Modlitba pred evanjeliom v liturgii

Služobník pravoslávnych kresťanov podľa sv. Kňaz s odhalenou hlavou zoberie sv. Evanjelium oboma rukami a pozdvihne ho mierne do výšky a zvolá silným hlasom úvodné požehnanie, súčasne robí znamenie sv. Kríža nad sv. Kráľovské dvere sú zatvorené a záves odkrytý. Potom položí sv. Evanjelium na sv.

Kňaz sa modlí pred sv. prestolom. Počas cherubínskej piesne číta so sklonenou hlavou pred sv. prestolom poklony.

Kňaz sa modlí pred svätým prestolom týmito slovami:

Nikto z tých, kto je spútaný telesnými žiadosťami a slasťami, nie je hodný pristupovať alebo približovať sa k Tebe, či slúžiť Tebe, Kráľovi slávy. Veď Tebe slúžiť je veľké a strašné aj samotným mocnostiam Nebeským. Avšak Ty z nevýslovnej a nezmerateľnej ľudomilnosti svojej stal si sa bez premeny a bez zmeny človekom, stal si sa našim veľkňazom a ako Vládca všetkých, odovzdal si nám posvätnú službu tejto liturgickej a nekrvavej obete, lebo Ty sám jediný, Hospodine, Bože náš, vládneš nad všetkým Nebeským i pozemským. Ty si nesený na tróne Cherubínmi, si Vládca Serafínov a Kráľ izraelský, ako jediný Svätý vo svätých spočívaš. Jedine Ty ma vyslyšíš, Teba jediného dobrého teda prosím: vzhliadni na mňa, hriešneho a neužitočného svojho sluhu, a očisť moju dušu i srdce moje od svedomia zlého a učiň ma spôsobilým mocou svojho Svätého Ducha, aby súc odený do Blahodate kňazstva, poslúžil tomuto svätému stolovaniu Tvojmu a vykonal posvätný obrad Tvojho svätého a prečistého Tela, i drahocennej Krvi, lebo k Tebe prichádzam so sklonenou svojou šijou a modlím sa k Tebe: neodvracaj svoju tvár odo mňa, ani ma nevylučuj od svojich sluhov, ale učiň ma hodným, aby obetované Tebe boli mnou, hriešnym a nehodným Tvojim sluhom tieto dary. Lebo Ty sám si ten, ktorý obetuje a obetovaný je, prijíma a je rozdeľovaný, Christe, Bože náš, a Tebe chválu vzdávame s bezpočiatočným Tvojim Otcom a presvätým i blahým a oživujúcim Tvojim Duchom, teraz i navždy, až na veky vekov.

Potom zoberie kadidelnicu a okiadza sv. prestol, celý oltár, kráľovské dvere, sv. Ľudomilný Vládca, rozsvieť v našich srdciach nezhasínajúce svetlo, aby sme Ťa v pravde poznali. Otvor duchovné oči naše k pochopeniu Tvojej evanjeliovej premúdrosti. Naplň nás úctivou bázňou pred spasiteľnými Tvojimi zákonmi, aby sme všetky hriešne žiadosti premohli, duchovný život viedli, mysleli a konali len to, v čom máš zaľúbenie. Lebo Ty si osvietenie duší i tiel našich, Christe Bože, a Tebe chválu vzdávame s bezpočiatočným Otcom Tvojim i presvätým, blahým a oživujúcim Duchom Tvojim, teraz i navždy, až na veky vekov.

Kňaz berie sv. Evanjelium, obchádza z pravej strany okolo sv. prestolu, vychádza severnými dverami za svetlonosičom so sviečkou a postaví sa pred kráľovské dvere. Kňaz sa pokloní, prekrižuje a pobozká ikonu Spasiteľa, obráti sa k ľudu, požehná svetlonosiča. Obráti sa k ikone Bohorodičky, pokloní sa a pobozká ju. Vojde do oltára a položí sv. Evanjelium na sv.

Kňaz alebo diakon zvolá:

Premúdrosť! Povznesme sa a počúvajme pozorne sväté Evanjelium!

Kňaz pobozká sv. Evanjelium a položí ho za antimins.

Počas poklony svätému krížu sa spieva antifóna Pane, vzdávame úctu tvojmu krížu, impropériá, hymnus Útulný kríž alebo iný vhodný spev.

Modlitby:

• Modlitba 1. Dobroreč, duša moja, Hospodinu.
• Modlitba 2. Sláva Otcu i Synu i Svätému Duchu, i teraz, i navždy, až na veky vekov.
• Modlitba 3. Pred sv. prestolom sa vykonajú tri poklony (+).

