Moravský Svätý Ján: História, Jazyk a Kresťanstvo v Strednej Európe

Kresťanská viera bola v priestore strednej Európy prítomná už v 2. storočí, no o systematickej christianizácii ako činnosti cirkvi alebo jednotlivcov s cieľom obrátiť pohanov na kresťanstvo možno hovoriť až od konca 8. storočia. Práve od tejto synody sa začala cieľavedomá christianizácia tohto regiónu, kde možno zaradiť aj oblasť Slovenska.

V roku 796 sa konala synoda biskupov na brehoch Dunaja, ktorú usporiadal syn franského kráľa Karola Veľkého (742/747 - 814, kráľ od roku 768, cisár od roku 800) Pipin. Okrem bavorských biskupov sa jej zúčastnil aj aquilejský patriarcha Paulinus II. (787 - 802/804) a zaoberala sa christianizáciou na území dobytom od Avarov. Z kontextu dochovaného zápisu jasne vyplýva, že na území ovládanom Avarmi prebiehalo intenzívne, no neorganizované šírenie kresťanskej viery.

V tejto súvislosti je dôležité spomenúť, odkiaľ pochádzali misionári. Priame svedectvo je zachované v písomnom prameni známom ako Život Metoda (Žitije Mefodija). Konkrétne obsahuje informáciu, že na Moravu prišlo veľa učiteľov-kresťanov z Vlach, Grécka a Nemecka, ktorí učia rozlične. V prípade misionárov z Nemecka je jasné, že sa tým myslelo územie Franskej ríše. Vlachy a Grécko s najväčšou pravdepodobnosťou možno interpretovať v prvom prípade skôr ako oblasť severného Talianska a v druhom Istrie, Dalmácie, a nie ako centrálne oblasti Byzancie.

V prípade misií z Franskej ríše je potrebné poukázať na fakt, že medzi Slovanmi v strednej Európe hlásali Božie slovo misionári z dvoch zo štyroch bavorských diecéz, a to zo Salzburgu a z Pasova. Kým misionári zo Salzburgu pôsobili najmä v Karantánii a Dolnej Panónii, tak tí z Pasova sa zamerali na oblasť na západ od rieky Rába a najmä v údolí Moravy. Vďaka expanzívnej politike Karola Veľkého smerom k Avarskej ríši sa otvorili nové možnosti pre pôsobenie bavorskej cirkvi v priestore strednej Európy.

K prvej polovici 9. storočia sa viaže len veľmi málo písomných správ o kresťanstve v stredoeurópskom priestore. Je to spôsobené torzovitosťou písomných prameňov. Dva z nich svedčia o misiách zo Salzburgu a z Pasova. Unikátna je zmienka v kronike Conversio Bagoariorum et Carantanorum o vysvätení kostola pre knieža Pribinu salzburským arcibiskupom Adalrámom (821 - 836) na mieste zvanom Nitrava, pretože je prvým svedectvom o existencii sakrálnej stavby nielen na Slovensku, ale aj na území na sever od Dunaja. Aj keď zápis o tejto udalosti neinformuje o presnom dátume, všeobecne sa akceptuje rok 828.

V Záznamoch o pasovských biskupoch je informácia o tom, že pasovský biskup Reginhar (818 - 838) v roku 831 pokrstil všetkých Moravanov. Interpretácie udalosti sú rôznorodé. Pravdepodobne táto správa však súvisí so zriadením cirkevnej správy na Morave (vznik archipresbyteriátu) a tak aj s intenzívnejšou christianizáciou organizovanou pasovským biskupstvom, pod ktorého správu patrilo toto územie. Luděk Galuška (2017, s. 225 - 226) predpokladá, že v prípade Moravy archipresbyter pasovského biskupa mohol sídliť v tzv. trojloďovej bazilike (kostol č. 3) v Mikulčiciach, ktorá bola v prvej polovici 9. storočia najväčšou sakrálnou stavbou na Morave.

Práve evanjelizácia z pasovského biskupstva umožňovala panovníkovi Ľudovítovi II. Nemcovi (805/806 - 876, východofranský kráľ od roku 840/843) prostredníctvom kňazov z jeho ríše mať vplyv na rozhodnutia moravských kniežat Mojmíra I. Informáciu o kresťanstve na území Veľkej Moravy poskytuje aj záznam zo synody v Mohuči (Mainz), ktorá sa konala v roku 852. Spomína sa prípad istého Albigisa, ktorý uniesol ženu Patrikovi a našiel útočisko v krajine Moravanov.

