Modlitba kňaza pri udeľovaní sviatosti pomazania chorých

Sviatosť pomazania chorých má udeliť osobitnú milosť kresťanovi, ktorý prežíva ťažkosti, súvisiace s chorobou alebo starobou. Túto sviatosť môžu vysluhovať iba biskupi a kňazi. Na jej udelenie používajú olej posvätený biskupom alebo, - v prípade potreby, kňazom-, ktorý sviatosť vysluhuje.

Slávenie tejto sviatosti v podstate spočíva v pomazaní chorého olejom na čele a na rukách (v rímskom obrade) alebo na iných častiach tela (vo východných obradoch). Toto pomazanie sprevádza liturgická modlitba vysluhujúceho kňaza, ktorou vyprosuje chorému osobitnú milosť tejto sviatosti.

Biblický pôvod sviatosti pomazania chorých

Biblický základ sviatosti pomazania chorých má svoj pôvod v liste sv. Jakuba (Jak 5,14-15):

"13 Trpí niekto z vás? Nech sa modlí. Je niekto veselý? Nech spieva žalmy. 14 Je niekto z vás chorý? Nech si zavolá starších Cirkvi; a nech sa nad ním modlia a mažú ho olejom v Pánovom mene. 15 Modlitba s vierou uzdraví chorého a Pán mu uľaví; a ak sa dopustil hriechov, odpustia sa mu. 16 Vyznávajte si teda navzájom hriechy a modlite sa jeden za druhého, aby ste ozdraveli. Lebo veľa zmôže naliehavá modlitba spravodlivého."

Z textu je teda zrejmé, že sviatosť udeľujú „starší Cirkvi“ (presbyteri, kňazi). Používa sa olej na pomazanie. Súčasťou je modlitba viery. Sviatosť môže mať liečivý a odpúšťajúci účinok. Tento text sa stal kľúčovým pre neskorší liturgický vývoj sviatosti.

O sviatosti pomazania chorých a poslednom pomazaní hovorí aj Evanjelium podľa Marka (Mk 6,12-13):

"12 Oni šli a hlásali, že treba robiť pokánie. 13 Vyhnali mnoho zlých duchov, pomazali olejom veľa chorých a uzdravovali."

Dôležitý význam mali okrem Svätého Písma aj spisy Cirkevných Otcov a ranokresťanské dokumenty. Spomenúť možno: Didaché (1. - 2. stor.). Tento najstarší kresťanský katechetický spis sa síce priamo nevyjadruje k pomazaniu chorých, ale hovorí o význame modlitby a pôstu pri uzdravovaní.

Významní autori, ktorí sa pomazaniu chorých a umierajúcich venovali:

• Tertullianus († 220) - vo svojich spisoch hovorí o tom, že chorí majú dostávať pomazanie ako duchovnú pomoc a že pomazanie má účinky uzdravenia.
• Origenes († 253) - poukazuje na modlitbu a pomazanie ako prostriedky uzdravenia tela i duše. Hovoril o duchovnom význame choroby a potrebe modlitby. Poukazoval na spojenie medzi hriechom a chorobou, čo podporovalo chápanie pomazania ako sviatosti odpustenia.
• Sv. Cyprián z Kartága (†258) - spomína duchovné uzdravenie cez sviatosti Cirkvi a modlitby kňazov za chorých. Poukazoval na spojenie pomazania chorých so sviatosťou zmierenia. V listoch spomína olej ako prostriedok uzdravenia, ktorý má aj duchovnú moc. Za jeho éry sa objavujú prvé liturgické praktiky pomazania v komunitách.
• Sv. Hippolyt Rímsky († 235) - Traditio Apostolica. Prvý, kto systematicky spísal liturgické pravidlá raného kresťanstva. Opisuje žehnanie oleja biskupom a jeho použitie na liečenie chorých. Jeho dielo malo silný vplyv na neskoršie liturgické knihy.
• Sv. Ambróz Milánsky († 397) - zdôrazňoval spásny význam sviatosti. Spájal pomazanie s milosťou Ducha Svätého, ktorý posilňuje chorého a dáva mu odvahu.
• Sv. Augustín († 430) - zdôrazňoval vnútornú duchovnú premenu cez pomazanie. Hovoril, že choroba môže byť skúškou viery, a preto sa treba modliť nielen za telo, ale aj za dušu.

