Sťatie hlavy Jána Krstiteľa: História a význam

Sviatok Sťatia hlavy svätého Jána Krstiteľa je dňom, kedy si pravoslávni kresťania po celom svete uctievajú pamiatku proroka, o ktorom samotný Spasiteľ povedal, že: „Nepovstal zo žien nikto väčší, než on“.

História dnešného sviatku siaha do 5. storočia. Je dňom, keď v Samárii vysvätili chrám svätého Jána.

Tropár, 2. hlas: Pamiatku spravodlivých oslavujeme chválospevmi. Ale teba, Predchodca, uctilo svedectvo Pánovo. Bol si vyvýšený nad všetkých prorokov, lebo si pokrstil Predpovedaného. Ochotne si trpel za pravdu.

Kondák, 5. hlas: Slávne sťatie Predchodcovo, stalo sa Božím riadením, aby aj Otcom v predpeklí oznámil príchod Spasiteľa. Nech narieka Herodias, lebo ona si vynútila vraždu.

Latinský a byzantský cirkevný kalendár sa zhodujú v tom, že Ján Krstiteľ je popri Božej Matke jediným svätým, ktorého sa oslavuje nielen mučenícka smrť (29. august), ale aj narodenie, a síce od 5. storočia 24. júna.

V byzantských liturgických textoch je Ján vyzdvihovaný nielen ako krstiteľ a prorok, ale najmä ako predchodca. „Dnes neplodná rodí Kristovho predchodcu, ktorý je splnením všetkých proroctiev. On v Jordáne pokrstil Krista, ako to predpovedali Písma.

Od 5. storočia je dosvedčené v Jeruzaleme liturgické slávenie mučeníckej smrti Jána Krstiteľa. V Konštantínopole začali v 10. storočí v monastieri Stoudios sláviť Sťatie úctyhodnej hlavy Predchodcu. Sviatok sťatia Jána Krstiteľa sa cez galsko-franskú liturgiu dostal aj do rímskeho cirkevného kalendára, v ktorom sa dnes slávi ako spomienka na Mučenícku smrť svätého Jána Krstiteľa. 29. augusta.

Biblický základ

Syn židovského kňaza Zachariáša a Alžbety bol už v materskom lone naplnený Svätým Duchom. Ako veľký askéta bol predurčený pripraviť ľud na príchod Božieho kráľovstva. V 15. roku vlády Tibéria okolo roku 28 nasledoval Božie volanie a začal hlásať krst na odpustenie hriechov a príchod Božieho kráľovstva.

Ako miesta pôsobenia sa uvádzajú: púšť v okolí Jordánu, Betánia a Ainon pri Salime. Pri krste Ježiša Ján dostal uistenie o jeho mesiášskom poslaní.

Pôsobenie Jána končí po zatknutí Herodesom Antipasom. Antipas sa obával, že veľké zástupy Jánových prívržencov by mohli spôsobiť vzburu.

Ján počas svojho uväznenia v pevnosti Macheirus východne od Mŕtveho mora, poslal za Ježišom dvoch učeníkov s otázkou, či je naozaj Mesiášom. Napokon dal Antipas Jána na podnet Herodiady počas oslavy svojich narodenín sťať. Jánovu hlavu daroval Herodiadinej dcére Salome, ako si to dievča želalo.

V čase svojej popravy Ján nemal ešte ani 40 rokov. Jeho učeníci ho pochovali, podľa nehodnovernej tradície zo 4. storočia.

Svätý mních Béda Ctihodný († 735) v jednej svojej homílii vysvetľuje: „Svätý Ján dal svoj život za Krista - aj keď od neho nežiadali, aby poprel Krista, nútili ho, aby zamlčal pravdu. On ju však nezamlčal, a tak zomrel pre Krista, ktorý je Pravdou“ (Hom. 23, in Marc. 4, 1-9).

Na záver svojho života Ján Krstiteľ vydal svedectvo o svojej vernosti Božím prikázaniam.

