Vianoce sú sviatky pokoja, šťastia, lásky a rodinnej pohody. Stretávajú sa rodiny, súrodenci, rodičia, prarodičia. Zasadajú za jeden stôl, večerajú a prajú si len to najlepšie.
Vianoce u nás doma
U nás doma to vyzerá tak podobne, len máme trošku odlišné zvyky. Ja sa na Vianoce veľmi teším, na darčeky a hlavne na rodinu, že sa stretneme všetci spolu. Mamka pripravuje od skorého rána všetky dobroty na vianočný stôl, a to kapustnicu, "bobaľky" s makom, zemiakový šalát, rybu, mäso, rezne, koláče. Ja a otec zdobíme vianočný stromček. Každý rok sa snažíme, aby bol čo najkrajší. Okolo 17.00 sa už pomaly chystáme. Oblečieme si sviatočné šaty. Potom pripravujeme stôl. Podávame všetky mamkine pripravené jedlá. Pod sviatočný obrus otec s mamkou vždy dávajú peniaze, aby sme mali všetkého hojne po celý rok. Večeriame podvečer o 18.00.
Všetci sa postavíme okolo sviatočného stola, okrem otca. Otec vojde do izby, v ruke má tanier s nakrájaným chlebom a soľou. Zavinšuje nám všetko najlepšie, popraje nám veľa zdravia, šťastia a božieho požehnania. Všetkých nás ponúka tým chlebom. Každý si musí vziať jeden kúsok chleba, osoliť a zjesť. Potom sa spoločne pomodlíme. Prv než zasadneme a začneme večerať, z každého jedla trošku odoberieme a odnesieme von zvieratkám. Až po tomto každoročnom zvyku sadneme a začneme večerať. Už teraz sa teším na tieto každoročné zvyky. Stále nanovo je to pre mňa veľký zážitok.
Tá rodinná pohoda, keď sa spolu rozprávame, tešíme sa z darčekov, pozeráme rozprávky - tieto chvíle sú pre mňa o to vzácnejšie, že počas roka nie sme vždy spolu ako rodina. Otec pracuje v Bratislave, stretávame sa s ním iba cez víkend, najstarší brat pracuje v zahraničí, druhý brat pracuje tiež. Ďalším zvykom je u nás to, že po štedrej večeri sa navštevujú aj širšie rodiny. Zabávame sa, rozprávame a spomíname. A ja to mám veľmi rád, teším sa už na všetkých a hlavne, že sme spolu šťastní a zdraví.
Vianočný príhovor
Vážení spoluobčania, opäť sú tu Vianoce a blížiaci sa Nový rok. Mnohým z nás sa v mysli vybavia posledné Vianoce či oslavy Nového roka. Možno si v duchu povzdychneme, že tento krásny čas trvá len krátko. Áno, je to tak. Žijeme v uponáhľanom svete a aj to prepotrebné pozastavenie sa počas Vianoc bolo akési krátke, ako by to bol len predĺžený víkend, počas ktorého sme sa snažili zabudnúť na každodenné problémy, staré spory alebo sme sa v spomienkach obracali na svojich blízkych, ktorí už nie sú medzi nami.
Mnohí z nás sa pri pohľade na bezbranné Božie dieťa v jasličkách snažia zažehnať všetko zlo a nenávisť, aby sme do nového roka vstupovali s čistým štítom. Na Vianoce sme si bližší ako inokedy aj preto, lebo chceme byť blízko seba, zaspomínať si na naše detské časy pri vianočnom stromčeku, či sa v spomienkach vrátiť ku krásnym okamihom v našich životoch. V tomto krásnom čase sa opäť vieme tešiť aj z maličkostí a je nám dobre aj z toho, že väčšina ľudí okolo nás, naša rodina, priatelia, bližší i vzdialenejší známi, susedia majú k sebe o niečo bližšie ako inokedy. V úprimnom úsmeve, vľúdnom slove či ľudskom dotyku je veľké tajomstvo a bohatstvo. A v každom z nás to vyvoláva pocit šťastia, pohody a spolupatričnosti.