Kňaz spolu s veriacimi spieva trisagion konajúc pred sv. prestolom poklony. Ukloní sa pred žertveníkom, potom k ľudu a postaví sa vedľa zadného južného rohu sv. Prestolu.

Veriaci odpovedajú:

• Hospodine, zmiluj sa.
• Tebe, Hospodine.
• Otče náš, ktorý si na Nebesiach, posväť sa meno Tvoje, príď Kráľovstvo Tvoje. Buď vôľa Tvoja ako v Nebi tak i na zemi, chlieb náš k bytiu daj nám dnes a odpusť nám naše viny ako aj my odpúšťame vinníkom našim.
• Jeden svätý, jeden Pán, Isus Christos k sláve Boha Otca.
• Aby sme prijali Kráľa všetkých, Anjelskými zbormi neviditeľne so slávou doprevádzaného.
• Je vpravde dôstojné, blahoslaviť Teba Bohorodičku, vždy blahoslavenú a prečistú Matku Boha nášho.
• Nech je meno Hospodinovo blahoslavené naveky.
• Sláva Otcu i Synu i Svätému Duchu, i teraz i navždy, až na veky vekov. Amin. Hospodine, zmiluj sa. Hospodine, zmiluj sa. Hospodine, zmiluj sa.

Diakon hovorí:

• Premúdrosť, povznesme sa!
• Sláva Otcu i Synu i Svätému Duchu, teraz i navždy, až na veky vekov.
• Amin. Amin. Amin.
• Povznesme sa!

Počas svätej liturgie kňaz hovorí: „Pán nech je v tvojom srdci i na tvojich perách, aby si dôstojne a náležite hlásal jeho evanjelium.“

Známa je veta z Lutherovej kázne pri posviacke kostola v Torgau 1544, ktorá vlastne najkratším spôsobom vyslovuje podstatu evanjelických služieb Božích: „V tomto novom dome Božom nebude sa diať nič iné, iba že sám Boh bude sa zhovárať s nami skrze svoje sväté slovo a my zasa budeme sa zhovárať s Bohom v modlitbách a spevoch“.

Ak mi je toto zrozumiteľné a jasné, nepôjdem v nedeľu do kostola, ale v chráme do spoločenstva s Bohom, ktorý ma bude oslovovať vo svojej láske a milosti, ktorý ma bude povzbudzovať, aby som bol dobrej mysle a nebál sa, lebo je so mnou, ale bude ma aj varovať pred poblúdením a stratou istoty viery. Evanjelici teda nechodia do kostola! Evanjelici nesmú chodiť - len! - do kostola, ale do spoločenstva so svojím Pánom, s ktorým nie oni, ale on sa s nimi stretá v chráme!

Chápete zmysel toho, t. j. Ak chceme hovoriť o liturgii, tu zasa musíme poznať a porozumieť poriadku, v ktorom sa ono spoločenstvo realizuje. Nezhromaždíme sa v chrámovom priestore tak, že budeme čakať bez ladu a skladu, čo sa bude diať. Prichádzame, aby sa od počiatku až do konca stretnutia „dialo všetko slušne a v poriadku“ (1 K 14,40). A tento poriadok je spojený v našej cirkvi s dejinnou liturgickou bohoslužobnou tvorbou.

Je v nej novozmluvný odkaz na časy apoštolské a prvokresťanské, na vývoj kresťanskej bohoslužby vôbec do reformácie, najmä potom na tvorbu reformačnú. Tá sa odráža najmä v Lutherových spisoch „Formula missae“ 1523, potom v „Deutsche messe“ 1526. Pre tvorbu nášho domáceho bohoslužobného poriadku je najzákladnejší tzv. „Wittenberger Kirchenordnung“ z roku 1533. Samozrejme, že tieto poriadky vychádzali z rímskej omše, z ktorej vynechali všetko, čo súviselo s obeťou a ponechali to, čo zodpovedalo reformačnému chápaniu pravdy evanjelia, jeho dôrazu na slovo a sviatosti podľa Kristovho ustanovenia.

Keď dnes sledujete rímsku omšu, nebudete prekvapení, že v prvej omšovej čiastke (čiastke slova) sa to veľmi podobá na poriadok našich služieb Božích, resp. naopak. Z wittenbergského poriadku teda vychádzali všetky Agendy, v ktorých sa dejinne odrážala teologická, ale i existenčná situácia cirkvi, ak myslíme napr. len na takú Krmanovu agendu z roku 1734, Trenčianske kontuberniálne zákony 1580, alebo Tranovského Citharu 1636.

