Čo sa deje po smrti? Čo je smrť? Existuje posmrtný život? Je smrť bolestivá? Podobné otázky ohľadom najobávanejšej udalosti, ktorá ukončí náš život, neustále víria našou mysľou. Obzvlášť v prípadoch, keď zomrie niekto z našich blízkych a drahých.
Cítime, že sa náhle a neočakávane prerušil náš vzťah a prajeme si, aby naše spojenie naďalej existovalo. Tak, čo sa teda deje po smrti? Odpoveď: Neexistuje jeden presný spôsob pre všetkých.
Niekoľko dní/hodín pred tým, ako nastane smrť, osoba vstúpi do terminálnej fázy. Tá má často podobu terminálneho nepokoja. Vidí svojich mŕtvych predkov, konkrétne ativáhika (sprevádzajúcich) dévov, a môže s nimi komunikovať. Jeho fyzické telo postupne chladne začínajúc končatinami.
To spôsobuje oddeľovanie prány a subtílnych zmyslov, súčasti subtílneho tela od fyzického tela. Samotný odchod prebieha skrz rôzne telesné otvory, podľa karmy, troch kvalít prírody a miesta, kam odchádza. Smrť môže prísť z najrôznejších príčin. Keď však skutočne nastane, tak prvou vecou, ktorú osoba zažije, je úplná temnota. Všetko je temné, trvá to však len okamih.
Nadduša (Paramátma), ktorá sa nachádza v prítomnosti duše, začne ožarovať priechod, čo sa duši javí ako svetlo na konci tunela. Existuje 118 rôznych priechodov, ktorými môžeme z tela odísť. Vo chvíli smrti je možné ísť len jedným z nich. Tieto priechody sa nazývajú nádí alebo kanály prány.
Podľa Garuda Purány (1.67) k smrti dochádza, keď pracujú súčasne obe hlavné nádí (v oblasti chrbtice), Idá a Pingalá. Za normálnych okolností sa striedajú. Možno ich chápať ako hlavné nervové či energetické kanály vo vnútri tela. Presný lekársky ekvivalent však v dnešnej dobe medicína ešte nepozná.
Jedinec sa ale na cestu do svojho budúceho cieľa každopádne vydáva cez jednu z týchto nádí. Vieme, že ten, kto odchádza konečníkom alebo genitáliami, pôjde do nižších oblastí, zatiaľ čo ten, kto telo opúšťa niektorou z horných telesných častí, pôjde do vyšších oblastí. Tí, ktorí odchádzajú vrcholom svojej lebky, otvorom známym ako brahma randhara, tj. Nadduša osvetľuje len jediný z týchto priechodov v súlade s karmou duše.
Vyberá priechod, ktorý presne zodpovedá predošlým činnostiam živej bytosti a akonáhle je ožiarený, duša má prirodzenú tendenciu pohybovať sa smerom k svetlu. Akonáhle je mimo telo, pocíti úľavu od bremena hmotnej telesnej konštitúcie a začne sa pohybovať k svojej budúcej forme, ku ktorej je samovoľne priťahovaná.
V tomto štádiu duša počuje veľa hlasov, všetky naraz. Sú to myšlienky všetkých prítomných v miestnosti. Duša sa snaží hovoriť so svojimi milovanými ako kedykoľvek predtým a kričí: „Nie som mŕtva!“ Ale beda, nikto ju nepočuje. Pomaly a iste si duša uvedomuje, že osoba, s ktorou sa stotožňovala, zomrela a nedokáže sa vrátiť späť. V tejto chvíli sa duša vznáša vo výške asi 3,5 metra alebo vo výške stropu. Vidí a počuje všetko, čo sa deje okolo. Vo všeobecnosti sa duša vznáša nad telom dovtedy, kým nepodstúpi kremáciu.
Sedem dní duša cestuje na miesta, ku ktorým je pripútaná - jej obľúbené miesta, ranné prechádzky, záhrady, kancelária atď. Jedenásty a dvanásty deň nasledovníci Véd usporadúvajú „homu“, modlitby a rituály, vďaka ktorým sa duša, ktorá má na to priaznivú karmu, stretne s predkami, ktorým sa podarilo dostať podobne ako táto duša na Pitriloku. Títo zosnulí predkovia privítajú dušu v tejto sfére. Privítajú a objímu ju rovnako ako keď sa stretneme s rodinnými príslušníkmi po dlhej dobe. Duša si potom spolu so svojimi sprievodcami prezrie priebeh svojho života na Zemi.
