Lutherova náboženská agitácia sa zmenila na politickú rebéliu, ktorá mala hlboký dopad na Nemecko a celú Európu. Jeho teologický postoj bol nasledovný:
- Biblia je jediným zdrojom viery; je Bohom plne inšpirovaná a jej čítanie má takmer sviatostný charakter.
- Ľudská prirodzenosť je dedičným hriechom úplne skazená a človek je preto zbavený slobodnej vôle. Čokoľvek urobí, či už dobré alebo zlé, nie je jeho vlastné dielo, ale Božie.
- Iba viera môže priniesť ospravedlnenie, a človek je spasený tým, že s dôverou verí, že mu Boh odpustí. Táto viera zahŕňa nielen úplné odpustenie hriechov, ale aj bezpodmienečné oslobodenie od ich trestov.
- Hierarchia a kňazstvo nie sú božsky ustanovené ani nevyhnutné a obradná či vonkajšia bohoslužba nie je podstatná ani užitočná. Cirkevné rúcha, púte, umŕtvovanie tela, mníšske sľuby, modlitby za zosnulých a príhovory svätých dušiam nijako nepomáhajú.
- Odmieta všetky sviatosti s výnimkou krstu, Eucharistie a pokánia, avšak ich absenciu môže nahradiť viera.
- Kňazstvo je univerzálne; každý kresťan ho má. Skupina špeciálne školených a vysvätených mužov pre udeľovanie Božích tajomstiev je zbytočná a je to uzurpácia moci, ktorá patrí všetkým.
- Neexistuje viditeľná Cirkev, ani žiadna zvlášť Bohom ustanovená inštitúcia, prostredníctvom ktorej by ľudia mohli dosiahnuť spásu.
Luther vo svojich hlavných pamfletoch žiadal cisára, aby zničil pápežskú moc, skonfiškoval všetok cirkevný majetok na vlastné účely, zrušil cirkevné sviatky, pôsty, odstránil omše za mŕtvych a pod. V spise „Babylonské zajatie Cirkvi“ sa pokúšal obrátiť proti pápežstvu nemecké národné cítenie a apeluje na nižšie pudy davov tým, že predkladá zmyselne orientovaný kódex manželskej etiky, ktorá sa len málo líšila od pohanskej. Svoj tretí manifest, „O slobode kresťanského človeka“, poslal pápežovi.
Ako je to možné, že púha viera môže urobiť zbožným a dať bez akýchkoľvek skutkov také nesmierne bohatstvo, keď predsa v Písme sv. sa nám predpisuje tak mnoho zákonov, príkazov, skutkov, ustanovení a poučení? Tu si hneď zapamätaj a vážne zachovaj, že púha viera bez skutkov robí človeka zbožným, slobodným a blaženým, ako o tom ešte viac ďalej počujeme.“ (O slobode kresťanského človeka, Wittenberg, 1520)
V apríli 1520 sa v Ríme objavil Eck s Lutherovými spismi preloženými do latinčiny, ktoré obsahovali väčšinu týchto doktrín. Boli predložené a s trpezlivou starostlivosťou a kritickým pokojom prerokované. Niektorí členovia štyroch konzistórií, konaných medzi 21. májom a 1. júnom, radili miernosť a zhovievavosť, no presadili sa tí, ktorí požadovali rázny postup.
Pápežská bula exkomunikácie Exsurge Domine z 15. júla formálne odsúdila štyridsaťjeden téz odvodených z Lutherových spisov, nariadila zničenie kníh obsahujúcich tieto bludy a vyzvala samotného Luthera, aby ich do šesťdesiatich dní odvolal, inak naňho dopadne plný trest cirkevného trestu.
