Poďme sa ponoriť do ich minulosti a objaviť zaujímavosti, ktoré tieto miesta ponúkajú.
Moravský Svätý Ján
Obec leží na terase rieky Morava, dvanásť kilometrov juhozápadne od Šaštína-Stráží. Názov obce Zent Janos (1449), Sankt Johan an der March (1771) a Swaty Jan (1773) pochádza od mena patróna kostola, obce alebo fary. Neskôr bol rozšírený o orientačný prívlastok Moravský (podľa rieky Morava).
Prvá písomná zmienka o obci pochádza z roku 1449. Patrila grófom z Pezinku a Sv. Jura, neskôr k panstvu hradu Ostrý Kameň. V druhej polovici 16. storočia sa v Moravskom Sv. Jáne usadili habáni a zriadili dvor s výrobou nožov. Koncom 18. storočia splynuli s miestnym obyvateľstvom a zrušili spoločné hospodárenie na základe majetkového hospodárstva.
Od 17. storočia sa obec rozvíjala ako zemepanské mestečko s jarmočným právom. Stala sa strediskom panstva hradu Ostrý Kameň, ktoré sa od 18. storočia nazývalo Svätojánske. Majiteľmi panstva boli postupne rody Keglevichovcov, Batthyányiovcov, Zichovcov, Jesenákovcov, Erdodyovcov.
Už od 18. storočia v obci fungoval poštový úrad, v ktorom s sústreďovali a rozdeľovali poštové zásielky z Hohenau a okolitých obcí. V šesťdesiatych rokoch 18. storočia vzniklo v Moravskom Sv. Jáne faktórium šaštínskej manufaktúry na výrobu kartúnu. Slúžilo na vydávanie vlny alebo bavlny česáčom a priadiarom na ďalšie spracovanie.
Obyvatelia obce boli známi pestovaním tabaku, ktorí predávali na Morave a v Rakúsku. V obci boli dva majere, pálenica a sladovňa. V 20. storočí pribudol liehovar a konzerváreň. Napriek tomu veľa miestnych obyvateľov dochádzalo za prácou do Hohenau a okolitých rakúskych obcí.
Železná opona za éry socializmu znemožňovala počas desaťročí udržiavať kontakt medzi rakúskym a slovenským obyvateľstvom. Prelomová sa stala jeseň 1994, keď obnovili hraničný priechod medzi Moravským Sv. Jánom a Hohenau.
Pamiatky v Moravskom Svätom Jáne
Medzi svetské kultúrno-historické pamiatky Moravského Sv. Jána patrí kaštieľ z polovice 18. storočia, pôvodne barokový objekt. Po roku 1900 ho prestavali a po 2. svetovej vojne zvýšili o jedno poschodie. V súčasnosti je sídlom ústavy sociálnej starostlivosti.
Sakrálnou dominantou obce je rímsko-katolícky klasicistický kostol sv. Jána Krstiteľa. Postavili ho v rokoch 1840 až 1851 na mieste staršieho barokového kostola.
Kostol sv. Jána Krstiteľa v Moravskom Svätom Jáne
Devínska Nová Ves
Leží na severnom úpätí Devínskej Kobyly a južnom okraji Záhorskej nížiny. Na území Devínskej Novej Vsi sa našli unikátne nálezy dokumentujúce slovansko-avarské osídlenie. Nachádza sa tu jedno z najstarších pohrebísk. Je zaujímavým historickým dôkazom existencie Samovej ríše - prvého zväzu slovanských kmeňov na území dnešného Slovenska, ktorý založil fransky kupec Samo v roku 623.
Na pohrebisku, ktoré sa používalo v 7. až 9. storočí, bolo objavených 856 kostrových a 27 žiarových hrobov. Archeológovia odkryli 85 veľkých jazdeckých hrobov (napríklad bojovníkov pochovaných s koňom). Obsahovo rozdielne nálezy v jednotlivých hroboch poskytli jedinečný materiál na štúdium majetkové diferenciácie vtedajšieho obyvateľstva.