Ján Predchodca bol po celý svoj život odvážnym a nekompromisným obhajcom Pravdy. Jeho poslanie sa totiž napĺňa v dvojitom ohlasovaní, ohlasovaní tak pokánia, ako aj príchodu prisľúbeného Mesiáša.

Naopak, smrťou získava toto poslanie ešte silnejší a pozitívnejší rozmer, ktorý nás nabáda k oslave, pretože: „…predišiel v podsvetí Život, aby zvestoval prebývajúcim v tme a sediacim v tieni smrti, Východ z výsosti, Christa, nášho Boha,…“; „aby ohlasoval prebývajúcim v podsvetí vzkriesenie z mŕtvych…“; to, že tam zostúpi Boh, aby zajal smrť.

Samozrejme, že nás Cirkev dnes pozýva k oslave, veď hovoríme o sviatku, no je to oslava, ktorú má sprevádzať aj smútok a kajúcnosť, o čom svedčia nielen tmavé rúcha, ale aj strohý pôst, ktorý v tento deň pravidlá predpisujú.

Žialime nad násilnou smrťou veľkého proroka a tak sa stávame sústrastní Jánovým učeníkom, ktorí dnes prichádzajú o svojho učiteľa. V tento deň to vyzerá tak, že zjavne víťazí hriech nad cnosťou, zlo nad dobrom, bezprávie nad spravodlivosťou, lož nad pravdou.

Veď Ján, nevinný a svätý človek hynie rukou kata vo väzení, a to len preto, že hovorí pravdu do očí a nehľadí pri tom na osobu. Kvôli Pravde je z neho vyznávač a mučeník.

Dnešný smútok však nie je len o osobe Jána Krstiteľa. Jeden svätý život síce skončil svoju pozemskú púť, no máme istotu, že má svoje pokračovanie vo večnosti. Ale dá sa to isté povedať o ďalších troch zbytočne zmarených ľudských životoch? Koho máme na mysli? Heroda Antipa, Herodiádu a Salome.

V čase Christa bola Palestína rozdelená Rimanmi na štyri časti, no a do jednej z nich, do Galiley, bol dosadený ako správca práve Herodes Antipas. Ktorý hriech mu to Ján vyčítal? Čo také hrozné Herodes vykonal? Hriech cudzoložstva.

Odvrhol svoju zákonitú manželku, dcéru arabského kráľa Aretha, a nezákonne žil so ženou svojho brata Filipa, Herodiadou.

Po Krste na Jordáne bol Ján kvôli verejnému usvedčovaniu z hriechu uväznený. Takto ho chcel Herodes umlčať, sprvu sa mu bál totiž ublížiť, lebo vedel, že je to svätý a Boží muž.

Evanjeliové čítanie tohto sviatku hovorí, že na kráľovej oslave narodenín tancovala Herodiádina dcéra Salome pred kráľom i hosťami tak úchvatne, že jej nerozvážne sľúbil dať všetko, čo si len zažiada.

Na takýchto hostinách nebývalo zvykom, žeby tancovala samotná kráľovská dcéra - princezná. Zrejme to bol šikovný, vopred premyslený ťah jej matky, aby donútila Herodesa navždy umlčať Predchodcu.

K rozhodnému činu priviedol Herodesa hlavne strach z ľudí. Aká bude reakcia hostí, keď nesplní prísahu? Aká bude reakcia národa, keď zavraždí jeho proroka? A čo spravodlivý Boží hnev? Na to myslel asi až na poslednom mieste. Poslal kata, aby sťal jeho hlavu.

Salome ju priniesla matka na mise a tá, zúrivá a besná, prepichla ihlicou prorokov jazyk a hlavu zakopala na akomsi špinavom mieste.

Spomína sa, že i Jánovo telo chcela hodiť kdesi do priepasti, ale Herodes mal v sebe zrejme ešte toľko súdnosti, že jej to nedovolil a vydal telo jeho učeníkom, ktorí ho vzali ešte tej noci a pochovali v Sevastii.