Eck bol vymenovaný za pápežského protonotára s poverením vyhlásiť bulu v Nemecku, čo bolo nerozumné. Luther ho neúprosne nenávidel a medzi humanistami i inými katolíkmi bol neobľúbený. On sám sa tiež nedokázal odosobniť, takže vec, ktorá si vyžadovala takt, diplomaciu, výnimočnú dávku nestrannosti a kresťanskej lásky bola odsúdená na neúspech. Eckov príchod do Nemecka sprevádzal výbuch ľudového protestu a akademickej nevôle a národní humanisti a Lutherovi priaznivci ich rozdúchali do prudkého plameňa.
Bulu dokázal vyhlásiť iba v Meissene (21. septembra), Merseburgu (25. septembra) a Brandenburgu (29. septembra). Čelil osobným urážkam a útokom davu a dlho trvalo, kým sa vôbec podarilo presvedčiť biskupov, aby ju aspoň trochu rešpektovali. Vo Wittenbergu sa 10. decembra, na výzvu Melanchtona, zhromaždili univerzitní študenti a za posmešného spevu „Te Deum laudamus“ a „Requiem aeternam“, prerušovaného pohanskými pijanskými piesňami, Luther osobne vhodil bulu do plameňov.
Ešte viac ho to podnietilo k radikalizmu: „Pokiaľ ide o mňa, kocky sú hodené: rovnako pohŕdam priazňou aj hnevom Ríma; nechcem sa s ním zmieriť, ani s ním mať kedykoľvek akékoľvek spoločenstvo. Nech Rím odsúdi a spáli moje knihy; ja na oplátku, ak nenájdem iný oheň, odsúdim a verejne spálim celé pápežské právo, ten močiar heréz.“
Vymáhanie ustanovení buly bolo úlohou svetskej moci a mal to uskutočniť na sneme vo Wormse mladý, novo korunovaný cisár Karol V. Snem mal riešiť aj iné otázky, ale Lutherov spor sa stal hlavným bodom programu.
Pápež vyslal dvoch legátov: Marina Carricioliho, ktorý mal riešiť politické záležitosti, a Hieronyma (Girolamo) Aleandra, ktorý sa mal venovať náboženskej stránke problému. Aleander bol muž fenomenálnych intelektuálnych a jazykových schopností, sveták s modernými progresívnymi názormi, skúsený štátnik, s primeranou dávkou horlivosti a prefíkanosti. Bol natoľko otvorený, že priznal poľutovaniahodnú skazenosť Cirkvi, chamtivosť Rímskej kúrie, kupecký duch a hlbokú nemorálnosť, ktorá nakazila mnohých duchovných a mal odvahu tieto chyby slobodne odsúdiť.
Nemecko sedelo na sude s pušným prachom a šnúra už bola zapálená. Všetky vrstvy spoločnosti boli zachvátené kŕčovitým nepokojom a Luther svojím zápalistým odsudzovaním pápeža a kléru uvoľnil skutočný hurikán prudkej, nekontrolovateľnej národnej a náboženskej nenávisti, ktorá sa mala neskôr vybiť v krvavom povstaní počas sedliackej vojny a v orgiách pri plienení Ríma. Obratne proti sebe nahuckal svetský a duchovný stav, podporoval žiarlivosť a chamtivosť; letáky revolučných propagandistov a pamfletistov rozpálili krajinu rétorickými ohňostrojmi, v ktorých sa vzbura a bezbožnosť, umne zakryté biblickým jazykom a svätuškárskymi frázami, vydávali za „evanjelickú“ slobodu a čistý patriotizmus.