Súčasťou evanjelizácie je aj používania jazyka a písma prvými misionármi. Je jasné, že okrem latinčiny misionári používali aj svoj materský jazyk, no dochované pramene poukazujú na skutočnosť, že na území západných Slovanov sa používali kratšie úryvky kresťanských textov (napr. Vyznanie viery - Credo, Otčenáš) v lokálnych variantoch slovanského jazyka už pred rokom 863. Unikátnym dokladom z tohto obdobia sú spovedné modlitby napísané latinkou, ktoré sa označujú ako Frizinské pamiatky.

Misia sv. Konštantína-Cyrila a Metoda

Nielen pre pokračovanie christianizačného procesu u Slovanov, ale aj na ich kultúrny vývoj malo nesmierny význam rozhodnutie kniežaťa Rastislava (846 - 869), ktorý nastúpil vládnuť po Mojmírovi I. Tento panovník sa snažil získať nielen misionárov, ktorí by hlásali kresťanskú vieru v slovanskom jazyku, ale aj vytvoriť samostatnú cirkevnú organizáciu, ktorá by bola nezávislá od prevládajúceho franského kléru.

Najskôr sa s touto prosbou neúspešne obrátil na pápeža Mikuláša I. (858 - 867) niekedy medzi rokmi 858 - 862. Následne vyslal v roku 862 k byzantskému cisárovi Michalovi III. (842 - 867) posolstvo so žiadosťou o vyslanie biskupa a učiteľa, ktorý by hlásal pravú kresťanskú vieru v slovanskom jazyku a usporiadal zákony. Cisár na rozdiel od pápeža na prosbu reagoval pozitívne, hoci súčasťou vyslanej misie nebol biskup, ale dvaja nesmierne vzdelaní a skúsení misionári - sv. Konštantín-Cyril a Metod. Obidvaja boli v úzkom kontakte s vtedajšími byzantskými elitami.

Je zaujímavé, že v tom istom období christianizáciu a cirkevnú správu v Bulharskej ríši riešil chán Boris I. Michal (852 - 889, † 907), ktorý v roku 865 prijal krst prostredníctvom byzantského duchovenstva a kresťanstvo sa stalo oficiálnym náboženstvom. Čoskoro však vypuklo povstanie, ktoré tvrdo potlačil. Pôsobením misionárov používajúcich grécky jazyk narastal aj politický vplyv byzantského impéria. Podobne ako to bolo v prípade Veľkej Moravy, kde sa franskí kňazi snažili ovplyvňovať rozhodnutia v prospech politických záujmov Franskej ríše.

Boris I. Michal sa pokúsil zbaviť závislosti od Byzancie a obrátil sa na pápeža Mikuláša I. (858 - 867) a východofranského panovníka Ľudovíta II. Nemca (805/806 - 876, východofranský kráľ od roku 840/843). Pápež mu vyslal biskupov Pavla a Formosa z Porta, ale odmietol vytvoriť samostatnú cirkevnú provinciu. Neskôr mu v tejto záležitosti nevyhovel ani nový pontifik Hadrián II. Už predtým roku 867 došlo k vyhnaniu byzantských misionárov.

Po tom, čo Hadrián II. odmietol menovať Formosa za arcibiskupa, sa Boris I. Michal opäť obrátil na Byzanciu, kde už v tom čase vládol Basileios I. (867 - 886) a staronovým patriarchom bol Ignatios. Na cirkevnom koncile v Konštantínopole v roku 869 sa nakoniec podarilo dosiahnuť zriadenie arcibiskupstva a Bulharsko sa stalo ďalšou kresťanskou mocnosťou v priestore Balkánu. Nakoniec roku 886 Boris prijal časť vyhnaných žiakov sv. Metoda.

Informácie obsiahnuté v hagiografických spisoch udávajú rozličné údaje o dĺžke pôsobenia na Veľkej Morave. Život Konštantína (Žitije Konstantina) obsahuje zmienku, že solúnski bratia tu pôsobili približne 40 mesiacov, počas ktorých obidvaja pokračovali v prekladateľskej činnosti a učili žiakov, ktorých im pridelil Rastislav. V tzv. Italskej (Rímskej) legende Života Konštantína-Cyrila a prenesenia ostatkov sv. Klementa (Vita Constantini-Cyrilli cum translatione S. Cletnentis) sa píše, že solúnski bratia pôsobili na Morave pred príchodom do Ríma štyri a pol roka.