Ako správca Galiley vládol Herodes ešte niekoľko rokov. Mal možnosť počuť zvesť o Isusovej činnosti a osobne Ho stretol, keď Ho k nemu poslal Pontský Pilát. To, že sa vtedy Christovi posmieval, len svedčí o tom, že nielen on, ale všetci traja „hrdinovia“ dnešného príbehu nevyužili zostávajúci čas života na pokánie.

Lenže „Boh sa vysmievať nedá“, ako hovorí apoštol Pavol. A ten istý apoštol pokračuje: „Nemýľte sa, bratia, kto, čo zasadil, to bude aj žať“.

Jedno zo starých rabínskych podobenstiev predstavuje Boha ako kráľa, Ktorý má pred sebou prázdne poháre. Hovorí si: „Keď do nich nalejem príliš horúcu, alebo príliš studenú vodu, tak prasknú. Preto nalejem do nich vodu vlažnú a zachovajú sa“. Tak je i vo svete. Keby bol Boh iba milosrdný, rozmohlo by sa bezprávie. Keby bol iba spravodlivý, svet by bol neznesiteľný. To znamená, že svet musí byť riadený tak spravodlivosťou, ako aj milosrdenstvom a odpustením.

Preto platí, že: „Božie mlyny melú pomaly…“, pretože Boh dáva človeku príležitosť k pokániu. Ak však o pokánie nestojí, to ho necháva zakúšať dôsledky jeho konania.

Raz v zime prechádzala Salome cez rieku Sikoris, kde sa pod ňou preboril ľad a zovrel ju tak, že hlavu mala nad hladinou a telo pod vodou. V takomto zovretí bola, až kým jej ostrý ľad neprerezal hrdlo. Jej telo nikdy nenašli, ale hlavu priniesli jej matke a Herodesovi tak, ako ona kedysi tú Jánovu.

Čo sa týka Herodesa, tak ten spolu s Herodiádou, skončil vo vyhnanstve. Za to, že odohnal zákonitú manželku a tak ju zneuctil, kráľ Aretha poslal proti Herodesovi svoje vojsko. Aj keď sa nám občas zdá Božie počínanie tvrdé, verme, že je férové a spravodlivé. To len my mu nie vždy rozumieme.

V príbehu dnešných troch antihrdinov môžeme vidieť jeden základný duchovný princíp, a síce, že človek je slobodná bytosť, zodpovedná za svoje skutky.

Jer. Krstitel Ján bol sťatý na želanie Herodiady, Herodesovej ženy.

telom, lebo sa bála, že svätý Ján vstane z mŕtvych.

hlavu a sama ju zakopala na skrytom a nečestnom mieste, hlboko v zemi.

zbožnou ženou.

takom nečestnom mieste.

pochovala na olivovej hore.

(Mk 6,16).

Krstiteľa.

tam sud s hlavou, o ktorej mu bolo zjavené, že je to hlava Krstiteľova.

Pobozkal ju a zakopal ju na tom istom mieste.

patriarchu Ignáca bola hlava prenesená do Carihradu.

mnoho rôznych zázrakov.

daná blahodatná a čudotvorná moc.

28. Životopisné údajeDňa 24. júna slávi sv. Cirkev deň narodenia sv. Jána Krstiteľa, pamiatku jeho sťatia však 29. augusta, lebo on bol posledný a najväčší z prorokov Starého zákona, ktorí vydávali svedectvo o zasľúbenom Spasiteľovi sveta.

Bolo to za čias panovania rímskeho cisára Tiberia, pod ktorého vládu aj Svätá Zem patrila, v tridsiatom roku Spasiteľovho života. Keď Ján, veľký prorok a predchodca Ježiša Krista, opustil púšť, kde dovtedy žil, objavil sa v kajúcnom rúchu na brehu rieky Jordán neďaleko mesta Jericha, a ohlasoval blízky príchod Mesiáša.

Všetok ľud z okolitých krajov hrnul sa na brehy rieky Jordán, aby počul divotvorného proroka, ktorý svojimi ohnivými kázňami napĺňal mysle všetkých bázňou pred budúcim Božím súdom, a vyzýval k úplnému pokániu.

