Je to totiž schéma, na ktorú v internetových diskusiách narážame často. Kritizuješ stranu Progresívne Slovensko (respektíve agendu progresívnej ľavice ako takej) a nejaký ich fanúšik ti odpíše: Ty si proti progresu? Tak to si vlastne proti pokroku, čiže si spiatočník!
Pokrok ako rétorická manipulácia
Je to veľmi naivné uvažovanie, ktoré akoby predpokladalo, že pojem „pokrok“ má nejakú objektívnu, samozrejmú a nespochybniteľnú podstatu, ktorú navyše reprezentuje jeden konkrétny politický prúd, ba jedna politická strana.
V skutočnosti slovník definuje progres (respektíve jeho slovenské synonymum pokrok) ako „spoločenský rozvoj smerujúci k vyšším vývinovým stupňom“. Iné definície ho vidia ako „zdokonaľovanie sa postupným rozvojom“ alebo proste len jedným slovom „napredovanie“.
A teraz moja zásadná námietka: Prepáčte, ale čo vás vedie k presvedčeniu, že práve špecifický okruh politických požiadaviek Progresívneho Slovenska ako strany, prípadne progresívnej ľavice ako ideologického prúdu, predstavuje nejaké želateľné napredovanie, zdokonalenie alebo nejaký vyšší stupeň vývoja?!
Inými slovami, na základe akých kritérií posudzujete, čo predstavuje onen žiaduci pokrok?!
Asi by sme našli pomerne širokú spoločenskú zhodu, že pokrokom by bolo napríklad úspešné vyslanie ľudskej posádky na Mars, vynájdenie lieku proti rakovine, prípadne postavenie lietajúceho auta a vybudovanie životaschopného biznismodelu okolo tohto vynálezu.
Nie je však jasné, prečo by mal pokrok spočívať práve v zvrhnutí akýchkoľvek sexuálnych tabu, v tranzíciách detí, v premene žien (a asi aj mužov) na akési „tehotné osoby“ a v kriminalizovaní každého, kto si dovolí tieto zmeny spochybňovať. Pričom ako cenu útechy za stratenú slobodu prejavu dostaneme slobodu beztrestne si zapáliť marihuanový joint...
Druh „pokroku“, po akom volá progresívna ľavica, nájdete napríklad v pavilóne opíc ktorejkoľvek zoologickej záhrady. Také šimpanzy bonobo (na rozdiel od prudko patriarchálneho šimpanza učenlivého) žijú v matriarchálnom usporiadaní (feministický sen), každý súloží s každým, jedince tohto druhu občas žujú rastliny so psychotropnými látkami a všetky pobývajú na stromoch - čo by sa progresívnemu bojovníkovi proti klimatickým zmenám tiež mohlo páčiť. Šimpanz bonobo nepoužíva spaľovací motor ani nestavia jadrové reaktory, takže jeho uhlíková stopa je zanedbateľná...
Aby nedošlo k omylu, toto nie je obhajoba našich vládnucich sociálnych demokratov (či skôr národných socialistov). Oni si zase môžu vzhľadom na stav krajiny po 14 rokoch svojich vlád pospevovať spoločne s bloodhoundmi „the roof is on fire“.
Uzákonenie progresívnych politík znamená zmenu našej kultúry
Problém „pokroku“ progresívcov
Je veľa spôsobov, ako spochybniť koncept „pokroku“. V realite sa pod pláštikom tohto slova presadzuje často len samoúčelná zmena pre zmenu samotnú (čokoľvek nové sa automaticky pokladá za lepšie). Pričom prísľuby, ktoré sa pod heslom „pokroku“ sľubovali, môžu zostať nenaplnené.
Ako napísal kolumbijský spisovateľ (a hrdý reakcionár) Nicólas Gómez Dávila: „Keďže ,pokrok‘ nedokáže splniť to, čo je túžobne želané - vyhlási akurát to, čo napokon dosiahol, za vytúžený cieľ.“
Dobré plody „pokrokovej“ zmeny, s ktorými jej zástancovia rátali, nenastanú alebo môže dokonca nastať zhoršenie oproti východiskovej situácii - lebo nezamýšľané následky... Z pohľadu nás konzervatívcov tkvie problém aj v tom, že progresívna ľavica vníma pokrok na mnohých frontoch proste ako postupné oslobodzovanie sa od kultúrnych zábran, ktoré držia na uzde naše živočíšne pudy, neresti a temné vášne. Výsledkom však nie je väčšia sloboda, ale skôr svojvôľa na úkor seba i druhých. Ak svoje temné vášne neovládate, ovládajú ony vás.
