Požehnanie kňaza a jeho podmienky v katolíckej cirkvi

Požehnanie kňaza má hlboký význam a prináša skutočné benefity. V biblickom jazyku požehnať osobu alebo vec veľmi často znamená „mať z toho radosť“ alebo „pozerať sa na to so súhlasom“.

Keď patriarcha Jakub požehná svojich synov, neudeľuje ani tak svoje vlastné požehnanie, ale vzýva priazeň a požehnanie neba. Slovo tiež vyjadruje chválu a úctu, ktorú sme dlžní Majestátu Božiemu.

Účinky a význam požehnania

Katolíci inštinktívne cítia, že požehnanie kňaza nie je prázdnym obradom, ale má hlboký význam. Keď Cirkev uplatňuje svoju božsky danú moc požehnávať osoby a veci, udeľuje týmto osobám alebo veciam osobitné zasvätenie alebo svätosť.

Kňazské požehnanie je svojou účinnosťou podobné sviatostiam v tom zmysle, že tak ako vo sviatostiach vykonávanie vonkajšieho obradu znamená a skutočne vytvára vnútornú milosť, tak vonkajší obrad alebo obrad požehnania udeľuje na dušu určité zvláštne, hoci pominuteľné, pomoci a milosti.

Je teda obrovský rozdiel medzi obetnými úkonmi kňaza a úkonom požehnania. Povahou obety je, že obetovaný predmet by mal byť odteraz úplne odstránený z bežného používania. Keď Cirkev požehná vec, neodníma ju z bežného používania ľudského života; ona ho len takpovediac preberá a okrem jeho prirodzených vlastností mu dáva pridanú čnosť nadprirodzeného charakteru, čím sa stáva pre človeka prostriedkom nebeskej milosti.

Tak napríklad voda, ktorá bola požehnaná Cirkvou, pričom si zachováva všetku svoju prirodzenú čnosť očisťovania alebo utišovania smädu a podobne, dostáva týmto požehnaním novú a pridanú čnosť, takže keď ju ľudia používajú v duch viery, stáva sa pre nich prostriedkom milosti.

Sotva je v šírom svete niečo, čo by sa v tej či onej dobe nemohlo stať predmetom požehnania Cirkvi. Čokoľvek slúži potrebám človeka, môže byť aj predmetom požehnania.

Kategórie požehnaných vecí

Všetky veci požehnané Cirkvou však možno rozdeliť zhruba pod dva okruhy:

• Niektoré veci, ktoré Cirkev požehnáva na čisto duchovný účel (ako napríklad svätená voda, posvätené oleje, ružence atď.), a keď už boli požehnané, už sa používajú výlučne ako prostriedok milosti.
• Je tiež nesmierne množstvo vecí, ktoré Cirkev požehnáva s cieľom urobiť ich neškodnými, a nie urobiť z nich skutočné prostriedky milosti.

Aby sme to pochopili, musíme mať na pamäti, že okolo nás je neviditeľný svet zložený z veľmi mocných bytostí, ktorých každý zámer a zámer smeruje úplne k zlu.

Cirkev si je plne vedomá veľkej moci týchto padlých duchov pre zlo; je si vedomá nehynúcej nenávisti, s ktorou satan prenasleduje ľudstvo. Ale tiež vie, že „princ tohto sveta“ sa stretol v otvorenom boji a utrpel ťažkú porážku. Kríž Ježiša Krista je zbraň, ktorá porazila hrozného nepriateľa. V kríži má teda Cirkev zbraň, obrannú aj útočnú, ktorá jej umožňuje stretnúť sa s nepriateľom vo všetkých jeho podobách.

Teraz diabol často využíva prvky, ktoré slúžia potrebám človeka, aby mu ublížil. Keď máme na mysli tieto skutočnosti, ľahko porozumieme modlitbám a požehnaniam Cirkvi. Kedykoľvek niečo požehná, vždy začína exorcizmom - to znamená modlitbami proti zlým duchom, nariaďujúc im, aby sa vzdialili alebo prestali vykonávať akýkoľvek vplyv na predmety jej požehnania. Žiadne požehnanie sa nikdy neudeľuje bez znamenia kríža. Symbol kríža je všemocnou zbraňou v rukách Cirkvi.

Je to znamenie, ktoré musí diablovi vždy pripomínať jeho úplnú porážku a následnú nemohúcnosť. Katolícka myseľ to ľahko pochopí. Preto dobrý katolík žiada o požehnanie Cirkvi pri každej možnej príležitosti. Nechce sa usadiť v novom dome, pokiaľ predtým nedostal kňazské požehnanie. Keď sa naskytne príležitosť, požiada kňaza, aby požehnal jedlo, ktoré prijíma. Polia, ktoré obrába, dobytok, ktorý mu slúži, to všetko sú vhodné predmety na požehnanie.

Týmto spôsobom katolícke kňazstvo so svojimi úžasnými a úplne božskými silami pokračuje v priebehu vekov v tom, čo Kristus robil počas svojho života na zemi. Kňazstvo je jediná veľká organizovaná moc, ktorá bola kedy vybudovaná v boji proti mocnostiam temnoty - proti „kniežatstvám a mocnostiam na výšinách“.

