Modlitba kráľa Dávida: Význam a posolstvo

V starozákonnej perikope predvianočnej nedele nachádzame kráľa Dávida v zlomovej etape jeho života. Je na vrchole moci, býva v paláci na Sione, na najvyššom mieste Jeruzalema, je kráľom zjednotených izraelských kmeňov spojených vierou v Jahveho, Pán mu poprial pokoj od všetkých jeho nepriateľov, v blízkosti paláca má aj kráľovskú kaplnku - veľký stan s archou zmluvy, na ktorej prebýva Božia prítomnosť ... ale nie je celkom spokojný.

Čo je príčinou jeho nespokojnosti? Nejde o rozmar unudeného vladára, ale o hlboko duchovný dôvod: kráľa trápi, že on býva v paláci postavenom zo vzácneho cédrového dreva, a Boh, ktorému slúži, a ktorý si Dávida vybral za kráľa svojho ľudu, prebýva ako nejaký pastier či pútnik pod stanom v blízkosti jeho paláca.

Dávidov úmysel postaviť chrám

Dávid si preto predvoláva proroka Nátana, ktorého považuje za Božieho hovorcu, a pýta si od neho schválenie svojho „bohumilého“ plánu: postaviť svojmu Bohu mohutný a veľkolepý chrám. Úmysel kráľa sa zdá byť čistý, samotná myšlienka zbožná, a tak prorok neváha a kráľov plán schvaľuje. Ale prorok v noci nemá pokojný spánok, lebo k nemu prehovorí Boh, a tak Nátan ráno uteká späť ku kráľovi s Božím rozhodnutím: úmysel postaviť chrám sa síce neodmieta, ale Dávid nebude jeho staviteľom - chrám postaví Dávidov potomok.

Hoci už v tomto úryvku sa nepriamo naznačuje, že Dávid z akéhosi dôvodu nebude staviteľom chrámu, v tomto úryvku v skutočnosti ide o niečo úplne iné - Boh tu oznamuje Dávidovi to, čo zvykneme nazývať „dávidovská zmluva“ a na čom bola postavená mesiášska idea spojená s Dávidovou dynastiou.

Je zvláštne, že ustanovenie tejto pre dejiny Izraela (a pre spásu ľudstva) zásadnej zmluvy je akoby „zastrčené“ do akéhosi podivného príbehu o tom, ako sa Dávidovi cez proroka Nátana nedovoľuje postaviť Bohu chrám (ešte k tomu bez jasného vysvetlenia tohto zákazu).

Vysvetlenie tejto nenápadnosti zmienky o ustanovení dávidovskej zmluvy (aspoň keď si ju porovnáme s veľkolepými opismi ustanovenia iných starozákonných zmlúv, či už s abrahámovskou alebo mojžišovskou zmluvou) spočíva možno v tom, že snáď ani Nátan ani Dávid (hoci Dávid vnímal, že sa stalo niečo veľmi dôležité, o čom svedčí jeho následná modlitba „pred Pánom“, t.j. v stánku pri arche zmluvy - por. 2Sam 7, 18-29), ba možno ani svätopisci spočiatku nerozumeli ďalekosiahlemu dosahu tejto zmluvy, ktorú by sme mohli označiť aj ako mesiášsku zmluvu, lebo jej najdôležitejším prvkom je prísľub príchodu Mesiáša - Bohom prisľúbeného definitívneho a teda večného kráľa Izraela.

To, čo sa začína len ako prísľub potomka (Šalamúna), ktorý bude vládnuť po Dávidovi a postaví chrám, ktorý nie je dovolené postaviť samotnému Dávidovi, sa končí prísľubom naveky trvajúceho kráľovstva.

Niektorí exegéti doteraz túto zmluvu vysvetľujú buď len v zmysle prísľubu pokračovania Dávidovej dynastie v Šalamúnovi a jeho potomkoch, prípadne vo večnom trvaní židovského národa, ktorý možno symbolicky považovať za „Dávidovo kráľovstvo“.

