Jeden priateľ, s ktorým som občas hrával ešte ako prvák, ma raz počas omše, tesne pred modlitbou Otče náš, poprosil, aby sme túto modlitbu nespievali, ale nechali ju v tichosti gitár hovoriť. Mierne ma to zarazilo, pretože v mládežníckom gitarovom prevedení má táto modlitba rýchlejšiu a chytľavejšiu melódiu, dobre sa počúva a hrá. Na rozhodovanie som veľa času nemal, a pod tlakom jeho pokojných a smejúcich sa očí som privolil. Vtedy mi to prišlo veľmi "suché", len tak recitovať modlitbu, keď ju môžem zahrať a počas modlitby som myslel len na to. Teraz tomu priateľovi musím poďakovať!
Vieš Tomáš, vtedy keď som na teba pozeral prekvapene, zarazene a určite som nepochopil kam si s tým mieril :). Ty si už narozdiel odo mňa vedel omšu prežiť a ja zatiaľ na nej iba byť. Teraz viem, že ti ani tak nešlo o to, či sa tá modlitba hovorí alebo spieva... môj problém bol v tom, že počas spievania som sa viacej pozeral vokol ako pred seba, viac som sa sústredil na akordy ako na text a už vonkoncom nie na to, čo mi ten úžasný text chce povedať. Pár rokov prešlo a ja sa stále učím spájať hudbu aj text, pretože obe dokážu povedať a vyjadriť chválu, vďaku, prosbu.
Raz po omši som ešte chvíľu hral v kaplnke. Všetci už odišli a po chvíli vošiel kňaz, ktorý slúžil omšu. Prisadol si ku mne a povedal, že je veľmi rád, keď vidí, že sa stále nájde niekto, kto je ochotný omšu hudobne doprevádzať. Páčila sa mu moja hra na gitare a dohodli sme sa, že ho niekedy niečo naučím. Jeho slová neboli iba o chvále. Náš rozhovor pokračoval s tým, že ho veľmi mrzí, keď to čo spievame nežijeme, že keď počuje z našich úst slová "...teraz vsak, ja zasnem ako mas ma (nas) rad a chvalu ti vzdam este raz" a pritom vidí, že nikto z nás počas omše nešiel na prijímanie. Mrzelo ho ďalej, že počas omše sa viacej venujeme spevníku, hľadaniu a pripravovaniu piesní a to hlavne nám uniká....
Mrzelo ho pozerať na chalanov v zadných laviciach kaplnky, ktorí si, aby im "tá omša" rýchlejšie prešla, priniesli so sebou zošit alebo knihu. Nevedel prijať, prečo sa kaplnka zapĺňa smerom od zadných lavíc dopredu... (asi sme ako chalani priveľmi čítali Bibliu a chceli sme byť tí, ktorí si na hostinu sadnú na zadné miesta, lebo oni budú pozvaní, aby postúpili dopredu... neviem potom ale prečo sme aj po zavolaní, stále zostávali sedieť bez pohnutia, a niektorí dokonca protestovali...)
Ten kňaz mi povedal pravdu. "Kto chce o pravde hovoriť, musí ju aj žiť", pomyslel som si. Bolo to na mne. Zvlášť my mladí v omši vidíme len povinnosť. Koľko stráca ten, kto si príde omšu iba "odstáť"? Prečo je také ťažké sa na omši zapájať do spevu, spoločných modlitieb? Prečo všetko toto? Ako hovorí jeden psychológ: "Kde sa vo vzťahu stratí láska, automaticky nastupuje povinnosť. Z lásky k manželovi/manželke... manželská povinnosť; z lásky k deťom... rodičovská povinnosť; z lásky v Bohu... povinnosť kresťanská."
Musím v nedeľu do kostola, jedenkrát ročne na spoveď,... musím je motivácia, ktorá je v tomto prípade na dve veci. Ani tu v Taliansku sa to mladými v kostole v nedeľu veľmi nenapĺňa a cez týždeň.... Včera som bol ale mierne prekvapený, pretože po príchode do kostola ma potešila prítomnosť asi dvadsiatich detí a skupinky mladých animátorov, ktorí práve nacvičovali pesničky na omšu. Obsadil som svoje obľúbené miesto, ale aj tak som mal stále zmiešané pocity z toho, že na všedný pracovný utorok, je v kostole až priveľa ľudí. Neprešlo ani päť minút a záhada bola obhalená. Omša bola obetovaná za malého Jacopa, ktorý tragicky zahynul. Smutné. O to viac, keď som si len tak preletel, či je naozaj potrebná takáto udalosť, aby sa vo všedný deň zaplnil kostol.
Na záver, deti zaspievali jednu pieseň, ktorej text sa ma v tej chvíli obzvlášť dotkol. Aby som to upresnil, cez ktorej text sa ma v tej chvíli obzvlášť Niekto dotkol. V úvode som spomínal moje stredoškolské spomienky na zabúdanie a uvedomenie si toho, nielen o čom spievam, ale aj toho, čo spievam. Nie vždy sa mi to darí, ale včera som to dokázal.
Pre lepšie pochopenie a prežitie omše, je dôležité zamerať sa nielen na hudbu, ale aj na význam textov a osobnú duchovnú účasť. Spojenie týchto elementov môže priniesť hlbší a zmysluplnejší zážitok.
| Aspekt | Popis |
|---|---|
| Hudba | Melódia, rytmus, akordy gitary |
| Text | Slová piesní a modlitieb |
| Osobná účasť | Zapojenie sa do spevu, modlitieb a prijímania |
| Duchovný rast | Uvedomenie si významu a prežívanie viery |
Je dôležité, aby sme sa snažili prežívať to, čo spievame a modlíme sa. Tento článok je o tom, ako sa môžeme naučiť spájať hudbu, text a osobnú vieru, aby sme mohli hlbšie prežívať omšu a nájsť skutočnú modlitbu lásky.