História kostola v Lúčnici nad Žitavou

Nová Ves nad Žitavou, ktorej súčasťou je aj Lúčnica nad Žitavou, sa pýši bohatou históriou siahajúcou až do praveku. Prvé stopy osídlenia zanechal ľud kultúry s kanelovanou keramikou, približne 5000 rokov pred Kristom. Hustejšie osídlenie povodia Žitavy dokladajú nálezy z obdobia mladšej kamennej doby. Kultúra s lineárnou keramikou i želiezovská skupina sú zastúpené v okolí Novej Vsi nad Žitavou a Slepčian.

Prastará osada Jovka, neskôr pomenovaná Jovka - Kostolná, a Malá Jovka boli dve veľmi významné a z historického pohľadu zaujímavé predchodkyne Novej Vsi nad Žitavou. Podobne i susedné obce Slepčany a Tajná mali svoje blízko ležiace osady Veľké Slepčany, Malé Slepčany - majer Mikova Ves, Malá a Veľká Tajná, Tajná - Šiarovce. Obec s prívlastkom Veľká mala v tých časoch sotva 10 domov.

Mapa rozšírenia kultúry s lineárnou keramikou.

Archeologické nálezy

Po starých obydliach z hliny a dreva sa stopy nezachovali. Kameň zo základov využívali pri zakladaní nových stavieb. Našli sa však kultúrne jamy s množstvom črepín, nástrojov i niekoľko kusov nepoškodených nádob. Staré sídlisko s kostolom a cintorínom pod Jovkou zďaleka ešte nevydalo svedectvo o živote a práci jej obyvateľov.

Prvý písomne doložený archeologický prieskum v obci Nová Ves nad Žitavou odborníci uskutočnili v júni 1938. Pracovníci Čs. štátneho archeologického ústavu v Prahe našli nádoby, keramické a kostené predmety. Časť bohatého nálezu uložili do Slovenského národného múzea v Martine. Praveké sídlisko patrilo aj ľudu kultúry s kanelovanou keramikou (5000 rokov pred Kristom). Tieto predmety patrili medzi najstaršie. V polohe Jovka našli archeológovia črepy z 10. až 13. storočia. Doba kamenná - ludanická kultúra je zastúpená nálezom kostrových hrobov. Na miestach nálezu sa pravdepodobne nachádzali sídliská prastarej Jovky a Malej Jovky. V lokalite Štrkovicsko, na ľavom brehu rieky, bolo potvrdené staré sídlisko. Výskum potvrdil skutočnosť, že v týchto miestach sídlil ľud neskorej kamennej doby a kultúry s kanelovanou keramikou.

Písomné zmienky a pomenovania obce

Prvá písomná zmienka o prastarej Jovke pochádza z roku 1229. Nová Ves nad Žitavou sa prvýkrát spomína v zachovanej listine z roku 1355. Zo staršieho obdobia sa zachovalo málo listín. Písomnosti nadobudli väčší význam až v neskoršom období. Zmienka o obci v listine neznamená, že obec nejestvovala dávno predtým.

Niektoré pomenovania obce v histórii Jovky, Malej Jovky a Novej Vsi nad Žitavou:

• 1229 Jovka, terra Jovka
• 1293 Ioka
• 1308 Malá Jovka
• 1332 de Joca (Jovka - Kostolná)
• 1344 Iovka
• 1389 Jow
• 1499 Kiss Jóka
• 1601 Jovka, Malá Jovka
• 1355 Wyfalu
• 1556 Wyffalw
• 1732 Nova Wes
• 1773 Nowejsa, Zsitva uj falu
• 1808 Kisfalud, Zsitvaújfalu
• 1821 Nowejsa
• 1863 Zsitvaújfalu
• 1913 - 1913 Žitavská Nová Ves
• 1913 1927 Nová Ves nad Žitavou

Osadu Jovka v listine z roku 1332 pomenovali Jovka - Kostolná. Poukazuje to na významné postavenie historickej osady, v ktorej stál kostol. Románsky kostolík, neskôr prestavaný do gotického slohu.

Názov historickej osady Jovka vznikol v storočiach ríše našich predkov. Zaniknuté obce Jovka - Kostolná a Malá Jovka zanechali ústnym podaním svoje názvy kopcu Jovka (213 m n. m.), Jovka - polia, háje a vinohrady a časť Kostolná. Obyvatelia susednej obce Nevidzany pri hranici chotára používajú názov Pod Jovkou. Nová obec na protiľahlom pravom brehu Žitavy, neďaleko Jovky, sa pravdepodobne začala rozvíjať až po tatárskom plienení. Hospodárska usadlosť Malá Jovka patrila do chotára pomaly sa vzmáhajúcej novej osady.

