Katechizmus pre dospelých Jána Augustína je dielo, ktoré si kladie za cieľ poskytnúť ucelený a komplexný pohľad na katolícku vieru a morálku. Je určený predovšetkým tým, ktorí sa venujú katechéze, najmä biskupom, kňazom a katechétom, ako pomôcka pri ich poslaní učiť Boží ľud.
Všetkých ľudí, rozdelených a rozptýlených hriechom, zvoláva do jednoty svojej rodiny, ktorou je Cirkev. Aby to uskutočnil, poslal v plnosti času svojho Syna ako Vykupiteľa a Spasiteľa.
I. Poslanie Cirkvi a katechéza
Kristus poslal apoštolov, ktorých si vyvolil, a dal im príkaz ohlasovať evanjelium: „Choďte teda, učte všetky národy a krstite ich v mene Otca i Syna i Ducha Svätého a naučte ich zachovávať všetko, čo som vám prikázal. A hľa, ja som s vami po všetky dni až do skončenia sveta“ (Mt 28,19-20). Apoštoli sa na základe tohto poslania „rozišli a všade kázali.
Aj tých, čo s Božou pomocou prijali toto Kristovo volanie a slobodne naň odpovedali, pobádala Kristova láska ohlasovať dobrú zvesť po celom svete. Tento poklad prijatý od apoštolov ich nástupcovia verne zachovali.
Katechéza je výchova detí, mládeže a dospelých vo viere najmä vyučovaním kresťanskej náuky. Katechéza súvisí s viacerými inými zložkami pastorálneho poslania Cirkvi, ktoré majú katechetický ráz, katechézu pripravujú alebo z nej vyplývajú bez toho, že by s nimi splývala.
Obdobia obnovy Cirkvi sú aj obdobiami intenzívnej katechizácie. Tak vidíme, že vo veľkej epoche cirkevných Otcov svätí biskupi katechéze venovali značnú časť svojej služby.
Katechetická služba čerpá vždy novú silu na konciloch. V tomto ohľade treba ako príklad vyzdvihnúť Tridentský koncil. Vo svojich dekrétoch dal katechéze prvoradé miesto. V ňom má svoj pôvod Rímsky katechizmus, ktorý sa volá aj Tridentský a je dielom prvoradej dôležitosti ako súhrn (kompendium) kresťanského učenia.
V pohybe, ktorý vyvolal Druhý vatikánsky koncil (pápež Pavol VI. pokladal tento koncil za veľký katechizmus moderných čias), katechéza Cirkvi opäť upútala na seba pozornosť. Svedčí o tom Všeobecné katechetické direktórium, zverejnené roku 1971, zasadania Biskupskej synody o evanjelizácii (1974) a o katechéze (1977), ako aj apoštolské exhortácie Evangelii nuntiandi (1975) a Catechesi tradendae (1979), ktoré zodpovedajú týmto zasadaniam. Mimoriadne zasadanie Biskupskej synody roku 1985 žiadalo, „aby sa vypracoval katechizmus alebo súhrn (kompendium) celého katolíckeho učenia, tak viery, ako aj mravov“.
Svätý Otec Ján Pavol II. sa stotožnil s touto žiadosťou Biskupskej synody, keď uznal, že táto „túžba plne zodpovedá skutočnej potrebe všeobecnej Cirkvi i partikulárnych cirkví“.
II. Cieľ a pramene Katechizmu
Cieľom tohto Katechizmu je podať organický a súhrnný výklad podstatného a základného obsahu katolíckeho učenia viery a mravov vo svetle Druhého vatikánskeho koncilu a celej Tradície Cirkvi. Jeho hlavnými prameňmi sú Sväté písmo, cirkevní Otcovia, liturgia a Učiteľský úrad Cirkvi.
Tí, čo skrze vieru a krst patria Kristovi, sú povinní vyznávať pred ľuďmi krstnú vieru. Preto Katechizmus najprv vysvetľuje, v čom spočíva Zjavenie, ktorým sa Boh obracia na človeka a dáva sa mu, a viera, ktorou človek odpovedá Bohu.
Posledná časť Katechizmu hovorí o význame a dôležitosti modlitby v živote veriacich. Končí sa krátkym komentárom k siedmim prosbám modlitby Pána.
III. Štruktúra a používanie Katechizmu
Tento Katechizmus je koncipovaný ako organický výklad celej katolíckej viery. Preto ho treba čítať ako jeden celok.
Texty Svätého písma sa často necitujú doslovne, ale sa na ne iba odkazuje (skratkou „porov.“) v poznámke. Na hlbšie pochopenie takých miest treba použiť príslušné texty.
Citácie z patristických a liturgických prameňov, z dokumentov Učiteľského úradu a zo spisov svätých vytlačené menším typom písma majú slúžiť na obohatenie výkladu učenia.
Séria krátkych textov na konci každého tematického celku zhŕňa v stručných formuláciách podstatný obsah učenia.
IV. Dôraz na náukový výklad a prispôsobenie
Tento Katechizmus kladie dôraz na náukový výklad. Chce totiž pomôcť hlbšie poznať vieru.
Vzhľadom na svoj cieľ tento Katechizmus nemieni prispôsobovať výklad a katechetické metódy, ako si to vyžaduje rozdielnosť kultúr, veku, duchovnej zrelosti, spoločenského a cirkevného postavenia tých, na ktorých sa katechéza obracia. Tieto nevyhnutné prispôsobenia sú úlohou osobitných katechizmov a ešte väčšmi tých, čo učia veriacich.
Na záver je vhodné pripomenúť pastoračnú zásadu, ktorú uvádza Rímsky katechizmus: „Toto je totiž tá vznešenejšia cesta, ktorú… ukázal Apoštol, keď celý zmysel svojho učenia a výchovy zameral na lásku, ktorá nikdy nezanikne.
„Otče,… večný život je v tom, aby poznali teba, jediného pravého Boha, a toho, ktorého si poslal, Ježiša Krista“ (Jn 17, 3). Boh, náš Spasiteľ; „chce, aby boli všetci ľudia spasení a poznali pravdu“ (1 Tim 2, 3-4). „Niet pod nebom iného mena, daného ľuďom, v ktorom by sme mali byť spasení“ (Sk 4, 12), iba meno Ježiš.
Nekonečne dokonalý a sám v sebe blažený Boh podľa číro dobrotivého rozhodnutia slobodne stvoril človeka, aby mu dal účasť na svojom blaženom živote. Preto je v každom čase a na každom mieste blízky človeku. Volá ho a pomáha mu, aby ho hľadal, poznával a zo všetkých síl miloval.