Modlitba svätého Františka za zvieratá

Svätý František z Assisi, oslavovaný pre svoju jednoduchosť, lásku k stvoreniu a posolstvo pokoja, sa narodil v roku 1181 v Assisi v Taliansku ako syn bohatého obchodníka. Po duchovnom prebudení sa však vzdal svojho bohatstva a svetského postavenia, aby prijal život v jednoduchosti a úplnej oddanosti Kristovi.

Svätý František je azda najznámejší svojou hlbokou láskou k prírode a zvieratám. Celé stvorenie vnímal ako odraz Božej krásy a dobroty. František kázal vtákom, žehnal zvieratám a hovorí sa, že skrotil divokého vlka, ktorý terorizoval dedinu. Jeho úcta k prírode z neho urobila patróna zvierat a životného prostredia.

V deň jeho sviatku si uctievame svätého Františka z Assisi. Jeho život nás pozýva prijať pokoru, starať sa o zem a všetky živé veci a hľadať pokoj vo vzťahoch s ostatnými.

Františkova láska k stvorenstvu v Biblii

Knihy Genezis (1, 1. V počiatku stvoril Boh nebo a zem. druhu. A Boh videl, že je to dobré. nastal večer a nastalo ráno, deň piaty. stalo sa tak. druhu i všetky plazy podľa svojho druhu. A Boh videl, že je to dobré. povedal: "Urobme človeka na náš obraz a podľa našej podoby! obraz ho stvoril, muža a ženu ich stvoril. a množte sa a naplňte zem! vtáctvom neba a nad všetkou zverou, čo sa hýbe na zemi!"Ž 8R. náš Vládca, aké vznešené je tvoje meno na celej zemi !1. náš Vládca, aké vznešené je tvoje meno na celej zemi !2. veleba sa vznáša nad nebesia. - R.3. stvoril: Čože je človek, že naň pamätáš, a syn človeka, že sa ho ujímaš? - R.4. hýbe po dne morskom. a oslavoval Stvoriteľa. Chváľme ho teda a vyvyšujme slovami:R.

podľa Ježišovho svedectva znaky tvojej otcovskej prozreteľnosti. si, aby sme sa v ňom aj volali, aj boli tvojimi deťmi. najnepatrnejšie stvorenia. svätého M. dobre slúžili jeho potrebám. Skrze Krista, nášho Pána. požehnania chráni a zachováva.

Príbehy a legendy o svätom Františkovi a zvieratách

Snáď najznámejšou, popri Piesni brata Slnka, je zo spirituality sv. Františka vo vzťahu k stvorenstvu známa jeho kázeň vtáčkom. Zaznamenáva ju Tomáš z Celana, sv. Bonaventúra a bližšie neznámy zostavovateľ v Kvietkoch. Tomáš z Celana píše, že keď sv. … bolo tam veľké množstvo rozličných vtákov, holubov a malých vrán, ktorým sa hovorí „kavky“ a začal im takto kázať: … „Moji bratia, vtáčky! Musíte svojho Stvoriteľa usilovne chváliť a vždy ho milovať! Veď vás zaodel perím, dal vám krídla, aby ste mohli lietať a všetko, čo potrebujete k životu. Dokonca vás medzi ostatnými stvoreniami urobil vznešenejšími a dal vám bývať na čistom vzduchu.

Správu z Kvietkov, ktorá je spomedzi spomenutých historicky najmladšia, považujem za interpretáciu s formatívnym zámerom, čiže poskytnúť čitateľovi (duchovné) poučenie a napomenutie. Napokon zostavovateľovi (či zostavovateľom) Kvietkov práve o to ide, a správa z Kvietkov je príkladom toho, ako historickú udalosť uchopila, interpretovala a odovzdávala už vlastne františkánska tradícia, čiže nasledujúce generácie bratov v rámci13. storočia. A takto treba aj celé Kvietky čítať v čom je ich, myslím si, aj vynikajúca a osobitná hodnota v rámci celých Františkánskych prameňov.