Podobné zmluvy so svojimi bohmi robili aj iní králi staroveku, ktorí sa tiež vyhlasovali za „Božích synov“ (aj obsah tých zmlúv je podobný ako je to opísané v dnešnom texte: stabilita kráľovstva a jeho trvácnosť, teda plodnosť nástupcov na tróne), ale na rozdiel od nich táto zmluva vznikla naozaj z vôle Božej a nie z vôle kráľa, a okrem toho obsahuje myšlienku o večnom trvaní Dávidovho trónu, ktorá dala v izraelskom myslení vznik mesiášskej idei, čo je najdôležitejší prvok tejto zmluvy, teda že z Dávidovho rodu raz povstane kráľ, ktorý bude vládnuť naveky - čo je vlastne ľudsky nemožné bez osobitného Božieho zásahu (bez Kristovho vzkriesenia).

Tento prísľub sa z kresťanského hľadiska naplnil v Ježišovi Kristovi, Dávidovom potomkovi, tak ako to počúvame v evanjeliu tejto nedele od anjela Gabriela: Pán, Boh, mu dá trón jeho otca Dávida, naveky bude kraľovať nad Jakubovým rodom a jeho kráľovstvu nebude konca.

Dávid odpovedá na Božie posolstvo, ktoré mu sprostredkoval Nátan, modlitbou. Je to základný postoj, všetci sme pozvaní, aby sme na Božie posolstvo odpovedali modlitbou.

V našom úryvku nachádzame Dávidovu modlitbu, ktorá pomerne rozsiahla a veľmi pekná. V prvých troch veršoch je opísané, ako Dávid pokorne a úctivo zameriava svoju pozornosť na Božiu prítomnosť.

Výraz „dom“ tu nadobúda ďalší význam. Nie je tu použitý vo vzťahu ku zamýšľanému chrámu. Zamýšľaný chrám nie je v Dávidovej modlitbe vôbec ani spomenutý. Výraz „dom“ sa nevzťahuje ani na budúce pokolenia Dávidovho rodu. Ale tu je výraz „dom“ použitý vo vzťahu k pôvodnej jednoduchej rodine, z ktorej pochádzal, ktorú Boh daroval Dávidovi, takej nepatrnej vo vzťahu k Božej veľkosti.

Dávid si uvedomuje, aký je malý pred Bohom a priznáva, že táto malosť je miestom, na ktorom Boh mohol uskutočniť veľké veci. Dávid prijíma zvrat a zmenu, ku ktorej ho vyzvali Nátanove prorocké slová. V jeho myšlienkach dozrieval veľký projekt, totiž plán postaviť dom pre Pána.

Dávid si uvedomil, že on býva vo veľkom dome z cédrového dreva a zároveň musí priznať svoju malosť a malosť svojho paláca voči Božej veľkosti. A tak skôr, ako by rozvíjal veľký projekt stavby pre Boha, musí prijať a vo viere a vo vďačnosti uvedomiť si a vysloviť, čo všetko veľké Boh urobil v jeho živote.

Nie Dávid má robiť veľké veci pre Boha, ale je to Boh, ktorý urobil veľké veci v jeho živote a pre neho. A tak si Dávid uvedomuje svoje miesto pred Bohom a vyjadruje to pokorným, vďačným a zodpovedným spôsobom. Hovorí o tom, kým chce byť pred Bohom. Seba označuje za „sluhu“, pojem, ktorý bude potom stále opakovať a ktorý nachádzame v tejto modlitbe použitý až desaťkrát.

Aj tento postoj vytvára duchovné spojenie medzi Dávidom a Máriou, ktorá sa označuje za „služobnicu“, keď sa dozvedela o Božom prísľube. Dávid je kráľ, ale vie, že byť kráľom, to znamená byť Božím sluhom a sluhom ľudu, ktorý mu Boh zveril.

Súčasne s tým, že sa označuje za sluhu svojho Pána, vyjadruje aj svoju zodpovednosť: Boh ho povolal, aby sa stal nástrojom uskutočnenia Božieho prísľubu. Tento prísľub stojí na Božej vernosti a nie na Dávidových zásluhách.

Dávid si uvedomuje, že sa musí stať sluhom tohto prísľubu, vie o tom, že prísľub sa bude uskutočňovať aj cez jeho vieru a jeho slobodu a tak vlastne Boží prísľub definuje ako „zákon pre človeka“.

Formulácia „je to zákon pre človeka“ znamená, že je to Božie rozhodnutie, ktoré je pevné a trvalé ako každé Božie rozhodnutie, nikdy nepominie a nezmení sa. Zároveň je to aj Boží prísľub, ktorý vyžaduje vypočutie, prijatie a poslušné nasledovania zo strany človeka.