Krstil tých, ktorí sa napravili a svoje hriechy vyznali, v rieke Jordáne - na znak ich vnútorného očistenia a duševného znovuzrodenia. V šiestom mesiaci k nemu prišiel sám božský Vykupiteľ a dal sa od neho pokrstiť.

Duch Svätý v podobe holubice vznášal sa nad Spasiteľovou hlavou a Boh Otec zvolal z výsosti: «Toto je môj milý syn, v ktorom sa mi zaľúbilo!» A Ján ukázal ľudu predpovedaného Spasiteľa sveta, ktorý prišiel zmazať hriech a otvoriť brány nebeského kráľovstva.

Vyznal sa, že nie je Kristus, ani Eliáš, ani prorok, ale len hlas volajúci na púšti, a že len vodou krstí, aby Židia ochotnejšie prijali Mesiáša, ktorému nie je hoden ani len remienky na Jeho obuvi rozviazať a ktorý sa už objavil. Ostrými slovami bičoval pokrytectvo farizejov, neveru saducejov, nespravodlivosť publikánov (vyberačov daní) a nemravnosť na panovníckom dvore.

Židovský kráľ Herodes Antipas odohnal svoju zákonitú manželku a pojal Herodias, manželku svojho brata Heroda Filipa. Sv. Ján predstúpil, ako predtým Eliáš pred kráľa Achaba, pred Herodesa a neohrozene povedal: «Nepatrí sa ti mať manželku brata svojho!»

Herodes ctil horlivého proroka a bál sa ľudu ublížiť jeho miláčikovi, hoci ním bol už viackrát pre svoje hriechy pokarhaný. Avšak bezbožná a nehanebná Herodias, ktorej bol rozkošný život pri dvore Herodesovom milší, než poctivosť poriadneho manželstva a ktorej bol sv. Ján ako kárateľ cudzoložstva, omnoho odpornejší než Herodesovi, štvala slabého a hriešneho kráľa, kým nedal Božieho sluhu chytiť a do žalára na pevnosť Macherus odviesť.

Z tohto väzenia sv. Ján poslal dvoch učeníkov k Spasiteľovi, aby sa sami o Jeho božstve presvedčili a po jeho predvídanej smrti k Spasiteľovi sa pripojili. Keď prišli k Ježišovi, pýtali sa ho, či je On zasľúbený Mesiáš, alebo či majú iného očakávať. A Ježiš im odpovedal: «Iďte a povedzte Jánovi: slepí vidia, kriví chodia, hluchí počujú, mŕtvi z hrobov vstávajú a chudobným zvestuje sa evanjelium.» A keď Jánovi učeníci odišli, povedal božský Spasiteľ o sv. Jánovi smerom k ľudu: «Čo ste vyšli vidieť? Proroka? On je viac než prorok!»

A tento veľký posledný prorok Starého zákona, ktorý ohlasoval príchod Spasiteľa, mal zomrieť mučeníckou smrťou ako jeho predchodcovia. Herodes, kráľ Galilejský to bol, ktorý ho dal zavraždiť.

Bezbožná cudzoložnica Herodias neuspokojila sa uväznením prísneho kárateľa jej bezbožného života, a pomsta nedala jej pokoja, kým svoj ohavný úmysel neuskutočnila. Ona sa ešte vždy obávala, že slabý kráľ proroka napokon poslúchne a ju odoženie. Milší jej bol Herodes ako kráľ, než jej skromný manžel Filip, ktorý žil v Ríme. Jej pýcha sa tomu vzpierala. Chcela byť uctievaná ako kráľovná, a sv. Ján ju nazval cudzoložnicou. Nemala pokoja, kým on žil, kým biedne nezhynul.

Asi rok sedel sv. Ján vo väzení. Kráľ z Arábie, ktorého dcéru mal Herodes za manželku a ktorú od seba odohnal, chcel sa pomstiť za svoju zhanobenú dcéru a tiahol aj s veľkým vojskom proti Herodesovi. Ani ten však nelenil, a šiel mu s vojskom naproti. Prišiel na svoju pevnosť Macherus, v ktorej bol sv. Ján väznený. Tu oslavoval deň svojho narodenia s mnohými významnými hosťami na hostine.