Najznámejšie spisy ranej Cirkvi, ktoré sa venujú pomazaniu chorých a umierajúcich:

• Sacramentarium Leonianum (5. stor.) - obsahuje modlitby za chorých a zmienky o svätení oleja na pomazanie.
• Sacramentarium Gelasianum (6. stor.) - prvýkrát explicitne spomína pomazanie chorých ako súčasť liturgie.
• Sacramentarium Gregorianum je liturgická kniha pripisovaná pápežovi Gregorovi I. Veľkému († 604), avšak v súčasnosti sa predpokladá, že jej finálna podoba vznikla v 8. storočí za vlády Karola Veľkého. Tento sakramentár obsahuje modlitby a obrady používané pri slávení omše a sviatostí v rímskom ríte.
• Ordo Romanus (8. stor.) - popisuje pravidlá slávenia sviatosti pomazania chorých. Táto prax ukazuje, že od najstarších čias sa chorí pomazávali olejom a dostávali modlitbu Cirkvi za svoje uzdravenie.

V ranej Cirkvi bola sviatosť pomazania chorých spojená s uzdravením. Od 8. - 9. storočia sa sviatosť pomazania chorých začala viac chápať ako „posledné pomazanie“ pred smrťou (lat. extrema unctio). Tento pohľad sa postupne zmenil v 20. storočí, keď sa Cirkev vrátila k pôvodnému uzdravujúcemu rozmeru sviatosti, čo bolo potvrdené na II. vatikánskom koncile. Sviatosť pomazania chorých v ranej Cirkvi mala uzdravujúci, posilňujúci a odpúšťajúci rozmer. Nebola chápaná iba ako príprava na smrť, ale ako sviatosť pomoci a uzdravenia pre tých, ktorí trpeli chorobou. Tento pôvodný význam sa dnes opäť zdôrazňuje v katolíckej Cirkvi.

Pomazanie chorých vykonávali Apoštoli a biskupi, neskôr aj kňazi (presbyteri), ako spomína List sv. Jakuba. Nebolo to výlučne kňazské privilégium - aj laici mohli používať olej na pomazanie v mene Krista. Pomazanie chorých a umierajúcich sa vykonávalo olejom požehnaným biskupom. Chorý bol pomazaný na rôznych častiach tela, často na hlave, rukách a nohách. Súčasťou obradu bola modlitba za uzdravenie a niekedy aj kladenie rúk.

Účelom sviatosti bolo:

• Uzdravenie tela - veriaci verili, že pomazanie môže priniesť fyzické uzdravenie.
• Odpustenie hriechov - pomazanie sa niekedy spájalo s duchovným očistením, najmä u tých, ktorí nemohli absolvovať bežnú spoveď.
• Posilnenie v utrpení - nebola to len príprava na smrť, ale aj posila pre tých, ktorí zápasili s ťažkou chorobou.

Sviatosť pomazania chorých je určená nielen pre ľudí v hodine smrti. Je pre každého, kto má určitý stupeň vážnej choroby - čo môže byť aj duševná choroba. Môže sa udeliť tým, ktorí sa chystajú podstúpiť vážnu operáciu - a každému, kto je slabý pre vysoký vek. Cirkev má úmysel, aby sa sviatosť udeľovala tým, ktorí sú pri vedomí.

Ježiš - Boh je tým lekárom, ktorý má moc uzdraviť telo i dušu človeka. „Je niekto z vás chorý? Nech si zavolá starších Cirkvi; a nech sa nad ním modlia a mažú ho olejom v Pánovom mene.

