História obce Močiar sa datuje od druhej polovice 13. storočia. Obec je listinne doložená roku 1279 ako Berzenche. V roku 1773 sa jej názov zmenil na Breznicza a v roku 1808 na Breznička. Obec sa vyvinula zo staršieho slovanského osídlenia. Patrí medzi najstaršie osídlené obce tejto doliny. V okolí rieky Ipľa rástlo veľa briez, po čom pomenovali i novozaloženú osadu, neskôr obec Brezničku.
Obec vznikla na pôvodnom území Slovanského hradiska z 9. storočia. Zachovali sa zvyšky hradieb z 12.-13. storočia. Patrila viacerým drobným zemepánom. Zemepánmi obce v roku 1548 bola rodina Berzency, v roku 1770 Jozef Okolicsányi a po ňom Jozef Duka a Jozef Bornemisza. V roku 1826 zemepánom obce boli potomkovia bývalého palatína Františka Szentványiho. V roku 1783 ju navštívil cisár Jozef II.
V roku 1828 mala obec 25 domov a 205 obyvateľov. Zaoberali sa poľnohospodárstvom a hrnčiarstvom. Obec má dobrý potenciál pre rozvoj cestovného ruchu a športové využitie pre obyvateľov a návštevníkov obce.
Z historických pamätihodností sa na území obce zachoval kostol rímsko-katolícky zasvätený Panne Márie, postavený v roku 1785 (neskorobarokový), s klasicistickým interiérom z I. polovice 19. storočia. Nachádza sa v ňom aj maľba od J. Ádáma z roku 1924.
Archeologické nálezy
Stopy osídlenia na území dnešnej Brezničky a blízkeho okolia sú už v prehistorických dobách. Hrádok- menšie hradisko. Lokalita leží asi 1,2 km J od obce Breznička, asi 0,5 km ZSZ od osady Červeň na západnom konci zalesneného chrbátu (dubový po- rast), ktorý tu končí strmým bralom takmer kolmo spadajúcim k brehu Ipľa. Kóta 255,3. Východná strana tejto polohy bola opevnená ( nevýrazná fortifi- kácia) dvomi priekopami medzi ktorými sa tiahne oblúkový val. Objavená tu bola atypická praveká keramika kyjatickej kultúry z doby bronzovej 10.-8.storočie pred n. l.
Červeň (Košariská), kóta 255,5 asi 1,5 km od obce Breznička, asi 0,3 km JZ od osady Červeň. Pri obhliadke 29.4.1967 tu Ing. P. Teľak- terasa v ohybe Ipľa asi 1,2 km južne od obce Breznička. Sídlisko 12.-13. storočie nálezy črepov. Názov „ Teľak“ asi z maď. Cicvár- sa vypína priamo nad obcou Breznička. Jeho vrchol (cca 320 m.nm.) leží asi 0,8 km JV od obce. Ľudový názov od rastliny cicvar- čiže vratič. Podľa legendy tu bol malý hrad. Našla sa tu atypická praveká keramika tehlovočerve- nej farby. Základy opevnenia tu ešte neboli objavené.
Intravilán- hradisko. Návršie s kostolom a cintorínom na východnom okraji obce, obtekané Ipľom a banským potokom. Jeho vrchol asi vo výške 222 m. Hrádok oválneho pôdorysu, opevnený priekopu, na ňom dnešný kostol s okolitým cintorínom. Nálezy črepov pri výkopových prácach.
Poloha obce Močiar v rámci Banskobystrického kraja
Historické etapy osídlenia
- Kelti: Prelom 4. a 3. storočia pred n. l.
- Kvádi: Približne tri storočia v regióne.
- Slovania: 6.-7. storočie.
Prvá písomná zmienka a ďalší vývoj
Prvá písomná zmienka o dedine Breznička je z roku 1279. Berzence. V roku 1279 dvaja súrodenci z rodu Kačičovcov, si delili Brezničku takto: synovi Etchurucha ( Ettre) pripadla horná časť od Ipľa. druhá časť od potoka Breznica pripadla Miklošovi. Obidvaja tu mali kúrie, ktoré si nevymenili, ale premiestnili si poddaných na svoju polovicu obce. Etymologicky názov Berzence. Dnešná dedina Breznička, sa až do 19. storočia nazývala tiež Breznica a názov Breznička je len novší ( r. 1409 Berzenche, r. 1808 sloven. Březnice vel Březnička, maď. Berzence).
Slovanský názov Breznica sa v maďarčine vyvíjal takto: sloven. Breznica- maď. Breznice- Brezenice- Berzence. Vlastný názov Breznička je slovanský od stromu breza. Zemepáni si dali postaviť v druhej pol. 13. storočia pri Brezničke aj hrádok. Stál na neveľkom kopci nad Ipľom, ktorý dodnes nesie názov „ Hrádok“.