Sv. Konštantín-Cyril a Metod nemali vyššie cirkevné svätenie, a preto nemohli vysvätiť svojich učeníkov za kňazov. Zrejme kvôli vysviacke opustili asi v polovici roku 867 územie Veľkej Moravy, kde zanechali pôsobiť niekoľkých žiakov, a nasmerovali svoju cestu do Benátok, ktoré patrili vtedy pod správu Byzantskej ríše. Písomné pramene informujú, že cestou sa zastavili u kniežaťa Koceľa v Blatnohrade, syna Pribinu, ktorý sa stal ich podporovateľom a dokonca im mal dať k dispozícii žiakov, ktorým mali poskytnúť vzdelanie.

Solúnski bratia boli rozhodnutí pokračovať v ceste a napokon sa na jeseň 867 presunuli do Benátok. Otázne je, kam mali namierené pokračovať, ale už tu musel sv. Konštantín-Cyril hájiť starosloviensky jazyk pred húževnatými zástancami používania iba troch jazykov v liturgii - hebrejčiny, gréčtiny a latinčiny. Zrejme sa počas pobytu dozvedeli o novej politickej situácii v Konštantínopole, kde po zavraždení Michala III. V Benátkach napokon zastihlo bratov pozvanie do Ríma od pápeža Mikuláša I. (858 - 867), ktoré akceptovali.

Keďže dňa 14. novembra 867 tento pontifik umrel, tak ich slávnostne privítal už jeho nástupca Hadrián II. (867 - 872), ktorý nasledujúci rok uznal bohoslužobné knihy v staroslovienčine, posvätil ich a dal vysvätiť slovanských žiakov za kňazov. Konštantín sa tešil v Ríme veľkej úcte, no čoskoro ochorel a dňa 14. februára 869 zomrel.

Z písomných prameňov vieme, že sv. Metod po bratovej smrti chcel pokračovať v christianizačnej činnosti. V roku 869 sa stal pápežským legátom pre slovanské krajiny a v tom istom roku na žiadosť Koceľa ho mal pápež vysvätiť za biskupa pre územie Panónie. Podľa novších teórií maďarského archeológa Bélu Szőkeho sa usadil najprv v Dolnej Panónii práve v Blatnohrade u Koceľa, kde sa malo už predtým salzburské arcibiskupstvo vedome pripravovať na založenie novej diecézy a tunajší Kostol sv. Hadriána, vybudovaný okolo roku 855, sa mal stať jeho biskupským.

Práve východofranskými bavorskými biskupmi bol sv. Metod o rok neskôr uväznený a na slobodu sa dostal až po zmene na pápežskom stolci, keď sa novým pontifikom stal Ján VIII. (872 - 882), ktorý nadviazal diplomatické styky so slovanskými panovníkmi v regióne. Rozhodol sa riešiť problematiku moravskej cirkvi a neváhal v tejto veci konfrontovať mocných bavorských cirkevných predstaviteľov. Prostredníctvom pápežského legáta Pavla z Ancony v roku 873 intervenoval v prospech prepustenia sv. Metoda. Tento po oslobodení odišiel pôsobiť na Veľkú Moravu, kde našiel oporu v novom panovníkovi Svätoplukovi (871 - 894), ktorý mu dal pod správu všetky chrámy a klerikov na jeho území.

Tu naďalej pôsobili ambiciózni franskí kňazi. V Živote Metoda (II, s. 133) sa spomína, že ich Moravania vyhnali. Predpokladá sa, že k tejto udalosti došlo niekedy medzi rokmi 871 - 873. Ján VIII. podporil sv. Metoda a Svätopluka v christianizačnej činnosti aj tým, že zriadil samostatné arcibiskupstvo a vydal v júni 880 privilégium známe pod názvom Industriae tuae, v ktorom súhlasil s ďalším používaním slovanského jazyka a písma v liturgii.

Sv. Metodovi podriadil duchovenstvo v krajoch Svätoplukovej ríše a veľkomoravského panovníka s jeho ľudom formálne zobral pod ochranu Apoštolskej stolice. Viching (biskup v Nitre v rokoch 880 - 893, administrátor moravskej cirkvi v rokoch 885/886 - 893), franský kňaz blízky veľkomoravskému panovníkovi, bol vysvätený za biskupa so sídlom v Nitre. Z pohľadu vývoja cirkevnej správy sa názory bádateľov líšia. Sv. Metod vyvíjal v tomto období christianizačnú činnosť v súčinnosti s expanzívnou politikou Svätopluka, ako bolo zvykom vo vtedajšej stredovekej Európe.