Prvá písomná zmienka o Devínskej Novej Vsi pochádza z roku 1435. V listine bratislavskej kapituly sa spomína Ján z Novej Vsi. Obce sa postupne nazýva Wyfalw, Wyfalu, po maďarsky Dévényújfalu a po nemecky Ktheben Neudorf. Patria medzi poddanské osady devínskeho panstva. Ďalšie písomné správy sa objavili až v súvislosti s tureckým nebezpečenstvom v druhej štvrtine 16. storočia.
V obci sa objavili i španielske žoldnierske vojská, ktoré spustošili niekoľko udalosti. V nich sa postupne usadzovali chorvátsky kolonisti. V tejto súvislosti sa obec v 16. storočí spomína ako Chorvátska Nová Ves. Okrem grófov z Devína vlastnili majetky v dedine aj rehole bratislavský uršulínok, jezuitov a marianských paulínov.
Od 16. storočia tu existovala tridsiatkov stanica, v ktorej sa konalo vývoz palivového dreva a dobytka do Rakúska. V 19. storočí vznikli v Devínskej Novej Vsi prvé podniky - vápenka, tehelňa.
Obec však nepriaznivo poznamenalo niekoľko pohrôm. Na začiatku 19. storočia prešli napoleonské vojska po obsadení Rakúska po moste cez rieku Morava a pri postupe na Bratislavu Devínskou Novú Ves spustošili. V roku 1831 obec zachvátila morová epidémia, ktorej podľahlo 1087 obyvateľov. V rokoch 1849, 1866 a 1880 dedina čiastočne vyhorela.
Pozitívnou udalosťou bolo vybudovanie konskej železnice, ktorá viedla z Bratislavy Schloshofua Viedne. Pravidelné spojenie fungovalo od roku 1838. O desať rokov neskôr sa začala prevádzka na železničnej trati Bratislava - Devínska Nová Ves - Marchegg - Viedeň.
S Devínskou Novou Vsou sa spájajú počiatky robotníckeho hnutia nielen na Slovensku, ale v celej Rakúsko-uhorskej monarchii. Napríklad po rozohnaní zjazdu rakúskej sociálnej demokracie v Marcheggu sa jeho delegáti zišli v Devínskej Novej Vsi.
Pamiatky v Devínskej Novej Vsi
Z kultúrno-historických pamiatok si zaslúži pozornosť pôvodne rímsko-katolícky kostol Sv. Ducha, ktorý postavili začiatkom 16. storočia a neskôr viackrát upravili. Z 18. storočia pochádza klasicistický objekt tridsiatkovej stanice. Historicky zaujímavou budovou je parná tehelňa založená v roku 1891. Vyrábali sa v nej strešné škridly, ozdobné tehly a dlaždice. Mala 200 robotníkov a na vtedajšie pomery moderné strojové vybavenie.
Unikátnou a z hľadiska flóry a fauny veľmi zaujímavou lokalitou je štátna prírodná rezervácia Devínska Kobyla. Rozprestiera sa v najjužnejšej časti Devínskych Karpát na ploche 101 ha medzi Devínskou Novou Vsou, Dúbravkou a Devínom.
Jedinečnosť územie dokumentuje výskyt 234 druhov húb, 110 druhov lišajníkov, 100 druhov machov, 1100 druhov rastlín. Na južných a juhozápadných svahoch Devínskej Kobyly rastú viaceré sucho- a teplomilné spoločenstvá so vzácnymi a chránenými druhmi rastlín a živočíchov. Lesy na juhozápadných svahoch sú zvyškom pôvodných teplomilných dúbrav s dubom plstnatým, dubom letným a dubom cerovým.
