V každom kostole v celej Cirkvi slávime Misijnú nedeľu. 13. Misijná nedeľa je špeciálny formát bohoslužieb, na ktorom sa prioritne zameriavame na misiu s víziou formovania misijného povedomia v každom z nás.
Dnes celá Katolícka cirkev slávi Svetový deň misií. V mene pápeža sa 20. októbra 2024 na Misijnú nedeľu bude Cirkev na celom svete modliť a pomáhať tým najchudobnejším z chudobných v Afrike, Ázii a Latinskej Amerike.
Univerzálna cirkev vysiela silný signál lásky a solidarity a zbiera prostriedky pre najchudobnejších. Cirkev na Slovensku je súčasťou univerzálnej - Katolíckej cirkvi.
Tento rok sa kňazi na Slovensku mohli lepšie pripraviť na túto Misijnú nedeľu na svojich schôdzkach v Košiciach, v Ružomberku a v Nitre. Dnes zas majú oboznámiť všetkých veriacich so svetovými misiami, čiže so stavom našej viery v rôznych končinách zeme a so zvláštnym misijným posolstvom, ktoré vydal Sv.Otec Benedikt XVI. pre túto príležitosť pod titulom „Všetky diecézy Cirkvi pre celý svet“.
Práve dnes sa Svätý Otec nachádza v Neapoli, kde sa zišli reprezentanti niektorých veľkých náboženstiev, aby sa utvrdili v duchu dvoch stretnutí, ktoré v minulosti svolal do Assisi Ján Pavol II. Je to znak, že takzvaný „duch Assisi“, ktorý sa vyznačuje snahou o dialóg medzi náboženstvami a o mier vo svete, aj dnes pokračuje. A pokračuje aj misijné úsilie celej Cirkvi a všetkých veriacich.
Misijná nedeľa je najväčšou solidárnou akciou na našej planéte. Misijná nedeľa nám posilňuje vedomie, že sme svetoví, že máme poslanie pre celé ľudstvo, že aj popri našej ľudskej slabosti nosíme svedectvo, ktoré dnešný človek -ten blízky i ten vzdialený na iných svetadieloch -potrebuje. Lebo ako to len nedávno zdôraznil Benedikt XVI.: „Misijné úsilie je prvou službou Cirkvi ľudstvu“ (Angelus, 7.10.2007).
Prečo sú misie dôležité?
Prečo a načo sú teda svetové misie ? To je častá otázka, najmä po páde kolónií, zo strany ľudí, ktorí mýlne považovali misijnú činnosť za otázku moci, vplyvu, prestíže a slávy, alebo prinajviac chápali misie len ako sociálnu pomoc.
Tvrdili, že predsa nové štáty majú svoje vlády, tie nech sa teraz starajú o blahobyt a rozvoj; majú tiež svoje náboženstvá, načo im máme prinášať iné. Načo toľké námahy a toľké obete na životoch, lebo v misiách máme každoročne priemerne dvadsaťpäť mučeníkov!? A konečne, veď už aj na Slovensku, ani nehovoriac o Európe, máme v niektorých krajoch a oblastiach misijné prostredie a novopohanské zmýšľanie. Také a podobné poznámky počuť z rôznych strán.
Koncom minulého storočia Ján Pavol II., ktorý poznal misijný svet z vlastnej skúsenosti, odpovedal na ne hneď na začiatku svojho okružného listu „Redemptoris missio“ dôrazným tvrdením a výzvou: „Misia Krista Vykupiteľa, zverená Cirkvi, je ešte ďaleko od svojho naplnenia. Na konci druhého tisícročia od príchodu Ježiša Krista celkový pohľad na ľudstvo dokazuje, že toto poslanie je ešte v začiatkoch a že sa máme všetkými silami dať do jeho služieb“ (RM 1).
Počet obyvateľov našej zemegule sa blíži k šesť a pol miliardám. Z toho všetkých kresťanov, čiže veriacich v Krista sú asi dve miliardy a príslušníkov katolíckej Cirkvi bolo roku 2005 jedna miliarda 115 miliónov, čiže 17,3% všetkých obyvateľov zeme. To znamená, že zhruba dve tretiny ľudstva ešte nepoznajú Ježiša Krista a jeho spásonosné posolstvo adresované všetkým ľuďom. Pritom si treba uvedomiť, že osoba Ježiša Krista a jeho príchod na svet sú jedinečnou udalosťou v dejinách ľudstva.
Jeho život, pôsobenie, smrť a zmŕtvychvstanie tvoria osobitnú, celkom zvláštnu skutočnosť. On vstúpil priamo do srdca ľudských dejín, ktoré sa nie bez významu v mnohých rečiach rozdeľujú na údobie „pred Kristom“ a „po Kristu“ (ktoré nám zmenili na: „pred a po našom letopočte“, keď sme príznačne nahradili Krista sebou samými).