Védánta-sútra popisuje, že zbožné osoby s dobrou hmotnou karmou odchádzajú na vyššie planéty (lóky). Po uplynutí doby určenej svojou karmou sa však musia vrátiť späť na Zem. Títo zbožní materialisti konajú príslušné obete, aby sa dostali na určité nebeské planéty. Keď sú potom výsledky tejto karmy získané obeťami vyčerpané, vracajú sa na Zem v podobe dažďa, príjmu podobu obilia, to sa stane potravou muža a premení sa na spermie, ktorými je oplodnená žena. Tak neustále prechádza sem a tam po hmotnej ceste a trpí.
Osoba vedomá si Krišnu sa však takýchto obetí strání. Vydáva sa priamo cestou dokonalej sebarealizácie a tak sa pripravuje na návrat k Bohu. Keď je embryo staré asi sedem mesiacov, je už dosť vyvinuté pre podporu vedomia. Ak je jedinec zbožný, potom tieto hrozné podmienky, kedy má paže a nohy v skrčenej plodovej polohe pritlačené k hrudníku, spôsobí, že sa začne takto modliť k Pánovi: „Ó Pane, tento stav je príšerný. Prosím, zachráň ma z tejto situácie a dostaň ma hneď preč z tohto lona a ja sľubujem, že Ti budem v tomto živote zaručene slúžiť.“
Akonáhle sa však narodí, začne byť nadmerne priťahovaný ku všetkým zmyslovým objektom svojho záujmu a k službe, ktorú mu preukazuje jeho matka a členovia rodiny. Následne na svoju dharmu zabúda a znovu úplne upadne do máye. To, ako nastane jógová smrť splynutím telesných elementov s mahat-tattvou, je popísané v Šrímad Bhágavatame 1.15.41-42, 2.2.30, 4.23.15-18, 7.12.30-31, Védánta-sútre 4.2.15-16 atď. Tento proces sa odohráva vo vedomí jogína.
Bhagavad-gítá 14.14-15 uvádza tri miesta odchodu odpovedajúce trom gunám: dobro - vyššie (nebeské) planéty; vášeň - zemské úrovne; nevedomosť - nižšie (tzv. pekelné) planéty. Príkladom, kde je umieranie v kvalite vášne, je napr. kráľ Purandžana, ktorý sa musel v budúcom živote narodiť ako žena. Adžámil bol prakticky na ceste do pekla a jeho situácia bola dobrým príkladom nevedomosti. Príklad osoby, ktorá išla do neba, je Maharádž Purúravá. Po tom, čo trochu ochladla jeho nadmerná pripútanosť k Urvaší, sa pohrúžil do vykonávaní obetí, ktoré ho naučili gandharvovia (druh polobohov - dévov). Na konci svojho života odišiel do neba (vyššie planetárne úrovne na jemnejšej úrovni).
Pokiaľ je umierajúci človek bezbožný, hriešny a žil celý život ako hrubý materialista, objavia sa pri jeho smrteľnej posteli v roli ativáhika dévov poslovia Yamarádža zvaní Yamadútovia. Dotyčnú osobu pomocou subtílnych (jemnohmotných) povrazov a reťazí násilne vytiahnu z jeho hrubého tela. Táto scéna umierajúceho človeka veľmi vydesí. Pri tom väčšinou umierajúci stoná, bojí sa alebo sa pokála.
Yamadútovia potom zbalia dušu pokrytú len subtílnym telom z mysle, inteligencie a falošného ega do obalu, v ktorom ho zoberú k súdu do Yamarádžovho sídla. Vlečú ju ďaleko po rozpálených vyprahnutých piesočných plochách, pričom ju napádajú rôzni ďalší tvorovia a hryzú ju psy. Na tejto ceste príšerne trpí a túži, aby to už skončilo. Celý tento proces sa deje na jemnohmotnej úrovni, teda na úrovni mysle a inteligencie, dá sa preto prirovnať k snovému zážitku, resp. Garuda Purana 2.2.8 uvádza, že tí, ktorí spáchajú samovraždu (a obecne zomrú na násilnú smrť), sa stanú duchmi.
Ostávajú na zemskej úrovni, kým si túto karmu „neodpracujú“. Tieto duše, ktoré zostali v zemskej sfére, žijú veľmi biedny život, pretože ešte nie sú ani v svojom budúcom tele, ani v tele, ktoré by im umožnilo žiť život na Zemi. Nemusia byť nevyhnutne negatívne alebo škodiace, ale uviazli a cítia sa biedne.