Jovka striedala vlastníkov od opátstva v Hronskom Beňadiku, cez Forgáčovcov z hradu Jelenec až po pánov z Topoľčianok. Najstarším známym majiteľom bol komes Ivanka. V daňovom súpise je poznačené, že obec Nova Villa patrí Forgáčovcom. V roku 1386 sa spomína v obci mýto. Mýtna stanica stála na hranici Tekovskej a Nitrianskej župy pri potoku Drevenica. Hraničná čiara Tekovskej župy, do ktorej patrila Jovka aj Nová Ves nad Žitavou, prechádzala stredom spomenutého potoka a pokračovala na juh korytom Žitavy.

Novú Ves nad Žitavou pomenovali naši predkovia staroslovenským názvom ves. V 14. a 15. storočí patrili Matúšovi Čákovi z Trenčína a dostali sa do držby kráľa. Koncom 15. storočia spolu s niektorými okolitými obcami patrili svätobeňadickému kláštoru. V 16. a 17. storočí patrila Jovka pánom z Topoľčianok. Stopäťdesiat rokov tureckých plienení počas ich panstva znamenalo pre ľudí veľa utrpenia. Nová Ves nad Žitavou patrila od roku 1732 grófovi Paluškovi zo Zlatých Moraviec. V 18. a 19. storočí prichádzali do dediny nové šľachtické rodiny. Postavili si honosné kaštiele, okolo ktorých vysadili parky a zriadili majere. V Novej Vsi nad Žitavou sa do súčasnosti zachovali tri kaštiele.

V roku 1732 mala Nová Ves nad Žitavou iba 375 obyvateľov. O sto rokov neskôr počítala 98 domova 667 ľudí. V rokoch 1830 - 1831 vypukla aj na Požitaví cholerová epidémia. Na prístupových cestách k obci postavili stráže. Opätovné šírenie cholery nastalo v období rokov 1865 - 1866. Proti zemepánom začali rebélie, ktoré potlačili ozbrojení vojaci. Po morových a cholerových epidémiách domáca šľachta povolala na opustené hospodárstva rodiny z rôznych častí krajiny. Novoveské šľachtické rodiny potrebovali novousadíkov. Postavili honosné kaštiele a založili parky, ktoré vysadili exotickými stromami a kríkmi.

Železničnú trať odovzdali do prevádzky v septembri 1894. Železnica oddelila kostol na kopci od centrálnej širokej ulice. Dočasné pracovné miesta získala dedinská chudoba pri výstavbe trate a prístupovej cesty vedľa železnice. Nové strádania občanov a ich rodín nastali v roku 1914, kedy vyhlásili všeobecnú mobilizáciu. Na ruinách starého systému vládnutia monarchie vznikla Česko - slovenská republika.

Po roku 1918 Slováci a Česi vytvorili spoločný štát. Centralistický unitárny štát nepriniesol pre Slovákov kultúrny a hospodársky rozvoj. Určité napredovanie prinieslo iba školstvo a odstraňovanie zastaraných foriem obrábania pôdy. V decembri 1920 vypukol štrajk robobníkov vo Vrábeľskom okrese. Roľníci z Novej Vsi nad Žitavou a iných obcí prichádzali na vozoch štrajkovať do Vrábeľ. V rokoch 1921, 1928 a 1923 pokračovali ďalšie štrajkové pochody proti biede a nezamestnanosti.

Viedenským diktátom v novembri 1938 patrila obec Nová Ves nad Žitavou do maďarskej okupačnej zóny. Po úprave dočasných hraníc ju dňa 14. marca 1939 vrátili do územia Slovenského štátu. Maďarskí žandári museli opustiť strážnicu medzi Slepčanmi a Novou Vsou nad Žitavou. Vypukla svetová vojna a občania sa zúčastnili bojových operácií na západnom a východnom fronte i v domácom odboji.

