tých, ktorí odumreli svetu, aby mohli žiť Bohu. Biele mučeníctvo nevylieva krv a predsa je obeťou v skrytosti. Biela ľalia kvitne na hroboch hriechu a bolesti a nezničí ju burina a ani búrka času.
Ten, kto denne umiera svetu, je ako ľalia v poli Pánovom. Jej biela farba hovorí o čistote, o askéze, o srdci, ktoré sa zrieklo všetkej márnosti. Takýto mučeník je spaľovaný láskou ku Kristovi a nie ohňom kata.
Sv. Vavrinec z Brindisi
Zelená ratolesť, stále živá, každý deň polievaná slzami pokánia, pôstom a modlitbou. Nikdy nevyschne, lebo jej korene siahajú až k prameňom Božej milosti. Toto je mučeníctvo kajúcnikov a askétov, ktorí odopierajú sebe, aby celí patrili Kristovi.
Ten, kto koná pokánie, kto denne umŕtvuje telo, je ako ratolesť viniča. Táto ratolesť je zelená, lebo je živá Kristom; je svieža, lebo ju polieva rosa Ducha Svätého; prináša ovocie, lebo sa živí miazgou Božej milosti. Zelené mučeníctvo je tiché, ale vytrvalé: askéza, pôst, modlitba, slzy - ratolesť, čo nikdy nezvädne.
Každý môže nahliadnuť do svojho srdca a zamyslieť sa nad tým, aká rastlina mučeníctva môže v jeho srdci vykvitnúť. Nie od každého očakáva Kristus červenú ružu, ale bielu ľaliu prenasledovania a utrpenia, či zelenú ratolesť askézy či pokánia môže od nás Kristus žiadať denne. A takisto každý deň môžeme položiť na oltár malú kvapku krvi v obeti, lístok ľalie v čistote či zelenú ratolesť v sebazapieraní.
Paolo Segneri
Vnímajme Krista ako láskavého záhradníka, ktorý sa s láskou stará o všetky rastliny. A modlime sa, aby sme aj my raz mohli rásť v nebeskej záhrade, kde večne kvitnú červené ruže, žiaria biele ľalie a zelenajú sa jemné ratolesti.