Keď táto cesta skončí, zosnulý je predvolaný pred Yamarádža, neľútostného poloboha (déva), ktorý vládne smrti a trestá hriešnych. Je donútený prijať utrpenie na mieste, ktoré zodpovedá jeho hriechom (ugra-karme), v jednom z pekiel v najnižšej úrovni vesmíru, priamo nad oceánom Garbhódaka. V tejto pekelnej oblasti zvanej Naraka je 27 jemnohmotných pekelných miest. Napríklad osoba, ktorá sa podieľala na vraždení a pojedaní nevinných zvierat, sa dostane do Krimibhĺdžany, kde bude žiť ako červ, ktorý žerie chvost ďalšieho červa, zatiaľ čo tento červ požiera chvost jemu. Takých pekiel, ktoré odpovedajú spáchaným hriechom, existuje mnoho. Ich úplný popis možno nájsť v posledných kapitolách 5.
Po takýchto intenzívnych a strašidelných formách utrpenia je živá bytosť znovu vrhnutá do nižších životných druhov, ktoré odpovedajú jej hriešnym túžbam v jej ľudskom živote. Táto jemnohmotná skúsenosť ubije vedomie živej bytosti do takej miery, že nemá problém v nasledujúcej inkarnácii prijať telo nižšieho telesného druhu. Keď bol napríklad na pekelnej úrovni nútený pojedať odporné výkaly a vplyvom maye (ilúzie) si na to zvykol, tak keď následkom karmy prijme hmotné telo prasaťa, tak mu prijímanie odpornej stravy nebude robiť problém. Dokonca to bude považovať za odmenu a k takémuto „pôžitku“ sa pripúta.
Pri zomieraní je za okamih smrti označovaná chvíľa, kedy duchovná duša opustí hrubohmotné telo. V tú dobu duša, pokrytá jemnohmotným telom, odchádza z tela. „Mysl je příčinou určitého těla, které živá bytost získá podle toho, jakým způsobem je ve styku s hmotnou přírodou. Podle mentálního stavu živé bytosti můžeme pochopit, čím byla ve svém minulém životě a jaké tělo bude mít v budoucnosti.
„Kráľom Pitov je Yamarádž, veľmi mocný syn poloboha Slnka. Sídli na Pitrilóke so svojimi osobnými služobníkmi a podľa pravidiel a usmernení Najvyššieho Pána posiela svojich zástupcov, Yamadútov, aby mu priviedli všetkých hriešnych ľudí ihneď po ich smrti. Po tom, čo sa hriešnici ocitnú v dosahu jeho moci, riadne ich odsúdi podľa toho, akých sa dopúšťali hriešnych činností, a pošle ich na jednu z mnohých pekelných planét odpykať si primeraný trest.
Vo Védach je Yama polobohom, ktorý má na starosti umieranie a smrť, s ktorým pobývajú duchovia zosnulých. Je synom Vivasvatua (poloboha Slnka) a Saňdžni (svedomia) a bratom Vaivasvaty (Manua). Mal tiež dvojča, sestru menom Yamuná. Yama do istej miery budí hrôzu. Je vykreslený ako vlastník dvoch nenásytných psov (Rigveda 10.14.10-12) so štyrmi očami a širokými nozdrami, ktorí strážia cestu do jeho sídla. Okolo nich je mŕtvym doporučované ponáhľať sa ako najrýchlejšie môžu.
O týchto psoch sa píše, že sa potulujú medzi ľuďmi ako jeho poslovia bezpochyby preto, aby vyhľadávali ľudí pre odvedenie k svojmu pánovi. Je polobohom zosnulých duší a sudcom mŕtvych. Keď duša opustí svoje smrteľné telo, ide do jeho sídla v nižších sférach. Yama je vládcom južnej oblasti vesmíru a ako taký je nazývaný Dakšinašapatí. Je popisované, že má zelenú farbu pleti a nosí červený odev. Jazdí na byvolovi a je ozbrojený ťažkým kyjakom a slučkou pre pútanie svojich obetí.
Purány uvádzajú legendu, v ktorej Yama pozdvihol nohu, aby nakopal Čáju, slúžku svojho otca. Tá ho prekliala, aby jeho nohu sužovali vredy a červy, ale jeho otec mu venoval kohúta, ktorý červíky vykloval a rany vyliečil. Yama má niekoľko manželiek ako sú Hemamálá, Sušílá a Vidžajá. Pobýva v nižšom svete, vo svojom meste Yamapur. Tam vo svojom paláci zvanom Kaliči sedí na súdnom tróne, Vičárabhú. Pomáha mu jeho zapisovateľ a radca Čitragupta a je obsluhovaný svojimi dvoma hlavnými služobníkmi a strážcami, Maháčandou a Kálapurušou.
