Evanjelická cirkev o ľudskej duši učí, že táto je výlučne v rukách Božích. Boh Otec ju stvoril, vložil do ľudského tela a po smrti ju opäť povoláva k sebe. Ježiš Kristus je ten, ktorý ju pred Bohom očisťuje a Duch Svätý je ten, ktorý jej umožňuje nestratiť sa vo svete, ale zostať v stálom spojení so svojím pôvodcom - Bohom.
Pri poslednej rozlúčke so zosnulým kňaz zosnulého liturgicky odovzdáva do Božích rúk a to, čo sa s dušou ďalej deje už nemôžeme nijako ovplyvniť. Modlitby pri výročí úmrtia alebo pri pamiatke zosnulých tak nie sú snahou zosnulému nejako pomôcť alebo ovplyvniť Boha v tom, ako s dušou naloží. Modlitby evanjelikov za zosnulých sú len úctivou rozpomienkou na nich.
Evanjelici Bohu v modlitbách ďakujú za to, že tu onen človek žil, ďakujú za všetko čo skrze neho počas jeho života mohli prijať a vyznávajú vieru, že Boh s týmto človekom milostivo a láskavo naložil, opierajúc sa o vieru v smrť a vzkriesenie Pána Ježiša Krista. Súčasťou týchto modlitieb je aj prosba o neustále posilňovanie viery pozostalých, aby sa raz všetci mohli opäť stretnúť. Aj modlitby pri výročiach smrti alebo pri pamiatke zosnulých sú tak modlitbami za živých. Očistec učenie evanjelickej cirkvi nepozná a podobne ani žiadne iné liturgické či modlitebné pokusy o starostlivosť za mŕtvych.
Úloha cirkevného zboru pri pomoci pozostalým
Poskytovanie pomoci pozostalým je jednou z úloh cirkvi. Pomoc slabým je jadrom učenia, ktorým sa Stará zmluva prihovára Izraelitom. Boží ľud je vyzývaný k starostlivosti o vdovy a siroty. Táto povinnosť sa zdôrazňuje aj v učení rannej cirkvi. Jakub (1:27a) píše: „Čisté a nepoškvrnené uctievanie Boha pred Bohom a Otcom je: navštevovať siroty a vdovy v ich tiesni.“ Apoštol tu hovorí o deťoch, ktoré stratili rodičov a o manželskom žiali. Práve tieto dve skupiny ľudí sú centrom Božieho záujmu celé stáročia.
Pomáhať pozostalým nie je výlučnou úlohou len kňazov v cirkevnom zbore. Je chybou domnievať sa, že len pár ľudí je povolaných poskytovať pastoračnú starostlivosť v zbore. Apoštol Pavol jasne hovorí: „Jedni druhých bremená znášajte.“ (G 6:2) Starať sa o sestry i bratov je pre každého člena cirkevného zboru privilégiom aj povinnosťou. To znamená, že nielen môžeme, ale aj musíme pre svoju sestru i svojho brata niečo urobiť. Nezanedbávajme biblický princíp všeobecného kňazstva všetkých veriacich.
Formy pomoci môžu byť rôzne: účasť na smútočnom obrade, návšteva pozostalých, pomoc v praktických záležitostiach atď. V túto chvíľu sa však zameriame na dva spôsoby, ktoré sú špecifikom cirkvi a ktoré poskytujú veľkú podporu smútiacim. Ide o:
- modlitbu
- povzbudenie
Modlitba za pozostalých
Modlitba za pozostalých je vzácnym zdrojom útechy. Či už ide o osobnú modlitbu členov cirkevného zboru, alebo o verejnú modlitbu počas služieb Božích, alebo iných stretnutí. Obe sú prejavom spoluúčasti a lásky. Apoštol Jakub píše: „...navzájom sa modlite za seba...Mnoho zmôže v účinkoch modlitba spravodlivého.“ (5: 16) Taktiež Pavol vyzdvihuje dôležitosť modlitby v ťažkých životných situáciách: „On nás z takej smrti vytrhol a vytrhuje, a dúfame v Neho, že nás ešte aj bude zachraňovať, keď aj vy pomáhate modlitbou za nás...“ (2 K 1: 10 - 11)
Skutočnosť, že si na nás niekto spomenie, nie je len prínosom zo psychologickej stránky. Modlitba je aj prameňom duchovnej sily. Modlitba dokáže meniť ľudí i veci okolo nás. Pre mnohých je tento jav nepochopiteľný. Dokonca sa v posledných rokoch stal aj predmetom lekárskeho výskumu. Ten priniesol prekvapujúce výsledky. Pacienti, ktorí sa modlili za seba, alebo za ktorých sa modlili iní sa zotavili po operácii alebo ťažkej chorobe rýchlejšie a lepšie, ako tí, ktorým chýbala podpora vo forme modlitby. Rovnako to platí aj pre priebeh zármutku.