Na tvorbu bohoslužobných poriadkov (Agend) nepriaznivo vplýval pietizmus, ktorý vo svojej kritike a v podceňovaní bohoslužieb pripravil cestu racionalizmu, z ktorého sa spamätávali potom generácie vydávaním nových Agend, odstraňujúc tak následky nejednotnosti, nelogičnosti, ale i neporiadkov, ktoré sa v cirkvi udomácnili. Agenda Braxatorisova (napísaná podľa uznesenia pastorálnej konferencie v Pukanci 1911) z roku 1922 pripravila cestu Agende Petrikovej z roku 1954 a tá zasa Agende najnovšej z roku z roku 1996. Medzitým došlo k novým liturgickým úpravám, resp. doplnkom a ozýva sa potreba vydania Agendy celkom novej.

Tento pohyb je možný, lebo evanjelické bohoslužby nie sú určované dejinne nemenným poriadkom, ale umožňujú také prehlbovanie ich teologickej podstaty, aby ona čo najprimeranejšie vyjadrovala Božie spoločenstvo s človekom, ľudom, zborom, zhromaždením cirkvi.

Obsah a zmysel jednotlivých (základných) súčiastok služieb Božích:

Ako účastníci služieb Božích vieme, čím sa začínajú, ako a čím pokračujú, akou liturgickou čiastkou končia. Aký však tie jednotlivé čiastky majú zmysel? Ako dávajú obsah ich základnej podstate, o ktorú ide? Pritom stále je našou témou liturgia služieb Božích. Ide o ich obsahové vyslovenie. Ponajprv je to úvodná hudba. Tá môže byť rôzna: spevokol, netradičné hudobné nástroje, reprodukovaná hudba, najmä však organová hra. Nevytvára chrámovú náladu. Slúži dôstojnosti vstupu do priestoru, na ktorom sa v zhromaždení stretáme s niekým, kto je nad naše predstavy a Jeho slovo nad náš rozum.

Nasleduje oslovenie. To je jeden z posledných prvkov liturgických úvah, ktorým kazateľ oslovuje zhromaždený zbor v konkrétny deň sviatku, alebo nedele a naznačí prítomným, či dôjde k nejakej liturgickej zmene, prípadne upozorní na zvláštnosť chvíle, hosťa, alebo inú udalosť. Môže naznačiť aj tému nedele, resp. kázňového textu. Introit alebo predspev (podľa charakteru cirkevného roku) je prosbou o prítomnosť Ducha Svätého, ktorý by pripravil kazateľa i prítomné zhromaždenie na kázanie i počúvanie slova Božieho, ktorý by sústredil myseľ i srdce na to, čo je hlavné.

Po introite je to pieseň zvaná Kyrie (z gréckeho: Pane, zmiluj sa), v ktorej chrámové zhromaždenie vo vedomí svojej hriešnosti vyspieva prosbu za zmilovanie. Spomienkou na publikána z Ježišovho podobenstva O farizejovi a publikánovi, nikto nemôže vstúpiť do chrámu a postaviť sa pred Boha bez povedomia: Pane Ty si Svätý a stretáš sa s hriešnikom, zmiluj sa nado mnou! Alebo podľa lz 6, 7: očisti ohňom z oltára (zásluhami môjho Pána a Spasiteľa Ježiša Krista) moje rty a tak Ťa budem oslavovať, alebo o Tebe svedčiť.

Aby sa piesne-kyrie príliš neopakovali, môžu sa nahradiť inými kajúcimi, alebo najnovšie tzv. konfiteorom (z latinského: confiteor, čo znamená vyznať, priznať sa k niečomu, dať najavo slovom alebo skutkom), ktorý slovne a nahlas odrieka bohoslužobné zhromaždenie. Potom možno spievať pieseň, ktorá nemá zvláštny kajúci charakter. Glória je oslavou Pána Boha anjelským slávospevom za istotu viery, že on hriechy kajúcim odpúšťa. NasledujúcaSalutácia je pozdrav, ktorým sa kňaz s chrámovým zhromaždením pozdravia a prajú si Božiu prítomnosť v spoločenstve.