Cirkevná história
Pápežská desiatková sústava v r. 1332 zaznamenala farára z Brezničky Nicolaus (sacerdos) de Bersence. Vplyv na cirkev okolia mala aj Hrabovská prepositúra sv. Hurbeta premonštrátov v Hrabove ( údaje už od r. 1 179?), ktoré patrilo pod ostrihomskú archidiecézu. Farnosť s kostolom v Brezničke sa uvádza aj v roku 1334 Brezou a 1397.
Poddaní odvádzali zemepánovi tzv. deviatok ( deviatu desatinu z úrody; desiatu- desiatok dávali cirkvi ), prípadne pracovné povinnosti a osobné služby. Okrem toho platili štátnu daň tzv. portálnu. Breznička v 15. Kráľovná Alžbeta v novembri 1440 poverila Jána Jiskru z Brandýsa aby vojensky jej zabezpečil fiľakovské panstvo. 7. septembra 1451 sa odohrala bitka pri Lučenci, v ktorej vojská Jána Jiskru porazili početnejšiu uhorskú armádu Jána Hunyadiho.
Na prvej mape Uhorska z r. 1528 ( ktorú vyhotovil Lazar Roseti už v r. Pri súpise v r. 1553 dedina Breznička ako Berzencze vykazuje 4 porty ( mohla mať okolo 100- 120 obyvateľov).
Osmansko turecká expanzia v druhej polovici 16. storočia zasiahla aj Novohrad. Turecký súpis z roku 1554 sečianského sandžáku vykazuje dedinu Horné Hrabovo ( Föső Garáb) s pustatinou Brezencse ( Breznička).
Turci v r. 1575 obsadili hrady Modrý Kameň i Divín. Súpis z r. 1583-84 vykazuje Brezničku ako Berzencze puszta patriace Fiľakovu, bez „ráják“, poddaných. V roku 1593 dosiahli kresťanské šľachticko- kráľovské vojská v Novohrade výrazný úspech- dobyli Fiľakovo, bez boja sa zmocnili Divína a obsadili aj Modrý Kameň. Koncom 16.
Patrila drobným šľachticom a zemanom ako Ján Saffy ( nobiles), Ján Soós, (egregius), Rédey Žigmond( egregius). Od roku 1598 sa začala platiť daň od domov ( tzv. dymové, kominové) a to zlatku od každého. zaznamenaná mala asi len 2 domy.
Už koncom 16. storočia obyvatelia Brezničky sa stali protestantmi- ev. a. vyznania. V tomto období a v prvej pol. 17. storočia, keď Turci znovu prenikali na územie Novohradu, zanikli stredoveké dediny ako Dolný Podháj (1,5 km SZ od obce Zelené), Dolný Poltár, Etreová Malá Ves a Ettre Lehota pri Turičkách, Eleztyén pri Kerestúre ( Nové Hony), Perena (Prievrana pri Poltári ) a i.
V stoličných zápisniciach Novohradu aj začiatkom 17. storočia sú zmienky o Brezničke. Napr. 19.1.1601 v mene Szécsy Márie Terézie Tassy Ján ( nobiles) vyslovuje protest, že z podielu mu z desiatku z Brezničky ( Berzencze praeidum) neodovzdali desiatok.
17. storočie bolo pre Brezničku a okolie kruté. 11.9.1606 sa skončila tzv. pätnásťročná vojna. ďalšie obdobie bolo vyplnené bojmi medzi medzi súperiacimi mocenskými skupinami habsburskej ríše. Straty na životoch a materiálne škody boli spôsobené aj s opätovným prenikaním Turkov cez územie Novohradu.
V roku 1679 generál Strassoldo s cisárskym vojskom obsadil hrad Divín a Balašu zajal. Kráľ v r. Treba uviesť, že v priebehu 17. storočia sa zmenila aj daňová politika. V r. Vdova(generosa) po Štefanovi Dorogfymu Anna Mocsáryová.
Kanonická vizitácia Juraja Schlegera v Brezničke- Berzence v r. Dedina patrí zemepánke Dorogffyovej. V roku 1683 Turci vyhodili hrad Fiľakovo do povetria. Na mape Novohrad- skej stolice z r. Kanonická vizitácia z 29. septembra 1688 ktorú konal Žigmund Antal Ordódy v Brezničke uvádza, že z kostola sú už len ruiny.
Zosnulý zemepán zanechal pre cirkev pozemky. V Kalinove je farár, školský majster. Zemepáni sú šľachtici nekatolíci, je tu okolo 250 duší. Zemepánom v Kalinove je aj katolík Miklós Etthre, ale poddaní sú väčšinou luteráni.