Po skončení II. svetovej vojny začalo nové obdobie s novými medzinárodne - politickými pomermi a s novým režimom v štáte, ktoré prežívala súčasná generácia. Po skončení 2. svetovej vojny sa život pomaly dostával do koľají a spoločnosť pod politický vplyv Sovietskeho zväzu. Nová výstavba v obci a materiálne napredovanie zaostávalo za vyspelými krajinami Európy, i keď sa z pohľadu občana zdalo ako veľké napredovanie oproti rokom prvej polovice 20. storočia. Socialistická ideológia potláčala kresťanské hodnoty minulosti a zmrazila duchovné aktivity občanov. Zrušila cirkevné školstvo a od roku 1950 zaviedla povinné civilné sobáše.

Rodiny, ktoré prinútila nezamestnanosť za 1. československej republiky odísť do Francúzska za prácou, postavili rodinné domy vedľa cesty. Po navezení zeminy v roku 1949 dostala pevný kamenný povrch z dovozenej drte. Nazvali ju Francúzskou ulicou. Kostolná a Hlavná ulica mala kanalizáciu. Obrubníky vedľa ciest osadili v roku 1952. Nový asfaltový povrch cesty od kostola začali využívať od roku 1955.

Tehelňa v hliníku, vedľa cesty pri kostole, mala priemerné technické vybavenie. Roku 1958 vybetónovali chodníky pred obchodom Jednota a Kultúrnym domom pri križovatke. O rok neskôr inštalovali hodiny na veži Hasičskej zbrojnice.

Po odovzdaní nového mosta, ktorý vyrástol nad potokom Drevenica (r. 1987), zlikvidovali staré násypy a urovnali terén. Opravili historicky vzácny oblúkový most. Po roku 1970 nastúpilo novodobé vysťahovalectvo za prácou a bývaním v panelákoch na sídliskách do miest. V roku 1981 dokončili Dom smútku a vodovod v areáli cintorína s účelom zavlažovania.

Dňa 1. januára 1993 vznikla samostatná Slovenská republika. Po dlhotrvajúcich dažďoch v apríli 1994 sa hladina vody v Žitave zdvihla, vyliala sa z koryta na pozemky družstva a záhrady. Voda zaplavila časť areálu školy a ihriska. Takúto povodeň zaznamenal obecný kronikár v roku 1965. V roku 1995 sa vykonali protipovodňové opatrenia vybudovaním svahu a kamenného múru na brehoch rieky Žitavy. V tom istom roku bola uskutočnená generálna oprava mosta cez rieku Žitava. V marci 1997 začala plynofikácia obce, bola ukončená o šesť mesiacov. Výstavba vodovodu v obci bola ukončená v roku 1998. Dňa 30. novembra 2002 obec Nová Ves nad Žitavou pripravila slávnostné otvorenie nového Domu kultúry a Obecného úradu.

Kostol sv. Tomáša

V roku 1332 sa v zachovanej listine spomína gotický kostol zasvätený sv. Tomášovi. Doložená je fara a cintorín okolo kostola. Obec, ktorá mala kostol a faru, sa stala pre široké okolie centrom náboženského života a hospodárskym strediskom.

Kostol zasvätený sv. Tomášovi v prastarej osade Jovka stál od nepamäti. Základný kameň súčasného novoveského rímskokatolíckeho kostola položili v roku 1789. Sv. Tomáš, patrón kostola a farnosti je zobrazený v erbe Novej Vsi nad Žitavou. Kostol renovovali v roku 1946.

Prvé primície, čiže prvú sv. omšu, v kostole zasvätenom ku cti sv. Tomáša, biskupa, slávil podľa histórie prvý zaznamenaný kňaz z Novej Vsi nad Žitavou Ján Kováč v roku 1843. V roku 1922 slávil prvú sv. omšu Páter Lucian Biró - Bonček, benediktín. Dňa 22. septembra 1957 začala výstavba farskej budovy.

Spolok Mariánska púť organizovala púte, Fatimské soboty a mládežnícke večery. Kňazské svätenie naposledy prijal a primičnú sv. omšu pre veriacich slúžil dp. Miroslav Raček. Dňa 26. decembra 2000 na sviatok sv. Štefana vdp. Vincent Máder, farár, dekan v Novej Vsi nad Žitavou sa dožil 50. výročia vysvätenia za kňaza. V tunajšej farnosti začal pôsobiť od roku 1956.

Všetci kňazi a rehoľhé sestry pochádzajúce z obce i správcovia farnosti sa zaslúžili o šírenie Evanjelia, obetavosť a nezištnú lásku, starostlivosť o duše veriacich na ceste do večnosti.