Tu si však musíme dať pozor, aby sa z modlitby nestala rutina plná prázdnych fráz a neúprimných slov. Takáto modlitba stráca svoj účinok. Naša modlitba nech je otvorená, srdečná, plná pokornej dôvery a nádeje v Božiu pomoc a Jeho konanie.
Modliť sa môžeme nielen za smútiacich, ale aj spolu so smútiacimi. Je len samozrejmé, že v terajšej pandemickej situácii budeme brať na zreteľ vydané nariadenia vlády a opatrenia príslušných úradov. V budúcnosti však je potrebné myslieť aj na takého modlitby, pretože sú tiež veľmi nápomocné a cenné. Mnohí pozostalí ešte po rokoch spomínajú na vzácny čas spoločných modlitieb, ktoré im priniesli úľavu a potešenie.
Povzbudenie
Druhým špecifikom cirkvi, ktoré poskytuje pomoc pozostalým je povzbudenie. Slovo povzbudenie - v gréčtine parakaleo - má viac významov. Doslovne toto slovo znamená: „volať spoločne s“. Zahŕňa však v sebe aj poradenstvo, útechu, povzbudenie, posilnenie a starostlivosť.
Poskytovanie povzbudenia patrilo od nepamäti medzi základné poslanie cirkvi. V Písme Svätom nachádzame mnoho nasledovníkov Ježiša Krista, ktorí povzbudzovali ostatných. Napr. Barnabáš, ktorého meno dokonca znamená „syn povzbudenia“. Ďalej Tachikos, ktorého apoštol Pavol poslal ku Kolosenským, „aby vám potešil srdcia.“ (Kol 4:8) Filemónova láska potešila a povzbudila Pavla, lebo „brat môj, osviežuješ (doslovne „upokojuješ“) srdcia svätých.“(Filem, v. 7)
Akým spôsobom môže cirkevný zbor povzbudiť pozostalých? Každý cirkevný zbor si môže nájsť svoje vlastné spôsoby, ako toto dôležité poslanie realizovať v praxi v súlade s miestnymi špecifikami a zvyklosťami.
Za regulárnych okolností cirkevný zbor môže poskytnúť pozostalým povzbudenie formou pastoračnej návštevy, pohostinnosti, výletov. Buďme aj v tejto oblasti kreatívni a nápomocní.
Oslobodenie od strachu – cesta od ega k súcitu – pozvánka
Všetci členovia cirkevného zboru sú navzájom spojení tak, že „keď trpí jeden úd, spolu s ním trpia všetky údy.“ (1K 12:26) Túto solidaritu - vzájomnú podporu - živí láska, ktorá pochádza od Boha, „lebo láska Božia je nám rozliata v srdciach skrze Ducha Svätého, ktorý je nám daný.“ (R 5:5) A táto láska „ spája nás“ (2 K 5:14), aby sme sa spoločne (za seba) modlili a povzbudzovali tých, ktorí smútia. Týmito spôsobmi jedni druhých bremená znášajme. (G 6:2)
Pamiatka zosnulých a vzkriesenie
V tieto dni spomíname viac ako inokedy na svojich blízkych ľudí, ktorí nám boli v živote drahí a ktorí už odišli do večnosti. Sú to predovšetkým rodičia, starí rodičia, manžel, manželka, deti, priatelia a iní, s ktorými nás viazali tesné citové putá. Spomíname na ich charakterové vlastnosti, na duchovné a etické zásady, ktorými sa riadili vo svojom živote, na jednotlivé udalosti z ich života, hlavne na tie, ktoré sme prežívali spolu s nimi. Spomíname na prejavy tesného osobného spoločenstva, v ktorom sme spolu s nimi žili. S vďačnosťou si pripomíname prejavy lásky a starostlivosti, ktoré sa nám od nich dostávali. Myslíme na stopy, ktoré svojím osobným príkladom a vyslovenými či naznačenými zásadami zanechali na našom živote. S veľkou vďačnosťou myslíme predovšetkým na rodičov a starých rodičov, ktorí nás od malička viedli k viere v Pána Boha, v Pána Ježiša Krista. Lebo to nás natrvalo, na celý život poznačilo. Za tento smer životného formovania sme im veľmi vďační.
