Človek je tvor pochybujúci. Viac alebo menej má tendenciu pochybovať o svojej práci, vzťahoch, o spoločnosti, o politike. Tento skeptickejší rozmer ľudskej prirodzenosti sa nevyhýba ani náboženskej oblasti.
Boh a pochybnosti: Keď je viera v úzkych
Sú pochybnosti zlé či vari hriechom? Nie je pochybnosť prejavom slabej viery? Alebo dokonca žiadnej? Má veriaci proti svojim pochybnostiam bojovať? Popierať ich?
Predtým ako si na tieto otázky pokúsime dať odpovede, je potrebné vysvetliť čo je to vlastne viera ... a čo je pochybnosť. Katechizmus Katolíckej Cirkvi vysvetľuje, že "viera je predovšetkým osobným primknutím sa človeka k Bohu; súčasne a neoddeliteľne je slobodným súhlasom s celou pravdou, ktorú Boh zjavil. Keďže kresťanská viera je osobným primknutím sa k Bohu a súhlasom s pravdou, ktorú zjavil, líši sa od viery v človeka." Ďalej katechizmus definuje vieru ako "teologálnu čnosť" alebo vieru ako "Boží dar."
Kresťanský spisovateľ C.S. Lewis zaujímavým spôsobom zadefinoval vieru. Hovorí, že "viera je umenie držať sa vecí, ktoré rozum kedysi prijal, napriek meniacim sa náladam." Lewis vo svojej knihe Mere Christianity poznamenal, že keď sa stal kresťanom, mal chvíle, keď sa mu ateizmus videl oprávnený, a naopak, keď bol ateistom, zdalo sa mu niekedy, že kresťanstvo má pravdu. Lewis so svojskym humorom dodáva, že ak sa človek nenaučí ovládať svoje nálady, nikdy nebude dobrým kresťanom ani dobrým ateistom. Ak ním budú lomcovať nálady, jeho vieru bude podmieňovať počasie alebo aktuálny stav trávenia.
Ďalší velikán kresťanského myslenia, kardinál John Henry Newman písal o tom, že proti viere v Boha nestojí rozum alebo veda, ale ľudská predstavivosť. Človek je v poznávaní Boha ohraničený a jeho predstavy o Bohu sú veľmi často ovplyvnené ľudskou skúsenosťou a zážitkami. Aj strach alebo pochybnosti bývajú často postavené na predstavivosti, človek si v mysli vyprojektuje niečo, čo nezodpovedá objektívnej realite.
Niektorí veriaci majú predstavu o viere ako o viere bez pochybností. Niekto by odpovedal, že pochybnosť je hriech. Avšak ani tu odpovede nie sú jednoznačné. Pochybnosť sa javí trochu ako dvojsečný meč. Pochybnosť môže byť nástroj k hľadaniu pravdy alebo k hlbšiemu prežívaniu duchovného života. Z tohto pohľadu je pochybnosť dokonca vynikajúca, pretože posúva dopredu, môže "hodiť" človeka ešte bližšie k Bohu. Niečo iné je, ak pochybnosť vedie k odmietnutiu alebo k popieraniu Boha.
Z tohto pohľadu pochybnosť prerastá k systematickému skepticizmu, ktorý je akoby "dogmou otočenou hore nohami." Skepticizmus je v súčasnosti úplne rozšírený a netýka sa len otázky Boha, ale širokého spektra tém a vedie až k úplnému popretiu reality.
Veriaci človek je v istom zmysle dokonca oprávnený pochybovať o Bohu, o jeho kráse, o jeho zázrakoch, o otázke zla, o jeho vôli, o pôsobení v konkrétnom ľudskom živote. Toto skúmanie môže priviesť k lepšiemu poznávaniu Boha, hoci na strane druhej, hľadajúci skôr či neskôr dôjde k skutočnosti, že "Boh je studňa, ktorá nemá dno." Vždy je priestor na spoznávanie. Viera, ktorá nepozná pochybnosti, priestor na tajomstvo alebo "temnú noc" je skôr ideologickým presvedčením.
Nositelia takéhoto presvedčenia sa síce na prvý pohľad prezentujú sebaisto, no zdanie často klame a toto sebavedomie je iba pozlátkom na vnútro, ktoré je zmietané pochybnosťami a strachom. Človek, ktorý nie je kresťanom môže mať o veriacich predstavu, že sú si istí "svojou pravdou." No príklady zo života svätcov, hrdinov viery ukazujú oveľa zložitejší obraz.
Matka Tereza, považovaná mnohými zaukažkovýpríklad svätého života písala svojmu spovedníkovi toto: "Nemysli si, že môj duchovný život je prechádzka ružovou záhradou. Ruža je kvetina, ktorú na svojej ceste málokedy nájdem. Mojim najčastejším spoločníkom je temnota."