Zasadnutie Novohradskej stolice 29.mája 1688 v meste Lučenec rozhodlo o prepustení hriešnikov z Brezničky, ktorí boli väznení v Haliči. Juraja Lenka a Dudáša zv. Ján Ďurík obidvaja z Brezničky, ktorí boli už za krádež odsúdení do vazänia odsúdili na trest palicovania. Po oslobodení z Oždian ukradli vola, ktorého zdrali a kožu predali. Za to boli odsúdení na trest smrti obesením. Predtým však boli podrobení mučeniu, aby prezradili svojich kumpánov. Juraj Lenko počas väzenia sa pokúsil o samovraždu, preto mu odťali pravú ruku a potom ho mali obesiť na šibenici.
Významné obdobie predstavovalo protihabsburské povstanie Františka Rákócziho II. v r. 1703 - 1711. Do povstaleckej armády vstúpili aj niektorí obyvatelia Brezničky a okolia. Dediny zásobovali armádu potravinami i remeselníckymi výrobkami. V roku 1709 pustošila v Brezničke a okolí epidémia cholery s početnými obeťami. V roku 1715 sa uskutočnil súpis p...
Miestna povesť o Starim Kereštveju
Podľa povesti bol Stari Kereštvej veľmi chudobná dedina, a jej jedinými obyvateľmi boli zbožní ale biedni želiari, ktorí sa len s ťažkosťou mohli uživiť, keďže nemali ani kúsok zeme. Na živobytie si zarábali prácou v okolitých hustých lesoch, ženy a deti po roklinách a rúbaniskách zbierali slimáky a lesné plody, ktoré nosili na panské dvory. V hustom lese raz počas ťažkej práce drevorubači šťastne naďabili na zlatú žilu, čo úplne zmenilo ich život, keďže sa stali veľmi bohatými. Po krátkom čase boli vďaka ťažbe zlata takí bohatí, že všetky ženy nosili zlaté náušnice a muži zlatú pracku na opasku. Jedávali so zlatými líškami a mali všetko, čo sa im zažiadalo. Ako sa to už stáva, zanevreli na Pána Boha a postupne prestali chodiť do drevenej cerkvi, ktorá stála v strede dediny.
V dedine bola farnosť, ktorú viedol starý kňaz. Ten ich však neustále napomínal a nabádal ku kajúcnosti, ale oni ho nepočúvali. Mali oči len a len pre svoje bohatstvo. Nakoniec si v jeden deň povedali, že už viac nepotrebujú kňaza a preto sa nemohli dočkať, kedy starý kňaz zomrie. Ich život bol plný pýchy, roztopaše a zábavy. Jedného piatkového dňa cez Veľký pôst napokon kňaza z kostola vyhnali. Dali si privolať muziku a spravili v kostole tancovačku, ktorá trvala "...ot pjatka večera do suboty rana...". Ráno, po zakikiríkaní kohútov, v čase utierne a pri prvých lúčoch slnka, kedy bola zábava v najväčšom, do cerkvi odrazu udrel hrom a kostol sa rozdelil na dve časti, ktoré sa prepadli aj s hriešnikmi pod zem spolu s takmer celou dedinou. Pred Božím hnevom boli ušetrení len poslední chudobní a ešte zbožní Kereštvejčania. Tých anjel vyviedol zavčasu do bezpečia. Po katastrofe sa už na prekliate miesto nikdy nevrátili. Naopak, vo vedľajšej údoline založili "nový" Kereštvej (t.j. súčasná Okružná, používajúca do roku 1948 pomenovanie Kereštvej).
Na mieste prepadnutej dediny sa objavil rozsiahly a nevľúdny močiar, ktorý dodnes odrádza náhodných návštevníkov z tohto Bohom prekliateho miesta. Od toho času vraj možno na Zelený Štvrtok počuť zvoniť "zvjazane" zvony v prepadnutej cerkvi a vidieť zelené svetielko nad miestom, kde bol drevený kostol.
Ilustračný obrázok močiara
O prekliatom močiari existuje viacero rozprávaní obyvateľov z 1. polovice 20. storočia o tom, ako sa k nemu dobytok pri pasení ani len nechcel priblížiť, či napiť, aj keby nebola iná možnosť k napájaniu. Takisto niektoré príbehy približujú ďalšie momenty. Odvážlivci, ktorí pri ňom strávili noc, sa chvíľkovo pomiatli a postrácali v lese hľadajúc sa navzájom až do rána, pričom nikto z nich nechcel o svojich zážitkoch neskôr rozprávať. Tiež sú známe príbehy o tom, ako prepadlisko "zhltlo" kravu alebo dieťa, ktoré sa zatúlali do jeho blízkosti. Chotárna časť Stari Kereštvej pre našich predkov stala istým magickým miestom s prevahou negatívnych síl, pred ktorými je nutné mať sa na pozore. Celkove sa tomuto miestu vyhýbali, pretože bolo "nečisté".
V súčasnosti sa močiar, obklopený znepokojivým lesným porastom, zmenšil na malú, ale hlbokú mokrinu, čo pripomína súčasníkom hĺbku príbehu povesti.