Dávid si uvedomuje, že sa musí stať sluhom tohto prísľubu, aj keď, a to opakuje, všetko, čo Boh robí, nerobí na základe zásluh človeka, ktorý to prijíma, ale „kvôli svojmu sluhovi a podľa svojho srdca“.

Musíme si to pripomínať, že Dávid je mužom podľa Božieho srdca a byť podľa Božieho srdca znamená, že osoba vie, že Boh nezakladá svoj prísľub na našich krehkých zásluhách, ale na veľkosti svojho srdca. Sme podľa Božieho srdca, keď sa cez naše slová a skutky prejavuje Božie srdce.

Tým sme skutočnými sluhami Božieho prísľubu, keď odhaľujeme, aký je Boh. Aby sme mohli odkrývať a sprostredkovať Božiu dobrotu, musíme najprv my sami dovoliť, aby nás sám Boh premenil.

Dávid prežíva túto skutočnosť a vyjadruje to slovami: „Veď ty, Pane, Bože, poznáš svojho sluhu!“ Sú to veľmi múdre slová modlitby, že Boh pozná svojho sluhu.

Keď Dávid ďakuje, zdôrazňuje pojem vykúpenia, ktorý je použitý vo verši 23 dva razy. Boh nás vykupuje, čiže oslobodzuje nás, aby sme sa mohli stať jeho vlastníctvom.

Vykúpený ľud sa stáva Pánovým vlastníctvom, jeho túženým a milovaným majetkom, objektom jeho privilegovanej a osobitnej pozornosti. Oba prísľuby, ktoré Boh urobil Dávidovi, sú teraz rozšírené na celý ľud.

Dávidova prosba je preniknutá formuláciou „a teraz“. Príslovka „teraz“ bola používaná v starobylých zmluvách na Blízkom východe ako niečo obvyklé. Vždy zaznievala z úst silnejšieho zmluvného partnera, ktorý vyžadoval od slabšieho partnera verné dodržiavanie prijatých záväzkov.

V Dávidovej modlitbe je to naopak. Je to on, slabšia strana, ktorá sa odvažuje prosiť Boha, aby zostal verný svojim záväzkom. Dávidova modlitba je v tomto veľmi smelá a požaduje, aby Boh bol verný svojej zmluve, ba zdá sa, že Dávid žiada ešte viac. Žiada od Pána Boha, aby nielen potvrdil svoje slovo a vykonal, čo sľúbil.

Boží prísľub Dávidovi nájde svoje neprekonateľné zavŕšenie v Ježišovi Kristovi, podľa tela Dávidovom synovi, ktorý prostredníctvom svojej smrti a zmŕtvychvstania bude oslávený a stane sa Pánom navždy pre všetky stvorenia, aby v ňom nachádzali oslobodenie od zlého, vykúpenie a obnovenie vzťahu s Otcom.

Prisľúbenie sa napĺňa v Kristovi, ale cez neho a v ňom sa napĺňa aj v nás, ktorí tvoríme jeho mystické telo. Uvedomujeme si v našom živote pravdivosť slov apoštola Pavla, ktorý v mene Božom povedal: budem pre vás ako otec a vy budete ako moji synovia a dcéry?

Šalamún postaví chrám na Pánovu slávu, ale pravým chrámom, ktorý stavia Pán pre svoj ľud, a v ktorom chce prebývať, uskutočňovať stretnutie a prijímať poklonu je ľudská prirodzenosť jeho Syna, v ktorej podľa prológu Evanjelia podľa svätého Jána, Boží Syn prijal ľudské jestvovanie.

Dávidovo rozhodnutie postaviť Bohu chrám skrývalo v sebe nebezpečenstvo vziať Božiu prítomnosť akoby do svojich rúk, vytvoriť si svoj obraz o Bohu, ktorý bude nevyhnutne mylný.

Ako žijeme náš vzťah s Bohom? Ako nám môže dnešný úryvok pomôcť, aby sme si uvedomili a pripomínali všetky tie znamenia, v ktorých sme mali Boha naozaj prítomného v našom živote s jeho milosťou a ochranou?

Otče na nebesiach, ako sladké je vedieť, že Ty si môj Otec a ja som Tvoje dieťa! Najmä keď sa nebo mojej duše zamračí a môj kríž je ťažší, cítim, že musím stále opakovať: Otče, verím v Tvoju lásku ku mne!

