V Cirkvi Popolcovou stredou začína Pôstne obdobie, keď sa pokáním a vnútornou obnovou pripravujeme na slávenie veľkonočného tajomstva.
Na Popolcovú stredu je pôst a zdržiavanie sa mäsitého pokrmu. Pôst znamená iba raz do dňa sa dosýta najesť - pričom možno prijať trochu pokrmu ešte 2x v priebehu dňa.
Zákon zdržiavania sa mäsa zaväzuje tých, ktorí dovŕšili 14. rok života; zákon pôstu však zaväzuje všetkých plnoletých (od 18. až do začatia 60. roku života).
Počas liturgického slávenia pristúpime ku kňazovi a pokloníme sa, aby sme prijali udelenie popola. Pripomenieme si Ježišovu výzvu: „Kajajte sa a verte evanjeliu“; alebo upozornenie inšpirované knihou Genezis: „Pamätaj, že si prach a na prach sa obrátiš“.
Je to silné gesto, ktoré nás nabáda zamyslieť sa nad tým, aký krehký je náš život. Za týmto obradom však môžeme objaviť nehu Boha, ktorý nás hľadá. Svätý Josemaría sa vyjadril: „Liturgia pôstneho obdobia niekedy naberá tragický podtón ako dôsledok rozjímania nad tým, čo pre človeka znamená odlúčiť sa od Boha. Tento záver však nemá posledné slovo. Posledné slovo patrí Bohu a je to slovo jeho vykupiteľskej a milosrdnej lásky, slovo o našom Božom detstve“.
Udeľovanie popola na Popolcovú stredu.
Úryvok z evanjelia nás pozýva zamyslieť sa nad tým, z akej pohnútky konáme dobré skutky, pomáhame iným, ako sa modlíme, či postíme. Na začiatku pôstu však nestojí výzva začať robiť dobré skutky, dlhšie sa modliť a viac sa postiť. Konanie dobra, kontakt s Bohom a zriekanie sa už musia byť predsa samozrejmosťou pre každého, kto uveril v Krista a rozhodol sa nasledovať ho!
Ak iba na popolcovú stredu začnem horúčkovito vymýšľať dobré skutky, modlitby a sebazápory, znamená to, že môj bežný životný štýl je od života viery ešte dosť vzdialený. „ Dajte si pozor…“ nie je upozornenie typu: „Pozor, neflákajte sa!“ Pán totiž predpokladá, že keď sa k nemu hlásime, už dávno sa usilujeme o dobro.
Jeho výzva: „ Dajte si pozor!“ upriamuje našu pozornosť na kvalitu toho, čo už dávno žijeme - na to, ako robíme dobré skutky, ako sa modlíme a ako sa postíme. Aby sa nám nestalo, že budeme robiť veľa dobrých vecí, dlho sa modliť a usilovne postiť, ale ako pokrytci. Pokrytci sú vlastne roztržití a nepozorní ľudia, ktorí vidia iba vonkajšiu formu a kvantitu.
Ježiš nám v evanjeliu pripomína, že Boh na nás neustále hľadí. Keď nám vysvetľuje, ako máme dávať almužnu, ako sa máme modliť, ako sa máme postiť, Pán trvá na tom, že sa neoplatí robiť to preto, aby nás videli iní; potom Pána zanedbávame a naše dobré skutky sa kazia. Na druhej strane Boh vidí „v skrytosti“ (Mt 6, 4), načúva intimite nášho srdca.
Pôstne obdobie je vhodným časom na to, aby sme prestali žiť obrátení navonok a naopak, pestovali si vnútornú klímu schopnú prijímať skutočnosť novým, nadprirodzenejším spôsobom.
„Duchovne dozrievame tým, že sa obraciame k Bohu, a obrátenie sa dosahuje prostredníctvom modlitby, ako aj správne chápaného pôstu a almužny. Nie sú to len prechodné "praktiky", ale stále postoje, ktoré dávajú trvalú podobu nášmu obráteniu k Bohu. Pôst ako liturgické obdobie trvá len štyridsať dní v roku: na druhej strane sa musíme stále obracať k Bohu; to znamená, že je potrebné neustále sa obracať. Pôstne obdobie musí zanechať v našom živote silnú a nezmazateľnú stopu“.
Cesta modlitby, almužny a pôstu, primeraná našej osobnej situácii, nás počas týchto dní povedie k pozdvihnutiu zraku. „Viac času stráveného v modlitbe pomáha nášmu srdcu odhaliť tajné lži, ktorými klameme sami seba, aby sme nakoniec mohli hľadať útechu v Bohu (...). Cvičenie v almužne nás oslobodzuje od chamtivosti a pomáha nám objaviť, že druhý je môj brat: to, čo mám, nikdy nie je len moje (...). Pôst nás prebúdza, robí nás pozornejšími voči Bohu a blížnemu, roznecuje našu vôľu poslúchať Boha, ktorý jediný nasýti náš hlad“.
„POZERÁME SA na márnotratného syna a uvedomujeme si, že je čas, aby sme sa aj my vrátili k Otcovi. Podobne ako ten syn, aj my sme zabudli na vôňu domova, premrhali sme vzácne statky pre nepodstatné veci a zostali sme s prázdnymi rukami a nešťastným srdcom. Padli sme: sme deti, ktoré stále padajú, sme ako malé deti, ktoré sa pokúšajú chodiť a padajú na zem a vždy potrebujú, aby ich otec opäť zdvihol“.
Uznanie, že Pánovo milosrdenstvo napĺňa zem, že je Otcom, ktorý na nás neustále čaká, nás nevedie k pasivite. Naopak, táto láska dáva do pohybu našu iniciatívu hľadať spôsoby, ako nájsť cestu späť k Bohu. A jednou z privilegovaných ciest je sviatosť zmierenia: „Je to Otcovo odpustenie, ktoré nás stavia späť na nohy: Božie odpustenie, spoveď, je prvým krokom na našej ceste návratu“.
Tam sa stretávame s otcovskou tvárou Boha, ktorý nás povzbudzuje a miluje ako svoje deti.
„Ľudský život v istom zmysle predstavuje neustály návrat do domu nášho Otca,“ povedal svätý Josemaría. „Návrat skrze ľútosť, skrze obrátenie srdca, ktoré predpokladá túžbu po zmene, pevné rozhodnutie polepšiť svoj život, a ktoré sa následne prejaví v skutkoch obety a odovzdania sa“.
V tomto pôstnom období, ktoré je cestou späť a bližšie k Otcovmu domu, môžeme vnímať prítomnosť presvätej Márie, ktorá nás sprevádza.
| Pôstna praktika | Význam |
|---|---|
| Pôst | Zcitlivenie duše, uvedomenie si duchovných hodnôt. |
| Modlitba | Pozdvihnutie mysle k Bohu, zjednotenie sa s ním. |
| Almužna | Citlivosť pre potreby druhých, účasť na ich nedostatku. |