Ak si teraz sľúbime, že nielen počas nastávajúcich sviatkov, ale aj v Novom roku nebudeme šetriť na dotykoch, úprimných stiskoch rúk, teplých pohľadoch a milých gestách či pohladeniach, dáme svojim blízkym a priateľom ten najkrajší darček. Ak sa nám to podarí, môžeme byť spokojní sami so sebou.
Moje vysnívané Vianoce s Rádiom Regina
Počúvate Rádio Regina? Barborka Kalaninová, žiačka 3.A zo ZŠ Dargovských hrdinov v Humennom, určite áno. V predvianočnom čase Barborka počúvala Rádio Regina a vypočula si vianočnú výzvu pre deti. Deti mali napísať krátky sloh na tému: Moje vysnívané Vianoce. Sloh však musel mať presne 45 slov... Barborka nás v škole oboznámila o tejto výzve.
Deti sa s radosťou pustili do práce a po chvíli už mali vymyslené vtipné príbehy, básničky, pekné úprimné želania... Všetko dotvorili výstižnými ilustráciami a poslali do Rádia Regina v Košiciach. Koncom decembra dostali deti správu, ktorá ich potešila. Všetky ich texty načítali redaktori Rádia Regina a ako odmenu získali knihy z dielne RTVS - Mimi a Líza. To bolo pre nich naozaj veľké prekvapenie, pretože im knihy prišli v januári osobne odovzdať redaktorky Rádia Regina, Martina Bačová a Jana Pataráková. Nielenže dostali skvelú knihu, ale každé dieťa nahrávalo rozhovor do relácie LEPORELO. Ďakujeme Rádiu Regina za veľmi peknú aktivitu na tému Vianoce, za milú spoločnosť jeho redaktoriek a darčeky!
Príbeh piesne Tichá noc
Keď 24. decembra 1818 Joseph Mohr a Franz Xaver Gruber v Kostole sv. Ako sa však ukázalo, posolstvo piesne, ktorá vznikla v ťažkých časoch, keď sa Európa spamätávala z následkov napoleonských vojen, bolo nadčasové. Prekonávalo hranice a dodávalo ľuďom vieru v lepšiu budúcnosť. Vianočná koleda, ktorá spájala ľudí bez ohľadu na ich pôvod, vek a vierovyznanie, prenikla z Horného Rakúska do Európy a nakoniec aj do celého sveta.
Autor textu piesne Tichá noc Joseph Mohr sa narodil v roku 1792 v rakúskom meste Salzburg ako nemanželské dieťa. Matka bola chudobná pletiarka, otec, vojak salzburskej posádky, dezertoval skôr, než sa Joseph narodil. V tých časoch to nemanželské deti nemali jednoduché. Pre malého Josepha bolo preto šťastím, že sa jeho kmotrom stal posledný salzburský kat Joseph Wohlmut. V službách cirkvi si ako kmotor nemanželských a opustených detí vylepšoval svoju zlú povesť. Vďaka jeho mecenášstvu bolo umožnené, aby bol chlapec pokrstený v samotnej salzburskej katedrále. Joseph bol už v útlom veku veľmi nadaný a nadmieru inteligentný. Jeho talent si všimol aj salzburský vikár a finančne ho podporoval v štúdiu. Mohr začal hrať na hudobných nástrojoch a písať texty piesní. Vo veku 19 rokov vstúpil do kňazského seminára v Salzburgu. Ako nemanželské dieťa však potreboval špeciálne cirkevné povolenie. V roku 1815 bol vysvätený za kňaza. Keďže ešte nemal 25 rokov, rovnako potreboval výnimku.