Príležitosti na získanie požehnania

Počas roka máme niekoľko príležitostí, kedy môžeme získať tzv. úplné (plnomocné) odpustky. Katechizmus Katolíckej Cirkvi v bodoch 1471-1479 nám hovorí, čo sú odpustky. V skratke: tým, že človek spácha hriech, pripíše sa mu vina, ale aj následok za ňu, teda trest. Ak sme spáchali ťažký hriech (vedome, dobrovoľne a vo vážnej veci), zaslúžime si zaň večný trest (peklo). Ak sme spáchali ľahký hriech, zaslúžime si časný trest (očistec).

Boh vo svojom nekonečnom milosrdenstve nám dáva možnosť odpustenia hriechov vo sviatosti zmierenia. No aj vtedy, keď sa nám odpustí hriech, následok (teda trest) zostáva. Síce nie večný (v pekle), ten sa odpúšťa spolu s hriechmi, ale časný (v očistci) zostáva.

Pre koho môžeme úplné odpustky získať? Každý sám pre seba. Výnimku tvorí obdobie od 1. do 8. novembra. Vtedy môžeme získať plnomocné odpustky len pre duše v očistci, každý deň pre jednu dušu.

Kedy môžeme úplné odpustky získať? Sú určené dni v roku, v ktoré môžeme získať odpustky. Okrem toho sú výnimočné udalosti, kedy môže Svätý Otec alebo diecézny biskup vyhlásiť možnosť získania plnomocných odpustkov, napr. v jubilejnom roku (alebo v súčasnosti v rámci Roku sv. Pavla), na púti a podobne.

2. augusta možno získať vo farských a františkánskych kostoloch úplné odpustky „Porciunkuly.“ Skutok predpísaný na získanie odpustkov je nábožná návšteva kostola spojená s Modlitbou Pána (Otče náš) a vyznaním viery (Verím v Boha). Okrem toho treba splniť tri podmienky: svätá spoveď, sväté prijímanie a modlitba na úmysel svätého otca (napr. Otče náš, Zdravas Mária a Sláva Otcu).

Veriaci vnímajú svoj domov ako Božie požehnanie a chcú ho zasvätiť Bohu, aby v ňom prebývali pokoj a láska. Obrad býva spojený aj s určitými míľnikmi v živote, akými môžu byť nasťahovanie sa do nového domu, rekonštrukcia, alebo ak rodina prechádza ťažkým obdobím a potrebuje načerpať novú duchovnú silu.

Požehnanie domova sa spája aj s Božou ochranou pred zlom. To môže mať podobu nešťastia, rodinných nezhôd, chorôb či iných negatívnych vplyvov. Požehnanie si netreba mýliť s magickými rituálmi. Niektorí môžu pripisovať moc samotnému obradu, ktorý má vyriešiť všetky ich problémy, zlé vzťahy v rodine či nešťastie. Obrad požehnania je však iba úkonom, nemá moc požehnávať, tú má len Boh.

Na dvere sa tradične píšu písmená C+M+B spolu s rokom (napr. 20+C+M+B+26). V nemecky hovoriacich krajinách sa môžeme stretnúť aj s verziou G+M+B ako skratka pre „Gašpar, Melichar, Baltazár“.

Obrad sa môže mierne líšiť v niektorých zvyklostiach či jeho priebehu. Obyvatelia domu pripravia priestor na požehnanie, na stôl umiestnia sviečky a kríž. Kňaz privíta rodinu a vysvetlí, ako bude obrad prebiehať, spolu sa na úvod prežehnajú. Nasleduje čítanie úryvku z evanjelia, ktorý hovorí o Božom požehnaní pre domovy. Počas obradu môže prechádzať celú domácnosť a pokropiť každú miestnosť, ale je to skôr otázka zvyklostí. Na záver sa všetci zhromaždia k spoločnej modlitbe a prosbám, k tradíciám patrí aj spev mariánskej piesne. Kňaz požehná obyvateľom domu.

Požehnaná soľ môže byť uložená na symbolické miesta ako ochrana pred zlým. Po obrade je zvyklosťou, že veriaci ponúknu duchovnému pohostenie.

Obrad nie je spoplatnený, kňaz ho vykonáva ako sviatostinu (sacramentál), teda posvätný úkon Cirkvi, ktorý má veriacich posilniť vo viere. Avšak je bežné, že veriaci darujú dobrovoľný príspevok na kostol alebo farnosť.

Ak sa po dlhej dobe vráti domov člen rodiny, ide o symbolický začiatok novej etapy v rodine. Požehnanie domu symbolizuje zasvätenie priestoru Bohu, očistenie od zlých vplyvov a privolanie pokoja a harmónie.

Na druhej strane je to však príležitosť povzbudiť ho k sobášu v kostole alebo k životu v súlade s kresťanským učením.

V sobotu 15.8.2015 je prikázaný sviatok Nanebovzatie Panny Márie. Pri týchto svätých omšiach požehnáme byliny a kvety, ktoré si na svätú omšu môžete priniesť.