Rozhľadňa na Devínskej Kobyle
Cez štátnu prírodnú rezerváciu vedie 4 km dlhý náučný chodník. Na trase je sedem tematických zastávok s informačnými panelmi. Najzaujímavejšou lokalitou štátnej prírodnej rezervácie Devínska Kobyla je pieskový odkryv na vrchu Sandberg. Nachádzajú sa tu horninové zvyšky z treťohorného mora s vodorovne uloženými vrstvami, ktorých vek sa odhaduje na 14 až 16 miliónov rokov. V sedimentoch tvorených pieskami, pieskovcami, piesčitými vápencami a ílovcami objavili vyše 250 druhov neogénnych skamenelín.
Náučný chodník prechádza cez viaceré chránené územia ako CHKO Záhorie, CHKO Malé Karpaty, CHA Devínske alúvium Moravy, NPR Devínske jazero a NPR Abrod. V blízkom okolí náučného chodníka, pozdĺž hranice s Rakúskom, resp. dolného toku Moravy, sa nachádzajú ľahké opevnenia. Sú súčasťou pevnostného systému vybudovaného v rokoch 1935 - 1938 na hraniciach Československej republiky ako ochrana pred možnou agresiou susedných krajín. Dnes sú unikátnou stavebno-technickou pamiatkou.
Náučný chodník je prístupný iba mimo povodňových situácií na rieke Morave (vtedy sú časti chodníka zaplavené). Chodník je možné absolvovať aj v rámci súbežnej cyklotrasy.
Slovensko-rakúske mosty a prievozy
Malacké pohľady prichádzajú s novou rubrikou Slovensko-rakúske mosty a prievozy. Je to téma, ktorá v minulosti úzko súvisela so životom našich predkov. Druhá polovica 20. storočia kontinuitu slovensko-rakúskych vzťahov sprostredkovanú mostami a prievozmi prerušila. Dodnes sa nevieme priblížiť k tomu, čo bolo bežné pre minulé generácie. Mladšie generácie si dnes ťažko môžu predstaviť, ako fungovali slovensko-rakúske vzťahy v minulosti. Zostali v spomienkach tých najstarších, v niektorých rodinách sa tradujú.
Na tomto mieste uvedieme za všetky jednu spomienku staršej dámy z neďalekej obce. Jej starý otec ešte v uhorských časoch chodil spolu s dedinskou “výpravou” na trhy do Viedne. Záhoráci tam bežne predávali. Stačí sa pozrieť do matrík na oboch stranách rieky Moravy, prípadne do archívnych dokumentov a vidíme, že vo veci slovensko-rakúskych vzťahov nejde o výmysly. Či už išlo o ekonomické vzťahy alebo osobné. Ďalším dokladom je stará záhoráčtina, ktorá obsahovala mnoho nemeckých slov.
Blízkym vzťahom okrem geografickej polohy mohol prospievať aj fakt, že viaceré panstvá na oboch stranách vlastnili dlhý čas Pálffyovci. Záhoráci z obcí pri Morave mali bližšie do Viedne ako na opačnú stranu Malých Karpát.
V seriáli vychádzame zo zoznamu mostov a prievozov z textu dr. Sone Kovačevičovej Mosty a prievozy cez rieku Moravu, publikovaného v roku 1994 zborníku Historické podmienky formovania sa regionálnej kultúry. Podľa tohto zdroja bolo v minulosti jedenásť, resp. dvanásť miest, na ktorých sa dalo prejsť na druhú stranu Moravy. Z toho bolo päť mostov. Dnes existuje jeden cestný most v Moravskom Sv. Jáne, cyklomost v Devínskej Novej Vsi a kompa v Záhorskej Vsi. Hoci od pádu komunizmu uplynulo už takmer 25 rokov a Slovenská republika je už bezmála desať rokov členom Európskej únie.
Slovensko-rakúske mosty (oranžové) a brody a prievozy (žlté) vyznačené v mape zo začiatku 20. storočia
Ďalšie zaujímavosti v okolí
Záhorie ponúka mnoho ďalších zaujímavostí, ktoré stoja za návštevu:
- Borský Mikuláš: Rodisko básnika Jána Hollého. V strede obce stojí jeho rodný dom pochádzajúci z druhej polovice 18. storočia.