Dcéra Herodiady, krásna Salome, vstúpila do sály, keď sa kráľ Herodes a jeho hostia opili, a tancovala tak prekrásne, že ju všetci hostia obdivovali a kráľ Herodes sa zaprisahal, že jej splní všetko, o čo bude žiadať, hoc by ho to stálo aj pol kráľovstva.

Natešená tanečnica bežala k svoje hriešnej matke a pýtala sa jej, čo by mala žiadať od kráľa. Pre cudzoložnicu nebolo nič vítanejšie. Opitý kráľ v omámení sľubuje nehanebnej tanečnici všetko. Pomsta našepkávala rozhnevanej cudzoložnici, aby využila vlastnú dcéru k uskutočneniu ohavnej vraždy. A naviedla svoju ľahkomyseľnú dcéru, aby žiadala od kráľa hlavu sv. Jána Krstiteľa.

Salome sa teda vrátila k Herodesovi a povedala: «Chcem, aby si mi dal na mise hlavu Jána Krstiteľa.»

Táto žiadosť naplnila slabého Herodesa hrôzou, zaprisahal sa však a pre svojich hostí, ktorí jeho prísahu počuli, svoj sľub chcel aj vyplniť. Prikázal preto strážnikom, aby šli do väzenia, hlavu sv. Jána sťali a tanečnici ju odovzdali.

Keď vrahovia vyplnili rozkaz a odovzdali sťatú hlavu svätého Jána ľahkomyseľnej tanečnici, táto ju zaniesla svojej ohavnej matke. Svätý Hieronym rozpráva, že zlostná cudzoložnica Herodias nezhrozila sa nad sťatou hlavou mučeníka, ale že otvorila na nej ústa, vytiahla jazyk, ktorý ju karhal a dopichala ho ihlicou.

Takou hroznou smrťou zomrel sv. Ján Krstiteľ v 32. roku svojho svätého života - následkom zlosti cudzoložnej ženy! Jeho hlavu zahrabali Herodesovi vojaci v pevnosti Macherus. Keď sa učeníci sv. Jána dozvedeli o jeho mučeníckej smrti, vzali telo z väzenia, pochovali ho nábožne v Sebaste medzi prorokov Elisea a Abdia.

Spravodlivý Boh potrestal zlostného Herodesa, zverskú cudzoložnicu Herodias a samopašnú tanečnicu Salome. Kráľ z Arábie, svokor Herodesa, premohol ho v bitke a vytlačil z krajiny. Keď rímsky cisár Caligula Herodesovi Agripovi, ktorý panoval v susednej Sýrii, kráľovskú hodnosť potvrdil, nahovorila ctižiadostivá Herodias kráľa Herodesa Antipa, aby aj on do Ríma šiel, cisára o pomoc a o potvrdenie kráľovskej hodnosti prosil. Cisár Caligula, rozhnevaný na Herodesa Antipa, že sa spojil s Parthmi proti Rimanom a na pomoc im 70 000 mužov sľúbil, dal ho chytiť, zbavil ho vlády a poslal aj s Herodiadou roku 38 do mesta Lugdunum v Galii (dnes Lyon, Francúzsko) do vyhnanstva.

Spasiteľ päť rokov predtým podstúpil za jeho panovania v Jeruzaleme smrť na kríži. Z Lyonu pošťastilo sa Herodesovi aj s cudzoložnou Herodias ujsť do Španielska, kde napokon v biede zomreli. Tak stratil ohavný Herodes Antipas svoju česť, hodnosť, život aj dušu!

Ale aj samopašná tanečnica Salome dostala svoju odplatu. Keď šla po zamrznutej rieke, prelomil sa pod ňou ľad a ostré ľadové kusy jej odrezali hlavu a rozdrvili ju.

Sv. Cirkev slávi pamiatku sťatia sv. Jána Krstiteľa, predchodcu Pána a posledného mučeníka proroka Starého zákona 29. augusta.