Autor jeho životopisu zaznamenal príklad slovanského pohanského kniežaťa na Visle, ktorý sa odmietol podrobiť Svätoplukovi a nechcel sa dať pokrstiť. Z kontextu zápisu vyplýva, že nakoniec túto sviatosť od arcibiskupa prijal. Známy je krst českého kniežaťa Bořivoja I. (852/853 - 888/889), ktorý sa mal uskutočniť krátko pred rokom 885 (asi v roku 884) a dáva sa do súvislosti s arcibiskupom Metodom na Morave.

Podľa Kristiánovej legendy sa Bořivoj vrátil do Čiech s kňazom Kaichom, pre ktorého postavil Kostol sv. Klimenta v Levém Hradci, ale prijatie kresťanstva kniežaťom vyvolalo nevôľu a čoskoro vypuklo povstanie. Bořivoj I. bol nútený na krátke obdobie hľadať útočisko u Svätopluka. Aj keď zriadenie arcibiskupstva a nového biskupstva možno považovať za veľký úspech moravskej cirkvi, Svätopluka, ale aj rímskej kúrie, treba tiež skonštatovať, že išlo o krátku epizódu, ktorá bola prerušená rýchlym zánikom Veľkej Moravy.

Navyše problém boli aj rozkoly v moravskej cirkvi medzi franským duchovenstvom latinskej tradície na čele s Vichingom na jednej strane a sv. Metodom s jeho žiakmi, ktorí boli predovšetkým slovanského pôvodu, na strane druhej. Spor sa vyostril až tak, že v roku 884 arcibiskup exkomunikoval nitrianskeho biskupa, no ten našiel oporu u nového pápeža Štefana V. (885 - 891), ktorý v roku 885 pod trestom uvrhnutia do kliatby zakázal uplatňovanie staroslovienskeho jazyka v bohoslužbách.

Mapa Veľkej Moravy

Práve v tomto roku sv. Metod zomrel, pričom podľa dochovaných písomných prameňov pred smrťou vyslovil prianie, aby jeho nástupcom bol Gorazd, ktorý patril k jeho žiakom. Lenže krátko nato z podnetu Vichinga a dokonca so súhlasom samotného Svätopluka boli Metodovi žiaci vyhnaní z Veľkej Moravy a časť z nich skončila vo vyhnanstve.

Našťastie, získané vzdelanie im umožnilo pokračovať v práci samostatne a v nasledujúcich obdobiach stredoveku a v novoveku dedičstvo misie solúnskych bratov našlo živnú pôdu na ďalší rozvoj v prostredí južných a východných Slovanov. Časť učeníkov, ktorí museli opustiť územie Veľkej Moravy, bola vrelo prijatá bulharským chánom Borisom I. Michalom a pomáhala mu dotvárať nielen cirkevnú správu, ale v krajine čoskoro vznikli dve centrá, v ktorých sa vo veľkom rozvíjala prekladateľská i vzdelávacia činnosť v staroslovienčine.

Prvé bolo situované priamo v hlavnom meste bulharského štátu: najprv v Pliske, potom v Preslavi. Čoskoro sa z neho stalo hlavné stredisko slovanského písomníctva tej doby s veľkou produkciou knižných odpisov a prekladov. Tu bola kreovaná cyrilika žiakom solúnskych bratov Konštantínom Preslavským († 885), ktorej používanie prevládlo nad hlaholikou. V roku 886 bola založená ochridská literárna škola vedená ďalšími žiakmi solúnskych bratov, ako bol sv. Kliment Ochridský (okolo roku 830/840 - 916) alebo Naum (okolo roku 830 - 910; do roku 893 pracoval v preslavskej škole).

Táto pokrývala väčšiu časť vtedajšej bulharskej provincie Kutmičevica, t. j. dnešného Severného Macedónska (s metropolou diecézy, ktorej biskupom sa stal práve Kliment, lokalizovanou v Drembici alebo vo Velitsi), ale aj Albánsko (so strediskom v Devole). Na rozdiel od Plisky a Preslavy sa v ochridskej škole používalo hlaholské písmo až do 12. storočia, a to súbežne s cyrilikou.

Na pôvodnom území pod vládou veľkomoravských panovníkov sa rozvíjala v nasledujúcom období po zániku Veľkej Moravy staroslovienska písomná kultúra a liturgia v přemyslovských Čechách do 11. storočia v (nielen z historických prameňov známom) benediktínskom kláštore v Sázave založenom v roku 1032, ako o tom svedčí filologický rozbor niektorých písomných diel a viaceré nepriame argumenty.