Kolekta je modlitba, v ktorej zhromaždenie ústami kňazovými spolu s ním prosí o požehnanie stretnutia sa so svojím Pánom a to podľa kérygmy (zvesti) biblického textu danej nedele alebo sviatku, prípadne iného obsahu danej chvíle. Epištola je prvý biblický text, v ktorom sa Boh ozýva ústami kazateľovými - kňazovými zhromaždeniu vo svojom slove. V snahe neskracovať zvesť Starej zmluvy, ktorá ukazuje ku Kristovi na každej stránke Biblie, došlo k úprave, aby sa pred epištolou čítal aj starozmluvný text. V zmysle všeobecného kňazstva možno do tejto četby zapájať zodpovedných laikov tak z radov dospelých ako aj mládeže, treba však dbať na dôstojnosť četby a nepraktizovať četbu len ako novotu, v ktorej sa neliturguje, ale číta.

Druhá pieseň sa menuje Hymnus, graduál, ária, ktorú zhromaždenie spieva ako pieseň na kázeň: mala by sa obsahove kryť s tým, čo sa bude kázať, alebo aspoň viesť myšlienkove kázňovým smerom. Evanjelium, ktoré po tejto piesni nasleduje, je druhý text v zhromaždení, ktorým sa ako evanjeliom, t.j. radostnou zvesťou obracia pozornosť na Boha, v Ježišovi Kristovi milostivého a zachraňujúceho Pána. Odpoveď zboru „Chvála Tebe, Hospodine, Haleluja“ je oslavou Boha za túto milosť. Krédo je pieseň vyznania viery, že si zbor slovo pravdy evanjelia osvojuje, úprimne sa k nemu priznáva a osvedčuje.

Stredobodom evanjelických služieb Božích je Kázeň, hoci hovoríme aj o druhom bohoslužobnom vrchole a to sú sviatosti, ktoré v rámci tzv. jednotných, či jednoliatych služieb Božích tiež možno realizovať; ale tu ide o bežné služby Božie a význam ich jednotlivých liturgických čiastok Zhromaždenie počúva zvesť slova Božieho, totiž to, čo chce Boh danému cirkevnému zboru, za daných okolností, z daného textu, skrze daného kazateľa povedať zo svojho večného a nepremenného slova (prof. Dr. J. Petrík).

Po kázni a pokázňovej modlitbe, tiež oznamoch a požehnaní s kazateľne, nasleduje štvrtá Pieseň, z nej jeden, lebo niekoľko veršov a potom záverečná liturgia, v ktorej ide o Antifónu, t.j. spievanú vo dvoch paralelných čiastkach spoločnú výpoveď Písma vo vzťahu ku kázni, resp. času alebo príležitosti. Záverečná Kolekta je ďakovná modlitba a tzv. Áronovské požehnanie podľa 4 M 6,22-26, ktoré je vlastne po obsahovej stránke ukončením celého zhromaždenia. S Áronovským požehnaním je spojená (možno to zmieniť na tomto mieste) zvláštna symbolika, že požehnanie liturgujúci kňaz má ruky zdvihnuté vo výške ramien-pliec tak že sú dlane jeho rúk obrátené nadol. Ide o zmysel 4M 6, 27 : „Tak nech kladú moje meno na Izraelcov a Ja ich požehnám„.

Áronovské požehnanie na konci služieb Božích nie je vyprosovaním Božieho požehnania, ale udeľovaním, kladením požehnania na prítomných v mene Božom. Po dospievaní štvrtej piesne a krátkom modlitebnom stíšení je ešte nový prvok oslovenia kňazom a výzvou k podaniu rúk. Má naznačiť, že sa prítomní rozchádzajú ako k sebe patriaci bratia a sestry, ako zbor.

Prečo spievaná liturgia?

V skratke podaný zmysel jednotlivých súčiastok služieb Božích je prehľadom len ich základných prvkov, z ktorých obsahove možno následkovať na ďalšie bohoslužobné poriadky napr. pri sviatostiach, najmä pri Večeri Pánovej, ale potom aj pri iných (benediktórnych, t. j. sobáše, ordinácia, inštalácie, posviacky, pohreby ap.) príležitostiach. Všetky tieto celky, ich časti, vykonávajú sa (okrem príhovorov, kázní ap.) spevným, 1. j. liturgickým spôsobom. Služby Božie ako celok sú vlastne „spevným celkom“: spieva, t. j. liturguje kňaz, spieva, liturgicky-spevne odpovedá zbor. Kde sa to v evanjelickej cirkvi vzalo? Poznáme evanjelické cirkvi doma i v zahraničí, v ktorých to tak nie je, ba, cirkvi reformované sú bez akejkoľvek liturgie. To je otázka hlbšieho (študijného, odborného) rozboru, aby sme uspokojivo na takú otázku odpovedali.