Požehnanie bylín na sviatok Nanebovzatie Panny Márie vzniklo v Nemecku, kde je možné doložiť príslušné obrady požehnania už v 10. storočí. Už pohanský starovek poznal liečivú silu bylín, ale pripisoval ju magickým obradom pri ich zbieraní. Cirkev tento zvyk pokresťančila a vytvorila obrad požehnania bylín, aby vyzdvihla, že Boh je prameňom každej liečivej sily a na príhovor Panny Márie a svätých je možné získať uzdravenie.

V stredu 3.2.2016 slávime spomienku svätého Blažeja, biskupa a mučeníka. Povesť rozpráva, že jedna vdova s plačom priniesla k Blažejovi svoje dieťa, ktorému zostala trčať v hrdle rybia kosť, a prosila ho o pomoc. Blažej sa vrúcne pomodlil, požehnal dieťa a chlapec sa uzdravil. Po jeho smrti sa tiež diali zázraky uzdravenia. Vyvinula s tradícia, že na sviatok svätého Blažeja (3.februára) sa udeľuje požehnanie svätého Blažeja, takže v tento deň môžete prijať toto Svätoblažejské požehnanie hrdla.

Sviatosť posvätného stavu

Ten, kto prijíma sviatosť posvätného stavu, dostáva osobitnú účasť na Kristovom kňazstve, ktoré sa kvalitatívne líši od všeobecného kňazstva veriacich. Sviatostné kňazstvo je dar Ducha Svätého, ktorý udeľuje Kristus prostredníctvom Cirkvi.

Vysviackou dostáva kňaz konkrétnu moc a poslanie slúžiť svojim bratom a sestrám vo viere. Sviatosť posväteného stavu má tri stupne: biskupský stav (episkopát), kňazský stav (presbyterát), diakonský stav (diakonát).

Kňazi Starého zákona boli predovšetkým prostredníkmi medzi nebo a zemou, medzi Bohom a jeho národom. Ježiš Kristus ako jediný „prostredník medzi Bohom a ľuďmi“ (1Tim 2,5) toto starozákonné kňazstvo naplnil, dovŕšil a ukončil.

Katolícky kňaz, ktorý udeľuje sviatosti, nekoná na vlastnú päsť, z vlastnej moci alebo zo svojej morálnej dokonalosti, ale „in persona Christi“ - v osobe Krista. Vysviackou v ňom rastie Kristova premieňajúca, uzdravujúca a zachraňujúca moc, ktorou slúži zverenému ľudu.

Za diakona, kňaza a biskupa môže byť platne vysvätený muž, ktorý prijal katolícku vieru, bol v nej pokrstený a pobirmovaný a je Cirkvou povolaný na tento úrad.

Diakon je ustanovený pre osobitnú službu Cirkvi. Zastupuje totiž Krista, ktorý „neprišiel dať sa obsluhovať, ale slúžiť a položiť svoj život ako výkupné za mnohých“ (Mt 20,28).

Pri kňazskej vysviacke Duch Svätý vtláča kňazovi nezmazateľnú pečať, ktorou ho pripodobňuje Kristovi a dáva mu schopnosť konať v Ježišovom mene. Kňaz ako spolupracovník svojho biskupa má hlásať Božie slovo, udeľovať sviatosti a predovšetkým sláviť Eucharistiu.

Biskupskou vysviackou sa udeľuje plnosť sviatosti posvätného stavu. Po vysvätení sa biskup stáva právoplatným nástupcom apoštolov a vstupuje do biskupského zboru. Od okamihu svojho vysvätenia je zodpovedný za celú Cirkev spolu s ostatnými biskupmi a s pápežom.

Každý kresťan je povolaný k všeobecnému kňazstvu, aby v Božom mene pôsobil vo svete a prinášal mu Božie požehnanie a milosť. Pri Poslednej večeri a pri rozoslaní apoštolov dal však Ježiš niektorým posvätnú moc na službu veriacim.

Preto len títo vysvätení kňazi zastupujú Ježiša, Pastiera svojho ľudu a Hlavu svojho tela - Cirkvi. Všetci by sme mali nanovo objaviť Boží dar pre Cirkev, ktorým je vysvätený kňaz, ktorý medzi nami zastupuje samého Pána.

Mladý muž, ktorý by v sebe cítil povolanie ku kňazstvu, môže sa cez svojho farára prihlásiť na štúdium teológie a prípravu na kňazstvo v Banskobystrickej diecéze, v Kňazskom seminári svätého Gorazda v Nitre.

Novokňazské požehnanie zvyčajne udeľuje kňaz v závere svojej primičnej svätej omše, teda krátko po kňazskej vysviacke. Dnes sa táto možnosť neviaže na samotné požehnanie, ale na účasť na primičnej svätej omši novokňaza. Na Slovensku, ale aj v iných krajinách je zvyk, že novokňazi neudeľujú osobitné požehnanie len v súvislosti s primičnou svätou omšou, ale i neskôr - zvyčajne celý prvý rok kňazského pôsobenia.

tags: #mozem #poziadat #o #pozehnanie #knaza