Po vyhnaní mníchov z tohto kláštora 1096 používanie staroslovienčiny v liturgii aj ako literárneho jazyka v Čechách zaniklo. Používanie liturgie v slovanskom jazyku v Čechách sa obnovilo až za panovania Karola IV. (1346 - 1378), ktorý založil Emauzský kláštor v Prahe v roku 1347 po predchádzajúcom súhlase pápeža Klementa IV. (1342 - 1352), kde pôsobili benediktíni ovládajúci chorvátsku hlaholiku, no praktizovali už rímsku liturgiu. V tamojšom skriptóriu vznikali preklady nielen cirkevnoslovanských diel, ale aj z latinských. Práve benediktínov z Emauzského kláštora pozval 1380 knieža Konrad II. Šedý do Sliezska do kláštora v Oleśnici a o desať rokov neskôr ich kráľ Vladislav ...

Moravský Svätý Ján

Obec Moravský Svätý Ján má takýto erb: zelený štít, v ktorom je strieborná hlava svätého Jána Krstiteľa so zlatou svätožiarou so zlatým krížom, pod hlavou je strieborná šatka. Obecná vlajka má bielu, zelenú, žltú a zelenú farbu. MSJ má vyše 2100 obyvateľov, obec Sekule má vyše 1700.

Z histórie obce Moravský Svätý Ján: Prvá zmienka o obci je z roku 1449. Obec patrila k panstvu hradu Ostrý Kameň, ale neskôr veľa krát menila majiteľov. V 16. storočí sa v obci usadili Habáni. Pamiatky v obci: Kostol sv. Jána Krstiteľa z 19. storočia, kaštieľ z 19. storočia (majitelia gróf Zicschi, barón Hirsch, princ Hohelohe), habánsky dvor (Kaníža).

Erb obce Moravský Svätý Ján

Z obce Moravský Svätý Ján pochádzali alebo v nej pôsobili napríklad lekár Gejza Dallos, kňaz Andrej Kubina, ľudová speváčka Eva Studeničová a iní.

Viacero regiónov, ktoré majú podobné vlastnosti, tvorí národ. Národ je spoločenstvo ľudí, ktorých spája jazyk, história, územie a kultúra. V modernom svete je zvykom, že každý národ...

Byť občanom nejakého štátu znamená, že máme voči štátu nejaké povinnosti a práva. My sme občania Slovenskej republiky. Občianstvo sa zvyčajne získava narodením. Ak by sme chceli získať občianstvo iného štátu, musíme splniť predpísané podmienky (napr. dĺžka pobytu, znalosť jazyka a kultúry, zamestnanie...) a stratíme slovenské občianstvo.

Na čele obce je starosta, na čele mesta je primátor. Najnovšie mestá sú Gabčíkovo a Turany (od r. 2016). Najmenšie sú obce Príkra (8), Havranec (12) a Poproč (14).

Obec, v ktorej sme sa narodili, sa nazýva rodisko. Obec, v ktorej žijeme, sa nazýva bydlisko. Každá obec je unikátna svojou geografickou polohou, skladbou obyvateľstva, históriou, folklórom... Na vyjadrenie jedinečnosti sa používajú obecné/mestské symboly. Sú to vlajka, pečať a erb.

Z histórie obce Sekule: Prvá zmienka o obci je z roku 1402. Pôvodní obyvatelia obce boli Sikuli, ktorí mali za úlohu strážiť hranice Uhorského kráľovstva. Obec patrila k panstvu hradu Ostrý Kameň. Obyvatelia sa zaoberali poľnohospodárstvom a vinárstvom. V 18. storočí bolo rozšírené pestovanie tabaku. V rokoch 1976-1989 bola obec Sekule spojená s obcou Moravský Ján. Budova základnej školy bola dokončená v roku 1984.

Pamiatky v obci: Kostol Narodenia Panny Márie z 19. storočia, pohrebná kaplnka, viaceré kaplnky a kríže.

Osobnosti mohli žiť v minulosti alebo žijú v súčasnosti. Ostatní obyvatelia sú na nich hrdí a pre mladú generáciu sú pozitívnymi vzormi. Z obce Sekule pochádzali alebo v nej pôsobili napríklad hudobník Ján Zemek, aktívny učiteľ a riaditeľ Ján Polčin, vedúca súborov Sekulan a Sekulánek Mária Kučerková alebo manželia Kadlicoví, ktorí rozvíjali v obci kultúrny a spoločenský život.

Regióny sa od seba odlišujú napr. v nárečí, krojoch, obydliach, tancoch, hudbe... Niektoré regióny na Slovensku sú viac hospodársky rozvinuté, iné menej. Súvisí to s geografickou polohou, dopravnou dostupnosťou a fungovaním podnikov a obchodov.

tags: #moravsky #svaty #jan #sklonovanie