Pápež Benedikt XVI. vo svojej slávnej knihe Úvod do kresťanstva opisuje príbeh francúzskej svätice a mystičky Terézie z Lisieux, ktorá vyrastala v zdanlivo bezproblémovom náboženskom prostredí. No aj táto jednoduchá a mimoriadne zbožná dievčina krátko pred svojou smrťou priznala, že ju prenasledujú najťaživejšie pokušenia proti viere.
Keď teda aj Ježiš, hoci bol Boh, prežíval chvíle osamelosti, prečo by sme sa mali diviť, že ich prežívame my? Prežívanie samoty, bez ohľadu na príčinu, či okolnosti, je často živnou pôdou pre klamstvá a domýšľanie. Z takého stavu sa potom ľahko skĺzne k rôznym falošným útočiskám (internet, hry, seriály, jedlo, pitie, závislosti) či nesprávnym a prehnaným reakciám (výbušnosť, sarkazmus, obviňovanie, zhadzovanie seba či druhých). Tento stav nás v podstate paralyzuje od nášho vlastného napredovania, zastavuje a oddeľuje nás od nášho poslania, a tak postupne strácame zmysel všetkého.
Boj s osamelosťou | Steven Furtick
Prosím, NEVZDÁVAJ TO S BOHOM, SO SEBOU, ANI S ĽUĎMI! Neprestaň volať, neprestaň kráčať, neprestaň veriť! NEUTOP SA VO SVOJICH POCITOCH! Oni naozaj často klamú a neodrážajú realitu takú, aká naozaj je ("Stráž svoje srdce najmä v ťažkých časoch, lebo klamstvá zla kričia vtedy najhlasnejšie" - Francine Riversová: Dcéra Ríma, str. 211).
V prvom rade je to modlitba - úprimná, autentická, živá a najmä každodenná. Nejde o výkon, ale o vzťah. Nehľadaj správny spôsob modlitby, hľadaj Jeho. Určite tiež nechcem upustiť ani od premeny mojej mysle Božím slovom. Chcem sa ním sýtiť, učiť sa ho naspamäť, spievať ho, rozjímať a nechať sa ním premieňať, dvíhať, inšpirovať.
Smrťou sa život neodníma, iba mení…
Hoci je prirodzené smútiť a žialiť, keď nám zomrie blízky človek, už svätý apoštol Pavol napomínal veriacich, aby sa nezarmucovali príliš ako tí, ktorí nemajú nádej, lebo ak veríme, že Ježiš zomrel a vstal z mŕtvych, tak Boh aj tých, čo zomreli, skrze Ježiša privedie s ním (porov. 1 Sol 4, 13-14).
Aj svätý Cyprián, biskup a mučeník často opakoval, že nad smrťou svojich blízkych nemáme príliš smútiť a plakať; vieme predsa, že sme ich nestratili, ale len odišli popredu, oni nás svojou smrťou len predchádzajú.
Napokon, napomína nás aj sám Pán Ježiš, náš Boh, počas dialógu s Martou tesne po smrti jej brata Lazára, ktorého potom vzkriesil: "Ja som vzkriesenie a život. Kto verí vo mňa, bude žiť, aj keď umrie. A nik, kto žije a verí vo mňa, neumrie naveky. Veríš tomu?" (Jn 11, 25-26)
Keď uvažujeme o smrti, pýta sa Ježiš aj každého z nás: "Veríš tomu, že som vzkriesenie a život? Že nik, kto mi verí, neumrie navždy?" Ak veríme v Krista, dôverujeme jeho slovám a sľubom, že neumrieme naveky, ale smrťou vstúpime do nesmrteľnosti. Večný život dosiahneme, keď sa skončí náš pozemský život. Smrť nie je odchod do ničoty, ale prechod do večnosti, premeneného a milosťou pretvoreného života podľa Kristovej podoby a nádhery milosti, ako to pripomína svätý Pavol: "Veď naša vlasť je v nebi. Odtiaľ očakávame aj Spasiteľa Pána Ježiša Krista. On mocou, ktorou si môže podmaniť všetko, pretvorí naše úbohé telo, aby sa stalo podobným jeho oslávenému telu" (Fil 3, 20-21).
Mnohí musia prejsť očistcom, aby si očistili dušu aj od najmenšej škvrny hriechu a mohli vstúpiť do spoločenstva svätých v nebi v bieloskvúcom rúchu čistoty, kde môžu neustále nazerať na oblažujúcu Božiu tvár.
Taliansky kňaz don Dolindo Ruotolo výstižne prirovnáva chvíľu smrti tomuto obrazu: "Duša je úplne duchovná a opúšťa telo v plnosti života ducha ako húsenica priadky morušovej, ktorá vychádza zo svojej kukly… a ako raketa vypustená do vesmíru, tiahne len k Bohu, svojmu jedinému cieľu. Duša však nie je taká, ako keď ju Boh stvoril a vložil do tela, ani taká, ako ju Ježiš vykúpil, ale má v sebe previnenia a tie sa ukážu v momente odlúčenia od tela v žiarivom svetle večnej Pravdy."