Ustavičný nepokoj, nenásytnosť zmyslov, neprestajný hnev a roztržky v rodinách, vojny medzi krajinami, nespravodlivosti a utláčania, slovom všetko, čo ľudský život otravuje a pekelnými mukami sužuje, pochádza z hriešnych náruživostí!

Chráň sa teda hriešnych náruživostí a nasleduj sv. Jána v nevinnosti a pokání. A keď nemôžeš zomrieť pre nevinnosť, ako zomrel sv. Ján Krstiteľ, usiluj sa žiť podľa jeho príkladu v nevinnosti. Učený Tertullianus hovorí: «Viac je v nevinnosti žiť, než za ňu zomrieť.»

Modlitba: Ó Bože, ktorý si sv. Jána Krstiteľa Svojmu človekom učinenému a zomierajúcemu Synovi za predchodcu ustanovil, popraj milostivo, aby sme aj my tak, ako tento ako mučeník pravdy a spravodlivosti zahynul, za pravdu a spravodlivosť do smrti bojovali. Skrze Ježiša Krista, Syna Tvojho, nášho Pána.

Po sťatí hlavy Proroka a Krstiteľa Pánovho Jána, bolo jeho telo pochované učeníkmi v meste Sevastii a jeho čestná hlava bola schovaná Herodiadou na neúctivom mieste. Zbožná Jana tajne zobrala svätú hlavu, položila ju do nádoby a pochovala na Olivovom vrchu, ktorý v tej dobe patril Herodesovi.

O mnoho rokov neskôr, bol tento majetok odovzdaný do vlastníctva zbožného šľachtica Innokentia, ktorý tam začal stavať cirkev. Pri kopaní základov bola nájdená nádoba s čestnou hlavou Jána Krstiteľa. Takto sa to stalo pri Prvom nájdení hlavy. Inokentij ju chránil s najväčšou úctou. Pred svojou smrťou, zo strachu, že bude svätyňa zneuctená pohanmi, ju opäť skryl na tom istom mieste, kde bola nájdená.

Za čias Konštantína Veľkého, kedy bola kresťanská viera v rozkvete sa dvom mníchom, ktorí prišli do Jeruzaléma pokloniť sa svätým miestam, dvakrát zjavil svätý Ján Krstiteľ a ukázal im miesto, kde sa nachádza jeho svätá hlava. Mnísi vykopali svätyňu, položili ju do mechu z ťavej srsti a vybrali sa domov. Po ceste stretli cudzinca (hrnčiara) a poprosili ho, aby im pomohol niesť cenný náklad. Hrnčiar však nevedel čo nesie a pokojne vykračoval spolu s mníchmi. Zrazu sa mu zjavil samotný Krstiteľ a prikázal mu utiecť od nedbalých a lenivých mníchov spolu s tým čo držal v rukách. Hrnčiar tak aj spravil a až do svojej smrti chránil svätú hlavu doma. Pred svojou smrťou ju uložil do vodotesnej nádoby a dal ju svojej sestre. Od tej doby bola čestná hlava chránená zbožnými kresťanmi, kým sa nedostala do rúk kňaza Eustafija, ktorý podľahol arianskej heréze.

Po Božej milosti sa mnoho chorých uzdravilo pri svätej hlave. Avšak Eustafij obrátil mnoho kresťanov na herézu pripisujúc tejto heréze blahodať Božiu. Keď ho obvinili z rúhania sa Bohu, bol nútený utiecť. Čestnú hlavu ukryl do jaskyne a neskôr sa chcel po ňu vrátiť. No Boh to nedovolil. Práve v tejto jaskyni sa usídlil zbožný mních a neskôr na tomto mieste vznikol monastier.

V roku 452 sa archimandritovi Markelovi zjavil svätý Ján a ukázal mu miesto, kde bola ukrytá jeho hlava. Toto nájdenie sa začalo oslavovať ako Druhé nájdenie hlavy.

Chronológia udalostí

tags: #post #na #statie #hlavy #jana #krstitela