Ešte nie tak dávno sa pri prijímaní na univerzitu, alebo do zamestnania predkladala otázka, či sa kandidát „vyporiadal s náboženstvom“. Odpoveď musela potvrdiť, že kandidát odhodil náboženstvo a vieru. Osoba Ježiša Krista je však taká dôležitá, že sa s ňou každý musí naozaj „vyporiadať“.
Dnes už nestačí pripustiť, že on je historická osoba, čo sa niekedy priam bezočivo popieralo. Dnes treba položiť sebe ale aj iným otázku, či bol a či je naozaj Boží Syn; či jeho pôsobenie, skutky, život a posolstvo nám dnes niečo hovoria; či možno k nemu prirovnávať zakladateľov iných náboženstiev a podobne.
Ja môžem nevedieť, kto bol Július Cézar alebo Napoleon, ale nie je mi ľahostajné, či jestvoval nejaký Ježiš Kristus, či to bol naozaj vtelený Boh, či ma vykúpil, či vstal zmŕtvych a či teraz žije a má nejaký vzťah ku mne, či je jeho učenie pravé a v čom pozostáva. Lebo nijaký zakladateľ veľkých náboženstiev sa neodvážil ani len pomyslieť na to, žeby sa Boh mohol stať človekom a natoľko sa nám priblížiť: „Veď Boh tak miloval svet, že dal svojho jednorodeného Syna, aby nik nezahynul“ (Jn 3,16).
Kto však raz pozná vierou Ježiša Krista a uzná ho ako pravého Boha a pravého človeka, ten pochopí, že tu ide o mimoriadnu osobnosť a že jeho vtelenie a pôsobenie medzi ľuďmi je senzačná novina, „dobrá novina“ - po grécky euangelion-, ktoré treba rozhlasovať na štyri strany sveta všetkým ľuďom.
Nikdy nezabudnem na dobromyseľnú výčitku budhistu istému misionárovi, ktorý mu pomohol nájsť Ježiša Krista: „Keď ste vy, kresťania, poznali tak nesmierne dôležitú novinu, prečo ste čakali dvetisíc rokov, aby ste nám ju priniesli?“ Misie sú odpoveďou na túto výčitku aj na otázku prečo sú misie. My však máme aj priamy príkaz, mandát vteleného Božieho Syna.
Jeho posledné slová na tejto zemi, tesne pred návratom k Otcovi, boli misijným príkazom pre všetkých jeho prívržencov včera i dnes: „Daná je mi všetka moc na nebi i na zemi. Choďte teda, učte všetky národy a krstite ich v mene Otca i Syna i Ducha Svätého a naučte ich zachovávať všetko, čo som vám prikázal. A hľa, ja som s vami po všetky dni až do skončenia sveta“ (Mt 28, 18-20). A u Jána čítame zas tieto záväzné Ježišove slová: „Ako mňa poslal Otec, tak i ja posielam vás“ (Jn 20, 21).
Preto Ján Pavol II. tvrdil, že „misie sú záležitosťou všetkých kresťanov...Veriaci, ktorý by sa nijako nechcel pričiniť o misie, nebol by ozajstný kresťan“ (RM 3). Tak ako sv.Pavol, i my máme spolupracovať na hlásaní evanjelia: „Ak hlásam evanjelium, nemám sa čím chváliť; to je moja povinnosť a beda mi, keby som evanjelium nehlásal“ (1 Kor 9, 16). Každý veriaci môže a má žiť podľa evanjelia a svojimi skutkami viac ako slovami vydávať svedectvo Ježišovi Kristovi. My sa voláme kresťania, ako keby „kristovci“, lebo veríme v Ježiša Krista a nehanbime sa za evanjelium, ako nám to nechal pri rozlúčke so Slovenskom Ján Pavol II.
Ako sa zapojiť do misijného diela?
Čo znamená mať misijného ducha i misijné srdce? Na začiatku to znamená prijať presvedčenie, že aj so mnou Pán počíta. Nezáleží na veku, vzdelaní, intelektuálnej ani charizmatickej vybavenosti. A čo tak mať misijné ruky a nohy? Treba priznať, že v mojom srdci sú územia, ktoré ešte neprešli evanjelizáciou. Napríklad môj vzťah k peniazom, k môjmu pohodliu, k snahe budiť dojem, neochota pomôcť, neschopnosť odpúšťať, povahové črty… Duch Svätý je misionárom môjho srdca. On osvetľuje jeho spomenuté temné územia.
