Dr. Jozef Špirko bol významnou osobnosťou slovenskej cirkvi a historiografie. Narodil sa 4. apríla 1896 v Rybníčke, samote medzi Spišským Podhradím a Spišskými Vlachmi. Jeho otec bol horárom spišskej kapituly, matka pochádzala z Machaloviec.
Študoval v Levoči na rímskokatolíckom gymnáziu, kde býval v rodine zvonára Bočkaya, ktorého manželka bola blízkou príbuznou jeho matky. Neskôr maturoval ako spišský malý seminarista na premonštrátskom gymnáziu v Rožňave, kde patril medzi najnadanejších žiakov. Spišský biskup Alexander Párvy ho poslal do viedenského Pázmanea, kde úspešne absolvoval teológiu.
Ordinovaný bol 25. júla 1920. Prvú kaplánku mal v Zázrivej, no ešte v roku 1920 ho preložili do Kežmarku. Tu bol od roku 1921 katechétom na nemeckom evanjelickom lýceu. Zaslúžil sa o to, aby sa na ňom postupne zavádzali slovenské triedy a aby sa nakoniec stalo čsl. štátnym reálnym gymnáziom.
V Kežmarku vyvíjal intenzívnu kultúrnu činnosť prednáškami, nacvičovaním slovenských divadiel a organizovaním slov. spoločenského života.
V roku 1927 sa stal profesorom cirkevného práva a cirkevných dejín na Vysokej bohosloveckej škole v Spišskej Kapitule. V rokoch 1931-1939 prednášal dogmatiku a sociológiu a bohoslovcov učil aj nemčinu aj maďarčinu. V roku 1939 prevzal znovu právo a dejiny. V roku 1943 habilitoval sa za docenta dejín na Bohosloveckej fakulte v Bratislave. V roku 1944 biskup Ján Vojtaššák vymenoval ho za sídelného kanonika spišskej kapituly.
Tesne pred koncom druhej svetovej vojny Nemci ho zaistili pre spojenie s povstalcami a vyšetrovali ho v Žiline. Prof. J. Špirko dvakrát pocítil brachiálnosť štátnej moci. V roku 1944 ho predviedli pred nemecký vojenský súd v Levoči, pretože dal odviezť cenné exponáty z diecézneho múzea. Odsúdili ho na trest smrti, no vojak nechal odsúdenca ujsť. O rok nemecká polícia opäť vyšetrovala J. Špirka - tentoraz kvôli údajnej spolupráci s partizánmi.
Na jeseň 1950 sa J. Špirko ocitol medzi obžalovanými v zinscenovanom procese s biskupom J. Vojtaššákom. Vyšetrovali ho v Leopoldove, väznili v Sládečkovciach. Priechod frontu prežil v Ružomberku. V roku 1950 ho internovali do Mučeníka. Keď sa pripravoval proces proti J.Vojtaššákovi, väznili ho a vyšetrovali v Leopoldove. Prepustili ho však bez súdu. No nemohol sa viac vrátiť do služieb spišského biskupstva. J. Čársky ho prijal do košického biskupstva a ustanovil za správcu fary vo Fričovciach (okr. Prešov).
Spišská Kapitula, miesto pôsobenia Dr. Jozefa Špirku
Sociálne Uvedomenie a Národné Prebudenie
Sociálne uvedomenie získal v rodičovskom dome. Otec išiel zo zváračstva do výslužby s minimálnou penziou. Preto po vyštudovaní sa musel sám starať o dvoch mladších bratov a o sestru. Dá sa pochopiť prečo si za tému dizertácie vyvolil „De divitiis in antiquo et novo Testamente“.
Sociálny problém študoval v Kežmarku aj na Kapitule. Angažoval sa, bez politického straníctva, v robotníckom i roľníckom hnutí. Radil odborárom v robotníckych organizáciách. Sedliakom pomáhal pri zakladaní výrobných, nákupných a výkupných družstiev. Mal praktický ekonomicko-finančný talent.
Podnikol viaceré študijné exkurzie do zahraničia. Zúčastnil sa na kurzoch sociológie, pastorácie a teológie v Paderborne, Mníchove a inde. Navštevoval veľké múzeá, opery a iné inštitúcie.
Sociologický moment vnášal jednak do pedagogickej činnosti (poslucháčov napr. zoznámil s tovarišským spolkom v Košiciach), jednak do publikačno-vedeckej tvorby. So sociálnym uvedomením išlo u neho aj národné prebudenie, takže jeho nacionálne vedomie malo výslovne sociálny ráz. Prebudilo sa uňho už na gymnáziu v Rožňave, azda pod vplyvom spolužiaka Františka Skyčáka, syna slov. poslanca na peštianskom sneme.
Aj pri snahe po svetovosti a európskosti uznával národné spoločenské zakotvenie. To, že dôverne poznal maďarskú a nemeckú kultúru, chránilo ho pred šovinistickými výstrelkami nacionalizmu. Hoci Slovák, usiloval sa byť spravodlivý voči iným národnostiam, s ktorými sa Slováci stretávali na Spiši. Podľa neho práve viacnárodná rozmanitosť Spiša bola hnacou silou súťaženia a umožňovala tak jeho hospodárske ako aj kultúrne napredovanie.