Naopak, konzervatívec, zvlášť kresťanského strihu, by mal (aspoň teoreticky) vidieť pokrok vo zvýšenej schopnosti ovládať svoje pudy, opanovať svoje neresti či vášne a v podpore spoločenských inštitúcií, ktoré tomuto individuálnemu morálnemu rastu napomáhajú.
Slovami už spomenutého Dávilu: „Jediný možný pokrok je vnútorný pokrok každého jednotlivca. Voliči vládnych strán si naozaj možno zamieňajú tradicionalizmus s nostalgiou za kubánskymi pomarančmi. Na druhej strane kritici „tradícií“ často robia chybu, že ich pokladajú za niečo, čo sa v dejinách len nejako vyskytlo a čo ľudia potom nezmyselne opakovali alebo čo bolo arbitrárne určené nejakou dávno mŕtvou autoritou, spravidla na mocenské ovládanie druhých.
Tradičné hodnoty či tradičnú morálku možno však chápať aj inak. Etymologicky slovo tradícia doslova znamená „to, čo je odovzdávané naprieč“ generáciami.
Učenci od Edmunda Burkea po Friedricha Hayeka argumentovali, že tradičná morálka je niečo ako nahromadená múdrosť alebo skúsenosť mnohých generácií ľudí, ktorí sa stretávali s nejakým druhom problémov. Tradícia, spravidla vo forme zákazu (ako nekonať) alebo príkazu (ako konať), je spôsobom, ako tento problém riešiť alebo sa mu rovno vyhnúť.
Ateista a biológ Richard Dawkins v podobnom duchu písal o mémoch, teda o akýchsi základných jednotkách kultúrneho prenosu. Tradície (alebo mémy) sú podobne ako gény alebo trhové ceny (opäť odkaz na Hayeka) nosičmi komplexných informácií. Medzi ľudskými skupinami dochádza zároveň ku kultúrnej evolúcii medzi rôznymi systémami kultúrnych pravidiel.
Ani veľmi inteligentným, vzdelaným a vedecky zdatným ľuďom nemusí byť často účelový zmysel tej-ktorej tradície na prvý pohľad zjavný, pretože tá - ako múdrosť mnohých ľudí naprieč viacerými generáciami - v sebe zohľadňuje aj dlhodobé, nezamýšľané či nepredvídané dôsledky konania, ktoré si myseľ jedného človeka nemusí vedieť predstaviť.
Inak povedané, tradičná morálka sa dá chápať ako istý druh racionality vyššieho rádu, ktorá tomu, kto sa ňou riadi, umožňuje vidieť „za roh“ a vystríhať sa prekážok v nelineárnych systémoch.
Aby bolo jasné, tento článok nemá byť manifestom proti akýmkoľvek zmenám. Len výzvou, aby sme k zmenám pristupovali evolučne, nie revolučne alebo živelne. Aby sme veci menili postupne a premyslene. A hlavne aby sme vedeli rozlíšiť, čo zmeniť a čo zachovať.
Nie náhodou je jedno z osvedčených konzervatívnych pravidiel: Nesnaž sa opravovať, čo nie je pokazené. A jemu podobné: Dokonalé je nepriateľom dobrého.
Evolúcia morálky
Kto boli minulí pokrokári
Je mi jasné, že o vyššie zmienených tézach by sa dali viesť siahodlhé diskusie. No je tu ešte jeden argument, prečo pristupovať s opatrnosťou voči „pokroku“, ako ho predstavuje progresívna ľavica. Je to argument dejinami.
Pokrokom sa totiž v 20. storočí zaklínadlo aj komunisti. Je neuveriteľné, že si nepamätá „pokrok“ ako všadeprítomný komunistický buzzword (rozumej: slovo na buzerovanie druhých), rovnako ako jeho protiklad - „reakciu“. A že mu nepripadá ani prinajmenšom čudné, ak dnes zase nejakí politickí šmejdi šermujú pokrokom, respektíve jeho cudzo znejúcim synonymom - „progresom“ - ako niečím a priori pozitívnym.
Z pohľadu marxistov bolo „pokrokom“ všetko, čo smerovalo ku komunizmu. Podľa nich išlo o objektívny a historicky nevyhnutný proces - tvrdenie, ktoré malo od začiatku odzbrojiť akýchkoľvek odporcov. Veď kto už by sa staval proti niečomu, čo má nastať s istotou prírodného zákona?!
„Reakcia“ bol zase hanlivý výraz, ktorým komunistický režim označoval „spiatočníkov“, čo sa chceli vrátiť k trhovej ekonomike, náboženskej slobode a k systému „buržoáznej demokracie“ s viacerými politickými stranami.
Z perspektívy našej prítomnosti sa komunizmus javí ako slepá ulička či slepá vetva vývoja, nie ako nejaký jeho ďalší stupienok. No ešte v polovici 20. storočia táto ideológia priam hypnoticky lákala svojimi prísľubmi pokrokovej budúcnosti mnohých popredných intelektuálov, akademikov a umelcov.