SKRZE TOTO SVÄTÉ POMAZANIE A PRE SVOJE LÁSKAVÉ MILOSRDENSTVO NECH TI PÁN POMÁHA MILOSŤOU DUCHA SVÄTÉHO; AMEN. A OSLOBODENÉHO (OSLOBODENÚ) OD HRIECHOV NECH ŤA SPASÍ A MILOSTIVO POSILNÍ.

Osobitná milosť sviatosti pomazania chorých má tieto účinky:

• spojenie chorého s Kristovým utrpením pre jeho vlastné dobro a pre dobro celej Cirkvi;
• posilu, pokoj a odvahu kresťansky znášať utrpenia choroby alebo staroby;
• odpustenie hriechov, ak ho chorý nemohol prijať vo sviatosti pokánia;
• navrátenie zdravia, ak to osoží duchovnej spáse;
• prípravu na prechod do večného života.

Pomazanie chorých sa môže vyslúžiť veriacemu, ktorý sa po dosiahnutí používania rozumu pre chorobu alebo starobu začína ocitať pre chorobu v nebezpečenstve. Táto sviatosť sa môže opakovať, ak chorý po vyzdravení znova upadol do ťažkej choroby alebo ak sa počas trvania tej istej choroby nebezpečenstvo stáva vážnejším.

Pred pomazaním chorých treba pristúpiť k sviatosti zmierenia (nemusí to byť v deň prijatia sviatosti pomazania chorých) a po prijatí pomazania chorých tiež pristúpiť k sv. prijímaniu.

Ježiš prišiel, aby nám zjavil Božiu lásku. Prinášal ju predovšetkým tam, kde sa človek cíti mimoriadne ohrozený: v chorobe. Boh chce, aby sme boli zdraví na tele aj na duchu, aby sme mu verili a aby sme dokázali rozpoznať prichádzajúce Božie kráľovstvo. Niekedy nám až vážna choroba ukáže, čo potrebujeme - či už zdraví alebo chorí - najviac zo všetkého: Boha. Život máme iba v ňom.

Sviatosť chorých udeľuje útechu, pokoj a silu a chorého v jeho utrpení spája hlbokým putom s Kristom. U mnohých táto sviatosť vedie k telesnému uzdraveniu. A ak si Boh chce niekoho povolať k sebe, dáva mu v tejto sviatosti silu ku všetkým telesným i duševným zápasom na jeho poslednej ceste. Ak sa chorý nemohol vyspovedať, sviatosť chorých spôsobuje aj odpustenie hriechov.

Viatikum („pokrm na cestu“) je Eucharistia, ktorú prijíma ten, kto o krátky čas opustí pozemský život a prejde do večného života. Málokedy je sväté prijímanie také životne dôležité ako v okamihu, keď človek dovršuje svoj pozemský život.

Tí, ktorí sú vopred posilnení sviatostným pomazaním, svätou spoveďou a svätým prijímaním, sú týmito sviatosťami zaopatrení v hodine smrti a ich odchod k svojmu Pánovi a Stvoriteľovi je sviatostne posilnený, v mnohých prípadoch aj uľahčený, pretože zomierajúci nadobúda Boží pokoj, je zmierený s Bohom aj so svojimi príbuznými a môže vo väčšom pokoji opustiť tento svet.

Sviatosť pomazania chorých vysluhujeme chorým a umierajúcim kedykoľvek na požiadanie. U tých, ktorí sú v pokročilom veku a majú vážne zdravotné komplikácie, nie je dobré odkladať túto sviatosť len na poslednú chvíľu. Ak je niekoho život ohrozený chorobou, alebo krehkosťou staroby, je vhodné, aby sme mu zavolali kňaza.

Ak má chorý záujem zmieriť sa s Bohom a prijať jeho lásku, treba ho povzbudiť, aby si vzbudil túžbu po Bohu a prijatie sviatostí.

tags: #modlitba #knaza #pri #udelovani #sviatosti #pomazania