Lebo nám to Pán radí slovami: „Žatva je veľká, ale robotníkov málo. Aký zmysel má teda jeho odporúčanie? Prosiť, modliť sa. Prečo Ježiš hovori o dôležitosti modlitby? Hovorí to preto, lebo to potvrdzuje aj samotná prax. Modlite sa, proste. Bol to Gándhí, ktorý práve v modlitbe spoznal svoje povolanie viesť národ k slobode. Bol to Martin Luther King, ktorý v modlitbe spoznal svoje povolanie pracovať za jednotu bielych a čiernych.
Skôr ako budeme slovami hovoriť o Bohu, je nevyhnutné o ňom „hovoriť“ vlastným príkladom. Je potrebné sústrediť sa v živote na podstatu: na život s Kristom. Teda snaha žiť praktickejšie vieru. Dať čím častejšie zažiariť niečo z jeho hodnôt, inak obnova nenastane. Je to to, čo nám oddávna pripomínali veľkí svedkovia viery, ako napríklad sv. František, sv. Terézia z Lisieux. Smerovať a žiť uprostred sveta a nežiť uzavreto v duchu „zachráň sa, kto môžeš“. Udržiavať kontakt s inými, prijímať ich takých, akí sú, dokonca hľadať a objavovať pôsobenie Ducha Svätého v ich živote.
Každý deň nám médiá ukazujú utrpenia a biedu sveta: nepokoje, hlad, beznádej, žiadne možnosti vzdelávania… Aj v našom prostredí môžeme vnímať určité biedy a utrpenia. Niekedy je toho tak veľa, že už prestávame byť citliví a končíme s presvedčením, že na tom aj tak nič nemôžeme zmeniť. Naozaj nič? V pralese vypukol požiar, kolibrík pumpoval do seba vodu, aby ju vypúšťal na plamene. Bolo to neustále lietanie hore a dolu. Túto jeho snahu vidí iný operenec a pýta sa ho: „Čo to robíš? Vari si nemyslíš, že sa ti podarí uhasiť plamene!?“ A kolibrík odpovedá: „To si nemyslím a to ani nik odo mňa nemôže chcieť.“
Pochopili sme? Chcieť prinášať svoju časť, svoj podiel na odstraňovanie biedy. Chcieť sa spájať s inými, ktorí majú rovnaké zmýšľanie. Pokiaľ ide o našu snahu ohlasovať vieru a evanjeliové hodnoty, buďme v postoji pokory a rešpektu. Nemyslime si hneď, že každý neveriaci človek je bytie, ktoré nemá záujem hľadať pravdu, konať dobro alebo vytvárať konštruktívne vzťahy. Snažme sa odpovedať múdro a kompetentne na otázky, ktoré nám ľudia kladú.
V žiadnej dobe nebolo ľahké ohlasovať Ježiša Krista a žiť podľa neho. Veľkí misionári žili v nádeji, siali, sadili, hoci úrodu zberali iní. Svedectvá slovenských misionárov v minulosti, ale aj práca našich skvelých misionárov v súčasnosti nám pripomínajú, aby sme nezabúdali, že je veľa tých, ktorí vo svete ešte nepoznajú Ježiša Krista. Podpora, ktorá smerovala zo Slovenska do celého sveta, bola pýchou misionárov.
Tento rok misijný tím zo Slovenska navštívil malú ázijskú krajinu Srí Lanku. Mal za cieľ pripraviť projekty pomoci tejto krajine, kde sa iba 7 % populácie hlási ku kresťanstvu. V Chráme sv. Šebastiána kňaz citoval výrok farníka, ktorý po teroristickom výbuchu povedal: „Škoda, že som tu nebol, že som nepoložil život za Krista.“ Neuveriteľná viera.
Títo ľudia sú veľmi vďační za finančnú pomoc. Treba tiež povedať, že to nie sú ľudia, nie je to Cirkev, ktorá len „naťahuje“ ruky. Je to Cirkev, ktorá je vďačná, ktorá sa za Slovensko modlí, ktorá svedčí. Cirkev, ktorá nielen prijíma, ale aj veľmi veľa dáva. Mons. Prosme Pána, aby sme boli soľou. Aby sme sa vyhli dvom krajnostiam: presoleniu na jednej strane a fádnosti na strane druhej.
Náš hosť, Neal Pirolo, nám v kázni zameranej na misiu hovorí o šiestich oblastiach starostlivosti o misionára. Z biblického príkladu misionára Pavla Apoštola vykresľuje tento obraz.
Akým spôsobom prvá cirkev vysielala misionárov? V biblickej knihe Skutkov nachádzame niekoľko prípadov, kedy cirkev vysiela ľudí na misiu. V rámci nedele zameranej na misiu sme medzi nami privítali dlhoročného priateľa a kazateľa BJB Palisády, Dannyho Jonesa. Danny nám hovoril kúsok z ich osobného príbehu, ako aj o Božej misii, ktorej súčasťou sme my všetci.