Nespokojní sedliaci, obete útlaku a chudoby, vzplanuli zlostnou a zatrpknutou nespokojnosťou. Neodčinené krivdy volali po pomste. Rastúce životné náklady a klesajúca ekonomická prosperita priviedla nemajetnú aristokraciu do zúfalstva a ich životy od roku 1495 boli bojom o prežitie. Feudáli závistlivo hľadeli na majetky kláštorov a okázalosť cirkevných hodnostárov, a v predstave budúcej nemeckej autonómie ignorovali „španielskeho“ cisára. Nemecko zažívalo obdobie teroru; zmätok akoby ochromil všetky mysle. Šepkalo sa, že sa pripravuje smrteľný úder proti duchovenstvu a hladujúci rytieri si potom „napakujú vrecká“ ich majetkom. Nad tým všetkým sa vznášala hrozivá Sickingenova postava. A v tom momente vystúpil Luther, aby sa predstavil ako bojovník proti rímskej skazenosti a stal hrdinom okamihu preto, že predstavoval národný odpor proti Rímu.
Jeho prvé vystúpenie pred snemom (17. apríla) bolo ešte opatrné a na výzvu, aby ich odvolal (tézy a doktríny) požiadal o čas na rozmyslenie. Jeho odvaha sa však naplno prejavila pri druhom vypočutí (18. apríla), keď svoju očakávanú statočnosť potvrdil a s pokojným, pevným hlasom v latinčine i nemčine vyhlásil, že ak nebude presvedčený Písmom alebo jasným rozumom, nič neodvolá. Všetky ďalšie pokusy o dohodu zlyhali, Lutherovi bolo nariadené, aby sa vrátil, ale dostal zákaz počas cesty kázať alebo publikovať. Historickosť slávneho Lutherovho vyhlásenia pred zhromaždeným snemom - „Tu stojím. Inak nemôžem. Tak mi pomáhaj Boh. Amen.“ - bola úspešne spochybnená a tento výrok je neskoršie falzum. Luther opustil Worms 26. apríla a vydal sa na cestu do Wittenbergu v sprievode svojich osobných priateľov, no pod krytím fiktívneho únosu utiekol na hrad Wartburg pri Eisenachu.
Rok na Wartburgu predstavuje rozhodujúce obdobie v Lutherovom živote. Tu sa stal obeťou vnútorného zápasu, zmietal sa v kŕčoch úzkosti, bolestivých pochybností a mučivých výčitiek svedomia. Bez možnosti úniku čelil naliehavým pochybnostiam, ktoré vyvolal jeho unáhlený postup: bol jeho odvážny a bezprecedentný čin naozaj oprávnený? Neboli jeho inovácie v priamom rozpore s dejinami a skúsenosťami duchovného a spoločenského poriadku, ako sa vyvíjali od apoštolských čias? K tomu sa pridalo aj neovládateľné prepuknutie zmyselnosti, ktorá naňho útočila neviazanou prudkosťou, o to divokejšou, že mu chýbali uznané duchovné obranné prostriedky, a ktorú ešte zhoršovala jeho neuvážená záľuba v jedle a pití.
V týchto ponurých náladách sa jeho priatelia najviac obávali, že Luther opäť rozpúta záplavu nevyčerpateľných nadávok a nevídanej hrubosti proti pápežstvu, Cirkvi a mníšstvu:
„Keďže sa nemôžem modliť, môžem aspoň preklínať! Namiesto toho aby som povedal: Posväť sa meno Tvoje, poviem: Prekliate a zneuctené buď meno pápežencov! Namiesto toho, aby som opakoval: Príď kráľovstvo Tvoje, poviem: Nech je prekliate, zatratené a vyhladené pápežstvo! A skutočne sa takto modlím či už perami, či srdcom.“ (Sammtl. W., XXV, 108)
„Dokiaľ som bol katolíkom, žil som život prísny a bdelý, postil som sa, modlil som sa, zachovával chudobu, čistotu a poslušnosť. … Ako reformátor cítim v sebe na tisíc plameňov a tie všetky pália to bezuzdné telo. Cítim sa pudený k ženám silou až zbesilou. Miesto duševnej horlivosti som horlivý v nečistote. … Ako nemôžem nebyť človekom, tak nemôžem byť bez ženy.“ (Opera, zv. 5, kap. 1, ep. ku Galat, v. 14 - Tischreden)
Jeden z jeho starých obdivovateľov, ktorého meno stálo spolu s Lutherovým na pôvodnej exkomunikačnej bule povedal, že Luther „so svojím bezostyšným, neovládateľným jazykom musel upadnúť do šialenstva alebo bol posadnutý Zlým duchom.“ (Pirkheimer, podľa Döllingera, „Die Reformation“, Regensburg, 1846-48, I).