Ale toľko môžeme povedať: od počiatku vzniku a potom následnej bohoslužobnej tvorby v kresťanstve, stál v pozadí starozmluvný, židovský vplyv tak chrámový-obetný, ako neskoršie synagogálny. Žalmy, ktoré sú biblickým textom sa napr. spievali, iné texty podliehali židovskému spevavému spôsobu čítania, či prednesu, čo prešlo do kresťanského bohoslužobného života a už v Xl. storočí bolo spievanie textov všeobecné. To prešlo i do českej a nemeckej reformácie. A nakoľko naše služby Božie majú v základe schému rímskej omše (z ktorej samozrejme reformácia vylúčila všetko, čo bolo spojené s obetným charakterom bohoslužieb pod vplyvom nielen židovským, ale aj iným, mimokresťanským-pohanským) a vo wittenbergskom poriadku svoj vzor, je nám jasné, že naše agendy a ich neskoršie dejinné peripetie, tento spôsob prevzali.

A to nielen spievanie biblických textov a žalmov, ale aj ostatných liturgických častí. Boli tu snahy pietizmu a potom racionalizmu deklasovať (t. j. vylúčiť, na najnižšiu mieru potlačiť) bohoslužobný liturgický poriadok a jeho prejav, ale zostáva trvalou pravdou, čo hovorí prof Dr. J. Jamnický, že ak by sa podržal liturgický spev bohoslužobného zboru, potom sa musí podržať aj liturgický spev kňaza. Lebo ak by sa aj nebral ohľad na starokresťanské tradície, ako aj na tradície naše domáce, je to spevný a hudobný nonsens (nezmysel), ak by na púhe predriekanie kňazovo nasledovala spevná odpoveď cirkvi. Racionalistické a až dodnes rôzne mienky proti liturgickému spevu neobstoja, lebo potom možno ísť ad absurdum, že vlastne ani spev celého zboru nie je potrebný, lebo všetko by sa mohlo realizovať v spoločnom recitovaní.

Pri všetkom argumentovaní a snahách protiliturgických, obstála liturgia v našej cirkvi až dodnes. Ba, je medzi evanjelickými liturgiami, kde aké ešte zostali, najzaujímavejšia a najbohatšia a najkrajšia, čo do bohoslužobnej kultúry a estetiky, ktorú nemožno podceňovať, najmä ak má takých liturgov, ktorí jej robia česť. Treba si všímať, čo sa deje v sesterských, na liturgiu dnes chudobných evanjelických cirkvách: buď sa prázdnota nahrádza hudbou (koncerty ap.), neprimeranými vstupmi, sociálnou aktivitou, či niečím iným. Alebo vznikajú výbory, ktoré hľadajú možný, prijateľný liturgický prejav.

Zaujímavé sú praktické skúsenosti zo strany členov zboru (i nášho prešovského), že ak sa vrátili odniekiaľ, kde dlhší čas navštevovali evanjelické (nie naše) služby Božie, vstúpiac do chrámu, povedali si: tak, teraz sme už doma! Pre úplnosť treba uviesť, pri všetkej „zaľúbenosti“ do vlastnej liturgie, že podľa najstarších doložení liturgia by nemala byť „spevom“, ale „recitatívom“ najmä biblických textov, ako si to môžeme povšimnúť ešte stále u katolíkov. Náš sluch je však naladený na „spev“ viac ako na „recitatív“.

Liturgické nápevy - ich pôvod:

Po dosiaľ uvedenom, neubránime sa zvedavosti spojenej s vážnou otázkou: kde je pôvod nápevov jednotlivých liturgických prvkov, kto je ich autorom? Traduje sa, že nápevy introitov pochádzajú od Juraja Vranovského, lebo tak sú dochované v Citare sanctorum. Autorom nápevu Glórie, resp. odpovede na ňu je Miloš Izák Lihovecký (Modra, Budapešť?), ale kto sú autori iných častí-prvkov liturgických, nie je povedal by som - všeobecnejšie známe (neviem na to osobne odpovedať). Ešte tzv. Litánia na Starý rok v záverečnej liturgii pripisuje sa Karolovi Kuzmánymu. Ale i naši hymnológovia hovoria, že ...

Obrázok: Byzantská božská liturgia

tags: #modlitba #pred #evanjeliom