Celosvetovo je obrovská potreba po ďalších a ďalších misionároch, ktorí by boli ochotní odpovedať na Božie volanie a vykročiť na misijné pole. Možno aj ty si jedným z nich.
Formy spolupráce a pomoci misiám
Ako spolupracovať a pomáhať misiám? Isteže najlepším spôsobom spolupráce na misijnom diele Ježiša Krista je priama osobná účasť na širokom misijnom poli. Tá má podstatne dve formy. Prvou a hlavnou je celoživotné zasvätenie sa misijnej činnosti medzi nekresťanmi, ako to robia rehoľné osoby. Na Slovensku máme niekoľko reholí, ktoré sa venujú misijnej práci. Po druhej svetovej vojne vyslali pekný počet misionárov, ktorí vykonali pekný kus práce na rôznych svetadieloch a získali aj dobré meno nášmu národu.
Teraz by ich bolo treba nahradiť, ale aj zvýšiť ich počet. Jestvuje však aj iná, dočasná forma osobnej spolupráce v misiách, ktorá otvára široké možnosti najmä diecéznym kňazom a laikom. Tých môže vyslať hocktorá diecéza a jej biskup na niekoľkoročnú výpomoc podľa dohody, ktorú uzavrie s niektorým biskupom na misijnom území. Túto formu už roku 1957 veľmi odporúčal veľký pápež Pius XII. v encyklike s priliehavým titulom „Fidei Donum“-„Dar viery“.
Za posledných päťdesiat rokov odišlo do misií na viac rokov z Poľska, Talianska, Španielska, Francúzka, Nemecka i zo Severnej a Južnej Ameriky niekoľko tisícok kňazov, ale aj laikov,aby pomohli rozširovať „dar viery“. Vytvorili sa aj družby medzi rôznymi diecézami v prevažne kresťanských krajinách, ktoré si vzali na starosť nejaké územie, alebo dielo v misiách. Dnes jestvuje už „výmena darov“, čiže kňazov medzi rôznymi svetadielmi, lebo v kríze povolaní (ako aj civilizácie) v západnom svete začínajú vypomáhať ako „dar viery“ („Fidei donum“) najmä kňazi a rehoľné povolania z Afriky a Ázie. Podobne môžu v rôznych službách vypomôcť i laickí pracovníci. Niektorí to robia cez dovolenku alebo cez prázdniny, iní si nájdu miesto na niekoľko rokov. Na svojich misijných cestách som stretol lekárov, ošetrovateľky, učiteľov, katechétov, murárov, rôznych technikov, ba aj študentov, ktorí si sami našli peniaze na cestu i na pobyt.
Každý z nás však môže a má pomáhať misiám a pestovať v sebe misijného ducha, ktorý sa prejavuje predovšetkým každodenným svedectvom života a viery vo vlastnom okolí. Musíme sa naučiť jednoducho a bez veľkých rečí ale aj bez strachu a zábrany žiť a vyznávať svoju vieru doma i na verejnosti a v práci. Okrem toho každý veriaci kresťan má spolupracovať na misijnom úsilí duchovným a hmotným spôsobom: modlitbami a obetovaním životných krížov. ako aj hmotnou podporou.
Misionári sú ako bojovníci v prvej línii, potrebujú Mojžišov, ktorí by ich sprevádzali s rukami zdvihnutými k nebu, ako sme to počuli v prvom čítaní. Misionári nepotrebujú našu oslavu, ale duchovnú i hmotnú pomoc. Príslušníci iných konfesiíí dávajú na vlastné misie dokonca desiatu čiastku zo svojich prijmov. Počas vojny bolo chudobné Slovensko na prvom mieste priemerne na počet katolíkov v daroch na misie. V rozvojových krajinách je naša pomoc mimoriadne potrebná a vítaná. Bohu vďaka, už aj na Slovensku sa začína rozhybávať, aj keď pomaly a oneskorene, misijné hnutie a misijný duch. Jestvujú pekné podujatia medzi deťmi, mládežou, rehoľami; dúfajme, že sa rozvinú aj iniciatívy medzi laikmi a najmä medzi diecéznymi kňazmi. V každej diecéze a farnosti sa organizuje pomoc pre misie. Otvorme všetci svoje srdcia na misijný svet, informujme sa, zúčastnime sa na veľkolepom misijnom podujatí, ktoré sa tiahne dejinami a zahrňuje celý svet. Naučme sa žiť s inými a pre iných, vyjdime z vlastnej ulity! Dávajme s vierou a z viery.
Plagát k Misijnej nedeli 2023