Prvým Mohrovým pôsobiskom sa stala obec Mariapfarr, kde vykonával funkciu pomocného kňaza. Jeho cesta sem nebola náhodná. Vedel, že tu žije jeho starý otec a chcel ho spoznať. Osud im však veľa času nedoprial. Počas celého roku 1816 prevládalo v Európe mimoriadne chladné počasie. Spôsobené bolo erupciou sopky Tambora v Indonézii rok predtým. Krutá zima bola aj v Mariapfarre. Ako pomocný kňaz musel byť Mohr vo dne v noci pripravený vyraziť za svojimi farníkmi. Na základe legendy, vždy, keď Joseph Mohr vstúpil do budovy fary v Mariapfarre, jeho pohľad spočinul na obraze madony s dieťaťom. Práve tento obraz je považovaný za zdroj jeho inšpirácie pre báseň Tichá noc. Napísal ju v roku 1816 v nemčine a pôvodne mala 6 slôh. Mohr jej však neprikladal väčší význam. Už nasledujúci rok bol nútený z dôvodu svojho zhoršujúceho sa zdravotného stavu z drsného horského prostredia Mariapfarru odísť. Stal sa pomocným kňazom v Oberndorfe. Býval v skromnej izbe jedného z miestnych domov. Stravoval sa v dedinských hostincoch a splynul tak s prostým ľudom.
V Oberndorfe sa Mohr spriatelil s učiteľom Franzom Xaverom Gruberom, ktorý bol od neho o päť rokov starší. Narodil sa v rakúskom meste Hochburg-Ach a tiež pochádzal z chudobných pomerov. Franz bol hudobne nadaný, čo si povšimol jeho učiteľ a zadarmo mu poskytoval vzdelanie v tejto oblasti. V roku 1807 priviedla kariéra Franza do Arnsdorfu, kde popri práci učiteľa pôsobil aj ako organista a kostolník. Rozumel miestnym ľuďom a mal k nim blízko. Vravelo sa o ňom, že je jedným z najlepších učiteľov v okolí. Nebol to však učiteľský talent, ale skúsenosti s hrou na organe, čím sa Gruber navždy zapísal do histórie. V roku 1816 prijal ponuku stať sa organistom v Oberndorfe. Veril pritom, že by tu mohol získať aj miesto učiteľa.
Joseph Mohr (pravdepodobná podoba) a Franz Xaver Gruber.
Na Vianoce roku 1818 Mohr ukázal Gruberovi báseň, ktorú pred dvoma rokmi napísal. Poprosil ho, aby k nej skomponoval vhodnú melódiu. Svedčilo to o ich pevnom priateľstve, veď napokon aj samotný Mohr bol veľmi dobrým hudobníkom. Gruber melódiu skomponoval pre gitaru. Podľa legendy bol miestny organ poškodený, jeho mechy ohrýzli myši. Dlhé roky sa teda predpokladalo, že gitara bola iba náhradou za organ. Vianočná pieseň venovaná jednoduchým ľuďom tak zaznela v sprievode obyčajného, pre prostredie kostola netradičného, nástroja. Mohr a Gruber ju preto nepredstavili počas štedrovečernej omše, ale až po nej. Koledu spievali obaja, pričom Mohr hral na gitare. Gruber piesni neprikladal osobitný význam a označil ju iba za „jednoduchú kompozíciu“. Nezachoval sa dokonca ani jej pôvodný notový záznam.
Necelý rok po pamätnej štedrovečernej omši Mohr opustil Oberndorf. S autorom melódie piesne Tichá noc ho však naďalej spájalo veľké priateľstvo. Nasledujúce roky Mohr pôsobil na viacerých miestach. Posledným z nich bol Wagrain. Vďaka jeho iniciatíve tu bola postavená škola pre viac než 100 detí, ktorá dodnes nesie jeho meno. V roku 1848, takmer presne 30 rokov po zhudobnení svojej básne Mohr vo Wagraine podľahol pľúcnej chorobe, ktorá ho sužovala mnoho rokov. Bol veľmi skromným človekom a vo svojom živote si údajne len trikrát kúpil nové šaty. Všetko, čo mal, pred smrťou rozdal chudobným. Ponechal si len gitaru, na ktorej v roku 1818 prvýkrát zahral dojímavé tóny legendárnej vianočnej piesne.