Na Wartburgu vydal spis „O spovedi“, ktorý ešte viac zmrzačil už zmrzačený sviatostný systém. Diela svojich protivníkov spravidla svojvoľne karikoval a v slepej zlosti ich zasypával najväčšími nadávkami. Odpoveď na pápežskú bulu „In coena Domini“, napísaná hovorovou nemčinou, sa opierala o ten najhrubší humor a svätokrádežné posmešky. Na Wartburgu urobil preklad Nového zákona do nemčiny, lebo pre neho bola Biblia v nemčine nevyhnutnosťou. Nebol prvý, ako protestanti radi hovoria, od vynálezu kníhtlače bolo známych najmenej štrnásť vydaní a dotlačí nemeckých prekladov. Avšak ich jazyk a neodborná revízia nepomáhali šíreniu.
Rozvrat duchovného poriadku, odstránenie teológie ako vedy, zavrhnutie sviatostí, potlačenie obradov a degradácia kresťanského umenia potrebovali náhradu - a nič vhodnejšie ako „nepoškvrnené Slovo Božie“ v spojení s „evanjelickým kázaním“ nebolo. Za menej ako tri mesiace s pomocou Melanchtona, Spalatina a ďalších, s Erazmovou gréckou verziou, s poznámkami a komentármi nabitými polemickým duchom a s vulgárnymi ilustráciami od Cranacha, za smiešnu cenu, vyšiel vo Wittenbergu v septembri Lutherov Nový zákon.
Jeho jazykové kvality boli nespochybniteľné; jeho vplyv na národnú literatúru bol nesmierny. Používal reč ľudu, trafil sa do vkusu národa. Rozvinul bohatstvo, jasnosť a silu nemeckého jazyka spôsobom a s výsledkom, ktorý nemá obdobu v dejinách nemeckej literatúry. Tvorcom novej spisovnej nemčiny však nebol, hoci k tomu prispel. Teologicky však zlyhal, pretože cez svojvoľné úpravy, vynechania, nepresné preklady a svojvoľné skreslenia spravil z Biblie nástroj na útok proti starej Cirkvi a staral sa o to, aby preklad zodpovedal jeho teológii, nie originálu.
Na Wartburgu vznikla kniha, ktorá napomohla vyľudniť chrámy a kláštory v Nemecku a ktorú mnohí znalci reformácie hodnotia ako jeho najdôležitejšiu: „Stanovisko k mníšskym sľubom“. Tento spis vyhlásil nový etický kódex: žiadostivosť je neporaziteľná, zmyslové inštinkty sú neovládateľné a uspokojenie sexuálnych túžob je tak prirodzené a nevyhnutné ako akákoľvek fyziologická potreba. Bola to výzva kňazom, mníchom a mníškam, aby porušili sľuby čistoty a vstúpili do manželstva.
„Pápeženci umiestňujú v nebi ľudí, ktorí vedeli iba nastavať do radu skutky… Celá ich svätosť je v tom, že sa veľa modlili, veľa postili, veľa pracovali na tom, aby sa umŕtvovali tým, že mali zlú posteľ a veľmi drsné rúcho. Aj psi a svine môžu skoro každý deň praktikovať tento druh svätosti.“ (Erl., 63, 296, 304 1531)
„Nemožnosť“ úspešného odporu voči prirodzeným žiadostiam bola vykreslená takou oslňujúcou rečníckou silou, že spása duše a zdravie tela si vyžadovali okamžité zrušenie celibátu. Sľuby boli údajne dané Satanovi, nie Bohu. Diablov zákon bol definitívne odmietnutý prijatím manželstva. Dôsledky boli okamžité a všeobecné. Svedčí o tom aj ostrá výčitka jeho starého učiteľa, Staupitza, menej než rok po zverejnení: najhlasnejšími obhajcami jeho niekdajšieho žiaka boli návštevníci bordelov.
