Americký filmár Terry Gilliam oslávil 22. novembra 70. narodeniny. Preslávil sa ako člen humoristickej skupiny Monty Python. Po ukončení jej činnosti sa naplno začal venovať tvorbe vlastných filmov, v ktorých kombinuje výrazné vizuálne videnie so zmyslom pre bizarný humor. V Hollywoode, ktorý podľa vlastných slov neznáša, si postupne získal reputáciu vizionára a "tak trochu blázna".
Terry Gilliam
Začiatky a Monty Python
Terry Gilliam sa narodil 22. novembra 1940 v Minneapolise v štáte Minnesota. Absolvoval štúdium politických vied na Occidental College v Pasadene. Začínal ako autor a ilustrátor v časopisoch, neskôr začal nakrúcať animované filmy. Počas práce v magazíne Help! sa zoznámil s anglickým komikom Johnom Cleesom. Krátko po tom, čo v roku 1967 emigroval do Veľkej Británie, začal pracovať na obľúbenej relácii pre deti Do Not Adjust Your Set (1967 - 1969), v ktorej uplatnil svoje excentrické animácie.
V roku 1969 mu Cleese a ostatní členovia komediálnej skupiny Monty Python ponúkli, aby sa k nim pripojil. Mnohí ľudia si neskôr mysleli, že Gilliam je Brit, keďže ostatní členovia skupiny pochádzali z tejto krajiny. Pod seriál Lietajúci Cirkus Montyho Pythona (1969-1974) a neskôr aj filmy sa podpísal ako scenárista, herec a animátor. V rámci legendárních Monty Python byly slavné jeho animované sekvence. Gilliamove animácie uplatnili v seriáli vo chvíľach, keď jeden skeč nadväzoval na druhý. Pri ich tvorbe mu ostatní "pythonovci" nedávali takmer žiadne inštrukcie. Terry Gilliam vedel iba to, koľko minút má vyplniť.
Gilliam prispel k snímke Monty Python: Zmysel života ako režisér krátkeho predfilmu Crimsonova permanentná poisťovňa. Skupina Monty Python nakrútila tri celovečerné filmy: Monty Python a Svätý Grál (1975), Život Briana (1979) a Monty Python: Zmysel života (1983). Prvú snímku, ktorá sa okamžite stala kultom, režírovali Terry Gilliam a Terry Jones.
Za dátum zrodu zoskupenia Monty Python sa dá považovať 11. máj 1969. V ten deň sa kompletná zostava John Cleese, Graham Chapman, Michael Palin, Terry Jones, Eric Idle a Terry Gilliam stretla v kašmírskej reštaurácii v londýnskej štvrti Hempstead. Už o necelý polrok, v nedeľu 5. októbra 1969 krátko pred 23. hodinou vo vysielaní stanice BBC prvý raz zaznela veta: "And now for something completely diferent." (A teraz o niečom úplne inom.) Zrodil sa jedinečný seriál Monty Python's Flying Circus, ktorý šokoval svojim intelektuálnym, absurdným i čiernym humorom plným paródií a slovných hračiek. V rokoch 1969-1974 vznikli štyri série obsahujúce dokopy 45 polhodinových epizód. V poslednej 4. sérii z roku 1974 už John Cleese chýbal, Monty Python však spolupracovali aj naďalej - vystupovali naživo a nakrútili niekoľko celovečerných filmov, v ktorých sa Gilliam začal presadzovať aj ako režisér.
Monty Python a Svätý Grál
Kráľ Artuš sa vydáva so svojím sluhom na púť naprieč Britániou, aby okolo seba zhromaždil najlepších rytierov a priviedol ich do zámku Kamelot. Keď sa mu podarí vybrať si najudatnejších a najlegendárnejších hrdinov rytierskych legiend, zjaví sa mu Boh, ktorý ho poverí svätou úlohou - nájsť svätý Grál. Tak sa udatná skupina vydáva na strastiplnú cestu za touto posvätnou relikviou. Výrazné postavy sa na cestách stretávajú s podivnými prekážkami a bizarnými postavami, aby nakoniec dospeli do veľkolepého a prekvapivého konca.