Vtáčky tvoria, ako som už vyššie spomenul, dominantnú skupinu živých stvorení, ktorú pútajú Františkovu pozornosť. Aj čistotu srdca vysvetľoval v tomto zmysle: „Čisté srdce majú tí, ktorí nedbajú o veci pozemské, vyhľadávajú nebeské a tak čistí srdcom i duchom, usilujú sa neustále slúžiť Pánovi, pravému a živému, a hľadieť na neho“.

Preto chcel aby si, podľa obyčaje chudobných, stavali skromné príbytky a bývali v nich ako pútnici a cudzinci, ako nie vo vlastnom. … má kapucňu ako rehoľníci a je pokorný. Najradšej behá po zemi a hľadá si drobné zrniečko. A keď ho nájde, hoci aj v truse, vytiahne si ho a zobne. Potom vzlietne a ľúbezne chváli Pána, ako dobrí rehoľníci, ktorí pohŕdajú svetom. Myšlienkami zalietavajú do neba a ich myseľ sa zameriava na Božiu chválu.

Zdá sa, že tieto vtáčky mal sv. Hovorieval, že s narodením Pána prišla aj naša spása, preto si prial aby sa každý kresťan radoval v Pánovi. A pretože sa sám za nás vydal, aby všetci z lásky k nemu obdarovali nielen chudobných, ale prilepšili aj zvieratám a vtáčkom.

Škovránky sprevádzali aj „tranzitus“ sv. Františka; v Knihe o zázrakoch, Tomáš z Celana píše: „ škovránky sú vtáčcky poludňajšieho svetla, neobľubujú šero stmievania sa. Ale vtedy, neskoro večer, keď František odchádzal ku Kristovi, zleteli na strechu chatrče, keď začínala noc, a štebotajúc ju obletovali. Ich štebot bol plačlivým jasotom, či jasavým plačom, podľa toho či oplakávali osirotených synov alebo sa radovali, že Otec vstúpil do večnej slávy.

Tak trochu úsmevný je príbeh s lastovičkami v mestečku Alviano, kde sa ľudia zhromaždili, aby si vypočuli kázeň sv. Františka. Všetci sa na pokyn stíšili, avšak lastovičky, ktoré tam hniezdili, štebotali tak hlasno, že bolo ťažko rozumieť vlastného slova. Tu k nim Boží muž pred všetkými prehovoril: „Sestry lastovičky, teraz je čas, aby som prehovoril aj ja, lebo už ste dosť naštebotali; stíšte sa preto a počúvajte Božie slovo, kým neskončím. A ony, ako rozumom obdarené, ihneď zmĺkli a nepohli sa z miesta, kým neskončilo kázania. Všetci , ktorí to videli, žasli a oslavovali Boha, Povesť o tomto zázraku sa rozniesla široko-ďaleko a mnohých ľudí roznietila k úcte svätca a nábožnej viere.

Podobná situácia, ako s lastovičkami v Alviano, sa vyskytla, ako zaznamenáva sv. Bonaventúra, keď sv. František spolu s jedným bratom prechádzal cez benátske močariská a prišiel na miesto, kde v kroví švitorilo množstvo rozličných vtákov. Keď to František uvidel, spoločníkovi povedal: „Milí bratia vtáčky chvália svojho Stvoriteľa; poďme aj my medzi ne, a zaspievajme Pánovi chvály a kánonické hodinky“ A keď vstúpili medzi ne, nepohli sa zo svojich miest. Švitorili však natoľko, že vzájomne nepočuli jeden druhého. Preto sa svätý muž k nim obrátil a povedal: „ Bratia vtáčky, zanechajte chvíľu svoj spev, kým neodrecitujeme Bohu povinné chvály!“ Vtáci ihneď zmĺkli a zostali ticho, až kým sa oni nedomodlili. Potom im Boží svätý dovolil pokračovať a ony sa hneď podľa svojho zvyku dali opäť do spevu.

