Komárno, okresné mesto v Nitrianskom kraji, leží na južnej časti Podunajskej roviny na ľavom brehu Dunaja pri ústí Váhu, pri hranici s Maďarskom. Toto mesto s bohatou históriou a kultúrou je domovom mnohých významných pamiatok, vrátane Kostola Božského Srdca Ježišovho.
Územie dnešného mesta bolo osídlené už od neolitu. Vzhľadom na strategickú polohu pri dôležitom brode cez Dunaj tam pravdepodobne už v čase vlády Štefana I. (1000 - 38) existovali obchodná osada a prístav. Komárno sa stalo centrom Komárňanského komitátu. Rozvoj Komárna ako významného remeselného a obchodného centra nastal najmä vďaka privilégiám Karola I. Róberta a Žigmunda Luxemburského.
Na ochranu územia pred tureckou expanziou sa v polovici 16. storočia začal na mieste hradu stavať obranný bastiónový systém. Mesto odolávalo útokom Turkov až do ich vytlačenia z Budína (1686), k najťažším patrilo obliehanie v roku 1594, keď bola zničená väčšia časť mesta.
Až do polovice 19. storočia bolo významným strediskom obchodu a remesiel. Po dostavbe pevnostného systému počas napoleonských vojen (po 1808) sa stalo strategickou vojenskou základňou a stratilo svoj hospodársky význam.
Opätovný rozvoj mesta nastal koncom 19. a začiatkom 20. storočia, keď boli vybudované dva železné mosty cez Dunaj - cestný (tzv. Alžbetin most, 1892) a železničný (1910, na konci 2. svetovej vojny zničený, 1955 obnovený), prvé železničné trate (1896), lodenice (1898) a priemyselné podniky (1905 pradiareň ľanu, mlyn a parný mlyn).
Počas 2. svetovej vojny bolo viackrát bombardované. V roku 1979 bola k nemu pričlenená obec Nová Stráž.
V meste sídlia múzeum (→ Podunajské múzeum v Komárne), galérie, divadlo (→ Jókaiho divadlo v Komárne), Univerzita Jánosa Selyeho (Selye János Egyetem, založená 2003).
História a Architektúra Kostola Božského Srdca Ježišovho
Neskorobarokový vojenský rímskokatolícky Kostol Božského Srdca Ježišovho bol postavený v roku 1769. Pôvodne slúžil ako františkánsky kostol, no dnes v ňom sídli galéria Limes.
Nitriansky kraj, bohatý na históriu i oplývajúci slnkom, kvalitnou poľnohospodárskou pôdou a vodnými zdrojmi, leží takmer celý na Podunajskej nížine. S rozlohou 6 343,7 km2 ide o piaty najväčší slovenský kraj. Vyše 22 % z nich má maďarskú národnosť.
Dnes sa na území Nitrianskeho samosprávneho kraja nachádza 143 farností a 286 kostolov Nitrianskej diecézy, spravovanej v poradí jej 79. biskupom Mons. Viliamom Judákom. Jeho sídelný chrám Bazilika minor svätého Emeráma sa vypína na Hradnom kopci nad krajským mestom.
V kraji pôsobí viac ako dvadsiatka ženských i mužských rímskokatolíckych rehoľných spoločenstiev: boromejky (Nitra-Kalvária), Dcéry našej Milej Matky Najsvätejšieho Srdca Ježišovho (Nitra-Lukov dvor), karmelitánky (Nitra), krížové sestry (Topoľčianky), milosrdné sestry Panny Márie Jeruzalemskej (Topoľčany), misijné sestry (Ivanka pri Nitre, Nitra-Kalvária, Nitra-Lukov dvor), misijné sestry Kráľovnej apoštolov (Nitra), premonštrátky (Nitra), ružové sestry (Nitra), sestry Apoštolátu svätého Františka (Nitra), sestry Rodiny Panny Márie (Lužianky), utešiteľky (Nitra), vincentky (Nitra), vykupiteľky (Nesvady, Nitra, Topoľčany); bratia Domu Panny Márie Jeruzalemskej (Topoľčany), dehoniáni (Veľké Ripňany), františkáni (Nové Zámky), misionári Najsvätejšieho Srdca Ježišovho (Nitra-Lukov Dvor), pavlíni (Topoľčany), piaristi (Nitra), salvatoriáni (Nitra-Mlynárce), tešitelia (Zlaté Moravce), verbisti (Nitra-Kalvária).