Film, zaoberajúci sa vplyvom náboženstva na ľudí, vyvolával polemiky hneď od začiatku. Film nakoniec zachránil člen skupiny Beatles a priateľ Erica Idla, George Harrison. Do filmu vložil tri milióny libier s lakonickým odôvodnením, že „ten film jednoducho chcel vidieť“. Skutočnosť, že Život Briana zarobil len v Spojených štátoch 15 miliónov dolárov, majiteľa najdrahšej vstupenky do kina nielen upokojila ohľadne návratnosti peňazí, ale zároveň nasmerovala jeho pozornosť k filmovému priemyslu. Z hudobníka s neveľmi vyrovnanou diskografiou sa stal úspešný filmový producent.
Monty Python a Svätý Grál
Vystrihnuté časti sú dôkazom, že si neboli istí, čo všetko si môžu dovoliť publiku ukázať. Úrady sa humoru zľakli. Rozhodli sa, že svoje pravidelné televízne skeče, povýšia na čosi viac a nakrútia celovečerný film, ale kamera sa im pokazila hneď prvý deň pri prvej scéne.
Ďalšia tvorba Terryho Gilliama
Prvým sólovým celovečerným režisérskym počinom Terryho Gilliama bola fantasy komédia Jabberwocky (1977), nakrútená podľa básne Lewisa Carrolla a Gilliamovho scenára. Po relatívnom neúspechu snímky, ktorá nenadchla kritiku ani publikum, sa sústredil na Život Briana. Réžiu prenechal Terrymu Jonesovi, on sám sa pod film podpísal ako animátor, scenárista a herec. K réžii sa vrátil ďalšou snímkou - surreálnou cestou históriou Time Bandits (1979). Tomuto filmu sa z hľadiska tržieb darilo dobre.
Vrchol v Gilliamovej tvorbe však mal ešte len prísť - stala sa ním snímka Brazil (1985).Mnohí ju považujú za antiutópiu, no jej režisér a scenárista Terry Gilliam v nej skôr satiricky reaguje na prítomnosť a pranieruje byrokraciu a jej následky - človek sa podvolí kontrole, pretože systém ponúka bezpečie a pohodlie, a na oplátku ráta s tým, že jediným slobodným priestorom ostane fantázia. Vysávač ide dolu zo schodov ako kedysi detský kočík vo filme Krížnik Potemkin (1925), úvodná scéna kamery v priestoroch ministerstva informácií vznikla po vzore zákopovej scény v Kubrickovom filme Cesty slávy (1957) a samurajský súboj v jednej zo snových sekvencií je poctou Akirovi Kurosawovi.
Hollywood snímku najprv vítal ako príspevok k orwellovskému roku 1984, ale po dokončení ho vplyvné filmárske kruhy bojkotovali - je vraj príliš dlhý, príliš depresívny, hrdina nie je dosť sympatický a predovšetkým mu chýba happy end. Dokonca si preto zaplatil reklamu v časopise Variety adresovanú vtedajšiemu šéfovi filmových štúdií Universal Sidneymu Sheinbergovi. Tá znela: "Milý Sid Sheinberg, kedy uvediete môj film Brazil?".
Za kameru sa opäť postavil o štyri roky neskôr, aby nakrútil Dobrodružstvá Baróna Prášila (1988). Po tejto snímke nasledoval jeho dovtedy najľahšie pochopiteľný film - Kráľ rybár (1991). Gilliam dosiahol vynikajúce tržby so sci-fi 12 opíc (1995) v hlavných úlohách s Bruceom Willisom, Madeleine Stowe a Bradom Pittom, ktorého zaň nominovali na Oscara. Vďaka úspechu 12 opíc u publika a kritiky sa mohol Gilliam následne púšťať do väčších kreatívnych riskov a prišiel s ďalším projektom - Strach a hnus v Las Vegas (1998).
Terry Gilliam začal v roku 2000 pracovať na filmovej adaptácii komediálnej fantasy knihy od Neila Gaimana a Terryho Pratchetta s názvom Dobré znamenia. Doteraz ho však nenakrútil, pretože sa ešte v tom roku sústredil na jeho vysnívaný projekt - Muž, ktorý zabil Dona Quijota. Projekt s rozpočtom 30 miliónov dolárov sa stal ukážkou fungovania Murphyho zákonov. Zranení herci, pokazené rekvizity i zlé počasie - to všetko napokon znamenalo zastavenie nakrúcania. Film sa aspoň prostredníctvom dokumentu Stratený v La Mancha (2002) o jeho nakrúcaní dostal na verejnosť.