Na cintoríne pri kostole stoja dva kamenné kríže. Jeden z nich postavili v roku 1868 na odvrátenie cholery. Druhý dal postaviť mlynár Ján Palkovič. Vo vinohradoch si občania uctievajú sv. Urbana. V parku inštalovali obraz Božského Srdca Ježišovho.

Kedy bola presne v Novej Vsi založená fara, nevieme. Písomné pramene uvádzajú až rok 1647. V tomto roku totiž faru v Novej Vsi zaujali luteráni, a preto tunajší veriaci museli byť spravovaní farárom Jakostovičom z Tesár nad Žitavou. Nová Ves bola v rukách luteránov celých desať rokov. V roku 1657 obyvatelia vyhnali luteránov a novoveskú faru znovu obsadila rímskokatolícka cirkev.

6. januára 1714 do roku 1954, čiže celých 244 rokov, žitavskonovoveská fara neexistovala. Stalo sa tak až 1. mája 1967. Vtedy dekrétom Apoštolskej Administratívy v Trnave Mons. ThDr. Ambróz Lazík, trnavský biskup, so súhlasom vtedajšej štátnej moci zriadil Novú Ves nad Žitavou ako samostatnú farnosť a vyňal ju z právomoci tesárskej farnosti. Slepčany pripojili ako filiálnu obec k novoutvorenej farnosti. Stalo sa tak po 253 rokoch.

Farnosť je začlenená do Zlatomoraveckého dekanátu Nitrianskej diecézy od 14. februára 2008.

V Tesárskych Mlyňanoch sa nachádza farský kostol Zvestovania Pána z rokov 1760-1763, kaplnka Božského Srdca Ježišovho z roku 1994, kaplnka Povýšenia sv. Kríža z roku 1841. Vo filiálnej obci Vieska nad Žitavou je kostol sv. Juraja z rokov 1790-1802. V minulosti patrili do tunajšej farnosti aj filiálky Červený Hrádok, Slepčany a Nová Ves nad Žitavou. Koncom 19. storočia sa Červený Hrádok stal filiálkou farnosti Nevidzany.

Najvýznamnejšou slávnosťou farnosti je púť k Božskému Srdcu Ježišovmu, ktorá sa každoročne slávi od roku 1909. Vtedy to bola prvá púť k Božskému Srdcu na Slovensku. Od roku 1994 sa pre pútnikov slúži slávnostná svätá omša v kaplnke Božského Srdca, ktorú dal postaviť vtedajší správca farnosti vdp.

Do histórie farnosti zasiahli také významné osobnosti ako arcibiskup Juraj Selepčéni-Pohronec, biskup Štefan Moyses, arcibiskup Július Gábriš. Podľa zachovaných dokumentov, od roku 1438 farnosť spravovalo 27 kňazov. Petra Kukučku, v rokoch 2005 - 2015, bol zrekonštruovaný interiér aj exteriér farského kostola. Terajším správcom farnosti je od roku 2025 vdp. PaedDr. Miloš Krasňanský.

Kostol sv. Tomáša v Novej Vsi nad Žitavou.

Pri potulkách po širšom okolí Požitavia určite nevynechajte Studničku pri obci Pozba. Nad Podhájskou, v hustom lese, stojí opustený kláštor. Už z diaľky sa týči najväčšia dominanta vo Veľkej Mani rímsko-katolícky kostol. Kostolík sv. Kostolík nad Drážovcami tvorí úžasnú panorámu mesta Nitry spolu s vrchom Zobor. Údajne bol súčasťou Zoborského kláštora v Nitre. Tento včasnorománsky kostol z prvej polovice 11. storočia je zasvätený sv. Súčasťou národnej kultúrnej pamiatky „Kaštieľ v Topoľčiankach“ je aj zámocká kaplnka, ktorej história siaha do 17. storočia. Západne od obce, na malej vyvýšenine, stála už vo včasnom stredoveku kaplnka zasvätená sv. Martinovi. Kalváriu v Dvoroch nad Žitavou posvätil 16. septembra 1860 ostrihomský arcibiskup J. Kríž na Hrádku, Kríž na Pasienkoch, Kríž na Jovke, Socha sv. Floriána (Panské vinice, most cez Žitavu), Socha sv. Jána Nepomuckého v záhrade J. Uhrina, Socha Najsvätejšej Trojice (cesta do Vrábeľ).

tags: #lucnica #nad #zitavou #kostol #vierovyznanie