„Tí, ktorí strávili niekoľko rokov v strašnom pekle a nemajú vo svojej priazni potomkov (ktorí by im ponúkli dary - t.j. Yama má mnoho mien, ktoré popisujú jeho funkciu. Je Mrityu, Antaka (smrť); Kála (zosobnený čas); Kritána (ukončovateľ); Šámana (ten, kto vyrovnáva účty); Dandí či Dandadhara (nositeľ žezla trestu); Bhímašásana (ten, kto vynáša desivé rozsudky); Páší (nositeľ oprátky); Pitripati (pán predkov); Prétarádza (král duchov); Šráddhadéva (boh pohrebných obetí); a zvlášť Dharmarádža (vládca spravodlivosti).
Adžámilov príbeh uvádza Bhágavata Purána (6. Adžámil bol bráhmana, ktorého raz otec poslal do džungle pre samit (listy a vetvičky pre prípravu obetného ohňa). Adžámil tam stretol prostitútku. Bráhmana na všetko zabudol, oženil sa s ňou, narodili sa im deti a viedli hrubý materialistický život. Keď bolo tomuto bráhmanovi, ktorý bol stelesnením všetkých nerestí, osemdesiatsedem rokov, nastal čas, aby si po neho prišla smrť a prišli k nemu Yamadútovia. Vydesený Adžámil hlasne volal meno svojho najstaršieho syna, „Náráyana“. Keď počuli opakované volanie Višnuovho mena „Náráyana“, objavili sa tam Višnuovi služobníci a odvolali Yamových zástupcov. Adžámil bol zachránený pred peklom, pretože keď k nemu prišli Yamadútovia, opakoval meno „Náráyana“.
Yamarádž potom povedal Yamadútom: „Paramahamsovia sú vznešené osoby, ktoré nemajú záľubu v hmotnom pôžitku a ktoré s láskou uctievajú najvyššieho Pána. Moji drahí služobníci, privádzajte mi k potrestaniu len tie osoby, ktoré majú k tomuto uctievaniu odpor, nezdružujú sa s Paramahamsami a sú pripútaní k rodinnému životu a svetskému prchavému potešeniu, ktoré tvoria cestu do pekla.
Moji drahí služobníci, privádzajte ku mne, prosím, len tie hriešne osoby, ktoré nevyužívajú svoj jazyk k ospevovaniu svätého mena a Krišnovych vlastností, ktorých srdce si ani raz nespomenulo na Krišnove lotosové nohy a ktorých hlava sa pred Pánom Krišnom ani raz nesklonila. Posielajte mi tých, ktorí nevykonávajú svoje povinnosti voči Najvyššiemu, ktoré sú jedinými povinnosťami ľudského života. “Člověk může být velice učený a moudrý, ale jestliže nechápe, že snaha o uspokojení smyslů je zbytečnou ztrátou času, pak je šílený. Zapomíná na svůj vlastní zájem, snaží se být šťastný v hmotném světě a své zájmy soustřeďuje na domov, který se zakládá na pohlavním styku a přináší mu hmotná utrpení všeho druhu.
(do slovenčiny prekladaný odborný výraz „terminálna fáza“ znie v angličtine „terminal restlessness“, tj. doslova „smrteľný nepokoj“ - pozn. Počuli ste niekedy o terminálnej fáze? Pravdepodobne nie, pokiaľ nie ste lekár alebo zdravotná sestra. Ale hoci ide o tzv. „A sú tu zároveň skľučujúce okolnosti smrti. Keď človek leží v kóme, prežíva toľko utrpenia, toľko snov, prichádzajú Yamadútovia. Niekedy človek na smrteľnej posteli plače, toľko trpí, ale nie je mu pomoci. Nikto nemôže pomôcť. To sú skľučujúce okolnosti sprevádzajúce umieranie…“ (Šríla Prabhupáda, Górakhpur, 18.
EDGAR CAYCE ODHALIL, CO SE DĚJE BĚHEM PRVNÍCH 3 HODIN PO SMRTI (TOMU NEBUDETE VĚŘIT)
Budem vám rozprávať, ako som sa o tom dozvedela. Tento príbeh je typickým príkladom hrozivej reality, pred ktorú sú postavené všetky trpiace duše v tomto hmotnom svete. Všetko to začalo telefonátom od mojich rodičov, že otec má rakovinu. Verím na znamenia a v tu chvíľu mi začalo silne ťukať pravé oko (nimitta), takže som vedela, že to nedopadne dobre. Ale otec bol optimistický.