Pozoruhodný je aj príbeh s bažantom … „Istý šľachtic zo Sieny poslal blaženému Františkovi, keď ochorel, bažanta. Otec ho s radosťou prijal; nie však preto, že by ho rád zjedol, ale aby sa skrze neho radoval z lásky k Stvoriteľovi; preto sa mu prihováral: „Buď pochválený Pán, náš Stvoriteľ.“ A bratom povedal: „Skúsme, či chce náš brat bažant zostať u nás alebo vrátiť na miesto, kde žil.“ A jeden z bratov ho na svätcov príkaz zaniesol do vzdialenej vinice, ale bažant sa vrátil späť.

Prejavoval osobitnú pozornosť voči Božiemu stvoreniu … Bol to mystik a pútnik, ktorý žil v jednoduchosti a v obdivuhodnej harmónii s Bohom, s ostatnými, s prírodou a so sebou samým. … jeho reakcia bola oveľa viac ako intelektuálne ocenenie alebo ekonomická kalkulácia, pretože preňho každé stvorenie bolo bratom alebo sestrou, ku ktorým ho viazali citové putá.

Ak pristupujeme k prírode a k životnému prostrediu bez toho, aby sme boli otvorení pre úžas a údiv, ak už nehovoríme o svojom vzťahu k svetu jazykom bratstva a krásy, naše postoje budú postojmi vládcu, spotrebiteľa alebo obyčajného využívateľa prírodných zdrojov, ktorý nie je schopný stanoviť hranice svojim okamžitým záujmom. Naopak, ak sa cítime intímne spojení so všetkým, čo existuje, spontánne z toho vyplynie striedmosť a starostlivosť. Chudoba a strohosť svätého Františka neboli len vonkajším asketizmom, ale čímsi radikálnejším: odmietnutím toho, aby realitu považoval iba za jednoduchý predmet na použitie a ovládnutie.

V čase, keď (František) zotrvával na La Verne ako pustovník, hniezdil tam sokol a vytvorili si vzájomné priateľstvo. V noci vždy hlasitým volaním oznamoval čas, kedy svätec vstával k modlitbe hodiniek. aby nikdy nezaspal. Keď sa však svätcovi priťažilo, sokol ho šetril a neoznamoval mu čas nočného bdenia; lež akoby Bohom poučený, ozýval sa na úsvite ako slabý zvuk zvona. Nečudo; aj stvorenia si ctili vrúcneho milovníka Stvoriteľa.

Svätý Bonaventúra vo Väčšej legende o svätom Františkovi píše, že: „ je potrebné nábožne uvažovať o nežnosti blaženého muža, ktorá sa vyznačovala tak podivuhodnou sladkosťou a mocou, že krotila dravé a podrobovala si divoké, učila miernosti a zvieraciu prirodzenosť odbojnú voči padlému človeku skláňala k poslušnosti.

Domestikácia, dnes Kury domácej (Gallus gallus f. domesticus) prebehla už pred niekoľko tisíc rokmi v Ázii, predovšetkým v Indii. Okolo roku 1400 pred Kr. ich chov poznali už Egypťania a od 7. stor. pred Kr.

Stalo sa totiž, že mladý párik priletel k príbytku bratov hľadajúc pokrm pre svoje mláďatá. František ich kŕmil odrobinkami a veselil sa s nimi. Raz prileteli aj s mláďatami; zanechali ich a viac sa neukázali. Mláďatá si na bratov zvykli; sadali im na ruky a boli ako doma; svetským ľuďom sa vyhýbali. Svorne zobali odrobinky a zrno. Avšak chamtivosť a lakomstvo čoskoro zničili ich svornosť, keď jedno väčšie z mláďat odstrkovalo ostatné od pokrmu. „Pozrite“, povedal svätec, „Čo to ten lakomec robí!

Vtáčky tvoria neodmysliteľnú súčasť našej prírody a majú svoje nezastúpiteľné miesto nielen v ekosystéme, ale ako sme mohli vidieť aj v našom duchovnom živote.

tags: #modlitba #k #sv #frantiskovi #zvierata