Pokiaľ ide o Grubera, jeho prianie, aby ho preložili do Oberndorfu, sa nesplnilo. Po nezhodách s nadriadenými sa v roku 1829 presťahoval do Berndorfu. Jeho najväčšia túžba naplno sa venovať hudbe sa splnila až v roku 1835. Stal sa vedúcim zboru a organistom vo farskom kostole v Halleine. Hoci autori Tichej noci paradoxne upadali do zabudnutia, ich dielo bolo čoraz známejšie a obľúbenejšie.
O tom, ako sa pieseň šírila do sveta, existuje niekoľko verzií. Podľa jednej z nich oberndorfská kongregácia oslovila staviteľa organov Karla Maurachera, aby opravil nefunkčný organ. V Oberndorfe si mal vypočuť koledu, ktorá ho natoľko nadchla, že si jej text priniesol domov a hrával ju na miestach, kam chodieval za prácou. Pieseň sa tak rozšírila aj do údolia Zillertal, kde si ju do svojho repertoáru zaradila aj spevácka rodina Rainerových, ktorá hosťovala v bohatých šľachtických rodinách. Tichú noc zaspievali nielen cisárovi Františkovi I. vo Viedni, ale aj ruskému cárovi Alexandrovi I. Rukou písaný text skladby sa rýchlo šíril a koledu začali pokladať za tirolskú ľudovú pieseň. Tichá noc čoskoro prenikla do celého Rakúska, nemeckých štátov a do Anglicka. Existujú dokonca záznamy o tom, že v roku 1839 ju skupina putovných ľudových spevákov spievala na Wall Streete. Nikto však nevedel, kto je jej autorom. O pôvode piesne začali vznikať rôzne legendy. Na mená skutočných autorov sa takmer úplne zabudlo. Nebyť pruského kráľa Friedricha Wilhelma IV., možno by sme ich dnes vôbec nepoznali. Keď si na Štedrý deň v roku 1853 vypočul Tichú noc, očarila ho natoľko, že nariadil nájsť jej autorov.
Pri hľadaní nakoniec pomohla náhoda. V roku 1854 salzburský zbor, ako bývalo každoročne zvykom, zaradil do vianočného programu aj pieseň Tichá noc. Jedným z jeho členov bol aj Felix Gruber, syn Franza Grubera. Skutočný príbeh o pôvode koledy poznal od svojho otca, ktorý nakoniec všetko uviedol na pravú mieru.
Tichá noc sa spieva po celom svete rok čo rok. Tak ako na zábere z americkej Minnesoty Rachel Boelková a jej sedemročná dcéra Lilja.
V roku 1859 slúžil episkopálny kňaz John Freeman Young omšu v Kostole svätej trojice v New Yorku, kde si náhodou vypočul pieseň Tichá noc. Ešte v tom istom roku voľne preložil a vydal jej prvé tri slohy. Jeho text, ktorý je aj v súčasnosti najpopulárnejšou anglickou verziou, výrazne prispel k ďalšiemu šíreniu koledy. Jednoduchá vianočná pieseň v Spojených štátoch amerických rýchlo zaznamenala úspech.
Vizionársky text Tichej noci, vyjadrujúci túžbu po mieri pre celý svet, sa v plnej miere prejavil v roku 1914. Bolo to v čase, keď vojenský konflikt, ktorý sa neskôr ukázal ako dovtedy najkrvavejší, trval už niekoľko mesiacov. Na západnom fronte proti sebe stáli Nemci a Briti. V tejto sviatočnej atmosfére vyšiel jeden nemecký vojak bez zbrane na územie nikoho a svojich nepriateľov vyzval, aby spoločne oslávili Vianoce. Skutočne sa tak aj stalo a vojaci oboch strán si medzi sebou dokonca začali vymieňať malé darčeky. Aspoň na krátky čas ľudskosť zvíťazila nad nezmyselnosťou vojny. Udalosť vošla do dejín ako Vianočné prímerie.