Bol si istý, že môže všetko prekonať, pretože bol vždy pánom každej situácie a vo svojom živote čelil mnohým ťažkostiam, ktoré všetky zvládol. Až doposiaľ sa zdalo, že je šťastlivcom, ktorý si v každom ohľade užíva všetkých dobrých možností a dobrej karmy. Otec mal rakovinu prostaty a rozšírila sa mu do kostí. Podstúpil chemoterapiu, tá ale dvakrát zlyhala. Jedného dňa som zavolala a on doslova plakal: „Ja umieram,“ povedal.
Cítila som s ním súcit. Bol v rukách „krutého“ osudu bezmocný. Snažila som sa mu pomôcť. „Netráp sa,“ povedala som, „existuje reinkarnácia. Budeš v poriadku. Len sa modli. To však bola len malá útecha pre niekoho, kto bol zmätený a o Bohu nič nevedel. Potom som mala dojem, že som nejakým spôsobom s jeho utrpením spojená. Cítila som všetok jeho strach a úzkosť. Stále som sa modlila. Nič také som prežívať nechcela, ale myslím si, že som s ním bola nejako karmicky prepojená, takže z toho nebolo úniku bez ohľadu na to, ako ďaleko od neho som bola. Telesné utrpenie nebol...
Skupina priateľov sa vybrala na prehliadku trosiek kartuziánskeho kláštora z 13. Jeden z nich však namiesto toho zostal ticho stáť a vo vnútri preciťoval atmosféru a energie toho miesta. Bola to bolesť volajúcich a blúdiacich ľudských duchov, ktorý tu kedysi žili, zomreli a doposiaľ neboli schopní odpútať sa od hrubej hmoty. Cítil ich zúfalé hľadanie pomoci, no putá, ktoré ich pevne zovierali, im nedovoľovali, aby ju našli. To, čo ich už v minulosti zovrelo do svojich pazúrov a zviedlo na scestie, bola ich nesprávna viera. Cirkevná viera nepovznášala týchto ľudských duchov nahor.
Vidiaci sa porozhliadol a zbadal, že nebol sám, kto si to všimol. Aj na tvárach ostatných priateľov sa zračila ľútosť nad zblúdenými ľudskými duchmi a túžba pomôcť im. Trpké prežívanie zblúdilých duchov bolo také silné, že sa prejavovalo dokonca i hrubohmotne. Mnohí zo skupiny, čo doteraz obdivovali zvyšky kláštora, sa zastavovali a začali si všímať nezvyčajné pocity. Vidiaci sa ujal slova. Všetkým objasnil, čo sa tu odohráva a z čoho pramenia ich nezvyčajné pocity. S radosťou potom vnímal, ako všetkých do jedného spojila úprimná túžba pomôcť, ako sa len bude dať.
Každý podľa svojich možností otvoril svoje srdce vznešeným prúdom síl zhora. Človek najviac omilostený jemným zrením sa potom obrátil k uväzneným duchom. V krátkosti im objasnil Zákony vo Stvorení a ich pôsobenie, aby sa už nemuseli zmietať v ich neznalosti, ale aby sa mohli oprieť o ich poznanie ako o pevný útes uprostred burácajúceho mora. Vidiaci počas tohto príhovoru zreteľne vnímal, ako sa bolesť a zúfalstvo začína meniť na nádej. Spolu s niekoľkými ďalšími, ktorí tiež mohli čiastočne vidieť svojím jemnejším zrakom, videl, ako mnoho duchov otvorene a s vďačnosťou načúva pomáhajúcim slovám, ktoré im umožňovali rozpletať temné vlákna, do ktorých sa zamotali. Všade naokolo pribúdalo stále viac Svetla. Nepochopiteľná Pánova milosť dovolila týmto duchom odpútať sa od hmoty. Svetlí pomocníci ich potom odviedli do sfér, kam patria a kde sú podľa zákona rovnorodého schopní začleniť sa svojím vyžarovaním do svojho ďalšieho vývoja.
Keď skupina odchádzala, zastavili sa niektorí ešte pri informačnej tabuli. Zistili, že stáli na pohrebisku, kde kedysi ukladali mníchov a zosnulých obyvateľov kláštora na posledný odpočinok. Vystríhajme sa ľahkomyseľne veriť kadejakému názoru, hoci sa nám na prvý pohľad zdá dobrý či lákavý. S čo najväčšou prísnosťou skúmajme všetko, s čím sa stretávame, aby sme oddelili zrno od pliev. Nielen rozumom, ale predovšetkým svojím citom a zavedením takto získaných poznatkov do skutočného života. Kto to neurobí, hrozí mu, že sa zapletie do nesprávneho a zíde z cesty Pravdy.
Podľa rozprávania E. M. T. spísal P. Š.