V roku 2005 priniesol dva filmy - adaptáciu románu Mitcha Cullina Krajina prílivu a Kliatbu bratov Grimmovcov. Zatiaľ posledným filmom Terryho Gilliama je Imaginarium Dr. Parnassa (2009), v ktorom svoju poslednú rolu stvárnil tragicky zosnulý Heath Ledger. V čase jeho úmrtia bolo fantasy asi v polovici nakrúcania. Jeho výrobu obnovili na začiatku marca 2008 po tom, ako s účasťou na projekte súhlasili tri hollywoodske hviezdy. Ledgerovu nedokončenú úlohu prevzali traja herci - Johnny Depp, Colin Farrell a Jude Law.
Terry Gilliam sa aj naďalej venuje herectvu. Naposledy sa spolu s bývalými členmi Monty Python objavil v divadelnom predstavení Monty Python: Čo je to za Mesiáša (2010), ktoré vyšlo tiež na DVD.
Terry Gilliam má však horší názor na Hollywood ako Hollywood na neho. "Je to odporné miesto," vyhlásil. "Ak by existoval starozákonný Boh, dal by si tú prácu a zmietol by to miesto z povrchu zemského. Jedinou zlou vecou by bolo to, že by zničil aj niekoľko dobrých reštaurácií," dodal. "Hollywood dominuje svetu do tej miery, že je to strašidelné. A pritom je to len dedina s málo ľuďmi. Je veľmi malý a provinčný. Existuje tu všeobecne akceptované vedomie: 'Oh, nemôžeme s ním urobiť film, pretože jeho posledná snímka bola prepadák'. Nie je tam žiadne dlhodobé plánovanie alebo pohľad - nič," vysvetlil.
Skupina Monty Python‘s Flying Circus oslavuje abrahámoviny. Už to vyzeralo, že 5. október 1969 sa skončí ako každá iná nudná britská nedeľa. Ani diváci, ktorí sa po skončení fotografického dokumentu Omnibus: Beautiful, Beautiful rozhodli ešte zostať pri televízii BBC One, netušili, že sa v ten večer stanú svedkami revolúcie, ktorá úplne zmení pojem zábavy a humoru.
Cambridge a Oxford sú slávne britské univerzity. Pre svet vychovali stovky svetoznámych vedcov, vojvodcov, filozofov i politikov, ale - ako sa ukázalo - aj komikov. To cambridgeské zastupovali John Cleese a Graham Chapman. Obaja sa zoznámili ešte počas štúdií na univerzite a okamžite si padli do oka. Ich spoločná tvorba si veľmi rýchlo našla cestu nielen do univerzitného študentského kabaretu, ale aj do televízie BBC, pre ktorú písali seriály, ako napríklad The Frost Report a At Last 1948 Show. Terry Jones a Michael Palin tvorili oxfordskú frakciu. Zoznámili sa pri písaní pre miestnu Oxford Revue, ale neskôr, keď dostali lano od BBC, ich známosť prerástla do serióznej spolupráce.
Už úvodný diel neskoršej 45-dielnej série obsahuje všetko to, čím bol pythonovský lietajúci cirkus typický a zároveň iný. Zarastený stroskotanec sa brodí prílivom, vysilený padne na piesok a s námahou povie: „To je…“ Zaznie zvučka na pozadí bizarných koláží a airbrushových kresieb nasledovaná smršťou rovnako bizarných scénok.
Kúzlo a novátorstvo Lietajúceho cirkusu boli v tom, že stavali na hlavu všetko, čo sa len dalo. A aj čo sa zdanlivo nedalo. Absolventi prestížnych škôl vyzbrojení širokým spektrom najrozmanitejších vedomostí a informácií bravúrne a s rozkošou plávali v mori faktov a dátumov, historických udalostí i filozofických smerov… Vďaka takémuto znalostnému zázemiu si mohli dovoliť komentovať futbalový zápas filozofov, predniesť prednášku Sociálna legislatíva v 18. storočí (eroticko-socio-historický úvod) alebo vytvoriť signálnu verziu Búrlivých výšin…
Výsledkom bol humor ťažiaci zo surrealizmu, absurdnosti, carrollovského nonsensu i dadaizmu, pitoresky a (dnes by sme povedali) aj politickej nekorektnosti. Napriek svojej absurdnosti ich humor predpokladal aspoň určitú úroveň vedomostí a vzdelania. Vedeli sa vyhrať aj s formálnou stránkou - jednotlivé diely často začínali bez akéhokoľvek úvodu (tzv. cold open), záverečné titulky sa odvíjali uprostred epizódy, občas dokonca aj hneď v úvode. Ich základným pravidlom bolo: len žiadne pointy.