Ale to vyžadovalo organizovať slovenskú inteligenciu Spiša, stanoviť si pracovný program. Z jeho iniciatívy uskutočnili sa zjazdy, diskusie, založili regionálne časopisy. Ako historik v dejinách Spiša ukazoval tvorivý podiel slovanského a slovenského živlu. Kriticky revidoval tendenčné tézy maďarskej a nemeckej historiografie o Spiši. Mal.
Vedecká činnosť
Jeho prvým veľkým vedeckým zámerom bolo zhrnúť bohatú umeleckú minulosť Spiša v architektúre, maľbe a sochárstve. Pre viaceré prekážky spracoval a svojím nákladom vydal r. 1936 len prvú časť, Umelecko-historické pamiatky na Spiši. l.diel: Architektúra (Spišská Kapitula, 1936). Prešiel každú lokalitu, študoval na mieste umelecké objekty aj archívy. K ďalším zväzkom, o piktúre a skulptúre, zozbieral iba surový materiál.
Spišský hrad, dôležitá súčasť historického kontextu diela Jozefa Špirku
Zato spracoval čiastkové otázky: Starý kláštor minoritov v Levoči (Sborník MS 1938-39; osobitne 1940), Výtvarné pamiatky Spišskej Kapituly (Martin 1943). Hlavne urobil kritické portréty historikov Spiša slovenského pôvodu: Životopis dr. Jána Vajdovského (Historický sborník MS 1942), Starostlivosť Spišiakov o umelecké pamiatky s osobitným zreteľom na činnosť dr. Jána Vajdovského (tamže), Spišský historik Jozef Hradský (Martin 1946) a Štefan Mišík (Trnava, 1950).
Osobitnú skupinu tvoria Špirkove základné pramenné práce z politických, kultúrnych a náboženských dejín Spiša: Husiti, jiskrovci a bratríci v dejinách Spiša 1431-1462 (vlastnám náklasom Spišská Kapitula, 1937), Výchova kňazstva na území Spišskej diecézy. Dejiny spišského seminára, (v zborníku Spišský kňazský seminár v minulosti a prítomnosti, Spišská Kapitula, 1943) a Začiatky spišského biskupstva. Snahy v minulosti o jeho zariadenie (v zborníku Spišský Mons. sancti Martini, Ružomberok, 1947). V nich zhromaždil všetok dochovaný archívny materiál, dnes sčasti stratený, utriedil ho, zinterpretoval a zosústavnil, dal mu tvar.
Zo životného diela Dr. Jozefa Špirku najnáročnejšie sú však dvojzväzkové Cirkevné dejiny s osobitným zreteľom na vývin cirkevných dejín Slovenska (Martin, 1943). Bola to vysokoškolská učebnica pre poslucháčov teológie. Pragmaticko-genetickou metódou predstavila cirkevnú minulosť v ideových súvislostiach. Opierala sa o kritické práce uznávaných historikov, hlavne nemeckých, ale aj maďarských a českých.
Bola výsledkom jeho dlhoročnej učiteľskej činnosti. V prvom rade mu išlo o objektivitu, a nie o apológiu, o celkovosť a nie o detaily. Pritom badať autorovu progresívnu a liberálnu osobnosť. Na pozadí všeobecných cirkevných dejín chronologicky načrtol stručné dejiny cirkvi na Slovensku, podmienené stavom nerozvinutého bádania v čase, keď učebnica vznikala. Kniha, prvá svojho druhu u nás, vyvolala prudké polemiky. Čas dal za pravdu autorovi, ktorý mal odvahu dištancovať sa od úzkeho klerikalizmu a prikloniť sa ku sebakritickým prúdom, poučeným z minulosti a zahľadeným do.
Takým účtovaním historika bol aj Snem v Tridente (Košice, 1946), publikácia z príležitosti 500-ročného jubilea, signalizujúca nové, už celkom, potridentské tendencie.
Ďalšou vysokoškolskou učebnicou bola Patrológia (Praha, 1939, 2. vydanie Trnava, 1950), príručka o živote a tvorbe cirkevných otcov. Ona oprávňovala autora, aby sa stal redaktorom edície Ad fontes, sprístupňujúcej základné patristické diela u nás. Vypracoval ideový plán, zorganizoval prekladateľov. Vyšlo vsťak len 5 zväzkov.
Dr. Jozef Špirko začal pomerne neskoro vedeckú a publikačnú činnosť, až v štyridsiatke. Trvala vlastne len jedno desaťročie, od r. 1936 do r. 1947. A predsa aj kvantitatívne aj kvalitatívne dosiahla výsledky, hodné pozoru. V rozličných odborných a všeobecne kultúrnych časopisoch, okrem toho uverejnil množstvo článkov, referátov, kritík a recenzií, svedčiacich o šírke jeho záujmov a o systematickom sledovaní domácej a zahraničnej historiografickej produkcie.
Tento oneskorený nekrológ v pätnástom roku po smrti Dr. Jozefa Špirku chce byť podnetom pre jeho ľudskú aj vedeckú rehabilitáciu. I ako človek, i ako vedec mal priamy a jednoliaty charakter. Je naozaj čas konečne zakatalogizovať jeho mnohostrannú činnosť. Urobiť by to mal práve Krúžok historikov Spiša. Veď Dr. Jozef Špirko bol jeho kliesniteľom. Snažil sa o kontinuitu vedeckej práce, o organické nadväzovanie na zdravaé výdobytky tradície. Urobil tak už r.