Neskončí podobne ako komunizmus aj tá súčasná agenda progresívnej ľavice? Neukáže sa napokon, že jej ciele sú nezlučiteľné s antropologickou podstatou človeka?
Slovami môjho obľúbeného Dávilu: „Progresívec bude v starobe podráždený, keď uvidí, že dejiny odkladajú ad acta, čo v mladosti nazýval pokrokom.“
Progresívni zástancovia eugeniky
Taliansky fašizmus a nemecký nacizmus sa „pokrokom“ zaklínali menej. No aj tieto hnutia sa pokúšali prezentovať ako revolučné modernizačné sily. Hitler zase tvrdil, že jeho Tretia ríša pretrvá tisíc rokov...
Výkričníkom pre všetkých súčasných progresívcov by mohlo byť, že v Spojených štátoch amerických od konca 19. storočia do približne 20. rokov 20. storočia existovalo hnutie, ktoré si doslova hovorilo „progresívne“ (pozri aj Progressive Era). K jeho agendám okrem obmedzenia vplyvu priemyselných korporácií a zlepšenia postavenia pracujúcich patrila aj eugenika (pozri Eugenics in the U. S.), často podporovaná ctihodnými dobovými vedeckými kapacitami a financovaná zámožnými nadáciami.
Vtedajší progresívci mali predstavu, že zdravšia, inteligentnejšia a morálnejšia ľudská populácia sa dá vyšľachtiť, podobne ako sa dajú vyšľachtiť plemená domácich zvierat so želateľnými vlastnosťami. Neprečítali si to v Biblii ani v katechizme, ale odvodili si to z diela Charlesa Darwina (Francis Galton, chlapík, ktorý doslova vymyslel pojem eugenika, bol dokonca Darwinovým polovičným bratrancom).
S úmyslom biologického „vylepšenia ľudstva“ boli zavádzané napríklad zákony proti rasovo zmiešaným manželstvám. Pôrodnosť viacdetných rodín mala zase obmedziť antikoncepcia či sterilizácia. Zástankyňou sterilizácie afroamerických žien bola napríklad Margaret Sangerová, zakladateľka pôvodcu dnešného poskytovateľa potratov v USA, Planned Parenthood.
Sterilizačným opatreniam sa zvlášť darilo v Kalifornii a programy tohto amerického štátu inšpirovali aj nemeckých nacistov. Vo Švédsku sa zase pre eugeniku nadchli v medzivojnovom období tamojší sociálni demokrati - okolnosť, ktorú spomína aj Storočný starček, ktorý vyliezol z okna a zmizol.
Druhá svetová vojna eugeniku z veľkej časti zdiskreditovala. No práve skúsenosť s eugenikou v rámci amerického progresívneho hnutia na začiatku 20. storočia by mala byť mementom pre tých, ktorí dobovú úroveň spoločenskovedného poznania považujú za definitívnu úroveň vedeckého poznania ako takého.
Plagát eugeniky na Druhej medzinárodnej výstave eugeniky v roku 1921
Nie je to totiž tak, že konzervatívci sú „včerajší“ a progresívci tí „zajtrajší“.
Človeku sa však nechce veriť, že si nevšimol, ako sú v posledných rokoch práve v rámci žánrovej fantastiky vandalizované kultové značky ako Star Wars, Star Trek alebo Marvel Cinematic Universe, lebo dôležitejším než dej sa pre filmové štúdiá stala progresívna mesidž a pri postavách je zastúpenie tých správnych menšín pomaly prednejšie než charakterová drobnokresba.
Navyše, ako upozorňujú Nerdrotic alebo Critical Drinker, často tieto pokusy ani nenalákajú divákov do kín a nezarobia na seba peniaze...
Je zrejmé a pochopiteľné, že Juraj Červenák nemá rád súčasnú vládu. Pálčivosť aktuálneho zla nás však často vedie k podceňovaniu alternatívneho zla, ktoré by ho mohlo nahradiť.
Netreba upadnúť do polohy, že ak nie Smer, tak jedinou alternatívou je príklon k progresívnej ľavici. Presne takýto duopol na politickej scéne by vyhovoval rovnako Ficovi, ako aj Šimečkovi. Výber je našťastie širší.
Z pohľadu nás pravičiarov je tragédiou Slovenska, že keď sa pozrieme do prieskumov volebných preferencií, na popredných miestach sú samé ľavicové strany: či už národnosocialistický Smer (... Republika, Hlas), alebo ľavicovoprogresívne PS.
V každom prípade odpoveďou na neschopnosť a skorumpovanosť starej ľavice nie je nová ľavica.
tags: #rimskokatollicka #cirkev #jazykove #okienko