Konfesionálna charakteristika: V kraji dominujú rímskokatolíci (60,99 % - 413 458), nasledujú kalvíni (3,57 % - 24 210), po nich evanjelici (2,63 % - 17 825), gréckokatolíci (0,62 % - 4 204) a pravoslávni (0,14 % - 795). Takmer 23 % (155 832) obyvateľov je bez náboženského vyznania.
Kostoly vyhlásené za národnú kultúrnu pamiatku: Veľké množstvo kostolov kraja je klasifikovaných ako národná kultúrna pamiatka.
V krypte Kostola nanebovzatia Panny Márie na Kalvárii v Nitre je pochovaný emeritný apoštolský nuncius v Rumunsku a Ruskej federácii Mons. Ján Bukovský.
Tabuľka: Počet kostolov podľa denominácie v Nitrianskom kraji
| Denominácia | Počet kostolov | Percentuálny podiel |
|---|---|---|
| Rímskokatolícke kostoly | 381 | 76,2 % |
| Kostoly Reformovanej kresťanskej cirkvi | 81 | 16,2 % |
| Evanjelické kostoly | 36 | 7,2 % |
| Pravoslávne chrámy | 2 | 0,4 % |
| Gréckokatolícke chrámy | 1 | 0 % |
Veriaci ľudia z celého Slovenska sa cez víkend stretli na Záhorí. Približne päťsto prevažne mladých putovalo do národnej Baziliky Sedembolestnej Panny Márie v Šaštíne-Strážach a cez víkend oslávilo Sviatok svätého Valentína.
História Komárňanskej farnosti je úzko spätá s históriou baziliky sv. Ondreja. Základný kameň bol položený v časoch vlády vojvodu Géjzu (okolo 10. stor.) v časti mesta nazývanej Villa Sancta Andreae (osada sv. Ondreja). Po období tureckých vojen, na začiatku 18. storočia, keď mesto bolo vo svojom výkvete a Komárno bolo jedným z miest s najväčším počtom obyvateľov v Uhorsku (štvrtým najväčším), sa rada mesta rozhodla, že v susedstve teraz už malého kostola dá vystavať nový, väčší kostol.
V roku 1719 začali s projektovými prácami a 28. júna 1723 položili základný kameň Kostola sv. Ondreja. Kvôli rýchlej a nekvalitnej výstavbe boli potrebné viaceré opravy. Kostol spolu s jezuitským kláštorom dokončili v roku 1763. Avšak dramatické okolnosti nepriali jeho zachovaniu. Zemetrasenie 28. júna 1763 zmenilo kostol v ruinu. Pod vedením jezuitov bol obnovený v roku 1771. Jezuiti ho však dlho v užívaní nemali, keďže rád bol roku 1773 rozpustený. Popri prvom, už existujúcom kostole sv. Jána Zlatoústeho sa aj bazilika sv. Ondreja stala parochiálnou.
Dňa 17. septembra 1848 vypukol v Komárne rozsiahly požiar, ktorý zničil takmer celé mesto, len kostol sv. Rozálie zostal neporušený. Bazilika sv. Ondreja horela tri dni a sedem zvonov vo veži sa roztopilo a odtrhlo. Ďalšie škody napáchalo ťažké bombardovanie v roku 1849 a ľadochod. Preto obnova baziliky trvala dlhých dvanásť rokov a skončila sa 28. októbra 1860 vysvätením ostrihomským arcibiskupom Jánosom Sczitovským.
V súčasnosti môžeme baziliku vidieť v prevedení neskorobarokového slohu s klasicistickými prvkami. Interiér baziliky bol obnovovaný v roku 1975 a strecha bola obnovovaná v rokoch 1990 - 1992. Na pamiatku veľkého zemetrasenia z roku 1763 sa každý deň o 15:00 hod. rozozvučia zvony. Kapacita kostola je viac ako 7000 veriacich a v súčasnosti spadá pod Trnavskú arcidiecézu.
Medzi významné prvky interiéru patria:
- Oltárny obraz sv. Ondreja
- Krstiteľnica z mramoru
- Bočné oltáre svätých
- 14 zastavení Krížovej cesty od Gyulu Berecza
- Organ
- Fresky Svätej Rodiny a svätých
- Zobrazenie Božského Srdca Ježišovho
- Závesný obraz sv. Imricha kráľoviča
- Oltárny obraz sv. Dominika od Lajosa Nyulassyho
- Závesná olejomaľba svätých
- Závesný oltárny obraz Krstu Ježiša Krista