Áno, verím, že Ty si môj Otec v každom okamihu môjho života. Verím, že ma miluješ nekonečnou láskou. Verím, že na mňa dohliadaš vo dne a v noci a že ani vlások z mojej hlavy nespadne bez Tvojho dovolenia.

Verím, že vo svojej nekonečnej múdrosti vieš lepšie ako ja, čo je pre mňa dobré. Verím, že vo svojej nekonečnej sile ma ochrániš od zla. Verím, že vo svojej nekonečnej dobrote urobíš všetko pre tých, ktorí ťa milujú. Verím, ale upevňuj moju vieru, nádej a lásku.

Nauč ma vidieť vždy Tvoju lásku ako môjho sprievodcu v každej chvíli môjho života. Otče, Ty vieš všetko, vidíš všetko a poznáš ma lepšie ako ja sám(a) seba. Môžeš urobiť všetko a miluješ ma.

Božský Otče, zavolaj všetkých ľudí, nech celý svet chváli Tvoju otcovskú dobrotu a Tvoju božskú milosť! Buď mojím nežným Otcom a chráň ma, nech som kdekoľvek, ako svoje zrenice.

Dávidovo pomazanie Samuelom

Pripomeňme si najzákladnejšie udalosti, na ktorých stojí posolstvo o kráľovi Dávidovi. V čase niekedy po roku 1050 pred Pánom Ježišom sa v obrane pred okolitými národmi vyvolený národ zjednotil okolo Samuela, ktorý opakovane pre ľud sprostredkoval vysvetlenie Božej vôle a bol teda prorokom, ale aj svojou modlitbou a svojimi radami ich viedol v bojoch proti nepriateľom a v období pokoja rozsudzoval spory.

V jeho čase vzniklo medzi dvanástimi rodinnými spoločenstvami Izraela presvedčenie, že je nevyhnutné, aby aj oni usporiadali svoje vzájomné vzťahy na spôsob okolitých národov a aby ich zjednocoval jeden spoločný panovník, kráľ.

Sudca a prorok Samuel na Boží podnet a z Božieho rozhodnutia pomazal olejom za prvého izraelského kráľa Šaula. Šaul mal príťažlivý výzor, prevyšoval ostatných vzrastom, vyznačoval sa udatnosťou v bojoch, po určitom čase sa však u neho prejavila veľká nerovnováha vo vzťahu k Bohu a k ľuďom.

Starší mesta Betlehema sa veľmi naľakali, keď sa dozvedeli o Samuelovom príchode. Strach nemal svoj dôvod v tom, že Samuel bol prorokom, ale obávali sa politického rizika. Vedeli, že Samuel je ten, ktorý v Božom mene ustanovuje alebo zavrhuje kráľov. Boli si vedomí, že vždy keď prišli poprední predstavitelia z kráľovského dvora, prinieslo to nepríjemnosti a riziká, lebo kráľovskí funkcionári neprichádzali zvyčajne, aby niečo priniesli, ale skôr aby niečo vzali.

Starším sa zdalo, že sú v bezvýchodiskovej situácii. Poslúchli Samuela, ktorý im zopakoval slová, ktoré dostal od Pána Boha ako riešenie (v. 5) a prijali pozvanie, aby sa zúčastnili vykonania obety. Rovnako aj muž menom Izai, alebo Jesse, ktorý mohol byť práve najdôležitejšou osobou spomedzi starších mesta Betlehema, sa spolu so svojimi synmi pripravil, aby sa mohli zúčastniť na bohoslužobnej obete spolu so Samuelom.

Dramatickosť situácia sa ešte zvýšila, keď Samuel žiadal, aby mu Izai predstavil svojich synov. Iba Samuel poznal dôvod, prečo žiadal, aby mu Izai predstavil osobne všetkých synov. Izai a ostatní starší, ktorí boli prítomní, nepoznali hlavný dôvod predstavovania synov a že sa stali svedkami jednej z najdôležitejších udalostí v dejinách Izraela, vyvoleného národa.

Eliab, prvý Izaiho syn bol urastený muž a Samuel predpokladal, že on by mohol byť ten vyvolený. Pán Boh však priamo Samuelovi zjavil, aby nehľadel na vonkajší výzor. Výslovný odkaz na vonkajší telesný výzor pripomína, že aj Šaul mal príťažlivý a mužný výzor (1Sam 10,23).