Tichá noc zohrala svoju úlohu aj v udalostiach druhej svetovej vojny. Významu piesne si boli vedomí aj nacisti a koleda sa stala obeťou ich propagandy. Bola prepracovaná a z jej textu zmizli všetky náznaky vzťahujúce sa k náboženstvu. Počas vianočných sviatkov roku 1942 rozhlas v Nemecku „v priamom prenose“ vysielal pozdrav od jednotiek v obkľúčenom Stalingrade, v ktorom vojaci zborovo spievali Tichú noc. V skutočnosti išlo o podvod, vysielanie sa totiž skončilo týždeň pred Vianocami.
Kostol svätého Mikuláša v Oberndorfe, v ktorom Tichá noc zaznela po prvýkrát dnes, žiaľ, už nestojí. Bol zničený rozvodnenou riekou Salzach. Zostala z neho iba krstiteľnica. Na pôvodnom mieste bola postavená nová kaplnka, ktorá je vždy počas Vianoc vo veľkom navštevovaná turistami. Nesie názov Stille Nacht Kapelle, Kaplnka Tichej noci, podľa prvých slov Mohrovej básne. Na dverách kaplnky je nápis, ktorý v preklade znie: „Na zemi pokoj ľuďom dobrej vôle.“ Každoročne na Štedrý večer sa tu koná spomienková slávnosť, na ktorej sa spieva slávna koleda.
Z jednoduchej piesne, ktorá vznikla v priebehu niekoľkých hodín, sa stala skladba známa po celom svete, bez ktorej si dnes už nedokážme predstaviť Vianoce. Nevznikla preto, aby sa stala slávnou, ale preto, aby spojila ľudí, upokojila a povzbudila ich v ťažkých časoch, v ktorých panovali bieda, hlad a choroby. Čarovné nežné tóny tohto majstrovského diela však nestrácajú na svojej aktuálnosti ani dnes. Počas najkrajších sviatkov roka je pokojná vianočná pieseň posolstvom plným nádeje pre každého z nás.
Ticha noc s textom
Moja vianočná spomienka
Vianoce zvykneme tráviť doma s mamou. Mám rada, keď je byt pekne vyzdobený. Výzdoba nášho stromčeka je väčšinou červeno-zlatá. Je mi trošku ľúto, že náš stromček je umelý a nevonia, ale na druhej strane ma teší, že sme zachránili jeden strom a nevyhodili sme ho po sviatkoch len tak ku kontajneru. Kvôli atmosfére však máme vo váze malú živú vetvičku.
V predstihu pečieme linecké kolieska, vanilkové rožteky, medovníčky a ja z nich vždy potajomky ujedám. Na Štedrý večer zvykneme jedávať oplátku s medom, kapustnicu s hríbmi a klobáskou, rybacie filé so zemiakovým šalátom a opekance s makom. Potom rozbaľujeme darčeky a počúvame vianočné koledy.
Môj príbeh sa odohral pred štyrmi rokmi. Vtedy sme trávili Vianoce u babky na dedine. Babka vyzdobila stromček skôr, ešte pred našim príchodom a izbu zamkla. Pre mňa, tak veľmi v tom veku zvedavú, to bolo veru veľké pokušenie. Vypátrala som, kde babka dáva kľúč od tejto trinástej komnaty a vošla som. Stromček bol naozaj krásny. Najviac ma však zaujali salónky a čokoládové figúrky. Aby som zahladila stopy, odkladala som prázdne papieriky z týchto dobrôt pod koberec. A verte mi, kôpka pod nim rýchlo rástla. Do Vianoc chýbali tri dni a ja som nechcela ani raňajkovať, ani obedovať ba ani večerať. Mala som inú obživu. Iba smädná som strašne bola. Všetci to pripisovali chrípke, angíne a iným chorobám. Pravú príčinu odhalila až babka na Štedrý deň. Chcela pripraviť štedrovečerný stôl. Vošla do izby a prekvapil ju hrbatý koberec a skromne ozdobený stromček.
K tomuto činu som sa hrdinsky priznala a odniesla som do koša papieriky, ktoré ešte voňali za čokoládou. Vtedy som si myslela, že pod týmto stromčekom žiadne darčeky pre mňa nebudú. V ten večer tam však boli.