- Múzeum Michala Tillnera v Malackách: Ak túžite spoznať ľudovú kultúru a tradície južného Záhoria, toto múzeum je to pravé miesto pre vás. Múzeum Michala Tillnera je mestským múzeum založeným na podnet akademického maliara Michala Tillnera v roku 1975.
- Kaštieľ v Malackách: Rodovým sídlom Pálffyovcov sa stal prekrásny kaštieľ v Malackách. Stavba bola vybudovaná na podnet grófa Pavla IV. Pálffyho v prvej polovici 17. storočia.
- Podzemie pod malackým Kostolom Nepoškvrneného Počatia Panny Márie ukrýva starodávne krypty.
- Holíčske Megality (alebo aj Menhiry) sú otesané kamene uložené v lapidáriu vo dvore jednej z bývalých manufaktúrnych budov.
- Mesto Senica leží už od praveku na križovatke obchodných ciest.
- Nad obcou Smolenice, v hustých lesoch Malých Karpát kedysi stálo praveké aj slovanské hradisko.
- Záhorské múzeum v Skalici: Zrod muzeálnych aktivít v zmysle organizovania zberateľských činností v roku 1881 - 1898 podnietil vznik Záhorského múzea v Skalici.
- Rotunda sv. Juraja v Skalici je pôvodne románska stavba z prelomu 12. a 13. storočia (hoci najnovšie sa uvádza i prvá polovica 11. storočia).
- ZOYA Gallery&Museum prezentuje umenie Slovenskej výtvarnej moderny a tiež súčasných slovenských a svetových autorov.
- Múzeum slovenskej keramickej plastiky sa nachádza v tesnej blízkosti hradieb mestského opevnenia zo 17. storočia.
- Múzeum Ľudovíta Štúra v Modre je súčasťou Slovenského národného múzea. Svoje sídlo má v samotnom centre mesta, v tzv. Emreszovskom dome.
- Vodný mlyn v Jelke: V meste Pezinok sa nachádza historická vidiecka usadlosť, ktorej dominuje stavba barokového vodného mlyna. Ide o je najväčší potočný mlyn v Európe.
- Pezinský zámok je historickým a architektonickým klenotom vinárskeho mesta Pezinok.
- Renesančná budova radnice v Pezinku: V historickom srdci mesta Pezinok stojí renesančná budova radnice. Bola postavená v polovici 17. storočia na mieste mestských kúpeľov a Weltzovho domu.
- Malokarpatské múzeum v Pezinku je zamerané na vinohradnícku a vinársku tradíciu malokarpatského regiónu.
- Obec Naháč je známa pôsobiskom osvietenského spisovateľa a farára Juraja Fándlyho, ktorý tu prežil časť svojho života.
- Literárne a vlastivedné múzeum vo Svätom Jure: Ak chcete spoznať históriu mesta Svätý Jur ako a jeho špecifiká, ktoré ho niekoľko tisícročí formujú, zamierte do Literárneho a vlastivedného múzea.
- Mohyla M.R.Štefánika na Bradle: Pred tým ako sa vyberiete k mohyle M.R.Štefánika na Bradle zastavte sa v centre mesta Brezová pod Bradlom.
- Múzeum kultúry Chorvátov na Slovensku je stálou vysunutou expozíciou Slovenského národného múzea.
- Delostrelecké bunkre v Dúbravke: Pre všetkých zvedavcov a nadšencov histórie prvej a druhej svetovej vojny, odporúčame zavítať do Dúbravky. Delostreleckých bunkrov z čias prvej či druhej svetovej vojny je na našom území niekoľko, no len málo z nich je prístupných verejnosti.
- Múzeum M. R. Štefánika v Košariskách je neoddeliteľnou súčasťou SNM - Múzea Slovenských národných rád. Svoje brány pre širokú verejnosť po prvýkrát otvorilo v roku 1990. V roku 1968 sa po politických zmenách v tedajšom Československu opäť začal dostávať do povedomia Milan Rastislav Štefánik.