Vo v. 7 nachádzame jasné teologické stanovisko: to, čo zaváži, je, že “Pán hľadí na srdce”. Pán Boh chce pre svoj ľud kráľa, ktorý bude mať vnímavé srdce Pán Boh chcel takého panovníka a v Dávidovi sa to uskutoční.

Eliab bol teda vyradený a aj ostatní Izaiho synovia boli zhodnotení ako nesúci. Tri razy sa používa formulácia “Ani tohto si nevyvolil Pán”. Použitie výrazu o nevyvolení vytvára v rozprávaní posvätného textu určité napätie. Poslucháč alebo čitateľ očakáva, kto bude ten vyvolený.

Keď bolo rozhodnuté o siedmich Izaiho synoch, že nie sú súci, prišla otázka ohľadom ôsmeho. Rozprávanie posvätného textu obracia našu pozornosť k tomu, ktorý nie je medzi prítomnými a je teda naisto mimo spoločenstva.

Samuel oznámil, že hodnotenie Izaiho synov nebude ukončené, kým nepríde aj ôsmy brat. Táto situácia je istým spôsobom neobvyklá, predpokladá, že všetci starší postojačky a s úctou čakajú, kým príde ôsmy syn, hoci sa im nepovedalo ani, ako sa volá.

Nevieme, ako dlho čakali, ale čakanie muselo určitý čas trvať, lebo ôsmy syn nebol doma, bol vonku pásť ovce. Posvätný autor necháva čakať Izaiho rodinu a necháva čakať aj čitateľa, kým nepríde Dávid.

Nakoniec Dávid prišiel. Samuel dostal od Pána Boha prísne predpisy, podľa ktorých mal hľadať nového kráľa a to, aby nepozeral na jeho vonkajší výzor. Musí hľadať osobu s dobrým a úprimným srdcom a nevšímať si jeho výzor alebo postavu. A predsa posvätný autor uvádza, že Dávid bol pekného výzoru. Jeho výzor iste nezohral rozhodujúcu úlohu pri jeho voľbe, ale predsa nachádzame v posvätnom texte formuláciu: “Bol ryšavý, mal krásne oči a peknú postavu.”.

Samuel a aj posvätný autor obdivujú osobu mladíka Dávida. Nasledovalo pomazanie. Uskutočnilo sa súkromným spôsobom, neuskutočnilo sa ako verejná slávnosť. Pán Boh ustanovil pre svoj vyvolený národ nového kráľa. Dávid prijal pomazanie v tichosti a pokornej otvorenosti.

V posvätnom texte nenachádzame žiadne poznámky o tom, že by bol niečo povedal Dávid, alebo že by bolo niečo povedané Dávidovi, aj Samuel a ostatní starší z Betlehema mlčali. Pomazanie je však plne účinné a vyplýva z neho povinnosť pre Samuela, aby odteraz bol verný tomuto mladému pastierovi, ktorý raz zaujme miesto kráľa.

Pomazanie spôsobuje a označuje Dávida ako správneho adresáta vanutia Božieho Ducha. Boží Duch prichádza s mocou a pôsobí v Dávidovi. Vyvolený národ Izrael však už od tejto udalosti nie je ten istý. Pomazanie spôsobilo uprostred vyvoleného národa nový účinok, ktorý prináša Boží Duch.

Je to nová skutočnosť, ktorá je skrytá, nevedel o nej nikto iný okrem tých, ktorí boli prítomný. Pomazanie nie je úkonom, ktorý pôsobí priamo na verejnosť, ale prináša sviatostný úkon, teda vonkajší znak pomazania má vnútorný duchovný účinok, ktorým Pán Boh pôsobí novú situáciu vo svojom vyvolenom národe a v dejinách spásy.

Týmto rozprávaním sa vlastne začína posolstvo Svätého písma o živote Dávida. Pomazanie, aj keď bola urobené takým rezervovaným a súkromným spôsobom, prináša účinky, ktoré sa budú prejavovať v celom nasledujúcom opise výstupu Dávida k moci a naplneniu poslania v dejinách spásy.

Pri Dávidovej voľbe sa spomína jedna okolnosť, ktorú posvätný autor zaznamenal úmyselne. Pomazaný je opísaný ako človek s dobrým a správnym srdcom. Iné nepotreboval. Jeho vonkajší výzor nemá zásadný význam pri Božom vyvolení. A predsa v posvätnom texte sa venuje pozornosť aj jeho vonkajšiemu výzoru.