V polovici leta toho roku (4. augusta) Luther zostavil odpoveď na „Obranu siedmich sviatostí“ od kráľa Henricha VIII. Je povestne drzá a bezočivá. Kráľa označil za „drzého klamára“, a zasypal ho prúdom hrubých nadávok. Ako sa ukázalo, tento akt znamenal stratu Anglicka pre nemecké reformné hnutie. Približne v tom čase Luther vydal v latinčine aj nemčine svoju brožúru „Proti falošne nazývanému duchovnému stavu pápeža a biskupov“, v ktorej dosiahol jeho repertoár nadávok rozsah a rozmanitosť, akú sám len málokedy prekonal:
„Ale oni hovoria: „Hrozí, že vypukne vzbura proti duchovnému stavu.“ Odpoveď: „Je spravodlivé, aby boli večne zabíjané duše len preto, aby sa títo šašovia mohli pokojne zabávať?“ Bolo by lepšie, keby boli všetci biskupi povraždení a všetky kláštory zrovnané so zemou, než aby zahynula čo i len jedna duša, nehovoriac o všetkých dušiach zničených týmito hlupákmi a bábkami.“ (Sammtl. W., XXVIII, 148)
Za Lutherovho pobytu na Wartburgu (3. apríl 1521 - 6. marec 1522) sa centrum reformného rozruchu presunulo do Wittenbergu, kde sa vedenia chopil Karlstadt, Melanchton a augustiniáni. V tradičnom naratíve je Karlstadt vykresľovaný ako príčina divokých výtržností v meste, v kritickejších dejinách je vykreslený ako kazič, ktorý takmer zničil reformné úsilie. Podľa novších výskumov sa ukazuje, že to bol mierny a jemný Melanchton, kto Karlstadta neustále poháňal vpred, až sa ocitol v centre blížiaceho sa chaosu a nepokojov. „Musíme raz začať,“ naliehal, „inak sa nič neurobí. Kto položí ruku na pluh, nech sa neobzerá späť.“
9. októbra 1521 tridsaťdeväť z celkových štyridsiatich augustiniánskych bratov formálne vyhlásilo, že už nebudú slúžiť súkromné omše; Zwilling, jeden z najradikálnejších z nich, označil omšu za diabolskú inštitúciu; Justus Jonas nazval omše za mŕtvych za „duchovné morové nákazy“; bolo verejne zavedené sväté prijímanie pod obojím spôsobom. 13 bratov (12. novembra) zložilo svoje rúcha a hlučne, demonštratívne opustili kláštor, pričom ich nasledovali ďalší, a tí, ktorí zostali verní, boli vystavení zlému zaobchádzaniu a urážkam rozhnevaného davu; davy bránili slúženiu omše; 4. decembra štyridsať študentov vtrhlo do františkánskeho kláštora, zničilo...
Prehľad Kľúčových Postáv Reformácie
| Osobnosť | Úloha a Význam |
|---|---|
| Martin Luther | Hlavný iniciátor reformácie, teológ a prekladateľ Biblie. |
| Johann Eck | Pápežský protonotár, oponent Luthera, poverený vyhlásením buly. |
| Hieronymus Aleander | Pápežský legát, diplomat a teológ, ktorý mal riešiť náboženskú stránku sporu. |
| Philipp Melanchthon | Lutherov spolupracovník, teológ a humanista, ktorý podporoval reformné úsilie. |
| Justus Jonas | Augustiniánsky brat, ktorý kritizoval omše za mŕtvych. |