Ale tie ženy čakalo pri návšteve hrobu Pána Ježiša prekvapenie, na ktoré by si ani vo sne neboli pomysleli. Nenašli telo Pána Ježiša; hrob bol prázdny. Ukradol niekto jeho mŕtve telo? Preniesol ho záhradník na iné miesto? Náš text vyjadruje ich reakciu veľmi mierne: „boli nad tým v rozpakoch.“ V skutočnosti museli byť veľmi šokované.
Z tejto situácie vlastnou úvahou nenašli, ani nemohli nájsť, východisko. Pomáhajú im dvaja mužovia v žiariacom rúchu, ktorí si zastali vedľa nich. Takto sú opísaní Boží poslovia, anjeli. Sú situácie, keď si my vlastným rozumom nedokážeme pomôcť. Vtedy priamym spôsobom zasahuje Pán Boh. Títo mužovia im povedali: „Čo hľadáte živého medzi mŕtvymi? Niet ho tu, ale vstal. Rozpomeňte sa, ako vám hovoril, keď bol ešte v Galilei, že Syna človeka musia vydať hriešnym ľuďom do rúk a ukrižovať a že v tretí deň musí vstať z mŕtvych.“
Tie spomienky, spomienky spojené s vďačnosťou, o ktorých sme hovorili na začiatku, majú svoje plné opodstatnenie. Ale takisto ako pohľad žien bol zmenený, obrátený od minulosti do budúcnosti, tak sa to má stať aj s nami. Nezabúdame na to, čím bola naplnená minulosť, ale rozhodujúce je, aby sme k tomu pridali ako rozhodujúcu vec pohľad do budúcnosti. Obsahom toho pohľadu do budúcnosti je vzkriesenie k novému životu a budúcnosť vo večnom Božom svete.
Pri pamiatke zosnulých je vhodné, aby sme svoje myšlienky usmerňovali primeraným duchovným čítaním. Sú to predovšetkým biblické state o vzkriesení Pána Ježiša a stretnutiach s ním, najmä v záverečných kapitolách Evanjelia podľa Lukáša a Jána, potom taká 15. kapitola Prvého listu Korintským. Kto je podrobnejšie orientovaný v Biblii, nájde si aj ďalšie biblické miesta. Okrem toho veľmi vhodným čítaním alebo aj spievaním sú veľkonočné piesne, ktoré hovoria o vzkriesení Pána Ježiša a o našom vzkriesení, ako aj piesne o večnom živote. To všetko je potrebné preto, aby naše spomienky na zosnulých, neboli jednostranné, aby mali síce aj ten rozmer minulosti, ale rozhodne, aby mali aj, a predovšetkým, rozmer budúcnosti, večnej budúcnosti.
Keď myslíme na smrť svojich blízkych, nemôžeme nechať bez povšimnutia, že hodina odchodu čaká aj každého jedného z nás. Je mnoho ľudí, ktorým táto myšlienka neprichádza na um, alebo ju vytláčajú zo svojho vedomia, aby ich neznepokojovala. To nie je rozumné, keďže tá posledná udalosť patrí do každého života, a nie je dobré ignorovať ju. Pamiatka zosnulých by nám ju mala vždy pripomenúť. Myšlienka na vlastnú smrť by nás mala viesť ku kritickému pohľadu na náš vlastný život a k otázke, či vzhľadom na to, že sa náš život neprestajne blíži ku koncu, netreba v ňom urobiť nejaké závažné zmeny.
Prosíme Pána Boha, aby nás pri dnešnej spomienke na tých, ktorí od nás odišli do večnosti, sprevádzala istota vzkriesenia Pána Ježiša Krista a súčasne istota vzkriesenia nás ľudí.