Je možné, že sa tu dopredu naznačuje to, čo sa potom prejaví ako príťažlivosť pre všetkých, ktorí spoznajú Dávida. Mladý Dávid bol spoločensky na okraji, nemal ešte žiadne kladné hodnotenia od uznávaných ľudí, bol najmladší v rodine a nemal právo vznášať nejaké spoločenské nároky.

A tak sa Dávidov príbeh stal blízkym všetkým, ktorí boli v spoločnosti na okraji, bez spoločenskej podpory. Dávid bol posledný zo synov, najmladší. Pán Boh, keď povoláva, nepozerá na to, kto sme, ku ktorému národu patríme, či sme v rodine najstarší alebo najmladší, čiže či máme vyhradené osobitné miesto alebo nie. Pán Boh nepozerá na to všetko a ide ďalej, vyvolí si posledného, najmladšieho, ktorý sa venuje ako pastier ovciam, ktorý je ešte bezbranný a neskúsený.

Pán Boh nás prekvapuje. Koná spôsobom, ktorý nezodpovedá obvyklému ľudskému konaniu. Keď sa nám odhaľuje, ako koná Pán Boh, zisťujeme, že žiada proroka, aby nepozeral na obvyklé ľudské meradlá. To, čo zaváži pred Pánom Bohom, nie sú vonkajšie prejavy, to, čo môžu ostatní vidieť a hodnotiť, ale jednoduchá skutočnosť jeho jestvovania, nad ktorým Pán bdie svojou láskou.

Vo Svätom písme sa veľkosť každého človeka vyjadruje v tom, že každý človek je stvorený na Boží obraz a Pán Boh miluje každého ako svoje stvorenie. V tejto plnosti slobody aj voľba Dávida predstavuje úkon lásky.

Je pravda, že Sväté písmo prináša posolstvo aj o tom, ako sa Dávid previnil, ale zároveň aj potvrdzuje, že sa Dávid nechal vždy aj osloviť Božím duchom, aby po hriechu konal pokánie a aby začínal nanovo.

Vedomie o Božej láske voči každému z nás, objavujeme vo svojom vnútri, lebo s vierou prijímame skutočnosť, že sme stvorení na Boží obraz a že sme aj pôsobením Božieho Ducha povýšení za Božie deti.

Počatie života každého človeka je stvorením na Boží obraz, lebo každý človek od svojho počatia je povolaný k životu v láske. Každý si môžeme a máme uvedomiť, že máme vo svojom živote chvíľu, odkedy začal v našom živote pôsobiť Boží Duch Svätý. Od krstu pôsobí v nás Boží Duch Svätý a je našou životnou úlohou sa pre jeho pôsobenie vždy viac otvoriť a nechať sa viesť. Boží Duch nepôsobí magickým spôsobom. Pôsobí tam, kde človek slobodne spolupracuje. Pán Boh sa obracia na našu slobodu, pozýva nás, aby sme spolupracovali s Duchom Svätým. Tieto dve skutočnosti musia ísť spolu.

Krst zostáva na celý život ako Boží dar, ktorým Pán ozdobil naše duše svojou pečaťou. Boží Spasiteľ, ty si povedal: Kto sa nenarodí z vody a z Ducha Svätého, nevojde do Božieho kráľovstva. Doprial si mi, aby som sa v krste mohol znovuzrodiť z vody a z Ducha Svätého. Oslobodil si ma z dedičného hriechu, urobil si ma členom Tvojej Cirkvi a Tvojím adoptovaným synom, adoptovanou dcérou, vložil si mi do srdca preddavok raja.

Pane, pri mojom krste som si mnohé neuvedomoval. Teraz už chápem lepšie veľkosť daru, ktorý si mi dal, som zaštepený do Tvojho Syna Ježiša ako ratolesť do viniča, bol som krstom ponorený do smrti a zmŕtvychvstania, aby som sa znovuzrodil ako Božie dieťa. Zapojil si ma do spoločenstva Cirkvi, ktorá je spoločenstvom spásy, aby som bol aktívnym a zodpovedným členom, dávaš mi budúcnosť a nádej vo viere a láske. Pomôž mi, prosím, aby som bol verný môjmu krstu a jeho záväzkom a aby som žil v láske pre Teba a pre bratov a sestry podľa príkladu Ježiša Krista.

Tabuľka: Dávid a Mesiášska línia

tags: #modlitba #krala #davida