Top 20 Funniest Monty Python Sketches
V roku 1974 ukončili Pythoni prácu na televíznom seriáli a začali sa obzerať po niečom ambicióznejšom. Na rozdiel od skečového seriálu však tentoraz malo ísť o skutočný film. Aj keď Gilliam ani Jones ešte celovečerný film nikdy netočili, nepociťovali to ako problém, skôr ako príležitosť naučiť sa remeslu. Napriek istým problémom s financovaním film dokončili a s veľkým úspechom dostali do kín. Americká anketa televíznej spoločnosti ABC ho vyhodnotila ako druhú najlepšiu filmovú komédiu všetkých čias, v Británii sa v podobnej ankete Grál umiestnil na piatej priečke.
Samotného pohrebu sa preživší Pythoni nezúčastnili. Odôvodňovali to najmä ohľadmi na Chapmanovu rodinu a tým, že mediálna pozornosť by údajne mohla pôsobiť rušivo. Všetko si však vynahradili o dva mesiace neskôr na zádušnej omši v Kostole sv. Omšu začal hymnus Jerusalem spievaný v čínskej angličtine (tzv. engrish) a potom vystúpil John Cleese: „Graham Chapman už nie je. Exol. Odpočíva v pokoji. Už nie je medzi živými. Zatrepal kopytami. Vydýchol a odobral sa k predkom. Zosnul.
V úvode prejavu (ten znalcom, samozrejme, evokuje legendárny pythonovský skeč o mŕtvom papagájovi) sa ďalej Cleese zdôveril smútočnému zhromaždeniu, že v predvečer omše ho prehovoril duch mŕtveho Chapmana, aby sa stal prvým človekom, ktorý na zádušnej omši vysloví slovo „fuck“ - čo teda na žiadosť zosnulého aj urobil. K chapmanovskej téme sa Pythoni vrátili ešte niekoľkokrát. Napríklad v marci roku 1998 na spoločnom vystúpení ex-Pythonov zastupovala zosnulého Chapmana urna s jeho údajným popolom. Tú Cleese nedopatrením prevrátil, aby vzápätí popol za účasti ostatných starostlivo vyluxoval.
Iným spôsobom bolo budovanie rôznych legiend, čo sa s jeho popolom naozaj stalo (podľa jednej verzie bol raketou vystrelený do nebies, podľa inej ho vyniesli do waleských hôr).
K skupinke Monty Python’s Flying Circus mám mimoriadne pozitívny vzťah od momentu, keď som sa zoznámil s ich tvorbou vďaka ex-Beatlovi Georgeovi Harrisonovi, ktorý prostredníctvom svojej produkčnej spoločnosti HandMade Films sponzoroval niektoré ich filmy. Celý môj vzťah k nim umocnila ešte viac ich spolupráca so spisovateľom Douglasom Adamsom (Stopárov sprievodca po Galaxii, Reštaurácia na konci vesmíru). V ťažkých chvíľach si púšťam DVD s ich záležitosťami a milujem dvoj- až trojzmyselný humor, britký, občas krutý čierny, burácavý, slzotvorný, krvavý. George Harrison, mecenáš tohto neopakovateľného bratstva irónie, vtipu a bujarej inteligencie, vyhlásil, že duch Beatles hneď po faktickom zániku tejto fenomenálnej skupiny v roku 1969 okamžite reinkarnoval do Monty Python’s Flying cirkusu.
Vynikajúci komici, skvelé animácie. Reflektujú mnohé témy dnešnej spoločnosti. Páči sa mi ich nekorektný, ale o to slobodnejší humor. Myslím si, že sú vtipní a múdri zároveň. To je najlepšia kombinácia. Mám ich rád, zažil som s nimi veľa virtuálnej srandy.
Britský humor je moja dávna radosť a z neho tá najväčšia Monty Pythons. Ešte sa mi nestalo, že by som sa pri nich nahlas nesmial. Monty Python ma nikdy neprestanú baviť svojím nekorektným humorom. Sú to navyše geniálni herci, ktorí hravo zvládajú aj dramatické polohy. Pre mňa osobne „Pytóni“ znamenajú vrchol svetového humoru. A sú z dnešného pohľadu neuveriteľne nekorektní, inými slovami slobodní tak, že im to všetci môžeme závidieť. A už vôbec nechápem, ako to vtedy verejnoprávna BBC dokázala tolerovať a poskytovala im ten veľkorysý priestor.