Posmrtná realita väčšiny ľudí je očistec - čo je to?
Očistec je miesto nádeje a lásky, predsieňou neba, takto ho definuje Mons. Marián Gavenda. Je to súboj lásky, môžeme doplniť slovami kňaza Dolinda Ruotola, lebo Boh, ktorý dušu miluje, očisťuje ju z lásky a duša, ktorá Boha miluje a tiahne k nemu, je rada, že sa očisťuje, aj keď pritom kruto trpí.
Kľúčové pravdy o očistci podáva Katechizmus Katolíckej cirkvi slovami: "Tí, čo zomierajú v Božej milosti a v priateľstve s Bohom, ale nie sú dokonale očistení, hoci sú si istí svojou večnou spásou, podstupujú po svojej smrti očisťovanie, aby dosiahli svätosť potrebnú na to, aby vošli do nebeskej radosti. Toto konečné očisťovanie vyvolených, ktoré je úplne odlišné od trestu zatratených, nazýva Cirkev očistcom. Učenie viery o očistci formulovala Cirkev najmä na Florentskom a Tridentskom koncile… Toto učenie sa opiera aj o prax modliť sa za zosnulých, o ktorej hovorí už Sväté Písmo: "Preto [Júda Machabejský] nariadil… zmiernu obetu za mŕtvych, aby boli zbavení hriechu" (2 Mach 12, 46). Cirkev už od prvotných čias uctievala pamiatku zosnulých a obetovala za nich prosby, najmä eucharistickú obetu, aby boli očistení a mohli dosiahnuť oblažujúce videnie Boha. Cirkev odporúča za zosnulých aj almužny, odpustky a kajúcne skutky… Nezdráhajme sa pomáhať tým, čo zomreli a obetovať za nich modlitby." (KKC 1030, 1032)
| Pravda o očistci | Vysvetlenie |
|---|---|
| Prechodný stav duše | Duša nedospela počas pozemského života k dokonalému zjednoteniu sa s Bohom. |
| Očistcový oheň | Samotný Kristus, Sudca a Spasiteľ, stretáva dušu a očisťuje ju. |
| Pomoc dušiam v očistci | Modlitby a obety veriacich môžu vyprosiť milosti pre duše v očistci. |
Očistec je prechodný stav duše, ktorá nedospela počas svojho pozemského života k dokonalému zjednoteniu sa s Bohom, čo sa deje s väčšinou ľudí.
Na túto otázku jasne odpovedá pápež Benedikt XVI. v encyklike Spe Salvi: "Niektorí súčasní teológovia zastávajú názor, že oheň, ktorý horí a zároveň zachraňuje, je samotný Kristus, Sudca a Spasiteľ. Stretnutie s ním je rozhodujúcim aktom súdu. Pred jeho pohľadom vyjde najavo každá faloš. Spojenie s ním, ktoré spaľuje a premieňa, aby nás oslobodilo, spôsobuje, že sa stávame opravdivo sebou samými. Veci vytvorené počas života sa potom môžu zdať ako suchá slama, prázdne vychvaľovanie sa a môžu zmiznúť. Avšak v bolesti tohto stretnutia, pri ktorom sa nám zjavne ukáže všetko nečisté a nezdravé z nášho života, spočíva spása. Jeho pohľad, dotyk jeho srdca nás uzdraví prostredníctvom premeny, ktorá je iste aj bolestná "ako prechod ohňom". Napriek tomu je to však blažená bolesť, v ktorej nás svätá moc jeho lásky prenikne ako oheň a umožní nám byť napokon nami samými a tým aj Božími. Tak sa stáva jasným aj vzájomné prelínanie sa spravodlivosti a milosti: nie je bezvýznamné, aký bol náš spôsob života, ale ak sme aspoň nasmerovaní ku Kristovi, k pravde a láske, naša špina nás nepoškvrňuje naveky. Koniec koncov táto nečistota už zhorela v Kristovom utrpení. Vo chvíli súdu zakúsime a prijmeme túto prevahu jeho lásky nad všetkým zlom vo svete i v nás. Bolesť lásky sa stane našou spásou a našou radosťou. Je jasné, že "trvanie" tohto premieňajúceho horenia nemôžeme merať chronologickými mierami tohto sveta. Pretvárajúca "chvíľa" tohto stretnutia sa vymyká pozemskému plynutiu času. Je to čas srdca, čas "prechodu" do spoločenstva s Bohom v Kristovom tele."
Tak ako môžeme svojimi modlitbami a obetami vyprosiť milosti či uzdravenie živým, môžeme sa modliť a konať skutky odčinenia aj v prospech duší v očistci. Pritom treba splniť tri podmienky: konať ich z lásky k Bohu, v stave milosti, t. j. bez ťažkého hriechu.